Kapitola č.5: Oslava- dvakrát inak
Dni ubiehali jeden za druhým, no Harry nebol ani o krok bližiše k nájdeniu svojej dcéry, než bol na začiatku. S Ginny sa vrátili na hrad, pretože nechceli nechávať Arthura samého a hlavne... Harry si bol istý, že v prípade potreby sa o jeho ženu postará Severus alebo madam Pomfreyová. Zo dňa na deň bola zamračenejšia a už ani deti ju nedokázali rozveseliť. Danielka sa mala k svetu a za normálnych okolností by to bolo veľmi živé a hravé dieťa, no i na ňu doľahla Ginnina stiesnenosť, ktorú nevedomky na všetkých prenášala.
"Ako jej mám pomocť?" pýtal sa Harry raz otca, raz školskej ošetrovateľky, pretože pohľad na jej strápenú tvár mu trhal srdce na kusy.
"Daj jej čas, Harry. Takýto šok tak skoro po porode... niet divu, že je v depresii," odpovedala mu Poppy a venovala sa svojim pacientom. Viac preňho a jeho ženu urobiť nemohla... Množstvo upokojujúceho lektvaru, ktorý Ginny brala takmer denne, bolo už aj tak veľmi vysoké a ak s tým rýchlo neprestane, mohla by si vytvoriť návyk.
Každý deň sa Harry zapájal do pátrania, no všetko bolo márne. Ani Severus nezistil nič nové ohľadom geneticky modifikačných lektvaroch a k všeobecnej úľave sa neobjavilo ani žiadne neobjasnené úmrtie novorodenca.
Keď sa však ani po polroku neobjavili žiadne stopy, poddali sa nakoniec nešťastní rodičia tlaku svojho okolia a konečne pokrstili svoje najmladšie dieťa. Ani len netušili, že kým oni túžobne očakávali akékoľvek správy, ich dcéra už niesla meno ľudí, ktorí ju tak hanebným sposobom vytrhli z rodného hniezda. A hoci ani po roku neustali v pátraní, zmierovali sa s myšlienkou, že Lillian už zrejme nikdy neuvidia. Všetci žili naďalej svoje životy, len v ich srdciach navždy horel plamienok lásky, ktorý zažalo to drobné stvorenie.
O niekoľko rokov neskor:
Do začiatku školského roku ostávalo len pár dní. V dvoch rodinách, ktoré od seba bývali na míle ďaleko, no predsa mali spoločného viac, než si mysleli, práve prebiehali nezávisle na sebe oslavy narodenín. Avšak každá prebiehala v inej atmosfére.
Marcus Oliviers sedel v pohodlnom čalúnenom kresle a pozorne sledoval svoju dcéru, ako nadšene otvára svoje darčeky. Bolo medzi nimi niekoľko kníh, o ktorých vedel s istotou, že sa jej budú páčiť, pár drobností pre potešenie detskej dušičky a nové šaty a hábity, ktoré podľa Constance okukovala prednedávnom v Lipovej aleji. Bolo tam jedno z najväčších nákupných centier v tejto časti Francúzska a veľkosťou by sa dala prirovnať k Šikmej uličke v Londýne.
Corneliina tvár žiarila radosťou a keď rozbalila aj posledný darček, vrhla sa otcovi okolo krku.
"Ďakujem, ocko! Tie šaty sú úžasné! A tie knihy..."jej oči sodlova svietili od radosti.
"Som rád, že sa ti páčia. Čo keby si požiadala mamu a obliekla si niektoré z tých nových šiat? Za chvíľu sa začnú schádzať hostia na slávnostnú večeru," povedal tónom, ktorým hovoril výhradne so svojou dcérou, s dcérou, ktorú nadovšetko miloval.
Constance so smútkom v očiach sledovala celý výjav. Dnes, tak ako ani predtým, nebolo najmenších pochýb o tom, že jej manžel svoju dcéru zbožňoval a urobil by pre jej dobro prvé i posledné. To samo o sebe by ju nermútilo, ba naopak. Sprvu sa bála, že po čase marcusovo očarenie vyprchá, prestane o Cornéliu javiť záujem a bude sa k nej správať rovnako ako ku svojej žene. Ale nie, deň za dňom jej venoval svoju pozornosť, učil ju novým veciam a trávil s ňou toľko času, koľko mu jeho povinnosti dovoľovali. To čö túto ženu mrzelo bol fakt, že napriek svojej snahe sa jej nikdy nepodarilo s Cornéliou vytvoriť si rovnako vrelý vzťah. Constance sa o ňu starala, ako najlepšie vedela, snažila sa byť jej nablízku keď bolo treba a mala ju celkom rada. Nemohla by predsa nenávidieť dieťa za to, že jej Marcus preukazuje viac citu než vlastnej žene. Lenže z toho istého dovodu ju nikdy nemohla milovať tak bezostyšne a nepodmienene, ako si to dieťa zaslúžilo.
"Pomožeš mi, mami?" spýtalo sa dievčatko a jeho hlások znel odrazu akosi placho. Zamrzelo ju to, pretože vedela, že je to jej chyba. Deti sú predsa také citlivé a niet divu, že malá vycítila jej rezervovanosť. Snažila sa, aby jej úsmev bol čo najúprimnejší a natiahla ku Cornélii ruku.
"Samozrejme, urobím z teba princeznú tohoto večera," povedala a potom už spoločne stúpali po schodoch do detskej izby.
Plamene krbu zeleno zažiarili a z nich do obývačky vystúpil vysoký štíhly chlaec s očami hnedými ako horúca čokoláda. So širokým úsmevom na perách sa poobzeral po miestnosti a široko roztvoril svoju náruč, keď zbadal jedenásťročné dievčatko bežiace mu oproti.
"Eru! Ty si prišiel!" volala nadšene a prudko sa mu hodila okolo krku.
"Veď som ti to sľúbil, či nie? Navyše, jedenásť rokov má človek len raz za život," žmurkol mládenec na svoju najmladšiu sestru a tuho ju objímal.
"Joj, veď ma rozpučíš!" vykríkla a jej zvonivý smiech sa niesol po celom dome.
"To som si mohol myslieť! Toľko kriku kriku pre jedného zatúlaného bystrozora.... Zato keď sa domov z práce vrátim ja, nik si to ani nevšimne," ozval sa pobavený hlas od dverí.
"Ahoj, oci!" pozdravil Eru a ďalší žiarivý úsmev venoval svojmu otcovi.
"Vitaj doma," odvetil Harry a keď k nemu syn podišiel, chlapsky ho objal. "Raňajky sú na stole, pridáš sa?"
"A máme aj mamine plnené palacinky?" spýtal sa a trochu sa zapýril.
"Samozrejme, už ťa tu čaká dvojitá porcia," ozval sa z kuchyne pobavený ženský hlas.
"Vďaka mami, som hladný ako vlk," priznal chlapec a vtisol letmý bozk na Ginninu tvár.
"Čo si mi priniesol?" dožadovala sa Daniela svojho darčeka a neustále dobiedzala na brata.
"Ty si mi ale zvedavá!" uškrnul sa. "Nič ti nepoviem, musíš si počkať na oslavu," povedal napokon a ona si len povzdychla.
"A kde je Arthur?" zaujímal sa o to, kde je jeho mldší brat. Odkedy sa dal k bystrozorom, vídal svoju rodinu oveľa menej, než by si prial.
"Hrali včera dlho do noci šachy s dedkom, tak čo myslíš? Dospáva, aby mohli hrať večer odvetu," odpovedal Harry a nalial si do hrnčeka čerstvú čiernu kávu.
"Hej, neohovárajte ma za chrbtom!" ozval sa rozospatý hlas a vo dverách sa zjavil štříhly chlapec s ryšavými vlasmi.
"Jé, Eru, ty si doma? Dúfam mami, že si tých palaciniek urobila dosť, pretože pri tomto hladošovi..." uškrnul sa a len tak- tak sa vyhol šľahačke, ktorá letela jeho smerom.
"Ako malé deti," zamumlala Ginny naoko pohoršene, no tak ako Harry bola rada, že má svoje deti opäť všetky pohromade. Teda... až na Lillian, o ktorej už jedenásť rokov nemali žiadne správy. Opäť sa na dlhú chvíľu zadívala do usmievavej tváre svojej najmladšej dcérky Daniely a predstavovala si, aké by to bolo krásne, keby chystala oslavu jedenástych narodenín nie jednej, ale obom svojim dcéram.
"Si v poriadku?" spýtal sa Harry, ktorý si všimol jej zamyslený výraz. No namiesto odpovede strčila Ginny ruku do šľahačky a uštedrila z nej poriadnu dávku Harrymu rovno do tváre.
"Ja áno, a ty?" spýtala sa so sladkým úsmevom a o malú chvíľu už v kuchyni zúrila šľahačková bitka.
V to popoludnie sa dom zaplnil hosťami. A že ich veru nebolo málo. Všetci Weasleyovci, Ginnini bratia aj so svojimi rodinami, Harryho rodičia a Connie so svojou rodinou, Sirius s Avelin a ich deťmi Jamesom a Elleanor, Remus s Tonksovou a dokonca sa v podvečer zastavil aj Albus Brumbál. Ten však využil oslavu Danieliných narodenín aj k vlastnému účelu.
"Mohol by som s vami dvomi hovoriť?" požiadal Harryho a Severusa, ktorí ho nasledovali do Harryho pracovne. Tá jediná im poskytovala v dome plnom ľudí trochu súkromia.
"O čo ide, Albus?" spýtal sa Severus a uprel svoj prenikavý pohľad na riaditeľa. Harry na rozdiel od neho len čakal, čo z Brumbála zase vypadne.
Komentáre
Prehľad komentárov
prečo ked ste to uz prekladali cele do slovenciny ste neprelozili aj mena a nazvy?? dost mi to vadi, ked tam je napr. albus brumbal al. bradavice.....potom je to takee divne..... ):((
mena
(Anonym, 9. 8. 2009 20:33)