Kapitola č.12: Vydieranie
Keď sa Marcus konečne dostal domov, našiel Constance večerať. Samu.
„Kde je Cornélia?“ spýtal sa nevrlo.
„Vo svojej izbe,“ oznámila potichu.
„Jedla niečo?“
„Vraj nie je hladná,“ odvetila nezaujato a pokračovala v jedle. Marcus videl, že s ňou nemá zmysel sa o niečom dohadovať a len čo oznámil škriatkovi, aby prestrel preňho aj pre Cornéliu, vybehol po schodoch a naliehavo zaklopal na dvere jej izby. Ticho.
„Cornélia otvor!“ prikázal ostro, ale dievčina aj naďalej mlčala.
„Povedal som, aby si otvorila, inak tie dvere otvorím násilím!“ zopakoval dôraznejšie a z vrecka vytiahol svoj prútik. Dvere sa však nehlučne otvorili a on zbadal Cornéliu ležiacu na posteli, s pohľadom upretým do stropu.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa.
„Neviem, čo máš na mysli,“ zamumlala.
„Nevečerala si a neodpovedáš, keď ťa volám. Snažíš sa ma nahnevať?“ spýtal sa a pokúsil sa zmierniť svoj tón. Cornélia však len mykla ramenami a naďalej ho ignorovala.
„A pozeraj sa na mňa, keď s tebou hovorím!“ oboril sa odrazu a surovo ju zdvihol z postele tak, že si hľadeli z očí do očí. To, čo videl v tých jej, ho zasiahlo ako otrávený šíp priamo do srdca.
„Prepáč, Corny, nechcel som byť na teba zlý, ale pochop ma!“ žiadal potichu a posadil sa na jej posteľ. „Nie je pre mňa ľahké robiť niečo, s čím sama nesúhlasíš a čo ti ubližuje.“
„Tak to nerob!“ šepla a v jej hlase bolo počuť naliehavosť a zúfalstvo.
„Dnes to možno nechápeš, ale raz... Snapeovci majú povesť milujúcej rodiny a ja som si istý, že napriek možným nezhodám na začiatku ťa raz do rodiny prijmú, a budú ťa mať radi,“ pokračoval.
„Snapeovci?“ spýtala sa a oči sa jej rozšírili údivom. Počula správne? Naozaj by to jej otec urobil? Dal by ju za ženu Eruovi? Tomu, do ktorého sa na prvý pohľad zamilovala?
„Áno... dnes som hovoril s Harrym a Arthurom Snapeovými a do troch dní dostanem ich odpoveď,“ vysvetlil.
„Kto je Arthur Snape?“ spýtala sa zvedavo.
„Tvoj budúci manžel. Je to najstarší syn riaditeľa Bradavíc,“ odpovedal a jej náhly záujem ho zmiatol. Vari to jej pobláznenie Eruannom Snapeom naozaj ešte nevyprchalo?
„Ale najstarší je predsa Eru,“ protestovala.
„Ten chlapec je adoptovaný a hoci sú adopcie v našom svete dosť časté, ak má rodina ešte iného, vlastného potomka, stráca adoptované dieťa právo na to, byť priamym dedičom. A ty, ako moja jediná dcéra, sa vydáš za priameho dediča, nie nejakého chudáka, ktorému sa pošťastilo dostať do rodiny,“ povedal nekompromisne.
„A čo keby som chcela radšej toho chudáka?“ spýtala sa a jej oči opäť stvrdli. Vedela, že nedosiahne svoje a aby toho nebolo málo, vydá sa za brata toho, koho má rada. Žeby irónia osudu? Ktovie.
„Nepripadá do úvahy! Už som povedal, do troch dní očakávam odpoveď Arthura Snapea a jeho otca. A teraz sa poď najesť. Trucovať ti nepomôže,“ povedal a bez zaváhania vykročil z izby. Cornélia akoby vedela, že v tej chvíli urobí lepšie, keď počúvne, ho nasledovala.
Ešte sa ani nestihli poriadne usadiť k stolu, keď sa ozvalo naliehavé búšenie na dvere a keď domáci škriatok otvoril, prichádzajúci sa neobťažoval zdvorilosťami a bez okolkov vpadol priamo do jedálne. Len čo mal Marcusa na dosah, chytil ho za predok habitu a vytiahol ho zo stoličky.
„Ty bastard! Okamžite mi povedz, čo si jej urobil a zruš to! Rozumieš? Nenechám sa vydierať takým idiotom ako si ty!“ kričal Harry ako zmyslov zbavený, nedbajúc na svoje slová.
„Láskavo sa ovládajte a pusťte ma! Ste v mojom dome a ja by som vás mohol okamžite udať za prepadnutie, vyhrážky a násilie“ zavrčal Marcus, no bol nanajvýš spokojný s vývojom udalostí.
Harry akoby si uvedomil, že jeho reakcia bola trochu prehnaná, pustil Marcusa, ale neprestal naňho zle zazerať.
„Prečo sa my dvaja nepozhovárame v súkromí mojej pracovne?“ navrhol Marcus a viedol Harryho rozľahlou halou do svojej kancelárie. Nebyť závažnosti situácie, v ktorej sa Harry nachádzal, musel by obdivovať vkusne zariadenú pracovňu, ktorá presne vystihovala svojho majiteľa. Dnes však na to nebol čas.
„Čo ste urobili mojej žene?“ zopakoval svoju otázku.
„Vašej žene sa niečo stalo? To je veľmi nepríjemné. Je mi to naozaj ľúto. Je niečo, čo by som pre vás mohol urobiť, keďže sme už skoro rodina?“ spýtal sa s predstieranou ľútosťou.
„Pokiaľ ide o tú svadbu, povedal som vám, že svoje rozhodnutie nezmením a na tom trvám!“ zavrčal Harry.
„To je ale rozhodne veľká smola pre vašu pani,“ povedal Marcus a tentoraz už neskúšal predstierať účasť či pochopenie. Mal Harryho presne tam, kde ho chcel mať a bolo načase zaťahať za tie správne nitky.
„O čom to hovoríte?“ zarazil sa Harry.
„Čo myslíte... aké to pre vašu ženu musí byť, keď zas a znova prežíva najhoršie okamihy svojho života? Napríklad to, ako z nej Lucius Malfoy takmer urobil vdovu v deň svadby, alebo keď uniesli vašu dcéru... Ako dlho myslíte, že to vydrží, než sa úplne zblázni? Videli ste už človeka, ktorý podľahol šialenstvu vďaka vplyvu mozkomorov? Veru, nie je to pekný pohľad,“ pokrútil hlavou a naoko smutne si povzdychol.
„Vy jeden...“ zasyčal a takmer sa na Marcusa znova vrhol, no ten ho jediným švihnutím prútika zastavil.
„Len pomaly, pán riaditeľ. Vy viete, čo chcem a teraz viete aj to, že keď si niečo zaumienim, dosiahnem to, či už po dobrom, alebo po zlom. Je na vás, ako sa rozhodnete. Váš syn sa ožení s mojou dcérou a vaša manželka bude ešte dnes v poriadku. Ak však budete otáľať... určite by ste nechceli, aby vašu drahú polovičku nasledovala aj vaša rozkošná dcéra. Alebo sa mýlim?“
„Prečo to všetko robíte? Prečo vám tak veľmi záleží na to, aby si ju vzal práve môj syn?“ spytoval sa Harry a bol už naozaj zúfalý. Bol rozpoltený medzi potrebou zachrániť svoju manželku a chrániť dcéru i ostatných členov svojej rodiny, ale za akú cenu? Má prinútiť Arthura, aby sa oženil proti svojej vôli s niekým, koho vôbec nepozná? Môže od neho vôbec žiadať takú obeť? On na jeho mieste by neváhal ani chvíľu a súhlasil by, ale chlapec nebol ako on.
„O moje dôvody sa nestarajte. Vy ste ten, kto sa musí rozhodnúť a to čo najskôr,“ pripomenul Marcus.
„Nemôžem...“ zašepkal Harry a vyčerpane dosadol na jedno z kresiel. „Nemôžem rozhodovať o živote svojho syna. Ani za takúto vysokú cenu... urobím čokoľvek iné, ale toto odo mňa nežiadajte!“ prosil Harry zúfalo.
„Nič iné ma nezaujíma. Súhlasíte s manželstvom svojho syna a mojej dcéry?“ zopakoval Marcus nekompromisne.
„Ja... nem...“ jachtal, no jeho slová prerušilo otvorenie dverí.
„Vezmem si vašu dcéru,“ ozval sa odo dverí hlas, ktorý v tej chvíli ani jeden z nich nečakal.
