Kapitola č.13: Trest
Obaja muži sa otočili za hlasom, ktorý prerušil ich výmenu názorov.
"Arthur? Čo tu robíš?" spýtal sa Harry prekvapene.
"Rád vás opäť vidím, pán Snape. Vidím, že aspoň niekto vo vašej rodine má rozum, keď ho nemá váš otec," uškrnul sa Marcus.
"Do mojej rodiny sa nenavážajte! Povedal som, že sa s vašou dcérou ožením, ale len pod podmienkou, že okamžite zrušíte to, čo ste urobili mojej mame. A ako váš budúci zať si vyprosujem, aby ste kohokoľvek z mojej rodiny ohrozovali a urážali," zarazil ho Arthur prudko.
"Samozrejme. Som rád, že sme sa konečne dohodli," prikývol Marcus a opäť si niečo zamumlal popod nos. Harry si poľahky domyslel, že ruší kliatbu, ktorú uvalil na Ginny, a nevychádzal z údivu, že to dokáže Oliviers ovládať na diaľku. Nebolo to práve zistenie, ktoré by ho upokojilo.
"Arthur, čo to robíš? Vieš, že nemusíš...," dohováral potichu svojmu synovi.
"Musím, ocko. Ak pre nič iné, tak hlavne kvoli mame. Hovoril som s dedkom a vraj nie je čas zisťovať, ako jej pomocť. Toto bola jediná možnosť," vysvetlil a pocítil, ako otcova ruka zovrela jeho rameno.
"Ďakujem ti, synak. Zrejme si mame zachránil život," zamumlal Harry. "Skúsim nájsť sposob, akým tu svadbu odísť, neboj sa."
"Je to predsa moja mama. Ak by bolo čokoľvek, čo by som pre ňu mohol urobiť, urobil by som to," povedal a so smutným úsmevom na tvári pozrel na otca. Ten sa teraz opäť obrátil k Marcusovi a prebodával ho nahnevaným pohľadom.
"Dúfajte, že je moja žena v poriadku, inak za seba neručím. A čo sa svadby týka, ako si to predstavujete?" zavrčal.
"Myslím, že do soboty sa mi podarí zorganizovať zásnubný večierok. Váš zoznam hostí mi prosím pošlite najneskor do stredy. Svadba by potom bola o mesiac neskor," informoval ho Marcus a Harry krátko prikývol. "Som skutočne rád, že sme sa dohodli," zatiahol Marcus medovým hlasom.
"Škoda, že ja nemožem povedať to isté," odvrkol Harry a viedol svojho syna k vchodovým dverám
"Budeme sa tešiť na sobotu!" zavolal za ním ešte Marcus a spokojný sám so sebou sa posadil do svojho vysokého koženého kresla.
Severus sedel v kresle, ktoré si preniesol z obývačky k Ginninej posteli, aby na ňu mohol dávať pozor. Premýšľal nad tým, čo sa asi deje v sídle Olivierovcov a dúfal, že Harry neurobí nejakú hlúposť. Hlavne z toho dovodu za ním poslal Arthura, no ešte predtým mu vysvetlil, v akom stave sa nachádza jeho matka. K ničomu ho nenútil, to by nikdy neurobil, ale nemohol mu zamlčať fakt, že ak s tou svadbou nebude súhlasiť, Ginny to zrejme neprežije. Stále ešte sa zmietala na posteli, polapená vo svojich nočných morách a on vedel, že je len otázkou času, kedy podľahne.
A odrazu, akoby uťal, všetko prestalo. Ginny ležala pokjne, jej dych sa ustálil a po chvíli unavene otvorila oči. Zmätene sa rozhliadala po izbe a hľadala nejakú známu tvár. Vlna úľavy prebehla jej telom, keď zbadala Severusa.
"Čo sa stalo?" spýtala sa slabým hlasom.
"To nič..." chlácholil ju potichu a k perám jej priložil fľaštičku s posilňujcim lektvarom a Bezsenným spánkom. "Už je to v poriadku. Trochu sa vyspíš a ráno z teba bude zas len otravná nebelvírčanka," uškrnul sa, v snahe odľahčiť situáciu.
"Kde je Harry?" zachraptela ospalo.
"Bude tu každú chvíľu, len spi," povedal potichu a vskutku, o pár minút už pokojne oddychovala. Severus nemal najmenšie pochybosti o tom, ako sa veci majú a netrpezlivo očakával návrat svojho syna a vnuka.
"Je v poriadku?" bola jeho prvá otázka, keď celý udýchaný vpadol do spálne a chytil Ginny za ruku.
"Dal som jej niečo na posilnenie a na spanie. Je v poriadku, dokonca sa na chvíľu prebrala a normálne vnímala," uistil Severus svojho syna.
"Takže si sa rozhodol?" obrátil sa s otázkou na svojho vnuka, ktorý len mlčky prikývol a vystrašene pozoroval svoju mamu.
"Čokoľvek, len aby mama..." nedokázal to vysloviť, no všetci vedeli, čo mal na mysli.
"Máme mesiac na to, aby sme vymysleli, ako sa z tej svadby vykrútiť," zopakoval Harry a významne pozrel na Severusa, ktorý prikývol.
"Na niečo určite prídeme," pritakal a potom už nechal Harryho s jeho rodinou osamote a vrátil sa do svojho laboratória. Dnes však sám. Nepredpokladal, žeby sa tu ešte dnes Arthur zastavil, nie po tom všetkom. V hlave má určite zmätok. Veď kto by si pomyslel, že sa tak náhle bude musieť rozhodnúť a vzdať sa vlastnej slobody. Harry na tom kedysi tiež nebol o moc lepšie. Nie, netýkalo sa to svadby, ale takmer celého jeho predchádzajúceho života ako takého. Vždy sa musel ohliadať na potreby iných, než niečo urobil. A hoci Harry tvrdil, že jeho syn sa naňho príliš nepodal, opak bol pravdou. Všetky Harryho deti boli rovnako obetavé a láskavé ako on sám, len neboli nútené to dokazovať takými veľkými obeťami. Až doteraz...
-------------------------
Constance sedela pred zrkadlom a česala si svoje dlhé hnedé vlasy. Duchom však bola neprítomná. Keď dnes videla Harryho Snapea, premkla ju zlá predtucha, akoby sa malo stať niečo naozaj zlé. A keď potom viedla Arthura Snapea do Marcusovej pracovne za tými dvomi, pochopila, čo sa tu chystá. Marcus chcel Cornéliu vydať za toho chlapca a použil k tomu nechutné vydieranie. Bol rovnako odporný ako vždy, ale v tomto ojedinelom prípade... ako sa mohlo stať, že jej vyberie práve toho najmenej vhodného ženícha? On to síce nevedel, ani nemohol. Keby mal čo i len najmenšie tušenie, nepochybovala, že by za to draho zaplatila. Lenže terza za to nezaplatí nik iný, než tí dvaja chudáci.
Constance samozrejme vedela, kto je Harry Snape. Vedela to už v tú noc, keď uniesla ich dcéru. Lenže vtedy to boli jediné dvojčatá, ktoré sa v ten deň v Anglicku narodili a ona nemala na výber. Nemohla riskovať, že sa jej nenaskytne ďalšia vhodná príležáitosť a kradnúť dieťa niekomu, kto má len to jediné... pozrela na svoj odraz v zrkadle a hnusila sa sama sebe.
Mala to byť ona, kto ponesie trest za svoje činy a nie nevinné deti, ktoré ani nevedia, že sú súrodenci. Nie, ona proste nemože dovoliť, aby sa to stalo. Musí niečo urobiť, ale čo?
Vstala a oblečená len v nočnej košeli a župane vyšla z izby. Riskovala tým, že ho nahnevá, ale musela to urobiť. Zaklopala a keď sa ju vyzval, aby vstúpila, vošla dnu.
"Čo chceš?" vyštekol na ňu a jej bolo hneď jasné, že si na rozhovor nevybrala práve najvhodnejšiu chvíľu. Lenže ak to neurobí dnes, tak nikdy.
"Hovoriť s tebou o tej svadbe. Však to nemyslíš vážne, že ju chceš vydať za toho chlapca, čo tu dnes bol?" začala opatrne.
"Myslím to smrteľne vážne a ani ty, ani nik iný na tom nič nezmení," zavrčal podráždene a postavil sa priamo pred ňu. Bol takmer o hlavu vyšší a jeho pohľad bol taký chladný a neúprosný, až jej z toho behal mráz po chrbte.
"Marcus, to nesmieš! Tí dvaja sa nemožu vziať!" naliehala, no prv, než sa spamätala, dopadla na jej tvár jeho pevná ruka takou silou, až sa zatackala.
"Ty mi nebudeš hovoriť, čo smiem a čo nie!" zrúkol.
"Ale ona ho nemiluje! Nemožeš jej urobiť to isté, čo si urobil nám, keď si sa so mnou oženil! Alebo chceš, aby bola do konca života nešťastná?" plakala.
"Čo ty vieš o láske! Nikdy si nemilovala, ani si nechcela milovať! Vari som ti toho nedal dosť? Nemala si všetko, čo si chcela? Nežila si v prepychu a bez obáv z chudoby? A čo si mi za to dala? Bola si ku mne chladná ako ľad a ku svojej dcére si sa správala ako k cudzej!" oboril sa na ňu.
"To nie je pravda! Milovala som ťa a chcela som, aby si ma mal rád, ale to by si nesmel byť taký krutý bastard, akým si!" bránila sa a jej telo sa odrazu prehlo od bolesti, ako po rane bičom. Nenamáhal sa na ňu ani len použiť vlastnú hrubú silu. Použil kúzla, aby ju potrestal za to, čo povedala a jej bolestné výkriky by sa niesli celým domom, nebyť umlčovacieho kúzla na dverách jeho izby. Bola s ním sama. Vydaná na milosť a nemilosť svojomu manželovi očakávala, kedy jej zasadí poslednú ranu, ktorá by navždy ukončila jej trápenie. To šťastie však nemala a keď sa viac nevládala pohnúť, konečne prestal.
"Už nikdy... opakujem, NIKDY sa ma nepokúšaj rozčúliť. Mohla by si totiž dopadnúť ešte oveľa horšie," zasyčal jej priamo do ucha, až ju striaslo od strachu. "A teraz vypadni! Je mi z teba zle, len keď ťa vidím!" prikázal a ona sa prakticky odplazila do svojej izby, kde zlomená bolesťou, hnevom, ponížením i strachom zaspala priamo na zemi.
