Kapitola č.23: Čeliť realite
V riaditeľni bolo ticho prerušované len zúrivým škriabaním brka po pergamene. Albus sa cítil veľmi previnilo a ten pocit v ňom len povzbudzoval pohľad na nahnevaného strýka. Asi po pätnástich minútach sa osmelil a oslovil ho.
„Strýko George, prepáč, to som nechcel.“ povedal potichu a George sa na neho prekvapene pozrel. Jeho výraz sa z prekvapeného zmenil na unavený.
„Veď ja viem. Prepáč, že som trocha naštvaný, ale neznášam papierovanie a tie dohady s ministerstvom…“ vysvetlil a konečne sa na synovca trochu usmial.
„Ty sa na mňa nehneváš?“ žasol Albus.
„To si si myslel? Neboj sa, táto škola zažila horšie veci a vždy sa s tým dokázala vyrovnať, však profesor Brumbál?“ obrátil sa George na Brumbála.
„Isteže, chlapci. Na tom čo robíš, nie je nič zlé, Albus.“ zapojil sa starec z obrazu.
„Dobre, ale aj tak ma to mrzí.“ zamumlal chlapec.
„Zabudni na to a radšej mi povedz, čo ty. Je pravda, že profesorka Danielsová dala výpoveď?“ vyzvedal George a mračil sa na zvitky, ktoré pred chvíľou tak úmorne napísal.
„Povedal by som skôr, že ju vyhodili. Mňa dočasne vylúčili.“ priznal nesmelo.
„Tak toto už je vážne vrchol.“ vybuchol George. Nechápem, ktorý idiot toto spôsobil, ale keď to zistím, vlastnoručne ho prekľajem.“ vyhrážal sa George.
Albus na to nič nepovedal, ale rozhodne sa cítil lepšie, keď vedel, že jeho rodina za ním stojí.
„Tak čo budeme robiť?“ spýtal sa a počkal, kým sa George prestane prechádzať sem-tam po riaditeľni.
„Ty sa hlavne postaraj o ten svoj lektvar, aby to všetko nebolo zbytočné a zvyšok nechaj na nás. Hermiona aj s Kingsleym už si na ministerstve urobia poriadok. Síce tým boli obaja viac než prekvapení, ale keď za mnou prišli, vysvetlil som im to a oni súhlasili s tým, že by si v tom mal pokračovať. A ty sám dobre vieš, že do čoho sa tvoja teta pustí, toho sa nevzdá.“ povzbudzoval ho riaditeľ.
„To máš pravdu, ešte mi začne byť ľúto tých, ktorí sa jej dostanú pod ruku.“ zasmial sa konečne Albus a vstal z kresla. „Tak ja idem pokračovať. Vlastne teraz všetko závisí na tom,
či mi bude vedieť Viktória pomôcť.“
„Ako to myslíš?“ nechápavo na neho pozrel George a čakal vysvetlenie, ktoré vzápätí nasledovalo.
„Že ma to vôbec prekvapuje.“ potriasol George hlavou a naznačil Albusovi, aby už šiel. Ten bez zaklopania vošiel do laboratória a pozrel na obraz, či tam uvidí Snapea.
„Ahoj.“ pozdravil, keď ho zbadal a čiernovlasý muž na obraze odložil knihu.
„Ale, ale. Mám taký pocit, že si spôsobil menší prievan.“ doberal si ho priateľ a čakal, kým sa chlapec sám pustí do rozprávania.
„Takže vás oboch vyhodili? A netušíš, kde by mohla byť?“ spýtal sa Severus nakoniec a zamyslel sa.
„Nemám tušenie, ale obávam sa, že sa nechystá vrátiť.“ s povzdychom mu odpovedal Albus.
„Čo máš teraz v pláne?“
„No, mal by som prísť na nejaký spôsob, ako ten lektvar dokončiť. Scorpiusov variant je účinný a Samov tiež, takže základ by sme mali. Dúfam, že Viktória niečo zistí a dá mi vedieť. Ale čo mi teraz robí starosti, sú Malfoyovci.“ priznal chlapec a Severus súhlasne prikývol.
„Byť na Dracovom mieste, kebyže sa z novín dozviem, že môj syn je upír a robíš na ňom nejaké pokusy, asi by som ťa rovno zabil.“ povedal Severus vážnym hlasom.
„To nie je vtipné, Severus. Síce ma Scorpiusov otec už celkom dobre znáša a vychádzame spolu, bojím sa, že to mi nepomôže.“
„Musíš si uvedomiť, že Scorpius je ich jediný syn. Ako by si sa na ich mieste cítil ty? Podľa mňa máš veľké šťastie, že máš ten lektvar aspoň z časti hotový. Možno by pomohlo, keby si im to všetko vysvetlil aj so Scorpiusom. Pokiaľ si si istý, že nikoho neohrozí, choďte v noci za nimi a všetko im vysvetlite. Možno to príjmu lepšie, než si myslíš.“ navrhol Severus.
„To znie dobre. Scorpius ich aj tak chcel vidieť, tak to skúsime dnes večer.“ rozhodol Albus a začal pripravovať ďalšie lektvary do zásoby pre Scorpiusa i Sama.
„Už si prišiel na tú moju záhadnú prísadu?“ skúšal Severusa, no ten len čosi zamrmlal a sledoval každý jeho krok, akoby chcel vybadať, čo to ten Albus do toho lektvaru pridáva. Chlapec však veľmi dobre zamaskoval fľaštičku s krvou a nedal mu tak šancu ho odhaliť. Potom vzal oba lektvary, a než sa zotmelo, strávil nejaký čas so svojou sestrou.
Scorpius aj Sam boli už nedočkaví, a keď ho zbadali, vypytovali sa ho na všetko možné. Ich nadšenie ochablo vo chvíli, keď sa dozvedeli o vzniknutých komplikáciách.
„Do trola, toto som nechcel. Mal si to nechať tak, Albus.“ rozhorčil sa Scorpius, no Albus k nemu pristúpil a položil mu ruku na rameno.
„Keby som mal na výber, urobil by som to zas. O mňa strach nemaj, ja si poradím. Ale jeden problém tu skutočne je a potrebujem, aby si mi s ním pomohol.“
„A to?“
„Tvoji rodičia. Nemám odvahu čeliť im sám.“ priznal Al a Scorpius bez zaváhania prikývol. Potom sa spoločne premiestnili pred malfoyovské panstvo a čakali, kým im niekto otvorí dvere. Neprišiel však žiaden domový škriatok, ako predpokladali, lež sama Helena s očami červenými od sĺz, ktoré v ten deň preliala. Keď pred sebou zbadala Scorpiusa, vrhla sa mu okolo krku a tuho ho k sebe tisla.
„Vedela som to… vedela som, že to nemôže byť pravda.“ vzlykala a hneď za ňou sa vo dverách objavil Draco. Vrhol na Albusa jedovatý pohľad, ktorý keby mohol zabíjať, ležal by už dávno Albus na zemi.
„Môžete mi vy dvaja vysvetliť, čo sa to tu do čerta deje?“ spýtal sa ľadovým hlasom.
„Poďme radšej dnu, otec.“ navrhol Scorpius a pomohol mame vojsť dnu. Posadil sa na pohodlnú pohovku v prijímacom salóne vedľa mamy a držal ju za ruku. Jeho otec sa však postavil k oknu neďaleko malého domáceho baru a prekrížil si ruky na prsiach.
„Takže? Čakám.“ vyzval ich a Scorpius sa zhlboka nadýchol.
„Všetko vám poviem, ale neprerušujte ma. Na otázky bude času dosť potom. A hlavne, nechcem, aby ste obviňovali Ala. Nebyť jeho, nesedel by som tu teraz s vami.“ začal Scorpius opatrne.
„Chceš povedať, že je to pravda?“ spýtal sa Draco a viac nedokázal skryť svoje obavy a hrať pokojného.
„Ak myslíš to, že som upír, tak áno. Keď ste za mnou boli v tej nemocnici, bolo to pár dní, čo ma napadol a pohrýzol upír. Tí ošetrovatelia mi nedávali žiadnu šancu na prežitie a ani Alove špeciálne schopnosti nezabrali. Tak Albus prišiel s návrhom premeniť ma na upíra a liečiť upíra ako takého, než len upírie pohryznutie. Dalo nám to čas, ktorý by som inak nemal.“ vysvetľoval chlapec svojim rodičom.
„Mohlo ma napadnúť, že za tým stojíš ty.“ oboril sa Draco na Albusa, ale Helena ho zastavila.
„Scorpius má pravdu, Draco. Keby to nespravili, bol by už dávno mŕtvy. Lenže...“ obrátila svoju uplakanú tvár k synovi. „Nie je to horšie než smrť? Je to vôbec ešte život, Scorpius?“
„Je, mama, je. Vďaka Albusovi a jeho lektvaru. Každý deň na tom pracoval, aby mi pomohol. Staral sa o mňa a mal som všetko, čo som potreboval. Nebolo to ľahké ani pre mňa, ani pre neho. Nechceli sme vám to hovoriť, lebo by ste s tým nesúhlasili.“ presviedčal ju.
„To si buď istý, že by sme nesúhlasili.“ zavrčal Draco otočený k nemu chrbtom.
„Otec, ty to nevidíš? Prečo myslíš, že som za vami doteraz nemohol prísť? Až doteraz to nefungovalo, ale Albus už na to prišiel. Užívam lektvar, vďaka ktorému budem môcť normálne žiť. Žiadne zvrhlé chúťky, žiadna krv… jediné, čo ma ešte obmedzuje je denné svetlo, ale aj to sa vyrieši. Ja verím, že áno. Pre Merlina, otec. Albus na tom pracuje dva mesiace a dokázal to, čo iní nedokázali. Ja môžem byť len rád, že je to môj priateľ a rozhodol sa to pre mňa urobiť. Vylúčili ho kvôli tomu zo školy a napriek tomu v tom pokračuje. Čo viac si môžem ešte priať, ocko?“ bránil svojho priateľa a dúfal, že to jeho otec konečne pochopí.
„Nechápem, čo vy Potterovci máte neustále s tým zachraňovaním.“ povzdychol si a rezignovane dosadol do kresla. „Viem, že máš pravdu, Scorpius. Nič sa nemení na tom, že si náš syn a máme ťa radi. A ty, Albus… ďakujem ti, že si mi zase zachránil syna.“ vyhľadal chlapcov pohľad a myslel svoju vďaku úprimne.
„Je to môj priateľ. Urobil som, čo by v tej chvíli urobil každý.“ zahovoril Albus, ktorý bol príliš skromný, ale veľmi si tie slová cenil.
Keď si nakoniec všetko vysvetlili, Albus sa s nimi rozlúčil a dohodol sa so Scorpiusom, že pre neho príde skoro ráno, ešte pred svitaním. Rozhodol sa ten večer využiť ešte na jednu návštevu. Vrátil sa do Škriekajúcej búdy, ale nie sám. Spolu s ním sa sem premiestnila aj Samova žena, ktorá sa už nemohla dočkať ich opätovného stretnutia.
Keď sa na druhý deň ráno lúčil Albus so Scorpiusom aj Samom, ktorí mu neustále ďakovali za to, že im dovolil stretnúť sa s rodinou, bol unavený a túžil čo najskôr padnúť do postele. Keďže ho zo školy vylúčili, nemusel si robiť starosti s ničím a premiestnil sa rovno domov. Keď mu však rozospatá Ginny podávala naliehavú správu od Viktórie, únava bola razom preč.
Príď čo najskôr! Budem ťa čakať doma.“
Viktória.
Tých pár slov mu dodalo potrebnú energiu a bez váhania sa premiestnil k domu strýka Billa a tety Fleur. Nepočul už mamu, ktorá sa ho snažila zdržať aspoň na raňajky.