Kapitola č.1: Nemôžem inak
Bol piatok podvečer a Severus si prísnym zrakom premeriaval Erua, Arthura a Briana, ktorí boli doslova nalepení na Ginny a Harrym. Dôvodom boli samozrejme jeho najmladšie vnučky, Daniela a Lillian, navlas rovnaké dvojčatá, ktoré sa narodili len pred týždňom.
„Mali by ste už ísť, ak sa chcete vrátiť ešte dnes,“ podotkol a jeho pohľad sa stretol s tým Harryho.
„Máš pravdu. Môžeme, Ginny?“ obrátil sa na svoju manželku, ktorá držala jedno z detí v náručí.
„Áno, ale...“ začala opäť, dnes už po niekoľký krát. „Sú ešte také maličké, aby som ich nechala samé,“ zašepkala s pohľadom upretým na drobnú tváričku svojej dcéry Daniely.
„Už sme o tom hovorili, Ginny. Je to tradícia v čistokrvných rodinách, že rodičia osobne oslovia budúcich krstných svojich detí, to dobre vieš. Navyše, budete preč sotva pár hodín a ver mi, že Calwen sa o tie tvoje poklady postará ako je treba. Navyše ich ešte ani nevidela a každý deň na mňa nalieha, aby ste jej ich priniesli aspoň ukázať,“ oslovil ju Severus a v duchu sa uškrnul nad porazeneckým výrazom svojho najstaršieho syna.
„Otec má pravdu. Nezdržíme sa u Siriusa dlho a potom si ich zase odvedieme späť domov,“ pridal sa aj Harry, ktorý chápal obavy svojej ženy. On sám nebol vidinou, že nechá svoje maličké samé, nadšený aj keď vedel, že na Calwen sa môže spoľahnúť.
„Vy dvaja ste hrozní. Prehovorili by ste snáď aj mŕtveho, nech vstane z hrobu,“ povzdychla si a uškrnula sa na nich.
„O tom nepochybuj. A teraz už choďte, inak sa Calwen zblázni nedočkavosťou,“ popohnal ich Severus a pozrel na mladších chlapcov, ktorí okamžite podišli k nemu. Zatiaľ čo Brian a Eru sa mali vrátiť do svojich školských spální, päťročný Arthur mal stráviť večer so svojim dedkom Severusom.
Harry aj Ginny na seba ešte naposledy pozreli, než si každý z nich privinul k sebe jedno z dvojčiat a premiestnili sa s nimi pred dom, v ktorom bývala Calwen.
Dvere sa otvorili skôr, než vôbec stihli zaklopať a usmievavá žena ich viedla dnu. Jej nadšenie z ich návštevy z nej priam sršalo a keď jej konečne ukázali deti, rozplývala sa nad nimi ako každý, kto ich v poslednom týždni videl.
„Tie sú nádherné, blahoželám vám,“ ozvala sa Connie, ktorá sa prišla z izby pozrieť, čo jej mamu tak potešilo.
„Ahoj, Connie. Nevedela som, že tu budeš tiež,“ privítala sa Ginny so svojou švagrinou a hrdo sa pýšila svojimi ratolesťami.
„Mama volala, že sa tu dnes zastavíte a možno nám tu tie svoje deťúrence na chvíľu necháte. To proste nešlo nechať len tak a som tu,“ uviedla mladá žena na pravú mieru a zdalo sa, že práve jej prítomnosť Ginny aspoň trochu upokojila.
„O chvíľu sme späť,“ pošepkal jej Harry do uch a objal ju okolo pása, keď zachytil jej ustaraný pohľad. Mlčky prikývla a spoločne sa premiestnili k Siriusovi a Aveline Blackovým. Najprv sa Ginny pokúšala navrhnúť, aby deti vzali so sebou, ale napokon musela uznať, že dračia rezervácia, kde sa ich dom nachádzal, nie je práve vhodným prostredím pre novorodencov.
Sirius i Aveline boli ich rozhodnutím, aby sa stali krstnými rodičmi, dojatí. V rýchlosti sa dohodli na všetkom potrebnom ohľadom krstín a asi po hodine, behom ktorej boli čerství rodičia ako na tŕní, sa rozlúčili. Lenže či už boli preč hodinu, dve, alebo päť minút, stačí jediný okamih a behom minúty sa šťastná rodinná idylka môže zmeniť na nočnú moru, ako sa o tom už všetci z ich rodiny neraz presvedčili. Zdalo sa však, že život sa s nimi nerozhodol hrať fair play a opäť im do cesty zavial prekážky.
Constance ukrytá za kríkmi neďaleko domu sledovala dvojicu prichádzajúcu do domu a neskôr skrz okno videla, ako sa mladí manželia premiestnili. Netušila, ako dlho sa zdržia, ale vedela, že nesmie ani na chvíľu zaváhať. Pozorne ich sledovala už niekoľko dní a dnes bola jedinečná príležitosť na uskutočnenie plánu, ktorý ju mal z baviť hrozby smrti. Sledovala túto dvojicu už niekoľko mesiacov a keď sa im narodili dve dcéry, hneď poslala odkaz manželovi. Bolo to šťastie, že sa narodili práve dievčatá. Marcus sa totiž netajil tým, že by uprednostnil dcéru miesto syna, hoci sama nevedela prečo.
Potichu ako mačka obišla dom a zastala pred dverami. Z kapsy vytiahla prútik a s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre, aby ju nik nevidel, rozrazila dvere jediným kúzlom.
Calwen s Connie šokované pozerali na postavu v plášti a podvedome k sebe pritisli deti.
„Kto ste a čo tu chcete?“ vykríkla Calwen vystrašene, no než ktorákoľvek z nich stihla čokoľvek urobiť, zoslala na nich neznáma mdloby a ženy upadli do bezvedomia.
„Prepáčte, ale nemôžem inak,“ zamumlala Constance a podišla až k nim. Na krátky okamih sa zadívala na dve navlas rovnaké deti a hoci jej srdce trhalo pri pomyslení, že ich musí navždy rozdeliť, natiahla sa pre jedno z nich.
„Odpusť mi, princezná, odpusť, že ťa beriem tvojej pravej rodine, ale zaistím ti krásny domov plný lásky. Nebude ti nič chýbať, sľubujem,“ šepkala plačúcemu dievčatku a so slzami v očiach ju pobozkala na drobnú hlávku. V tom si opäť uvedomila, prečo tu je a najrýchlejšie ako mohla sa presunula k dverám. Odtiaľ ešte zrušila kliatbu na mudlovských ženách a než sa ktorákoľvek z nich spamätala, bola už Constance s malou preč.
„Čo... čo sa stalo?“ jachtala Connie a zo zamyslenia ju vytrhol detský plač. „Mami... kde.. kde je...?“ rozhliadala sa okolo seba v zúfalej snahe nájsť druhé dieťa.
„Oh nie... to nemôže byť pravda!“ zvolala zúfalo Calwen, keď do jej mysle prenikla hrozná skutočnosť. „Musíme niekoho zavolať! Potrebujeme Severusa!“ rozhodla a okamžite siahla na krk, aby pomocou prívesku v tvare blesku skontaktovala svojho manžela.