Kapitola č.12: Premena
Netrvalo dlho a na konci uličky zaregistroval Albus akýsi pohyb. Použil na seba splývajúce kúzlo a dúfal, že bude účinné. V duchu si nadával, že mal pre istotu poprosiť Jamesa, aby mu požičal neviditeľný plášť, ale teraz už bolo neskoro. Odrazu sa v uličke objavila mladá žena, ktorá tadiaľ prechádzala. Albus nepochyboval ani chvíľu, že útok sa blíži. Pevnejšie uchopil svoj prútik a čakal. Našťastie si predtým, než sem prišiel, vzal lektvar na zlepšenie zmyslov, a tak bez najmenších problémov zaregistroval ďalší pohyb a tentoraz i zvuk blížiaceho sa útočníka. Vykročil z tmy a zamieril.
„Immobilllis! Colligate!“ vykríkol znehybňujúce a zväzujúce kúzlo a zasiahol nimi upíra. Ten zostal strnulo stáť a zúrivo gúľal očami hľadajúc odvážlivca, ktorý si dovolil niečo také.
Mladá žena prekvapená a vydesená zároveň nechápala, čo sa okolo nej deje a inštinktívne sa rozbehla preč. Zrejme teda bola v poriadku a Albus si o ňu nemusel robiť starosti. Teraz sa postará o upíra a potom pomôže Scorpiusovi.
„Za toto mi zaplatíš.“ vrčal lapený upír a snažil sa pohrýzť Albusa, ktorý okolo neho prechádzal. Na krku mu visel kríž a on dúfal, že ho to aspoň čiastočne ochráni.
„Máš pravdu, možno zaplatím, ale nie tebe. Ty zaplatíš za tých, čo ublížili môjmu priateľovi.“ odpovedal mu Al a kým zaujal upírovu pozornosť, strieborným nožom ho porezal na ramene. Rana začala okamžite krvácať a Albus poľahky zachytával stekajúce kvapky krvi do fľaštičky od lektvarov.
„Čo to robíš?“ vrieskal upír a snažil sa zbaviť pút, ktoré ho zvierali. Zabudol ale na znehybňujúcu kliatbu, a tak bolo jeho úsilie márne.
„Nič, čo by ti mohlo ublížiť. Len sa neboj, onedlho už nič neucítiš.“ povedal pokojne, a keď mal fľaštičku naplnenú až po okraj, bez milosti sa upíra zbavil.
Unavený Albus sa vrátil domov a bezpečne uložil fľaštičku do svojej tajnej skrýše, aby sa k nej nik nedostal. Ginny ešte nespala, čakala na svojho syna, aby od neho vyzvedela, čo ho trápi. Sadol si k nej na gauč a mlčal.
„Nie si hladný?“ spýtala sa, no on len pokrútil hlavou.
„Dáš si aspoň čaj? Alebo horúcu čokoládu?“ skúšala to ďalej a položila mu ruku na rameno.
„Nerob si starosti, mami, nič nepotrebujem. Čo ty? Ako sa cítiš?“ spýtal sa starostlivo, no z hlasu mu zaznievala veľká únava.
„Už som povedala, že som v poriadku. Mal by si si odpočinúť. Choď si ľahnúť.“ pobádala ho a on posledný návrh s radosťou počúvol.
„Dobrú noc, mama. Ráno budem musieť odísť veľmi skoro, tak sa nečuduj, ak ma nenájdeš v posteli. A večer na mňa nečakaj, neviem, kedy sa vrátim. Musím vyriešiť niečo dôležité.“ povedal a pobozkal ju na čelo.
„Čo predo mnou tajíš, chlapče? Povedal by si mi to, keby to bolo vážne, však?“
„Prepáč, teraz sa mi o tom nechce hovoriť. Som unavený, ale včas sa všetko dozvieš, sľubujem.“ odvetil a ona s tichým povzdychom sledovala, ako stúpa po schodoch do svojej izby.
Lea práve prezliekla malého Freda z pyžama a posadila ho ku stolu, na ktorom už na nich čakali bohaté raňajky.
„Tak, čo budeš papať, Fred? Dáš si vajíčko alebo hrianku s medom?“ spýtala sa mama.
„Chcem vajíčko.“ odpovedal a netrpezlivo sa pomrvil na stoličke. Už-už sa chcel dostať z maminho dosahu a bežať za Hagridom, ktorý mu sľúbil prekvapenie. Lea mu na tanier naložila raňajky a pobádala ho, aby jedol. Vtom zbystrila. Začula čosi v riaditeľni.
„George! Myslím, že máš v riaditeľni návštevu.“ zakričala smerom ku kúpeľni, z ktorej odrazu vyšiel ryšavý muž upravujúci si práve svoje strapaté vlasy.
„Čože? Kto by to mohol byť tak skoro?“ nechápavo na ňu pozrel a šiel sa pozrieť. Keď však otvoril dvere, našiel za nimi svojho synovca, ktorý sa chystal zaklopať.
„Albus? Čo ty tu tak skoro? Stalo sa niečo doma?“ spýtal sa prekvapene a odstúpil od dverí, aby mohol hosť vojsť.
„Prepáč strýko, ale niečo by som potreboval. Ahoj Lea, Fred.“ pozdravil a naznačil Georgovi, žeby s ním rád hovoril osamote.
„Pôjdeme teda ku mne do pracovne?“ spýtal sa a Albus prikývol. Nasledoval Georga do zadnej časti ich bytu, do miestnosti, ktorú využíval ako súkromnú pracovňu, keď nechcel byť v riaditeľni.
„Tak sa posaď. Dáš si niečo?“ ponúkol riaditeľ.
„Nie. Radšej prejdem rovno k veci. Potreboval by som, aby si dnes uvoľnil Lilly z vyučovania. Ide o Scorpiusa.“ začal Albus a vysvetlil Georgovi celú situáciu vrátane faktu, že by rád využíval na výskum laboratórium za riaditeľňou.
„Takže... ak tomu dobre rozumiem, tak v Škriekajúcej búde nás bude ohrozovať upír, pre ktorého chceš vymýšľať lektvar v mojom laboratóriu.“ uzavrel šokovaný George. „Teda Albus. Ja ako študent som vymýšľal najrôznejšie akcie, ale dovolím si povedať, že žiadna nebola ani zďaleka taká nebezpečná a popravde, hlúpa. Uvedomuješ si, do čoho sa púšťaš? Keby sa na to prišlo, bol by z toho vážne škandál. Na to radšej ani nechcem pomyslieť.“ rozhorčil sa George.
„Ja viem.“ ticho zamumlal Albus a previnilo si pozeral na špičky svojich topánok. George sa na neho uprene díval a nakoniec si len povzdychol.
„Ja ti rozumiem, Al. Je to tvoj priateľ a chodí s Lilly. Ale uvedom si, že môžeš ohroziť nielen seba, ale aj ju. Nemysli si, že ju od neho oddelíš. Bude ho chcieť vídať a čo jej povieš? Kvôli bezpečnosti ho bude môcť nanajvýš vidieť a predstav si, že by si ty mal pred sebou Sophiu a nemohol ju objať, nemohol ju pobozkať… ako by si sa cítil?“
„Strašne. Bolo by to veľmi ťažké a viem, že toto bude ťažké pre nás všetkých, ale nemôžem ho nechať zomrieť. Nie, ak je aspoň malá nádej, že mu môžem pomôcť. Prosím, nechcem, aby si sa na tom akokoľvek podieľal, ale je to blízko školy a rád by som využíval laboratórium…“ nechal vetu nedokončenú.
„To je ti samozrejme k dispozícii, kedykoľvek budeš potrebovať. Vieš najlepšie, že ja sa lektvarom vyhýbam, ako len môžem. Poppy a Lea si všetko potrebné vyrobia na ošetrovni, a keď niečo potrebujú, majú predsa na to profesora lektvarov. Ako často tu teda budeš?“
„Predpokladám, že ja alebo profesorka Danielsová tu budeme takmer každý večer. Budeme sa snažiť príliš neobťažovať ťa.“ vyhŕkol chlapec, potešený tým, že ho strýko nakoniec podporí.
„S tým si nerob starosti. Prezradím vám heslo a môžete sa tu pohybovať, ako budete potrebovať. Ale musíš mi niečo sľúbiť.“ povedal rozkazovačným tónom, ktorý používal len občas počas vyučovania.
„Čo také?“
„Budeš opatrný a keby sa ti situácia vymkla spod kontroly, musíš to ukončiť.“ povedal. Albus si povzdychol.
„Že ty si sa na mňa dohovoril so Severusom?“
„Čože? Aha, nie. So Snapeom som nehovoril, ale ak on od teba požadoval to isté, môžeš si byť istý, že je to nevyhnutné. Severus Snape nikdy nič nerobil bezdôvodne. Musíš si uvedomiť riziká a podniknúť potrebné opatrenia. No, ale nejdem ti tu dávať nejaké kázania. Si dospelý a sám musíš vedieť, čo môžeš a čo nie. Keby si niečo potreboval, daj mi vedieť.“ uzavrel napokon.
„Dnes potrebujem Lilly, aby sa rozlúčili. Musím jej povedať, čo sa chystáme urobiť. Mala by to vedieť.“ zašepkal so zavretými očami a zbieral sily potrebné na ten rozhovor. Netešil sa naň.
„Zariadim to. Bež si dať zatiaľ vedľa raňajky. Predpokladám, že si sa nielen zle vyspal, ale ešte si odišiel z domu bez jedla.“ poslal ho za Leou. „Bez diskusie, to je rozkaz. Inak by som musel informovať tvoju mamu.“ dodal, keď sa Albus chystal namietať.
„Tak dobre, ale mame, prosím, nič nehovor. Má toho už dosť.“ naliehal a George prikývol. Veľmi dobre vedel, že sestra má starostí nad hlavu. Aj jeho zarmútil Minervin odchod.
Albus ho nechal v pracovni a pridal sa k Lei a Fredovi.
„Dnes idem za Hagridom. Má pre mňa prekvapenie.“ pochválil sa Fred, len čo ho zbadal.
„To je super a nevieš, čo to bude? Ktovie, možno sem zase prepašoval draka, čo ty na to?“ tajomne sa usmial na bratranca.
„Draka?“ žasol malý a civel na Albusa.
„No tak, prestaňte s tými nezmyslami. Žiaden drak v škole nie je, Fred. Radšej rýchlo jedz, lebo ti Hagrid aj s tým tvojím prekvapením utečie.“ zahriakla ich dobrosrdečne Lea. Fred si ako na povel strčil veľký kus chleba do úst, aby mal čo najrýchlejšie prázdny tanier.
„Dáš si kávu alebo čaj?“ obrátila svoju pozornosť na Albusa.
„Dnes asi radšej kávu, vďaka.“ odpovedal Albus a vzal si od nej šálku naplnenú horúcim nápojom.
„Lilly na teba počká o pol hodiny vo vstupnej hale.“ oznámil George a pridal sa k nim. Rozprávali sa uvoľnene, ale ani jeden už nespomenul to, o čom sa bavili v súkromí a Lea nevyzvedala. Presne o pol hodiny sa Albus stretol so sestrou a na okraji pozemkov sa s ňou premiestnil do Edinburgu, kde sa mala rozlúčiť so Scorpiusom.
„Ako je na tom? Už je v poriadku?“ pýtala sa ho cestou.
„Lilly, je to vážne. Poďme radšej niekam, kde sa budeme môcť osamote porozprávať.“ povedal a zaviedol ju do prázdnej izby v nemocnici.
„Albus, nestraš ma. Čo sa stalo?“ Na jej tvári sa zjavil nepokoj a strach. Albus odvrátil oči. Bolelo ho, že jej to musí povedať, ale z časti to robí aj kvôli nej.
„Lilly, priviedol som ťa sem, aby ste sa mohli rozlúčiť.“ začal opatrne, ale v mihu zistil, že to neboli najvhodnejšie slová. Kolená sa jej podlomili a len-len, že ju zachytil.
„Rozlúčili? Chceš povedať…“ jachtala a v očiach sa jej ligotali slzy.
„Nie, neboj sa moja. Pomôžem mu. Len je to všetko zložitejšie. Bude sa musieť na nejaký čas ukryť. Ale onedlho ho zase uvidíš. Nebude ďaleko a každý deň ho budem kontrolovať. Môžete si písať, budem každý večer v Bradaviciach, aby som pracoval na lektvare, čo mu pomôže.“ chlácholil ju ako malé dievčatko. Pre neho vždy bude jeho malá sestrička, ktorú musí chrániť.
„Prečo sa musí skrývať? Povedz mi to všetko, Al.“ žiadala ho potichu. Nejasná predstava toho, čo sa chystá, ju desila. Albus vedel, že je zbytočné to tajiť, a tak jej vysvetlil ich plány. Nepovedala nič, cítil len slzy, ktoré mu dopadli na ruku, ktorou ju držal.
„Daj mi na neho pozor. Nechcem ho stratiť. Ani teba nie, buď opatrný.“ povedala po chvíľke ticha a pozrela do jasných zelených očí. Albus v jej očiach postrehol obavy, ale prekryté niečím oveľa väčším. Vďakou. Spoliehala sa na neho a on mohol len dúfať, že ju nesklame.
„Tak už poďme, bude nás čakať.“ pomohol jej vstať a viedol ju k izbe, kde ležal. Nevyzeral práve najlepšie. Keď však vo dverách uzrel Lilly, tvár mu ožila od radosti a načiahol k nej ruku. So smutným úsmevom k nemu podišla a pobozkala ho. Albus v tej chvíli strnul a začal premýšľať nad tým, čo bude ďalej. Podarí sa mu naozaj vymyslieť lektvar, ktorý vráti Scorpiusa do normálneho života? Bude môcť žiť s jeho sestrou bez toho, aby Albus každú noc netŕpol, či sa Lilly nestala jeho obeťou? Snažil sa vyčistiť svoju myseľ, ako ho to učil Severus a vypustiť tieto myšlienky z hlavy. Nechal dvojicu osamote a šiel za profesorkou Danielsovou, ktorá už na neho čakala.
„Máte to?“ spýtala sa ho miesto pozdravu. Siahol do vnútorného vrecka svojho habitu a vytiahol fľaštičku s tmavočervenou tekutinou.
„Takže sa podarilo? Ste v poriadku?“ pokračovala v kladení otázok.
„Ako sa to vezme. Nie som zranený, ak myslíte na to. Ale rozhodne nemám radosť z toho, čo sa chystáme urobiť.“ odpovedal pravdivo a nevedel, odkiaľ pramenila jeho otvorenosť a bezprostrednosť. Veď doteraz sa snažil nedať pred nikým najavo, ako mizerne sa cíti. Azda to bolo tým, ako veľmi mu pripomínala Severusa, pred ktorým nemal žiadne tajnosti a nikdy sa mu pred ním nepodarilo nič utajiť.
„Ešte nie je neskoro to zastaviť.“ poukázala, ale on len nesúhlasne pokrútil hlavou. Pochopila. Nečakala by od neho nič iné. Sandrin im objednala čaj a sadla si oproti nemu do kresla. Chvíľu sedeli mlčky, kým sa neozval Albus.
„Viete, že sa na neho veľmi podobáte?“ povedal priamo a zaskočil ju tým.
„Čo prosím?“ snažila sa zakryť svoje rozpaky.
„Ste predsa Severusova dcéra alebo nie?“ spýtal sa.
„Ako ste na to prišli?“ vzdala sa a nedokázala si vysvetliť, čím sa prezradila.
„Ani neviem. Proste mi to došlo, keď som vás videl stáť oproti sebe. On o tom vie?“
„Nie! Teda si aspoň myslím, že nie. Moja matka mu to nikdy nepovedala. Ale aj tak by o mňa nestál.“ povedala zamračene.
„Tak nehovorte. Som si istý, že by bol rád.“ protirečil.
„To neviete. On moju mamu nemiloval, prečo by mal mňa?“ bránila sa a zatvárila sa urazene. Tento rozhovor jej rozhodne nebol príjemný a Albus to vycítil.
„Rozumiem, ale poznám Severusa už niekoľko rokov a uisťujem vás, že nie je taký, za akého ho všetci považovali.“ povedal a viac sa k tej veci už nevracal.
„Netuším, aké zásoby máte v tom vašom laboratóriu, preto som si dovolila zbaliť niečo zo svojich vecí.“ zmenila tému a až do večera rozoberali svoje možnosti pri príprave lektvaru.
Tesne pred zotmením zašli spoločne do nemocnice, kde oznámili zamilovanej dvojici, že je čas sa rozlúčiť.
„Vezmite Scorpiusa, ja odvediem sestru späť do školy a pripojím sa k vám.“ rozhodol Albus a Sandrin, hoci bola staršia a mala právo protestovať, bez slova urobila, ako jej povedal. Premiestnila sa s chorým chlapcom do veľkej izby v Škriekajúcej búde. Pri pohľade na zariadenie sa striasol od strachu.
„Len pokojne. Všetko je to len pre vašu i našu bezpečnosť. Chceme vám predsa pomôcť alebo nám neveríte?“ oslovila ho mäkko.
„Verím Albusovi a ak on verí vám, nemám ani ja dôvod na pochybnosti. To len…“ pohľadom zablúdil k rakve v rohu.
„Poďte sem a posaďte sa, kým nepríde Albus. Potom budeme pokračovať.“ viedla ho k prázdnej stoličke pri stole.
Albus sa k nim pridal asi o pol hodiny, keď sa mu konečne podarilo ako-tak upokojiť sestru.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Scorpiusa a sám sa tváril, akoby sa mal každú chvíľu zosypať.
„Ujde to, vzhľadom k situácii.“ mávol rukou ledabolo opýtaný.
„Tak teda, tu to je. Musíš to vypiť. Zostaneme s tebou až do rána, potom sa budeš musieť uložiť. Pre istotu ťa ešte zabezpečíme a prídeme zase zajtra po zotmení.“ vysvetľoval kamarátovi Al.
„Rozumiem. Prídeš mi dať napiť.“ odfrkol Scorpius.
„Je to nutné. Ale ak si si to rozmyslel, ešte je čas…“ povedal Albus a v hrdle mu rástla hrča.
„Nie, už som sa rozhodol. Urob, čo urobiť musíš. Poďme na to. Mám to vypiť tu?“ spýtal sa a vzal do ruky fľaštičku s krvou upíra.
„Nie, postav sa do toho kruhu a pokús sa v ňom zostať, než to vypiješ.“ usmernil ho a Scorpius urobil, ako mu povedal. Už si prikladal fľaštičku k perám, keď ho Albus zastavil.
„Scorpius… keby… sa to nepodarilo, ja…chcem, aby si vedel, že….“ nedokázal dopovedať skrz nápor emócií.
„Ja viem, Al. Ďakujem ti za všetko.“ usmial sa na neho a vypil fľašku až do dna. Ozval sa zvuk rozbíjajúceho sa skla. Onedlho sa miestnosťou ozval tupý úder, ako chlapcovo telo dopadlo na zem. Tvár sa mu skrivila od bolesti, ktorú prežíval, keď jeho telo umieralo a premieňal sa na netvora. Albus aj Sandrin sa na to pozerali s otvorenými ústami a neschopní jediného pohybu. Odrazu sa ozval zachrípnutý Scorpiusov hlas.
„Krv… potrebujem… piť.“ chrčal.