Kapitola č.9: Vulkán
Takmer celý víkend strávil Severus sám vo svojej pracovni. Chcel síce stráviť víkend so svojou sestrou, keďže im to Potter pred týždňom skazil, ale tá, ako sa zdalo, o jeho spoločnosť nestála. Vlastne nestála o žiadnu spoločnosť. Celé dni nevyliezla z izby a keď prechzádzal okolo jej dverí, počul ju tich vzlykať. V takých chvíľach sa v ňom ozvalo svedomie a on sa pýtal sám seba, prečo to vlastne robí. Vzápätí si však povedal, že ide o Pottera a to nemože dopustiť. Kohokoľvek iného by možno ešte vystál, ale jeho nie. Proste nie!
A tak sa aj on, rovnako ako ona, zavrel v laboratóriu, z ktorého nevyšiel skor než v nedeľu v podvečer. Jedlo na stole bolo nedotknuté a škriatok mu povedal, že sa Aini nedotkla ničoho, čo jej priniesol až do izby.
"Tak a dosť!" zahrmel a s podnosom vyšiel po schodoch. Zaklopal na dvere sestrinej izby a bez toho, aby čakal na odpoveď, vošiel dnu.
"Myslíš si, že keď sa mi budeš vyhýbať, tak tým niečo vyriešiš?" začal z ostra, ale keď ju videl ležať, schúlenú do klbka, na posteli a plakať, hrdlo mu zovrelo úzkosťou. Jeho rozum bojoval so srdcom, tak ako už neraz v jeho živote a on vedel, že nesmie odolať a počúvať len rozum. len vďaka tomu, že odsúval svoje city nabok, dokázal prežiť.
Položil podnos na stol a opatrne si sadol na kraj jej postele.
"Aini, prestaň plakať, prosím ťa!" oslovil ju mierne.
"Prečo odišiel? Bez jediného slovka... to predsa... vravel, že ma miluje," vzlykala potichu. Severus sa k nej natiahol a pritiahol si ju do svojho náručia.
"Neviem, prečo odišiel, ale obávam sa, že si s tebou pekne zahrával. Mala by si naňho zabudnúť a žiť ďalej svoj život. Bez neho," snažil sa ju upokojiť, no nevdel, ako na to. Nebol ten typ.
"Nemožem," zašepkala zronene.
"Hlúposť! Samozrejme, že možeš. Vari si myslíš, že Potter je jediný muž na svete? Uvidíš, že príde niekto iný a on bude len zlou spomienkou," oponoval jej.
"Možno nie je jediný na svete, ale je jediný, ktorého milujem. A potom to dieťa..." mumlala.
V tej chvíli by sa v Severusovi krvi nedorezal. Perudko ju k sebe otočil a doslova ju prepaľoval pohľadom.
"Čo si to povedala? Ty... ty a ten parchant..." jachtal, nechopný ani len vysloviť takú absurdnosť.
"Áno, Severus, som tehotná," priznala potichu, no do očí mu pozrieť nedokázala. Stále bola ešte zmätená a sklamaná Harryho odchodom, no začala veriť tomu, že jej brat mal pravdu. Nevedela, čo urobila zle, ale ak harry skutočne odišiel len kvoli tomu, že sa nepohodol so Severusom, potom k nej naozaj necítil to, čo jej neustále opakoval. A možno je dobre, že sa nedozvedel o dieťati. Možno by kvoli nemu cítil povinnosť s ňou zostať a to by ani jednému z nich šťastie neprinieslo.
"Ako dlho?" spýtal sa Severus a vytrhol ju tou jednoduchou otázkou zo zamyslenia.
"Ako dlho som tehotná či ako dlho to viem?" šepla.
"Oboje," odvrkol netrpezlivo.
"Myslím, že som tak v osmom až deviatom týždni a zistila som to pred týždňom vo Francúzsku. Asi by ma to nenapadlo, keby sa ma na to nespýtala Nancy," vysvetľovala placho.
"Čo mieniš robiť?"spýtal sa neurčitým hlasom.
"Neviem," priznala popravde. Nejakú chvíľu obaja mlčali, keď sa konečne Severus znova ozval.
"Ak by si chcela, pripravím ti lektvar, ale musíš sa rozhodnúť čo najskor. Čím dlhšie to budeš odkladať, tým viac vedľajších účinov by to mohlo mať," povedal profesionálnym hlasom.
"Čože?" vykríkla šokovane. "Ty myslíš... to akože...?" jachtala.
"Netvrdím, že podobné taktiky schvaľujem, ale dokázal by som to pochopiť. Každý občas urobí hlúposť a nie je nutné za to platiť celý život," zamumlal.
"Pre Merlina, Severus! To nemyslíš vážne, však? Ako možeš byť taký... taký... bezcitný! To dieťa predsa za nič nemože! Ani na chvíľu som nepomyslela na niečo také..." kričala rozhorčená Aini.
"Fajn, tak aspoň tento problém sme vyriešili," zavrčal a chystal sa na odchod.
"Severus!" zavolala naňho Aini, keď už bol pri dverách. Otočil sa a spýtavo zdvihol obočie.
"Ja... teda... pochopím, ak ma tu nebudeš chcieť s jeho dieťaťom, ale..." začala opatrne, no nevedela, ako pokračovať. Sklopila zrak a napriek tomu, že bolo v izbe teplo, začala sa triasť.
Severus si ticho povzdychol a vzal z kresla deku, ktorú jej prehodil cez ramená. Sadol si k nej a dal jej prst pod bradu, aby ju prinútil pozrieť mu do očí.
"Som tvoj brat a postarám sa o teba aj o to malé," povedal rozhodne.
"Aj keď je Harryho?" chcela sa uistiť.
"Netvrdím, že som tým nadšený, ale bude to Snape a rodina predsa drží pohromade. A aj keď je jeho otcom ten ničomník, ty si jeho matka a na tom mi najviac záleží," upokojil ju.
"Vďaka, Seve. Sama by som to nezvládla," vydýchla si uľahčene a schúlila sa v jeho náručí.
V ten večer chodil Severus v svojom byte ako lev v klietke. Nedokázal prísť na to, kedy sa veci tak skomplikovali. A pritom mohlo byť všetko inak, keby Aini nechodila s Potterom, keby ho vtedy nepriviedla na tú oslavu, keby ten idiot neušiel ktovie kam... počkať čo to vravel? Niekedy je treba niečo obetovať, aby vobec bolo za čo bojovať? O čom to mlel? POhľadom zablúdil ku krbu, kde pred týždňom spálil jedinú možnosť, ako získať odpoveď.
"Ty si taký troll, Severus!" zašomral si popod nos. Keby si ten list aspoň prečítal, prv než ho spálil... ale on nie, on ho proste musí spáliť. kam do kotla dal rozum? Nadával v duchu sám sebe.
Harry krúžil vo vzduchu a rukávom si zakrýval ústa i nos, aby sa príliš nenadýchal horúcich výparov zo zúriaceho vulkánu. Vzduch všade naokolo bol doslova horúci a všade bolo cítiť síru. Oči ho už začínali štípať, najmä keď prelietaval priamo nad stredom sopky. Snažil sa nedívať pod seba, ale nedalo mu to. Pohľadom zablúdil dolu a to čo videl mu veru na odvahe nepridalo. Priamo pod ním to doslova vrelo. Žeravá láva v sopke doslova bublala a Harrymu to pripomenulo bublanie v kotlíku na hodinách lektvarov. Pred očami sa mu miesto bublajúceho kotlíku zjavila Ainina usmievavá tvár a to mu dodalo odvahy pokračovať. Letel nebezpečne nízko nad sopkou, ale podĺa Brumbálových slov nemal na výber. Keby letel len o kúsok vyššie, stratil by sa v nekonečnom oblaku dymu, kde by mu hrozilo nielen udusenie, ale mohol by prehliadnuť vchod do labyrintu. Ten sa totiž nachádzal priamo pod týmto nebezpečným prírodným úkazom.
Sprvu sa čudoval, ako je možné, že by mohlo byť niečo práve pod sopkou, veď tie bývajú neskutočne hlboké. Ale brumbál mu vysvetlil, že práve táto jedna nie je skutočná. Ten, ktorý vytvoril labyrint, stvoril aj tútpo sopku, aby tak odradil možných záujemcov od vstupu do tajomného bludiska.
"V podstate je to len hromada kameňov, spevnená kúzlami tak, aby láva nemohla vytiecť. Celá sopka je hlboká len asi desať kilometrov pod zemským povrchom a láva, ktorá v nej vrie, je lávový lektvar, ktorý ste sa učili v šiestom ročníku," vravel mu vtedy Albus. "Sila labyrintu sama o sebe udržuje sopku v činnom stave, aby odradila každého odvážlivca. Pokiaľ ide o mudlov, s tými problém nie je. Ale podaktorí kúzelníci odhalili pravdu," pokračoval riaditeľ.
"Už tá sopka niekedy vybuchla?" zaujímal sa Harry.
"Nie, ale predpokladám, že keď zničíš labyrint, stane sa to," zamrmlal Albus zamyslene.
"Aha, tak to aby som uzavrel nejakú životnú poistku," uškrnul sa Harry, aby trochu odľahčil atmosféru.
"Čože to?" nechápal riaditeľ.
"Ale nič, to je len taká mudlovksá vec," mávol nad tým Harry rukou.
"To nie je vtipné, Harry. Bude to veľmi nebezpečné, chlapče. Musíš byť opatrný!" naliehal Brumbál.
"Nebojte sa, pane, budem," sľúbil Harry.
Harry už bol na druhej strane, keď ho konečne zazrel. Priamo pod ním, na okraji sopky, sa čnel vchod do podzemia, ktorý ho mal doviesť k labyrintu. Stočil svoju metlu tým smerom a začal klesať.
"Tak do toho, Harry," povzbudzoval sám seba, keď stál na mieste. Zdvihol prútik a jednoduchým Alhomora otvoril vchod.