Kapitola č.16: Návrat strateného syna
Harryho prvé kroky po tom, keď konečne odtrhol pohľad od Aini v svadobných šatách, viedli do Bradavíc. Ráno poslal správu riaditeľke, že sa dnes zastaví s novinkami a potreboval by hovoriť s Brumbálom. Nemohol tušiť, čo tým listom spôsobí.
Harry zastal pred obludou ukrývajúcou vchod do riaditeľne, keď si uvedomil, že nepozná heslo. Na jeho prekvapenie však obluda sama odskočila a odhalila tak dlhé pohyblivé schodisko vedúce k dverám riaditeľne. Zaklopal a čakal, čo sa bude diať.
Dvere sa prudko otvorili a v nich stála jeho bývalá profesorka, s užasnutým výrazom na tvári.
„Pre Merlina...“ vzdychla s rukou na hrudi. „Tak predsa...“ jachtala a Harry nechápal, prečo sa jej oči zaliali slzami, či prečo ho tak prudko objala, ako matka, ktorá znova nájde svojho strateného syna.
„Aj ja vás rád vidím, pani profesorka,“ zamumlal skleslo a čakal, kým ho riaditeľka konečne pustí zo svojho objatia. Podišiel ku kreslu, ktoré mu ponúkla a pohľadom zablúdil k portrétu Albusa Brumbála.
„Chlapče drahý... ani nevieš, ako veľmi mi odľahlo, že ťa vidím živého a zdravého po takom čase,“ privítal ho starec.
„Po takom čase?“ zarazil sa Harry. „Veď som bol prečo sotva pár týždňov,“ bránil sa nechápavo pozeral raz na jedného, raz na druhého.
„Nemyslím si, žeby dva roky bolo len pár týždňov,“ pokrútila hlavou McGonagallová.
„Dva... dva roky?“ vyhŕkol Harry s výrazom dokonalého šoku.
„Minerva má pravdu, Harry. Bol si preč naozaj dlho. Ja... asi som sa zabudol zmieniť o tom, že čas v Labyrinte a u nás beží trochu odlišne. Jeden rok u nás je ako týždeň v Labyrinte,“ potvrdil Brumbál.
„Tak o tom ste sa naozaj zabudli zmieniť,“ zamrmlal Harry podráždene a unavene dosadol späť do svojho kresla. Odrazu mu to všetko dávalo zmysel. Aini naňho čakala, ale po dvoch rokoch sa jej naozaj nemohol čudovať, že to s ním vzdala. Zrejme si, tak ako McGonagallová, myslela, že je mŕtvy. Aspoň tak to z reakcie riaditeľky vyzeralo.
„To je teraz už aj tak jedno. Labyrint je zničený, ten náramok som stratil niekde cestou von a predpokladám, že sa roztavil v tej sopke,“ začal svoje rozprávanie, nenápadne pritom skrývajúc za vlasmi svoju znetvorenú tvár. Bez šance. Profesorka si to všimla a zhrozene zhíkla.
„Čo, pre Merlina, sa vám stalo?“ spýtala sa a podozrievavo si ho prezerala. Harry radšej sklonil hlavu, aby jej nemusel pozerať do očí. Vedel, ako vyzerá. Celá polovica jeho tváre bola spálená a stále ešte nezahojená. Natrel ju hojivou masťou, ale aj keď sa spálené tkanivo vylieči, zostane zjazvené. Akoby jedna jazva na čele nestačila, pomyslel si. Teraz vyzerá ešte horšie než Moody.
„To nič nie je,“ mávol nad tým rukou a pokračoval vo svojom rozprávaní.
„Takže Voldemort je vonku,“ skonštatoval Albus vážnym hlasom a mračil sa. „Minerva, mala by si varovať členov Rádu a hlavne Severusa. Obávam sa, že potom, čo bol odhalený ako zradca, bude v najväčšom ohrození,“ rozkazoval Brumbál, ako za svojich starých dobrých čias.
„Nemyslím, žeby ste ho mali teraz rušiť,“ vmiesil sa do rozhovoru Harry.
„Prečo nie?“ zvedavo sa spýtal Albus.
„No... teda... myslím, že dnes nie je vhodný deň, pane. Na Snape Manor sa dnes koná svadba,“ zamumlal potichu a sklopil zrak.
„To je pravda. Severus si vzal pár dni voľna, aby mohol usporiadať svadbu pre svoju sestru. Ale práve preto si myslím, že musí byť varovaný čo najskôr,“ zahlásila Minerva rozhodne a vhodila do krbu letax, aby sa mohla spojiť so svojim kolegom.
Severus Snape vošiel do riaditeľne asi o desať minút neskôr. Výraz jeho tváre jasne hovoril, že týmto pozvaním nie je ani zďaleka nadšený.
„Dúfam, že je to naozaj vážne, Minerva, keď ma musíš rušiť práve dnes,“ zavrčal smerom k riaditeľke, ktorá jeho slová prijala s chladnou tvárou.
„Keby to nebolo vážne, nevolala by som ťa,“ uistila ho a ukázala na voľné kreslo vedľa Harryho. Až teraz si všimol, že v riaditeľni s Minervou nie je sám.
„To som si mohol myslieť, že v tom má zase prsty tento sopliak,“ odfrkol si pohoršene a zlovestne sa uškrnul, keď naňho Harry uprel svoje smaragdovo zelené oči. Oči, ktoré tak dôverne poznal. Všimol si však ešte niečo. Prv, než od neho Harry odvrátil svoju tvár, zbadal Severus jeho zranenie. Ďalšia výčitka ho bodla v hrudi. Čo do kotla ten mladík prežil, že si to takto odskákal? Dva roky... dva dlhé roky bol preč a nik o ňom nemal žiadne správy. Už si začínali myslieť, že je mŕtvy. Nie, žeby proti tomu Severus niečo mal, predsa len, bolo by to o starosť menej, ale v skutočnosti... v skutočnosti vedel, že čím dlhšie bude Potter nezvestný, tým neistejšia je jeho vlastná budúcnosť. A teraz? Teraz tu Potter sedí a on by konečne mohol zistiť viac. Možno... možno je konečne voľný a môže žiť bezstarostne ako posledných niekoľko rokov, odkedy Voldemort zmizol.
„Tak aké máte pre nás novinky, pán Potter? Podarilo sa vám konečne toho bastarda zničiť?“ spýtal sa ostro a prepaľoval Harryho pohľadom.
„Je mi ľúto, pane, že vás sklamem. Aj keď, vy si o mne aj tak myslíte len to najhoršie, tak prečo by som sa namáhal robiť niečo iné, však?“ vrátil mu Harry drzo a tentoraz si obaja hľadeli do očí.
„Máte pravdu. Ste rovnako neschopný ako váš otec. Vždy ste boli a budete len bezcenný červ, ktorý nevie, čo so svojim životom a tak sa pletie do tých cudzích,“ nenechal sa zahanbiť Severus. „Odkedy ste sa objavili, sú okolo vás len problémy a ja mám tú smolu, že stojím v ich samom strede.“
„Och áno, Snape, len na mňa nahádžte toľko špiny, koľko sa vám zachce. Nebol som to nakoniec ešte ja, kto vás priviedol k Voldemortovi a držal vašu ruku, keď vám na ňu vypaľoval Znamenie zla?“ kričal Harry ako zmyslov zbavený a jeho hnev sa miesil so zúfalstvom z dnešného rána. V tejto chvíli neexistovalo okolo neho nič, len Snape, ktorého nenávidel dokonca viac, než Voldemorta. Nevnímal McGonagallovú ani Brumbála, ktorí sa snažili zastaviť ich slovnú prestrelku a Snape na tom bol zrejme podobne.
„Som si istý, že teraz ste už spokojný. Vaša sestra je konečne z môjho dosahu. Zaujímalo by ma, čo všetko ste jej o mne narozprávali,“ chrčal Harry.
„Myslíte, že to bolo nutné? Myslíte si, že ste jediný muž na svete a ona je odkázaná na to, aby čakala, kedy sa jeho „výsosť“ Potter uráči ukázať?“ uškrnul sa zlomyseľne.
„Nemáte ani tušenie, čo...“ bránil sa Harry, no nech už chcel povedať čokoľvek, jeho slová boli umlčané riaditeľkou, ktorá na oboch zlostne zazerala.
„Vy dvaja ste horší než malé deti,“ skonštatovala ľadovým hlasom. „Láskavo si uvedomte, že sme opäť vo vojne a my všetci sme na jednej lodi. Takže podobné hádky nebudem tolerovať, je vám to jasné?“ pozrela na oboch, no ani jeden sa nemal k tomu, aby súhlasil.
„Je vám to jasné?“ spýtala sa oveľa hrozivejším hlasom než predtým, až to napokon Harry vzdal a porazenecky prikývol. Severus však naďalej mlčal a než aby odpovedal, radšej zamieril ku krbu.
„Severus!“ zavolala naňho a zlosť v jej hlase sa miesila s obavami. „Buď opatrný. Voldemort je vonku,“ povedala miernejšie, keď sa zastavil a ich pohľady sa stretli.
„Samozrejme,“ povedal so značnou dávkou sarkazmu. Potom už bez jediného slova zmizol v zelených plameňoch.
„Tak to by sme mali,“ povzdychla si Minerva a unavene dosadla do svojho kresla za riaditeľským stolom. Zrušila kúzlo, ktoré použila na Harryho a ľútostivo naňho pozrela.
„Je mi to ľúto, Harry. Viem, že ty a Severusova sestra...“ začala opatrne.
„To je minulosť. Je to vydatá žena,“ zamrmlal Harry a rovnako ako Snape, aj on sa chystal na odchod. „Keby ste ma potrebovali, viete, kde budem. Dovidenia,“ rozlúčil sa a zmizol za zavretými dverami.
„Chudák chlapec,“ povzdychol si Albus. „Zdá sa, že história sa opakuje. Len tentoraz na víťaznej strane stojí Severus,“ skonštatoval.