Pobočka- potter.sk

Dni na hrade plynuli a Harry mal pocit, akoby čas utekal míľovými krokmi. Život na hrade sa mu páčil deň za dňom viac a dokonca ho prestalo znepokojovať, čo si o jeho otcovi myslia ostatní. Vedel svoju pravdu a to bolo všetko, čo potreboval.

Ubehlo niekoľko týždňov, odkedy Harry po prvý krát stál vo Veľkej sieni a na hrade sa nediskutovalo o inom, než o nadchádzajúcom zápase medzi Nebelvírom a Zmijozelom vo famfrpále. Čím viac sa ten deň blížil, tým bol Harry nervóznejší. Jeho nervozita nepramenila len zo samotného zápasu, ale aj z toho čo si o tom všetkom myslí Severus. Za celý ten čas totiž nenašiel odvahu spýtať sa ho, prečo na začiatku roku tak veľmi trval na tom, aby Harry nehral v družstve.

V sobotu ráno, keď sa mal hrať zápas sa Harry s náladou pod psa došuchtal do Veľkej siene na raňajky. Sedeli tam už všetci z družstva a samozrejme nechýbala Hermiona plne pohrúžená do Denného veštca. Práve nakláňal pohár k ústam, keď jeho kamarátka zdesene vykríkla a on od ľaku vylial všetko na seba.

„Do trola!“ zaklial potichu. „Dúfam, že tam píšu aspoň niečo zaujímavé, keď už si mi uštedrila takúto sprchu.“ povedal Harry a snažil sa kúzlom vysušiť fľak na svojom habite.

„Prepáč, Harry.“ ozvala sa previnilo Hermiona a pomohla mu s čistiacim kúzlom. „Ja len.. pozri na toto.“ ukázala na článok na titulnej stránke, kde sa vynímali dve veľké fotky akýchsi čarodejníkov. V jednom Harry spoznal riaditeľa školy, Albusa Brumbála a meno pod druhou fotkou hlásalo, že ide o akéhosi Siriusa Blacka.

„Sirius Black na slobode“ prečítal nahlas názov článku a pozorne čítal ďalej.

Dnes ráno bol z väzenia v Azkabane prepustený jeden z najobávanejších zločincov svojej doby, Sirius Black. Tento muž bol odsúdený na doživotie v Azkabane pred desiatimi rokmi za vraždu Petra Pettigrewa a asi tridsiatich mudlov, ktoré spáchal pár dní po páde Toho- koho- nesmieme menovať. Black patril ku skupine označovanej ako Smrtijedi a okrem tohto mal na svedomí určite nespočetné množstvo iných zločinov.

Na obranu tohto človeka sa prednedávnom postavil Albus Brumbál, riaditeľ Bradavickej školy, ktorý ministrovi predložil nové dôkazy o Blackovej nevine a dôrazne trval na jeho prepustení. Netušíme o aké dôkazy ide a či skutočne nejaké predložil, alebo sa jedná o vydieranie ministra a jeho pracovníkov. Faktom zostáva, že záujem Albusa Brumbála je výnimočne zrejmý a môžeme len dúfať, že sa nezopakuje Blackov čin spred desiatich rokov a naša spoločnosť neutrpí straty na životoch.

Harry prekvapene pozrel najprv na Hermionu a potom na ostatných, ktorí zostali rovnako šokovaní ako on sám.

„Naozaj urobil to, čo tu píšu?“ osmelil sa spýtať. Ako prvý sa s odpoveďou poponáhľal Fred.

„No, niečo málo viem od otca. Vraj bol s nimi v istej organizácii, ktorá bojovala proti Vy- viete- komu a zradil ich. Neviem presne ako sa to stalo, ale podľa toho čo vravel tatko to bolo príšerné. Z Pettigrewa nezostalo nič, než prst.“ šepkal Fred tak, aby ho počuli len oni.

Harry nechápal, ako sa riaditeľ mohol postaviť za niekoho ako bol tento muž. Zrak mu zaletel opäť k fotke v novinách, odkiaľ na neho pozeral čiernovlasý muž s prepadnutou tvárou a veľkými kruhmi pod očami. Potom pozrel k učiteľskému stolu, kde ako sa zdalo nikoho novinka o prepustení jedného z najobávanejších väzňov neprekvapila. Bol zvedavý, čo by mu na túto tému vedel povedať Severus, no rozhodol sa teraz nepokúšať jeho trpezlivosť a počkať s tým do ich najbližšieho stretnutia. Už aj tak bol viac než nervózny z dnešného zápasu.

Počasie im žičilo a len čo sa Harry vzniesol do vzduchu, bol vo svojom živle. Pozorne sledoval priebeh hry, ktorá bola drsnejšia, než si predstavoval. Avšak to bolo isto aj tým, že hrali proti Zmijozelu, ktorí boli známi svojou agresivitou a nečistou hrou. Poletoval nad ihriskom a snažil sa vyhýbať dobre miereným potloukom zatiaľ čo pohľadom blúdil po jasnej oblohe a hľadal malú zlatú loptičku. Harry vedel, že ju nesmie chytiť pokiaľ bude mať ich protihráč náskok väčší než 150 bodov, pretože takú hodnotu malo chytenie Zlatonky. V okamihu, keď ju zbadal o pár metrov nižšie než bol on sám sa v hľadisku ozval potlesk a nadšené hvízdanie Nebelvírov. Ich družstvo vyrovnalo skóre a v tej chvíli to bolo nerozhodné 270:270.

Harry bez najmenších problémov otočil svoju metlu a klesol o pár metrov nižšie, kde ešte pred chvíľou zbadal odlesk zlata v slnečných lúčoch. Rozhliadol sa pozorne okolo seba a zbadal ju. Bez váhania vyrazil dopredu, no zastavil ho jeho protihráč rútiaci sa obrovskou rýchlosťou priamo za ním. Držal ho zozadu za habit a snažil sa ho spomaliť.

„Nemáš najmenšiu šancu, Potter.“ zavrčal Deloy zo Zmijozelu a vytiahol prútik, aby na Harryho zoslal nejakú kliatbu. Našťastie bol Harry dostatočne rýchly a obratný na to, aby sa mu vytrhol a bezpečne sa kliatbe vyhol. Letel stále rýchlejšie a chladný vzduch ho štípal v očiach, až mu vyhŕkli slzy, ale nespúšťal Zlatonku z očí a tesne pred tým, než sa po nej načiahol Deloy, zovrel ju vo svojej dlani a s veľkým pocitom uspokojenia sa zniesol na zem, kde ho jeho spoluhráči privítali nadšením pokrikom:

„Sláva Harrymu. Sláva Harrymu.“

Harry bol šťastný a radosť sa odrážala v jeho očiach, keď pozrel na tribúnu smerom k učiteľským miestam. Severusa tam však nevidel a tak sa spolu s ostatnými vytratil do šatne.

Všetci v Nebelvíre už oslavovali ich víťazstvo, len Harry ešte sedel v šatni a prezliekal sa. Chcel byť chvíľku sám a užívať si svoju radosť, no tiež dúfal, že sa mu podarí spojiť so Severusom a povedať mu, aký je rád, že mohol hrať.

„Dobrá hra, blahoželám.“ ozval sa za ním neznámy hlas a Harry sa prekvapene obzrel. Nikoho tu nečakal. A už vôbec nie toho, kto tu teraz pred ním stal.

„Čo... čo tu chcete?“ spýtal sa trochu neisto.

„Hovoriť s tebou, Harry.“ ozvalo sa od dverí a muž, ktorý sa doteraz opieral o zárubňu vošiel dnu a posadil sa na voľnú lavičku.

„So mnou? Ja ale neviem o čom.“ oponoval mu Harry a v očiach sa mu zračili obavy. Pred ním totiž nestál nik iný, než muž ktorý naňho ešte v to ráno pozeral z prednej strany Denného veštca.

„Bojíš sa ma?“ spýtal sa prosto a na jeho tvári sa objavil smutný úsmev. „Zrejme si čítal dnešný článok v novinách, alebo si o mne počul viac, než by mi bolo milé.“ povedal a znelo to skôr ako konštatovanie, než výčitka či otázka.

„O čom ste som mnou chcel hovoriť?“ spýtal sa Harry stále ešte nedôverčivo a v ruke zvieral prútik, hoci pochyboval, žeby sa ubránil proti zločincovi, ktorý zabil toľkých ľudí naraz.

„Vyrástol si, odkedy som ťa videl naposledy. Mal si vtedy asi rok a začínal si chodiť.“ spomínal Sirius a pri zmienke o jeho detstve sa Harry trochu uvoľnil.

„Vy ma poznáte?“ spýtal sa a pozrel tomu mužovi do tváre.

„Asi si ma nepamätáš, čo je pochopiteľné, ale ja som tvoj krstný otec, Harry. Tvoji rodičia boli moji najlepší priatelia a keď zomreli...“ povzdychol si. Harry na neho vyjavene pozeral a v hlave si premietal jeho posledné slová. Jeho rodičia boli jeho najlepší priatelia? Nie je to ten priateľ, čo ich zradil? Čo vyzradil Voldemortovi miesto ich úkrytu a skončilo to ich smrťou? Jeho myšlienky sa mu zrejme odrazili v tvári, pretože muž pred ním sa zatváril veľmi skľúčene, keď naňho pozrel.

„Ja som ich nezradil, Harry. Ja nie. Radšej by som zomrel, než zradiť Jamesa.“ obhajoval sa pred chlapcom a vlastne i sám pred sebou. V tom sa na chodbe ozvali kroky a do šatne vošiel Snape. Jediným pohľadom zhodnotil situáciu a znechutene pozrel na Blacka.

„Potter, som si istý, že vás vaši priatelia očakávajú na oslave vášho víťazstva. Nemal by ste ich nechať čakať.“ zavrčal a vrhol na Harryho pohľad, ktorý nezniesol námietky. Harry pozbieral svoje veci a ešte raz pozrel z jedného na druhého. Rád by zostal a dozvedel sa viac o tom mužovi, čo tvrdil, že je jeho krstný otec. Lenže nevidel žiadny dôvod naštvať Severusa a tak radšej šiel, avšak jasne za sebou začul slová plné hnevu a nenávisti.

„Ani v najmenšom si sa nezmenil, Snape. Vybíjaš si na Harrym svoju zlosť na Jamesa? Len kretén ako ty môže obrátiť svoju starú nenávisť proti nevinnému dieťaťu.“ vrčal Sirius, no Snape sa nenechal vytočiť.

„Budem sa k nemu správať ako uznám za vhodné a teba to nemusí zaujímať.“ odpovedal pokojne.

„Musí ma to zaujímať. Som jeho krstný otec a nedovolím, aby si mu ubližoval.“ skríkol Sirius a jeho nenávisť voči mužovi, ktorý stál pred ním sa vrátila v plnej sile.

„Nijako mu neubližujem, ale to ty sotva pochopíš. A teraz vypadni a už sem nechoď. Alebo ti to Brumbál nepovedal dosť jasne?“

„Idem, ale nie preto žeby som sa ťa bál. Vrátim sa a varujem ťa, ak Harrymu akokoľvek ublížiš, neručím za seba.“ supel Sirius od zlosti a než odišiel, hodil po Snapeovi posledný nenávistný pohľad.

Severus zostal v šatni sám a sťažka dosadol na prázdnu lavicu. Všetky tie spomienky, na ktoré chcel zabudnúť boli späť a on nemohol zabudnúť na nepriateľstvo, ktoré medzi nimi stálo ako vysoký múr, ktorý nemožno preklenúť. Keď Brumbálovi pomáhal dostať ho z Azkabanu, vedel s istotou, že to do jeho a Harryho života zasiahne. Lenže napriek sebeckosti, ktorá mu radila nechať Siriusa tam kde je a mať istotu, že sa o svojho syna nebude musieť s nikým deliť, nemohol priať ani svojmu nepriateľovi utrpenie Azkabanu keď vedel, že je nevinný. Na jeho ramene spočinula čiasi ruka a on prekvapene vzhliadol.

„Čo tu robíš? Mal si ísť do veže.“ povedal mierne a zabezpečil dvere proti odpočúvaniu.

„Ty ho nemáš rád, však? Je to preto, že zradil mojich rodičov?“ spýtal sa a v mihu si uvedomil, že o Jamesovi stále ešte uvažuje ako o otcovi hoci vedel, že to nie je pravda. Avšak Severus sa tým nedal vyviesť z miery, hoci kdesi vo vnútri ho i táto malá poznámka zranila.

„On ich nezradil, Harry. Neurobil nič z toho, za čo ho odsúdili do Azkabanu. A aj keď ho veľmi nemám rád, je nevinný a klamal by som, keby som ti tvrdil, že im nebol dobrým priateľom.“ povzdychol si.

„Takže je to pravda, že je môj krstný? Dovolíš mi sa s ním stýkať?“ osmelil sa a pozrel otcovi do očí.

„Je to tvoj krstný a keď bude vhodná doba, môžeš sa s ním občas vidieť. Vlastne sa obávam, že ho Brumbál chce mať po ruke a zamestná ho tu ako pomocného učiteľa Obrany.“ povedal po chvíľke mlčania, kedy zvažoval svoje možnosti. Nenávidel Siriusa Blacka, avšak nechcel Harrymu brániť, aby ho lepšie spoznal, či zasievať v ňom rovnakú nenávisť. Vedel, že keby sa mu niečo stalo, Black by sa o Harryho postaral a hoci mu ta myšlienka bola proti mysli, všetko bolo lepšie než poslať Harryho k Dursleyovcom.

„A teraz už bež oslavovať.“ popohnal ho a sám sa chystal na odchod.

„Severus, ty sa na mňa hneváš za ten famfrpál?“

„Že si svojmu družstvu dopomohol k víťazstvu?“ spýtal sa a naoko sa zamyslel. „Hm, ako vedúci Zmijozelu som samozrejme sklamaný, ale ako tvoj otec som na teba veľmi hrdý.“ odpovedal a potľapkal ho po ramene.

„Prečo si nechcel, aby som hral v družstve?“ nedal sa odbiť Harry.

„Pretože som nechcel, aby sa kvôli tomu kto si nejako prekračovali pravidlá.“

„No hej, je to otrava byť slávnym, keď som vlastne nič neurobil.“ posmutnel.

„No ale dnes si toho urobil dosť. Tvoje meno sa dnes po celej škole nepochybne skloňuje vo všetkých pádoch, ale zaslúžene. Tak už konečne bež, než si to rozmyslím a dám ti nejaký strašný trest.“ uškrnul sa Snape a otváral dvere na šatni.

„To aby som sa pripravil na to drhnutie kotlíkov.“ žmurkol naňho Harry a už ho nebolo. Severus za ním ešte dlho pozeral, kým zamieril do podzemia do svojho bytu.