Kapitola č.3: Ponuka
Dotkol sa jej ramena a opatrne ju otočil. Vtom sa prebrala a zdesene vykríkla. Albus videl, že je vystrašená, a tak trochu ustúpil a snažil sa ju upokojiť. Žena vytiahla prútik a mierila na neho.
„Nepribližujte sa!“ varovala ho a zmätene mávala prútikom.
„Upokojte sa. Nechcem vám ublížiť. To som nebol ja, kto vás napadol. Snažím sa vám len pomôcť. Odložte prosím ten prútik a dovoľte mi pomôcť vám.“ snažil sa ju Albus upokojiť.
„Nevidím dôvod, prečo by som vám mala veriť. Okrem vás, tu nikto nie je.“ vravela žena a Albusovi sa jej hlas zdal povedomý. Chvíľu mu trvalo, kým si ho zaradil, ale spomenul si.
„Vy ste profesorka Danielsová?“ spýtal sa jednoducho. To ju zaskočilo. Ako to, že pozná jej meno?
„Záleží na tom? Čo odo mňa chcete?“ spýtala sa, ale prútik nesklonila ani o kúsok.
„Chcem vám len pomôcť. Ten, čo vás napadol bol upír. V tejto uličke sa to v poslednom čase stalo už niekoľkokrát. Ak mi neveríte, pozrite sa tamto do kúta. Na zemi leží jeho popol.“ ukazoval Albus smerom, kde boli zostatky upíra. Sandrin si posvietila tým smerom a skutočne, ten chlapec hovoril pravdu. Posvietila si prútikom na neho, a keď uvidela jeho tvár, pochopila odkiaľ ju pozná. Prútik konečne trochu sklonila, ale stále bola opatrná.
„Ste zranená. Dovolíte, aby som vám pomohol?“ pristúpil k nej opatrne a čakal, kým sa trochu spamätá.
„To nič nie je. Mala by som už ísť.“ cúvla o krok dozadu a chystala sa odísť. Ale nohy jej vypovedali službu a keby ju nezachytil, spadla by na zem. Zatočila sa jej hlava a napokon bola rada, že ju podoprel.
„Len pokojne. Nič vám neurobím. Máte zranenú hlavu, asi ako ste spadla na zem. Ak dovolíte, ošetrím vám to.“ rozprával Albus potichu a ona vedela, že aj keby jej chcel niečo urobiť, nedokázala by sa brániť. Nie v tomto stave, tak len slabo prikývla a čakala, čo sa bude diať. Ucítila jeho dlaň na svojej hlave a o chvíľu teplo, ktoré z tej dlane sálalo. To teplo sa rozlialo po celom jej tele a upokojovalo ju. Odrazu akoby niekto sňal akúsi ťažobu, ktorá ju kvárila a uľavilo sa jej. Necítila už žiadnu bolesť, a keď pootvorila oči, zazrela slabnúce biele svetlo. Otvorila oči dokorán a opäť ju obklopovala tma. Niečie ruky ju však pevne podopierali.
„Cítite sa lepšie? Dokážete teraz vstať?“ spýtal sa Albus a pomohol jej na nohy. Chvíľu ju držal za ruku, keby ju premohla slabosť, ale Sandrin sa teraz už naozaj cítila lepšie.
„Ďakujem za pomoc. Ako ste..“ spýtala sa a rukou si siahla na hlavu, kde ešte pred chvíľou mala nepeknú ranu. „Ako ste vedel, že je to upír?“ spýtala sa.
„Pred časom tu prepadol moju priateľku. Našťastie sa jej podarilo ubrániť, ale mnohé dievčatá pred ňou to, žiaľ, neprežili. Boli to väčšinou mudlovské dievčatá.“ vysvetľoval. Sandrin sa zahanbila pri pomyslení, že nejaká študentka sa upírovi ubránila, zatiaľ čo ju musel zachraňovať iný študent. Albus akoby vedel, na čo myslí a povzbudivo sa na ňu usmial a povedal tichým hlasom:
„Pohybujú sa veľmi rýchlo a zaútočil na vás odzadu. Nemala ste šancu sa brániť a ja som rád, že som vám mohol pomôcť.“
„Uhm, ďakujem vám ešte raz za pomoc. Myslím, že už by som predsa len mala ísť.“ rozhodla napokon.
„Súhlasím, ale ak dovolíte pôjdem s vami. Ak sa nemýlim, bývate v učiteľských bytoch neďaleko internátu. Tiež idem tým smerom a budem pokojnejší, keď budem vedieť, že ste v poriadku.“ trval na svojom.
„To určite nebude potrebné. Je to hneď tu za rohom a som si istá, že to zvládnem. Nemusíte sa unúvať.“ namietala a ráznym krokom sa pustila dolu ulicou. Albus bol však tvrdohlavý po otcovi a dobehol ju. Mlčky vedľa nej kráčal, kým nezastali pred vchodom do budovy, kde sa nachádzal jej byt.
„Čo odo mňa chcete? Je to naozaj veľmi veľká náhoda, že ste sa v tej uličke ocitol práve v okamihu, keď ma prepadli a teraz ma sledujete až k môjmu bytu. Ak sa o niečo pokúsite…“ spustila na neho podráždene.
„Prepáčte, to som nikdy nemal v úmysle. Keby ste sa spýtala niektorých mojich známych, tak vám isto iste povedia, že som po svojom otcovi zdedil nielen jeho oči, ale najmä schopnosť pripliesť sa vždy do nejakého maléru a jeho záchranársky komplex.“ snažil sa Albus odľahčiť situáciu. „Teraz už budete v poriadku a ja môžem spokojne spať. Tá hlava by už nemala bolieť, ale pre istotu by to chcelo Bezbolestný a možno aj Bezsenný spánok.“ poradil jej a zaželal dobrú noc. Potom sa už konečne vrátil na internát a premýšľal, ako je možné, že sa tu v poslednom čase objavuje toľko útokov upírov. Minulý rok o ničom takom nepočul a teraz...
Sandrin konečne za sebou zavrela dvere svojho bytu a zapečatila ho niekoľkými ochrannými kúzlami navyše. Sťažka dosadla do kresla v malej obývačke a premýšľala nad tým, čo všetko sa v ten večer stalo. Bola neopatrná, nechala sa prekvapiť a napadnúť upírom. Nebyť toho študenta, mohlo to dopadnúť zle. Lenže je zvláštne, že sa tam práve on objavil v tej istej chvíli. Ešte stále mala isté pochybnosti. Pomaly vstala a prešla k zrkadlu. Všemožne sa snažila zazrieť nejaké zranenie, ale k jej prekvapeniu po ňom nebolo ani pamiatky. Čo jej to urobil?
Napokon však rezignovane pustila z hlavy všetky myšlienky na ten nepríjemný incident, vliezla si do sprchy a než sa uložila k spánku, zobrala si Bezsenný a Bezbolestný spánok, presne ako jej odporúčal.
Ráno sa spolu stretli na hodine lektvarov. Trochu nervózne si ho prezerala a čakala, ako sa bude správať. Albus však len úctivo pozdravil svoju profesorku, nepatrne sa na ňu povzbudivo usmial a sadol si na svoje zvyčajné miesto vedľa Sophie. Keď boli v triede všetci, rozložila pred sebou na stole ohodnotené protijedy z minulej hodiny.
„Dobré ráno. Než začneme s ďalším cvičením z lektvarov, vrátila by som sa na chvíľu k vašim predošlým výtvorom. Niektoré žiaľ, nedosahujú potrebnú kvalitu a dotyčné osoby by sa mali pokúsiť pracovať na sebe. Dovolím si upozorniť, že som ochotná vám pomôcť, ak budete chcieť, prípadne vám odporučiť, aby ste sa obrátili so žiadosťou o pomoc na niektorých svojich schopnejších spolužiakov. Ďalej, väčšina protijedov bola v poriadku, nenašla som na nich v podstate žiadne nedostatky. Ale je tu jeden…“ povedala a vzala do ruky flakónik s protijedom, ktorý stál úplne na kraji stola. „Jeden z vás pripravil špeciálny protijed, ktorý neodpovedá presne normám, ale naopak je značne vylepšený. Je tu pán Potter?“ spýtala sa a rozhliadla sa po triede. Albus sa trochu začervenal a pomaly zdvihol ruku.
Sandrin pozrela jeho smerom a v duchu sa karhala za to, že ju to vôbec prekvapuje.
„Pán Potter, váš protijed, ako som už povedala, nebol presne podľa stanovených noriem. Dá sa povedať, že je oveľa lepší než normálny. Ponúkam vám miesto v mojom výskumnom tíme, máte záujem?“ premerala si ho pohľadom a videla potešenie na jeho tvári.
„Samozrejme, že mám záujem. Veľmi pekne ďakujem.“ jachtal Albus.
„Akú školu ste navštevoval predtým?“ spýtala sa so záujmom Sandrin.
„Chodil som do Bradavíc, pani profesorka.“ odpovedal.
„A kto tam v tej dobe vyučoval lektvary? Počula som, že už to nie je, čo to bývalo, ale ako sa zdá, u vás to neplatí. Buď máte na lektvary prirodzený talent alebo ste mal veľmi dobrého učiteľa.“ zhrnula Sandrin.
„Učitelia na našej škole sa na tomto predmete často striedali, ale všetko čo viem, ma naučil jeden veľmi dobrý priateľ, najväčší odborník na lektvary, akého som mal možnosť spoznať.“ vysvetľoval a vzbudil tým jej pozornosť na maximum. Ďalej sa k tomu však nevyjadrovala a len krátko prikývla. Potom im zadala pokyny a nechala ich pracovať. Dnes bolo ich úlohou vymyslieť vlastnú masť proti nejakej nepríjemnej vyrážke.
Mnohí sa mračili nad svojimi kotlíkmi, ale Albus s nadšením používal najrôznejšie prísady, dôkladne zvažujúc množstvá a pomery. Keďže profesorka Danielsová sama poradila študentom, aby si vzájomne pomáhali, neváhal Albus pomôcť Sophii.
Keď na stôl odovzdával svoj výtvor k hodnoteniu, Sandrin ho zastavila.
„Pán Potter, včera som vám zabudla poďakovať za pomoc.“ začala.
„To je v poriadku, som rád, že som mohol byť nápomocný a hlavne, že sa vám nič nestalo.“ odpovedal a venoval jej jeden zo svojich úprimných úsmevov.
„Ešte som sa chcela spýtať, kto je ten váš priateľ, ktorý vás to všetko naučil. Podľa všetkého je v lektvaroch naozaj prvotriedny odborník a pokiaľ by to šlo, možno by sme s ním mohli nejakým spôsobom spolupracovať.“ zaviedla reč na to, čo pôvodne chcela.
„Ach tak, no… obávam sa, že to nebude dosť možné. Viete, on je, Severus, už pekných pár rokov po smrti a ja vlastne… bude to asi znieť smiešne, ale komunikujem s ním skrz jeho obraz v bradavickej riaditeľni. Vlastne... bol mŕtvy dávno predtým, než som sa narodil.“ vysvetľoval trochu zmätene a Sandrin sa trochu strácala v súvislostiach.
„Ale vravel ste, že vás to všetko naučil. Ako ste to myslel?“ spýtala sa nechápavo.
„Vlastne ma začal učiť niečo celkom iné, ale keďže som bol v lektvaroch najhorší z celej školy…doučoval ma prostredníctvom toho portrétu, až kým som neskončil školu.“ dokončil Albus a Sandrin len nevychádzala z údivu.
„Takže vás doučoval Severus Snape prostredníctvom obrazu. Naozaj zaujímavé.“ skonštatovala a kývla mu, že je to všetko. Albus sa pripojil k Sophii a priateľom a spoločne šli na ďalšie prednášky.