Pobočka- potter.sk

Daniela počkala, kým jej otec odíde na ošetrovňu za dedkom a prešmykla sa k izbe svojho najstaršieho brata. Eru si vzal pár dní voľna, aby mohol byť so svojou rodinou a zostal s nimi v škole. Zaklopala a keď zamumlal niečo ako Vstúpte!, vošla.

„Danka, deje sa niečo?“ spýtal sa, keď ju zbadal nervózne postávať vo dverách.

„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ spýtala sa nesmelo.

„Poď sem,“ zavolal ju k sebe a obaja sa posadili na posteľ. „Ty ma môžeš poprosiť o čokoľvek. Tak o čo ide?“ povzbudil ju s miernym úsmevom.

„Ide o Cornéliu. Chcela by som s ňou hovoriť,“ zamumlala.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad, Danka,“ nesúhlasne pokrútil hlavou. „Hovoril som s ňou ja aj ocko a nebolo to príjemné. Mame ani nedala šancu a pochybujem, žeby...“

„Ty tomu nerozumieš! Nik z nás tomu nemôže rozumieť, pretože sme nezažili to, čo ona. Musí sa cítiť osamelo, pretože v jedinom dni prišla o oboch rodičov a než mi povieš, že my sme jej skutočná rodina, tak nezabúdaj, že ešte pred pár týždňami takmer nevedela, že existujeme. Myslím, že aj keby to nebol dedko, kto...“ zarazila sa. Nebola schopná to vysloviť. Nie, keď vedela, že to bola nehoda. „Chcem povedať, že aj keby nebol dedko priamo zapletený v tej nehode, nepribehla by k nám Cornélia a nevrhla sa nám do náruče. Pre ňu sme len cudzí ľudia a ona je určite zmätená. Neviem si ani len predstaviť, čo by som cítila ja, keby som bola na jej mieste,“ povzdychla si.

„Máš pravdu, nik to nemôže vedieť. Ale práve preto nie je dobrý nápad, aby si za ňou šla,“ dohováral jej brat jemne.

„Ja si naopak myslím, že ak jej niekto môže pomôcť, tak som to práve ja. Sme dvojčatá, medzi nami je viac než len obyčajný súrodenecký vzťah. Strýkovia Fred a George vraveli, že cítia, keď je ten druhý v nebezpečenstve, alebo nie je niečo v neporiadku, len vďaka tomu, že sú dvojčatá. Aj ja som občas cítila niečo podobné, len som nevedela, kde ju hľadať a ako jej pomôcť. A teraz...“

„Teraz čo, Danka?“ spýtal sa nežne.

„Je veľmi nešťastná a bojím sa, že chce urobiť nejakú hlúposť,“ šepla so slzami v očiach. „Prosím, Eru, vezmi ma za ňou. Musím to aspoň skúsiť... možno ma vypočuje,“ žiadala naliehavo a on musel uznať, že má pravdu. Ak by niekto mohol skúsiť Cornélii dohovoriť, je to práve Daniela.

„Tak dobre, ale neviem, či nám to Malfoyovci dovolia. A našim by som tiež radšej nič nehovoril,“ povzdychol si.

„Mame som povedala, žeby som ťa chcela požiadať, nech ma vezmeš do Prasiniek. Súhlasila. A pokiaľ ide o Malfoyovcov, nemyslím, že by sme si mali robiť obavy. Podľa mňa dnes nájdeme Cornéliu v dome Olivierovcov, ale nepýtaj sa ma, ako to viem. Je to len také tušenie,“ pokrčila ramenami a on vedel, že akékoľvek protesty sú zbytočné. Obliekli sa teda a hoci tým nebol príliš nadšení, šli do Prasiniek a odtiaľ sa premiestnili pred sídlo Olivierovcov. Nemalo ho prekvapiť, že mala Daniela pravdu, ale stalo sa. Obom sa naskytol pohľad na osamelú postavu sediacu pod veľkým dubom v zadnom kúte záhrady.

„Zostaň tu, prosím. Porozprávam sa s ňou sama,“ povedala Daniela a než stihol protestovať, vykročila smerom k svojej stratenej sestre.

Cornélia v to ráno opustila Malfoy Manor pod zámienkou, že chce navštíviť hrob svojich rodičov a vziať si z domu pár vecí. Bola to lož, no jej to bolo jedno. Nemala v pláne sa tam vrátiť. Dariusovi rodičia boli ešte neznesiteľnejší než zvyčajne a Darius ju otravoval azda ešte viac, než doteraz. Všetci dúfali, že keď vyšlo najavo, že svadba s Arthurom Snapeom je nereálna, bude to práve Darius, ktorého si vezme za muža. Lenže ona sa nechcela vydávať. Chcela, aby ju všetci nechali na pokoji, aby mohla oplakať svojich rodičov a zabudnúť na to, ako ju zradili. Nechcela zostávať u Malfoyovcov, ale predstava, žeby mala žiť so svojou skutočnou rodinou... s tou, ktorá môže za jej nešťastie... nie, to naozaj radšej utečie a keď by ani to nepomohlo...

Útek. Presne to mala teraz v pláne. Batôžtek s vecami ležal vedľa nej, keď ešte naposledy sedela na svojom obľúbenom mieste v záhrade. Nepočula, ako sa neďaleko niekto premiestnil a preto bola prekvapená, keď zbadala postavu kráčajúcu priamo k nej.

„Čo tu chceš?“ vyštekla, keď spoznala Danielu.

„Hovoriť s tebou,“ odvetila dievčina.

„Ale ja s tebou nemám o čom hovoriť,“ kričala, keď stáli niekoľko metrov od seba a hľadeli si do očí.

„To je škoda, pretože ja by som ti toho chcela toľko povedať...“ posmutnela Daniela.

„Nechcem hovoriť s nikým z vašej prekliatej rodiny, počula si? Odíď!“

„Neodídem, kým ma nevypočuješ. Môžeš ma nenávidieť, ale to nič nezmení na fakte, že si moja sestra,“ nevzdávala to Danka.

„Keď som tvoja sestra, tak prečo sme spolu nevyrastali? Prečo sa ma tvoji rodičia vzdali tak ľahko a dovolili im, aby ma od vás odlúčili? Keby ma mali radi, tak ako mi všetci tvrdíte, nenechali by to len tak!“ kričala a všetok hnev, ktorý v sebe hromadila, sa dral na povrch. Cítila sa zradená a sama. Zradili ju všetci, jej skutoční rodičia i tí, ktorí sa o ňu starali. Ako má teraz niekomu veriť, keď jej celí život klamali tí, ktorých milovala a ktorým verila?

„Nevzdali sa ťa, Cornélia. Hľadali ťa, odkedy si zmizla a neprestali s tým doteraz. A viem, že by s tým neprestali, kým by ťa nenašli, či už by to bolo za rok, alebo dva. Oni sa nikdy nevzdali nádeje na to, že ťa raz nájdu a ja tiež nie,“ vravela Daniela pokojne. Jej pokojný, až upokojujúci tón však Cornéliu ešte viac popudil.

„Klameš! Neverím ti!“ skríkla a natiahla pred seba dlaň. Mierila ňou presne na svoju sestru a bez toho aby to plánovala, vyšľahol z jej ruky ohnivý plameňa a rútil sa priamo na Danielu.

Eru, ktorý to z diaľky sledoval, nestihol zareagovať a než stihol pred sestrou vyčarovať štít, stalo sa niečo, čo ani jeden z nich neočakával. Daniela, podvedome zopakovala gesto svojej sestry a zdvihla ruku dlaňou dopredu tak, aby smerovala na Cornéliu. Z jej ruky však nevyšľahol plameň, ale prúd krištáľovo čistej vody, ktorá uhasila oheň, smerujúci k nej. Chvíľu na seba obe pozerali, obe ohromené tým, čo sa práve stalo a ich živly proti sebe bojovali tak, ako ony samé. Boli rovnako silné a nespútané, ako ich majiteľky, a kým obe vo svojich mysliach neprijali fakt, že sú sestry, dvojčatá, bojovali o svoju moc. Voda hasila oheň, oheň zmenil vodu na paru a takto stále dookola, kým Cornélia a Daniela naraz neprestali.

„Čo... čo to bolo?“ jachtala Cornélia a vyčerpane sa zviezla na zem.

„Práve sme zistili, že ovládame živly,“ odpovedala rovnako užasnuto Daniela, no to už sa k nim veľkou rýchlosťou hnal Eru.

„Ste celé? Nie ste zranené? Čo do kotla ste to vystrájali? Jeden vás ani na sekundu nesmie pustiť z dohľadu!“ zvolal vystrašene a dievčatá si vymenili pobavené pohľady. V tom okamihu obe vypukli v hlasný smiech a smiali sa ešte dlho po tom, čo ich Eru naoko pohoršene karhal.

„Cornélia... poď s nami, prosím,“ žiadala Daniela, keď sa konečne ukľudnili.

„Ja... ja nemôžem. Je to ťažké,“ zašepkala a uprela pohľad do zeme. Pocítila, ako ju Eruova ruka chytila za bradu a prinútila ju pozrieť mu do očí.

„Viem, že si zmätená. To, čo sa stalo by otriaslo každým. Ale či chceš, alebo nie, sme tvoja rodina a hoci ťa nepoznáme tak, ako by sme chceli, máme ťa radi. Keď sme sa dozvedeli, že si naša sestra, bolo to ako zázrak. Zázrak, ktorý si vyžiadal veľa obetí, ale stal sa a my všetci sme dostali šancu začať odznova. Daj nám tu šancu... dovoľ nám pomôcť ti to prekonať,“ dohováral jej Eru potichu a tak ako pred pár týždňami, aj teraz zotrel jej slzy z tváre.

„Vieš, čo som si priala vždy, keď som sfúkavala sviečky na torte?“ vmiesila sa do rozhovoru Daniela a aj v jej očiach sa ligotali slzy. Keď Cornélia pokrútila hlavou, že nevie, pokračovala.

„Chcela som, aby si sa k nám zase vrátila. A nebola som sama. A raz, keď skončila oslava, videla som mamu, ako večer zapaľuje a pokladá do okna sviečku, šepkajúc: Vráť sa domov, moja maličká!“

„Naozaj?“ Cornélia nechcela veriť vlastným ušiam. Tak veľmi vždy túžila po tom, aby ju jej mama objala, aby ju pobozkala na dobrú noc, či povedala jej, že ju má rada... od Constance sa toho nikdy nedočkala a teraz zistila, že jej skutočná matka by to urobila, keby mohla.

„Naozaj. Všetkým si nám celé tie roky chýbala, Cornélia. Viem, že je to pre teba všetko veľmi nezvyčajné a nové, ale nedovoľ nenávisti, aby zničila to, po čom sme všetci túžili od chvíle, keď sme ťa stratili. Porozprávaj sa s mamou a ockom a uvidíš, že časom...“ pritakala sestra.

„Povedala som tvojmu otcovi hrozné veci,“ zamumlala. „Pochybujem, žeby ma chcel ešte niekedy vidieť.“

„Nie je nič, čím by si ho od seba odohnala. Ocko ťa má rád, tak ako nás všetkých a nič na svete to nikdy nezmení. Neprišiel za tebou znova len preto, že sa o teba bál. Bál sa, aby si nevyviedla podobnú hlúposť, na akú sa práve chystáš,“ opravila ju Danka jemne.

„Myslíš?“ spýtala sa a už to nebol hnev, ktorý zaznieval v jej hlase. Bola to nádej. Nádej, že by mohla začať odznova a lepšie. Mať rodičov, ktorí by ju mali radi a pomohli jej vyrovnať sa s tým všetkým.

„Som si tým viac než istá,“ usmiala sa Daniela a postavila sa. Natiahla ruku k svojej sestre a tá ju bez váhania prijala. Ruku v ruke sa potom postavili pred Erua a ten ich obe s radosťou objal a premiestnili sa k Bradaviciam.