Kapitola č.29: Harry
Návrat do Snapeovej cely Harrymu trval len pár minút.
„Je...“ spýtal sa Snape zdesene, no Harry len pokrútil hlavou, aby ho vyviedol z omylu.
„Žije, ale potrebuje okamžite ošetriť. Má ranu na hlave a je v bezvedomí,“ vysvetľoval.
„Nadýchala sa prášku z Mandragory, preto spí. A tá hlava... dúfam, že to nie je vážne,“ zamumlal Snape a na vratkých nohách sa dotackal k Harrymu a Lilli.
„Musíme odtiaľto vypadnúť, len neviem ako,“ zavrčal podráždene a hoci nevoľky, musel sa zachytiť Harryho, aby nespadol. Ten na to nič nepovedal, len ho odtiahol k stene, aby sa mohol oprieť.
„Protipremiestňovacie bariéry sú odstránené. Voldemort očakáva moju návštevu až za pár hodín, takže máme výhodu. Mám prenášadlo, ktoré vás vezme do Bradavíc, tam budete v bezpečí,“ vysvetľoval Harry a zalovil vo vrecku. Po chvíli z neho vytiahol galeón, ktorý mu pred odchodom dala Minerva.
„Ako to myslíte, budete? Hádam BUDEME!“ osopil sa naňho Snape. „Stále sa musíte hrať na hrdinu, Potter?“
„Vďaka môjmu hraniu sa na hrdinu ešte stále žijete, profesor,“ vrátil mu Harry podráždene a s tým mu vrazil do ruky prenášadlo i malú, stále ešte spiacu Lillith.
„Nie na dlho,“ ozval sa ľadový hlas za ich chrbtom. Harry sa nemusel otáčať, aby vedel, kto to je.
„Povedzte jej, že ju stále milujem,“ zašepkal Harry tak, aby to počul len Snape a než sa ten zmohol na akékoľvek protesty, Harry vyslovil heslo potrebné k aktivácii prenášadla.
„Bradavide!“ zvolal vo chvíli, keď sa za ním ozval Voldemortov hlas.
„Avada Kedavra!“ reval černokňažník, mieriac nie na Harryho, lež na Snapea. S Harrym sa chcel ešte trochu pobaviť, než ho zabije, lenže on bol rýchlejší a postavil sa smrtiacej kliatbe do cesty, aby tak zachránil svojho profesora. V tej istej chvíli, keď svetlo v jeho očiach naveky vyhaslo, pocítil Severus už druhýkrát v ten deň známe trhnutie pod pupkom a tuhšie v náručí zovrel svoju neter. Pred očami mal stále ešte Pottera stojaceho tvárou v tvár smrtiacej kliatbe, ktorá bola určená preňho. Opäť ho zachránil.
-
- - - - - -
Tri ženy, čakajúce na ošetrovni, sa od prekvapenia strhli, keď sa na zem uprostred miestnosti zosunula zúbožená postava tmavovlasého muža, v otrhaných a skrvavených šatách.
„Severus!“ ozvalo sa trojhlasne až ho strhlo od ľaku. „Si v poriadku?“ spýtala sa Aini a vrhla sa bratovi okolo krku, šťastná, že ho vidí živého.
„Nič to nie je. Poppy, rýchlo! Lilli...“ nedopovedal, pretože to už mu ošetrovateľka vzala dieťa z náručia a niesla ho na najbližšiu posteľ.
„Čo sa stalo, Severus?“ spýtala sa a mávala nad detským telíčkom prútikom, aplikujúc monitorovacie kúzla, ktoré mali určiť rozsah jej zranení.
„Vdýchla prášok z Mandragory, takže spí a... spadla asi z vyše metrovej výšky. Neviem, či nemá vnútorné zranenia, ale na hlave...“ vysvetľoval rýchlo, kriviac pritom vlastnú tvár od bolesti.
„Minerva, pomôžte mu do postele, hneď sa oňho postarám,“ nariadila ošetrovateľka a s Aininou pomocou liečila zranenia malej pacientky.
„Postarajte sa o ňu, ja som v poriadku,“ zasyčal Snape bolestne.
„Áno, to vidíme,“ nesúhlasne pokrútila hlavou Minerva a opatrne pomohla Severusovi do postele. „Kde je Harry?“ spýtala sa otázku, na ktorú by najradšej neodpovedal.
„Ako je na tom Lilli?“ spýtal sa miesto toho a nespúšťal zrak z vedľajšej postele.
„Tá rana na hlave nie je vážna. Slabší otras mozgu a zlomené zápästie. Nič, s čím by som si neporadila, ale protilátku na prášok Mandragory tu nemám,“ oznámila mu, neprestávajúc s liečením.
„Zájdem preň. Mám ho vo svojom laboratóriu,“ oznámil a pokúsil sa vstať. Pevná ruka riaditeľky školy ho však zatlačila späť do postele a on nemal veľa sily protestovať.
„Zájdem pre to, len mi povedz, kde to nájdem,“ rozhodla sa okamžite Aini a ustarane pohľadom prebiehala zo svojej dcéry na brata.
„Skrinka s lektvarmi, druhá polica odvrchu, tretí zľava. Svetlo zelený lektvar, vo svetle mení farbu, nájdeš ho,“ povedal a keď odišla, unavene padol hlavou na vankúš, až z toho dostal závrat.
„Bude v poriadku?“ spýtal sa so zavretými očami a snažil sa ustáliť svoj dych tak, aby to príliš nebolelo. Neúspešne. Bolelo ho celé telo a len vďaka Potterovým lektvarom bol schopný ešte vnímať svoje okolie. Kosti drviaca kliatba, ktorú naňho Voldemort zoslal pred niekoľkými hodinami bola naozaj veľmi bolestivá. A zrastanie kostí pomocou lektvaru, ktorý mu následne Temný Pán nalial do krku, veru nebolo o nič príjemnejšie.
„Samozrejme, že bude v poriadku,“ oznámila a postavila sa k jeho posteli. „A teraz sa pozrieme na teba. No, ty teda vyzeráš. Akoby po tebe prebehlo stádo kentaurov sprevádzané obrami,“ zašomrala si popod nos.
„Kiež by. Aspoň by som mohol povedať, že som podľahol viacerým, než len jednému šialenému bastardovi,“ odfrkol si pohoršene.
„Zdá sa, že tvoj zmysel pre humor ťa neopúšťa,“ zatiahla pohoršene Poppy, nevšimnúc si, ako sa striasol pri tej vete. Tie isté slová pred chvíľou počul z úst toho bastarda a všetko čo sa odohralo v tmavej cele sa do jeho mysle vrátilo.
„Severus, neodpovedal si mi na otázku. Kde je Harry?“ zopakovala ustarane Minerva. Snape zavrel oči a znova si v hlave prehral scénu, ako sa Potter postavil do cesty smrtiacej kliatbe.
„Mŕtvy,“ zašepkal a v miestnosti sa rozhostilo hrobové ticho.
„Čože?“ ozvala sa do ticha Aini, ktorá v tej chvíli vošla na ošetrovňu a zostala nehnute stáť medzi dverami. Madam Pomfreyová sa v tej chvíli spamätala z prvotného šoku a vzala jej z ruky fľaštičku skôr, než ju rozbije. Šokovaná Minerva sa zviezla na koniec Severusovej postele a pozerala na svojho kolegu.
„Si si tým istý, Severus?“ spýtala sa dutým hlasom.
„Voldemort ma chcel zabiť a ten idiot predo mňa skočil skôr, než...“ nedokázal to vysloviť. Ten idiot, ako ho práve nazval, mu zase zachránil život. Jemu a Lilli, dodal v duchu a pozrel k vedľajšej posteli. Od dverí sa k nemu niesli dusené vzlyky a on chcel vstať a zovrieť svoju sestru v náručí. Chcel ju utešiť a povedať, že zas bude dobre. Ale je to ešte pravda? Naozaj to niekedy skončí? Nemal to byť Potter, kto mal Voldemorta zničiť? A teraz je Potter mŕtvy a Voldemort zase pri sile. Čo bude ďalej? Naklonil hlavu tak, aby videl na svoju sestru.
Aini sedela na zemi, nevnímajúc, čo sa deje okolo nej. Hľadela do prázdna, s očami naplnenými slzami. Za posledných pár dní stratila hneď dvoch mužov, ktorí boli v jej živote dôležití. Stratila manžela a stratila Harryho. Stratila ich navždy. Cítila, ako jej niekto pomohol vstať a posadiť sa na stoličku. Cítila, ako jej dolu hrdlom steká chladná tekutina a dokonca podľa chuti vedela určiť, že je to Upokojujúci lektvar.
„Aini, Lilli sa prebúdza,“ ozval sa tichý hlas pri jej uchu a keď vzhliadla, dívala sa do ustaraných očí starej ženy. Oči riaditeľky boli rovnako ako tie jej zaliate slzami. Aj ona mala Harryho rada.
Aini podišla k posteli svojej dcéry a jemne ju pohladkala po líčku, keď sa na ňu upreli dve smaragdovozelené oči. Harryho oči...
„Len spinkaj, maličká, mamička je s tebou,“ tíšila ju, no vôbec sa nečudovala, keď sa Lillith rozplakala. „Môžem si ju vziať na ruky?“ spýtala sa ošetrovateľky, ktorá sa venovala liečeniu Severusových zranení.
„Isteže, drahá, ak vám to pomôže ju utíšiť. Deti ľahko vycítia naše napätie,“ zamumlala Poppy a súcitne pozrela na mladú ženu. Tá len prikývla, vyhýbajúc sa pohľadu svojho brata. Nevedela, čo by mu mala povedať. Musí jej pár vecí vysvetliť, no dnes nie. Dnes už si toho vypočula príliš. Vzala Lilli do náručia a hojdala ju, kým znova nezaspala.
„Severus bude v poriadku. Poppy mu dala niečo na spanie, je veľmi vyčerpaný,“ oznámila jej o niečo neskôr Minerva, keď sa posadila vedľa nej. Aini prikývla
„Nestihla som to,“ šepkala a cítila, ako jej po tvári opäť stekajú slzy.
„Čo, dieťa?“ spýtala sa Minerva starostlivo.
„Nestihla som mu povedať, ako veľmi ho ľúbim. Zomrel s vedomím, že ho nenávidím. Nikdy som mu nepovedala, aká som šťastná a hrdá na to, že Lillith je jeho dcéra... a už mu to nikdy nebudem môcť povedať,“ vzlykala.
„Som si istá, že to všetko vedel,“ chlácholila ju staršia žena.
Začalo svitať, keď sa dvere ošetrovne rozleteli a dnu vbehol zadýchaný Kingsley Patrorek.
„Našli ste ho?“ spýtala sa Minerva a razom ožila. Pred pár hodinami s ním hovorila a povedala mu, čo sa stalo. Sľúbil, že so skupinou svojich ľudí prehľadá Voldemortovo panstvo, ak nie pre nič iné, tak aspoň aby našli Harryho telo.
„Našli, ale... mohli by sme spolu hovoriť niekde inde?“ spýtal sa, pohľadom nenápadne prebehnúc po Aini. Zdalo sa, akoby bola duchom úplne niekde inde. Minerva mu naznačila, aby ju nasledoval na chodbu. Keďže hrad bol prázdny, nemuseli chodiť ďalej.
„Našli sme ho, ale nie na panstve. To bolo prázdne, v suteréne len nejaké známky toho, že tam bol niekto mučený,“ oznámil tichým, zachmúreným hlasom.
„Áno, Severus bol pekne doriadený,“ pritakala. „Tak kde ste ho našli?“ chcela vedieť riaditeľka.
„Keď sa dnes ráno začali schádzať ľudia v átriu ministerstva...“ začal nervózne, akoby nevedel, ako pokračovať.
„Ministerstvo?“ zalapala po dychu Minerva a premohla ju zlá predtucha.
„Bol nabodnutý na šípe kentaura sochy pri fontáne a na hrudi mal vypálené Znamenie zla.“
Keď to povedal, otriasol sa pri spomienke na to, ako skladal Harryho telo z ostrého šípu a keď ho niesol do márnice. Bolo to, akoby s Harrym zomrela aj ich nádej na záchranu celého sveta. Nie žeby v chlapcovi, vlastne mladom mužovi videl len záchrancu, ktorý ich mal zbaviť Voldemorta. Poznal Harryho dosť dlho a cenil si ho ako človeka, ako priateľa, ale tak ako mnohí iní vedel, že jeho meno je akýmsi symbolom slobody ich spoločnosti. A teraz je mŕtvy... Harry Potter, Chlapec- ktorý- prežil, padol v boji za ich šťastie a slobodu. Kiež nájde pokoj aspoň po smrti, pomyslel si bystrozor.
Ani on, ani Minerva si nevšimli, že dvere na ošetrovňu zostali pootvorené, kým sa v nich neobjavila Aini, bledšia než predtým, ak to vôbec ešte šlo.
„Chcem ho vidieť,“ povedala potichu, no rozhodne.
„Nie som si istý, či je to dobrý nápad,“ zdráhal sa, no jediný jej pohľad stačil k tomu, aby jej prestal odporovať.
„Pani riaditeľka, prosím...“ začala Aini opatrne, no nemusela viac hovoriť.
„Dám na nich pozor, spoľahnite sa,“ odvetila Minerva a sledovala, ako odchádzajú.
V tmavej miestnosti bez okien ležalo na chladnom kovovom stole mŕtve telo národného hrdinu. Aini váhavo vstúpila dnu a podišla bližšie, aby sa naposledy rozlúčila. Prečo? Kričala každá bunka je tela. Prečo oni? Prečo on? Plakala. Pred pár dňami stála na tom istom mieste a lúčila sa so svojim manželom. Bolo to ťažké, ale teraz... teraz to bolo oveľa ťažšie. Harry bol muž, ktorému vždy patrilo celé jej srdce a teraz mala pocit, akoby ona sama zomrela s ním.
„Môžeš mi odpustiť, Harry? Odpustiť mi, že som ti neverila, že som o tebe pochybovala...“ šepkala priškrteným hlasom. „Nikdy som na teba neprestala myslieť. Aj keď som možno preklínala deň, keď si vstúpil do môjho života... nikdy som ťa neprestala milovať a viem, že ty a naša dcéra ste to najlepšie v mojom živote. Harry, ja... Prečo ma opúšťaš? Prečo teraz, keď som konečne zistila pravdu?“ vzlykala, pevne zvierajúc jeho ľadovú ruku vo svojej. Druhú ruku natiahla k jeho tvári a jemne ho pohladkala po jazve, ktorá mu zostala ako následok zničenia Labyrintu. Jej slzy zmáčali jeho tvár, keď ho naposledy pobozkala.
„Nikdy na teba nezabudneme, Harry. Ja, ani tvoja dcéra. Ďakujem, že si mi ju vrátil späť,“ šepla napokon a s tými slovami za sebou nechala časť svojho života.
Severus Snape prechádzal hradom, snažiac sa ignorovať davy ľudí, ktorí sa zišli, aby uctili pamiatku svojho Hrdinu. Potterov pohreb sem priviedol najmenej polovicu celého kúzelnického spoločenstva. On však hľadal jednu konkrétnu osobu, s ktorou potreboval hovoriť. Odkedy sa premiestnil na ošetrovňu, možno by mal skôr povedať, odkedy mu zase Potter zachránil kožu, s ním Aini odmietla hovoriť. Ale už to viac nedokáže držať v sebe. Vina... vina ho ťažila tentoraz viac než čokoľvek iné. Vedel, že za záchranu svojho života dlží Potterovi aspoň to, aby Aini povedal pravdu.
Našiel ju v Astronomickej veži, hľadieť na miesto, kde bola vedľa Brumbálovej bielej mramorovej hrobky pripravená ďalšia. Potterova. Na deke rozloženej na zemi sedela a veselo sa hrala Lillith. Sklonil sa k nej, aby ju pohladkal a v duchu ďakoval Potterovi za to, že ich dokázal nájsť a zachrániť. Neďakoval kvôli sebe, ale kvôli nej.
„Aini, musíme sa porozprávať, nemyslíš?“ oslovil svoju sestru a chcel sa k nej natiahnuť, objať ju a utešiť, ale rýchlo tú myšlienku zarazil.
„Si v poriadku, Severus? Madam Pomfreyová vravela, že budeš potrebovať na zotavenie pár dní,“ ozvala sa pokojným hlasom, ale aj tak vedel, že niečo nie je v poriadku. Oslovila ho Severus, nie Seve alebo braček, ako mala vo zvyku, keď si oňho robila starosti.
„Bolo už aj horšie, nemusíš sa báť,“ odpovedal strnulo. „Aini, musím ti niečo povedať. Vieš, nie je to pre mňa jednoduché, ale...“ začal s tichým povzdychom.
„Myslíš to, že si vedel, že Harry šiel za Voldemortom a neušiel pred zodpovednosťou?“ spýtala sa ľadovým hlasom a inokedy nepreniknuteľná a nevýrazná maska profesora lektvarov bola dnes nahradená šokovaným výrazom.
„Ty o tom vieš? Kto ti to povedal? Potter?“ spýtal sa podozrievavo.
„Nie, ten už k tomu nedostal príležitosť. Ale myslím, že mi to chcel povedať na Oliverovom pohrebe, než si mu zlomil nos,“ vyviedla ho z omylu. „Takže si to vedel? Celý čas si vedel kde je a zámerne si ma utvrdzoval v tom, že je to len nezodpovedný hlupák, ktorý odo mňa utiekol, lebo sa nezniesol s tebou,“ vyčítala mu potichu a ten tichý hlas bol preňho oveľa zraňujúcejší, než keby kričala. „Prečo si to urobil, Severus? Čo také strašné ti Harry urobil, že si ho tak nenávidel? Dokonca tak moc, že ti nevadilo zničiť aj môj život,“ pokračovala a Severus sa zmenšoval pred jej hnevom. Najradšej by sa prepadol do zeme.
„Jeho otec...“ začal a chcel jej vysvetliť dôvody svojej nenávisti k tomu chlapcovi, no ona ho prerušila:
„Ale on nie je jeho otec! Dokážeš si to niekedy uvedomiť? Nielenže ti nič neurobil, možno okrem toho, že bol drzý a neposlušný študent, ale zachránil ti život, a nie len raz. A napriek všetkej tej nenávisti, ktorú si v ňom živil, ma dokázal mať rád. Mňa, tvoju sestru. Myslíš, že by sa to mohlo stať, keby na mňa pozeral skrz prsty tak ako ty naňho? Keby si bol povedal, že som sestra Severusa Snapea, ktorá tak ako jej brat nestojí za jediný jeho pohľad? To by možno urobil jeho otec, ale Harry nie. On... on proste...“ jachtala, nenachádzajúc vhodné slová. Bola rozpoltená medzi láskou k Harrymu a láskou k bratovi, ktorý ju vychoval a bol jej vždy oporou. Lenže ten istý človek bol aj tým, ktorý zabránil jej šťastiu s Harrym. Nevedela, čo by mala robiť.
„Miloval ťa,“ zamumlal potichu.
„Čože?“
„Než mi strčil do ruky prenášadlo, chcel, aby som ti povedal, že... že ťa vždy miloval,“ dostal zo seba napokon, hoci sa mu to protivilo. Ale vedel, že musí byť úprimný a priznať úplne všetko. „Než odišiel do Labyrintu, nechal mi pre teba list. Odišla si za Nancy a on nevedel, ako ti ho doručiť, tak ho nechal u mňa,“ povedal, keď medzi nimi opäť zavládlo ticho. Mohol vidieť, ako stuhla.
„Prečo som ho nikdy nedostala?“ spýtala sa, ani naňho nepozrela.
„Spálil som ho,“ priznal a ona len chápavo prikývla, akoby inú odpoveď ani nečakala.
„Vieš aspoň, čo v ňom bolo?“
„Vysvetľoval dôvod svojho odchodu, chcel, aby si ma varovala pred Voldemortom a nakoniec... sľuboval, že sa vráti a má pre teba prekvapenie. Ak som to správne pochopil, chcel ťa požiadať o ruku,“ vyšiel s pravdou von, aj keď vedel, že každým slovom si pre seba kope hrob.
Z úst sa jej vydral tichý vzlyk a zakryla si dlaňou ústa, aby nevykríkla. Tak veľmi si priala, aby ju Harry požiadal o ruku. Tak často o tom snívala, odkedy vedela, že ho miluje a potom... potom zmizol bez stopy a bez rozlúčenia. Ale to predsa nie je pravda, však? On jej nechal list. List, ktorý nikdy nečítala a aby sa o ňom dozvedela, musela Harryho stratiť navždy.
„Nikdy som neverila tomu, že by si niečo také dokázal, Seve,“ šepla a hlas sa jej lámal. Tentoraz bolo jeho meno vyslovené s veľkou dávkou bolesti a on vedel, že ranu, ktorú spôsobil, len tak ľahko nezahojí.
„Je mi to ľúto,“ zamumlal a myslel to úprimne.
„Aj mne, Severus. Ver, že aj mne,“ pritakala a sadla si na zem k svojej dcére, ktorá k nej radostne natiahla rúčky, dožadujúc sa jej objatia. Niekoľko minút, ktoré sa zdali ako celé hodiny, bolo ticho.
„Hneď po pohrebe sa s Nancy vrátime do Francúzska,“ oznámila mu zastretým hlasom.
„Vrátite sa?“ spýtal sa s neskrývanou prosbou.
„Nie som si tým istá. Potrebujem čas, aby som zistila, či ti budem môcť odpustiť. Ani tak nie kvôli sebe, ako kvôli Harrymu a Lilli. Nezaslúžili si to od teba,“ vravela potichu, tentoraz však hľadela svojmu bratovi priamo do očí.
„Rozumiem,“ zamumlal a so sklonenou hlavou zamieril k dverám. „Buďte opatrné,“ povedal ešte, než sa za ním dvere definitívne zavreli.
Všetci už sa s Harrym rozlúčili a dav sa začal rozchádzať, keď sa k hrobu so slzami v očiach pretláčal vysoký červenovlasý muž. Niektorí naňho prekvapene hľadeli, no nik sa ho nepokúšal zastaviť. Došiel až k dopredu a rukou položenou na hrobke svojho najlepšieho priateľa sa slabo pousmial.
„Je to chlapec a bude sa volať Harry. Viem, že keby si tu mohol byť s nami, poriadne by sme to oslávili,“ povzdychol si sťažka. „Budeš nám tu všetkým veľmi chýbať, kamarát. Hermiona ti odkazuje, že ťa má rada,“ dodal napokon a po pár minútach ticha sa otočil k zástupu, ktorý ho so zaujatím sledoval.
„Takže už porodila?“ spýtala sa Minerva a po niekoľkých dňoch sa konečne tiež usmiala.
„Áno, práve sme sa sem chystali, keď to začalo. Je to chlapec... mám syna,“ povedal hrdo a prijímal gratulácie. Všetci vedeli, žeby to Harrymu nevadilo. Mal by radosť zo šťastia svojich priateľov, aj keby to malo byť len na chvíľku, pretože hrozba menom Voldemort visela nad ich životmi aj naďalej.
