Kapitola č.17: V moci ohňa
Nevedel, ako dlho trvalo, kým ho niekto objavil. Kvôli bolesti, ktorá zožierala celé jeho telo, mu aj sekunda pripadala ako večnosť a on mal pocit, že sa čoskoro zblázni. Bolesť, ktorú kedysi cítil počas splnu, proti tejto bledla závisťou.
Severus sa pokúsil pohnúť, no nešlo to. Nie preto, žeby to snáď bolelo viac, pretože to už asi ani nešlo. Lenže jeho telo bolo odrazu nehybné a on necítil nič, okrem spaľujúcej, drvivej bolesti šíriacej sa celým telom. Oheň v jeho tele zrejme poškodil nervové zakončenia a on nebol schopný ani len otvoriť ústa, nieto ešte pohnúť rukou, či inou časťou svojho tela. Mohol len vidieť, počuť a cítiť ničivú bolesť a zase len bolesť. Chcel kričať, ale nemohol. Chcel zomrieť, ale smrť si preňho stále nechodila. A tak len čakal, na pokraji šialenstva, kedy sa nad ním osud zmiluje a konečne niekto príde ukončiť jeho trápenie.
Harry sa práve vracal s Ginny z Prasiniek. Bolo už neskoro, ale im to neprekážalo. V posledných dňoch mali len málo času jeden pre druhého a on mal pocit, že malou večernou prechádzkou do dediny nič nepokazia. Kráčali ruku v ruke a blížili sa k hraniciam školských pozemkov. Na malú chvíľu sa obaja snažili odpútať od problémov ich každodenného života a cítiac vzájomnú lásku a podporu sa im to aspoň dnes naozaj podarilo. Na malý moment boli zas len oni dvaja, tak ako kedysi a hoci vedeli, že len čo sa vrátia, padne to všetko na nich ako lavína, užívali si ten pocit. Už z diaľky počuli známe puknutie sprevádzajúce premiestňovanie. Plní obáv na seba pozreli a pridali do kroku. Prútikmi si svietili na cestu a rýchlymi krokmi sa blížili k telu, ležiacemu na zemi.
„Zostaň tu!“ zašepkal Ginny a opatrne sa blížil postave. Len čo vo svetle z prútika zbadal tmavý plášť a čierne vlasy svojho otca, premkla ho hrôza.
„Ocko!“ zvolal a bežal k nemu. V závese za ním aj Ginny a obaja sa skláňali nad bezvládnym mužským telom.
„Čo mu je?“ spýtala sa roztraseným hlasom.
„Neviem,“ odpovedal a prezeral otcove zranenia. Niektoré krvácali, ale neboli životu nebezpečné. „Ocko, počuješ ma? Čo sa ti stalo?“ pýtal sa otca, pretože si všimol, že je pri vedomí. Ich pohľady sa stretli a Harry v tých otcových videl strach. „Ocko...“ vydýchol. Lenže Severus akoby ho nevnímal, napriek tomu, že naňho hľadel.
„Musíme ho rýchlo dostať k Poppy, je v šoku,“ rozhodol a vyčaroval nosidlá. Pripadalo mu to ako celá večnosť, kým sa dostali na ošetrovňu a za celý čas nevydal Severus ani hláska, nepohol sa, ani nijak nedal najavo, že stále žije.
„Čo pre Merlina sa mu stalo?“ zvolala ošetrovateľka a uložila Severusa na voľnú posteľ.
„Našli sme ho pri hraniciach pozemkov. Chvíľu predtým sa odkiaľsi premiestnil,“ vysvetľoval mladý riaditeľ a so strachom v očiach sledoval, ako sa Poppy stará o jeho otca.
„Tie povrchové zranenia nie sú až také vážne, aby spôsobili takýto šok,“ skonštatovala zamračene.
„Tak čo ho spôsobilo?“ spýtal sa priškrteným hlasom.
„Hm...“ zamumlala a pár krát mávla nad profesorom lektvarov prútikom a čosi si mrmlala popod nos. „To nevyzerá dobre,“ zvolala odrazu a hnala sa do svojej pracovne. Harry cez otvorené dvere videl, ako sa prehrabáva v množstve lektvarov a sledoval ju, ako sa vracia s plnou náručou kadejakých fľaštičiek. Postupne odmeriavala potrebné množstvá na lyžičku a liala ich Severusovi do úst.
„No tak, Severus, toto ti trochu pomôže, len otvor ústa,“ dohovárala mu ako malému dieťaťu, no napriek tomu mu musela ústa otvoriť a kúzlom muža prinútiť, aby prehltol. Po pár minútach sa zdalo, že sa jeho telo trochu uvoľnilo, no stále bolo akési stuhnuté, až meravé.
„Čo je s ním?“ spýtal sa Harry a cítil, ako Ginny pevnejšie zovrela jeho ruku.
„Poznáš prirovnanie: Telo ako v ohni, Harry? Tak toto nie je prirovnanie,“ povzdychla si stará ošetrovateľka.
„Čože?“ nechápal.
„Nikdy som sa s niečím podobným nestretla,“ priznala. „Jeho telo zvnútra spaľuje akýsi oheň a šíri sa do celého tela. Dala som mu to najsilnejšie, čo mám proti bolesti, ale tie lektvary to len na chvíľu zmiernia,“ vysvetlila.
„Nemôžeš ho uhasiť?“
„Keby som mohla, nemyslíš, že som to dávno urobila?“ oborila sa naňho pohoršene. No potom si povzdychla.
„Nie je to obyčajný oheň či nejaká kliatba. Ten oheň zoslal niekto, kto ho ovládal a uväznil ho v jeho tele. Len ten, kto oheň vyvolal ho môže zrušiť. Čítala som v jednom článku o niečom podobnom. Vtedy nešlo o oheň, ale vodu. Dotyčný sa utopil skôr, než sa mu dostalo pomoci,“ zamumlala.
„Nie, to nemôže byť pravda. Chceš povedať, že ak mu nepomôžeme, upáli... upáli ho ten oheň zvnútra zaživa?“ jachtal šokovaný Harry a posadil sa k otcovi na posteľ.
„Áno, ale žiaľ, bude to trvať veľmi dlho. V prípade, o ktorom som hovorila, to trvalo niekoľko týždňov. Tomu úbožiakovi sa plnili pľúca vodou a...“
„Dosť! Nechcem to počuť!“ vykríkol Harry. „Si si istá, že nie je nič, čo by mu pomohlo?“
“Pomohlo by zistiť, kto mu to urobil. Len ten to môže zrušiť,“ dodala Poppy a vzdialila sa do svojej pracovne.
Harry pozeral na otca, ktorý nehybne ležal na posteli. Držal ho za ruku a prial si, aby preňho mohol niečo urobiť. Lenže čo? Pozrel do tmavých očí, ktoré sa pomaly otvorili a vyhľadali toho, kto ho vytrhol z pazúrov smrti.
„Ocko... počuješ ma? Ako sa cítiš?“ spýtal sa, keď si všimol, že je otec pri vedomí a jeho oči sa zdali byť živšie, než tam vonku. Odpovede sa však nedočkal. Namiesto toho pocítil slabý nátlak na svoju myseľ. Nie však dosť silný na to, aby sa vytvorilo spojenie. Harry však pochopil, že sa jeho otec pokúša spojiť pomocou legilimecie. Zrejme však bol príliš vysilený, aby toto spojenie nadviazal sám a tak sa o to pokúsil Harry.
„Počuješ ma, ocko?“
„Vďaka Merlinovi, Harry. Urob konečne niečo, nech to prestane!“ žiadal a Harryho naplno zasiahlo otcove zúfalstvo.
„Poppy ti dala niečo na zmiernenie bolesti, ale nevieme ten oheň zastaviť,“ priznal Harry.
„Je to trochu slabšie, ale stále...“ zarazil sa prudko a Harry mohol cítiť, že zbiera všetku silu k tomu, aby mohol pokračovať. „Bolí to!“ zreval Severus vo svojej mysli.
„Vydrž ocko! Prosím, vydrž! Nájdem spôsob, ako ti pomôcť. Len mi povedz, kto ti to urobil. Len tá osoba toto môže zrušiť,“ naliehal Harry a všetko jeho sebaovládanie bolo razom preč. Jeho otec azda ešte nikdy nebol taký zúfalý a bolesť, ktorú prežíval ho priam drvila.
„Oliviers... je... mŕtvy,“ habkal Severus. „Cornélia.... áááááááá!“ skríkol tak prudko, až Harryho vypudil zo svojej mysle.
„Poppy, rýchlo, potrebujem niečo od bolesti!“ zvolal Harry a po tvári mu stekali slzy zúfalstva.
„Dala som mu maximum, čo môže dostať. Skôr než za hodinu nesmie dostať nič, inak ho to zabije,“ pokrútila ramenami ošetrovateľka a Harry pocítil obrovskú vlnu bezmocnosti.
„Nemôžeme ho uviesť do umelého spánku, aby tak netrpel?“ navrhol Harry.
„Možno by to šlo, ale istá si tým nie som. Bolesť tým rozhodne nezmizne a aby som si bola istá, že mu to nijako neškodí, muselo by to byť len na pár hodín,“ namietala.
„To viem, ale on ju možno bude vnímať menej,“ zašepkal a naklonil sa nad otca.
„Viem, že ma počuješ ocko. Spomínam si, čo si vravel pred rokmi, keď sme ťa chceli chrániť podobným spôsobom, že sa nenecháš uspať ako pokusný králik, ale ja neviem, ako inak ti v tejto chvíli pomôcť. Odpusť mi to, je to teraz to najlepšie, čo vymyslím, ale nájdem lepší spôsob, sľubujem. Len to vydrž a nevzdávaj to!“ žiadal Harry a Severusove oči boli znova zastreté, akoby jeho myseľ bola na míle ďaleko, za bránami obrovskej bolesti.
Poppy priniesla lektvar, ktorým ho mali uviesť do magického, niekoľkohodinového spánku a Harry mu ho nalial do krku. Zvieral otcovu ruku vo svojej, akoby dúfal, že tým spojením môže na seba prevziať aspoň časť tej bolesti, ktorú cíti. Vzal by ju na seba hoc aj celú, ak by to bolo nutné.
Severusove viečka konečne poklesli a Harry vstal, rozhodnutý urobiť čokoľvek. Vo chvíli, keď vychádzal z ošetrovne, kráčala oproti nemu skupinka niekoľkých bytrozorov, v čele s Kinglseym Pastorkom.
„Kingsley, čo sa deje?“ spýtal sa rovno.
„Prišiel som kvôli tvojmu otcovi. Dostali sme správu, že v sídle Olivierovcov došlo k vražde a jeho označili ako vraha,“ mračil sa Kingsley. „Keď som počul, že ide o Severusa, rozhodol som sa to preveriť osobne. Kde je? Jeho byt je prázdny.“
„Je na ošetrovni a bojuje o holý život. Ak naozaj zabil Oliviersa, zrejme si to zaslúžil, za to, čo mu urobil. Alebo si myslíš, že Severus vraždí ľudí na počkanie?“ odvrkol Harry podráždene.
„Samozrejme, že si to nemyslím. Som tu práve preto, aby som zistil, ako to bolo. Potrebujem Severusa vypočuť,“ trval na svojom bystrozor.
„To nebude možné. Ten bastard naňho zoslal oheň a ten teraz spaľuje jeho telo zvnútra. Stihol už poškodiť všetky nervové zakončenia a je ochrnutý natoľko, že nemôže ani hovoriť. Trpí strašnými bolesťami a len na malú chvíľu sa mi s ním podarilo hovoriť pomocou legilimencie, než ma odtiaľ vypudil práve tou bolesťou. Poppy ho uviedla do umelého spánku, ale to nič nezmení na fakte, že ak rýchlo nenájdeme niekoho, kto ovláda oheň, aby ho odvolal, môj otec zomrie. Naozaj si myslíš, že ťa s ním nechám hovoriť? Teraz je dôležité nájsť spôsob, ako mu pomôcť, až potom si ho vyšetruj ako podozrivého z vraždy a teraz ak dovolíš, idem sa pokúsiť zachrániť svojho otca,“ zavrčal a hoci si uvedomoval, že jeho slová boli až príliš tvrdé, nemohol to zmeniť. Hovorila z neho bezmoc a zúfalstvo. Kingsley bol jeho priateľ a teraz tu prišiel, aby jeho otca obviňoval z niečoho takého ohavného...
„Harry!“ zavolal naňho bystrozor, keď už bol takmer na schodoch.
„Áno?“ spýtal sa podráždene. „Je mi ľúto, čo sa stalo Severusovi. Ak by som mohol nejako pomôcť...“ nechal vetu visieť vo vzduchu a Harry by sa najradšej od hanby prepadol. Naozaj nemal naňho tak kričať.
„Ďakujem a... prepáč,“ zamumlal.
„To nič. Hlavne mu pomôž,“ usmial sa starší muž smutne a pokynul svojim spoločníkom, aby ho nasledovali.
Harryho prvé kroky viedli do Severusovej pracovne. Ak mohol nájsť nejaký spôsob, akým otcovi pomôcť, potom to bolo tam. Možno nejaký Severusov lektvar, alebo kúzlo... lenže kde začať, pýtal sa sám seba, keď sa za ním zavreli dvere otcovej pracovne. Zrak mu padol na list, ktorý bol nedbalo pohodený na stole. To sa na otca, ktorý mal všetky pomôcky na stole usporiadané takmer na milimeter presne, nehodilo. Vzal ho teda a zistil, že tento kus papiera je za všetkým tým nešťastím, ktoré sa odohralo dnes v noci. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal z prvotného šoku, no hneď potom bežal na ošetrovňu najrýchlejšie, ako mohol.
„Ginny! Našiel ju! On ju našiel!“ volal na svoju ženu, ktorá naňho nechápavo hľadela zo stoličky pri Severusovej posteli.
„Nerozumiem, Harry. Kto koho našiel?“
„Severus zistil, kde je naša dcéra. Napísala mu to v tom liste, preto tam šiel a zrejme došlo k boju,“ vysvetľoval Harry zmätene, no ona stále ešte nerozumela a hľadela naňho ako na blázna. Zmohla sa len na jedno:
„Kde je naša dcéra?“ zašepkala.
„Cornélia Oliviersová je Lillian, mami,“ ozval sa hlas odo dverí. Stál tam Eru a na tvári vážny výraz.
„Čože? Cornélia? Ale ako to?“ nevychádzala z údivu. Harry však bol prekvapený niečím iným.
„Ako to vieš?“
„Idem od Olivierovcov. Constance sa otrávila, zrejme potom, čo napísala tie listy, v ktorých odhalila pravdu a Marcus... museli s dedkom bojovať a odhodilo ho to ku krbu, kde... je mŕtvy,“ vysvetlil a pristúpil bližšie k posteli.
„A Cornélia?“ spýtali sa takmer jednohlasne.
„Je v šoku. To ona ich našla a žiaľ, videla dedka odtiaľ odchádzať. Keď som s ňou hovoril, kričala na mňa, že to my môžeme za to, že sú jej rodičia mŕtvi a že nás všetkých nenávidí,“ zamumlal. „Ako je na tom starý otec?“
„Nie veľmi dobre. Musíme čo najskôr nájsť spôsob, ako mu pomôcť, ale nič mi nenapadá,“ povzdychol si Harry. Stál tam a odrazu nevedel, čo má robiť. Jeho otec sa opäť ocitol na hranici medzi životom a smrťou a jeho stratená dcéra... kvôli udalostiam, ktoré sa odohrali pred pár hodinami ju možno stratia navždy práve vo chvíli, keď ju našli.
