Kapitola č.18: Kam s ním?
Udalosti po Voldemortovom návrate nabrali rýchly spád. Krajinou sa opäť šíril strach a nedôvera. Vraždy, únosy a mučenie mudlov i čarodejníkov, to boli správy o ktorých Denný veštec informoval dnes a denne. Fénixov rád v čele s Albusom Brumbálom pracoval v plnom nasadení v snahe hatiť Temnému pánovi jeho plány ovládnuť svet. Avšak Voldemortovým hlavným cieľom pred nastolením svojej krutovlády bolo zbaviť sa prekážok a tú najväčšiu pre neho predstavoval Harry.
Dalo by sa povedať, že chlapec si vo svojich jedenástich rokoch len ťažko mohol predstaviť veľkosť nebezpečenstva, ktoré mu hrozilo a snaha učiteľov i jeho vlastného otca ušetriť ho týchto starostí k tomu napomáhala. Samozrejme neutajili pred ním, že sa Voldemort vrátil a že po svete rozsieva zlo a skazu, ale stále veril tomu, že v hrade pod bedlivým dohľadom Albusa Brumbál a Severusa Snapea v prvej línii je v bezpečí.
Pár dní pred vianočnými prázdninami dopisoval Harry svoju úlohu z Transfigurácie v kabinete svojho otca. Keď bol hotový, počkal kým zaschne atrament, zvinul pergamen a vložil si ho do tašky.
„Tak čo som robil dnes? Nejako mi dochádzajú nápady a keby som čistil kotlíky vždy, keď som to tvrdil, museli by sa už všetky lesknúť.“ prerušil ticho, ktoré ich obklopovalo. Severus vzhliadol od domácich úloh, ktoré práve opravoval a pobavene na neho pozrel.
„Myslel som, že studnica tvojich nápadov je bezodná. Najmä keď zvážime všetky tie nápady zakrádať sa po nociach chodbami.“
„Ale no tak Severus. Nehovor mi, že si nikdy v noci nevyliezol z postele po večierke. Vieš, aké je to vzrušujúce?“ v očiach mu ihrali šibalské ohníčky, keď to vravel a Severus len pokrútil hlavou.
„Nepochybujem o tom, že je vzrušujúce snažiť sa mi na chodbách vyhnúť.“ poznamenal narážajúc na pár Harryho nočných výletov, pri ktorých ho naháňal takmer po celej škole. Veľmi dobre vedel, že je to on a Harry vedel, že ho Severus hľadá. Dokonca bol taký drzý, že ho provokoval prostredníctvom ich spoločného prívesku.
Harry nakoniec len pokrčil ramenami a zamyslel sa nad niečím, čo sa chcel už dlho spýtať.
„Vrátime sa na Vianoce domov?“
„Prepáč Harry, ale nemyslím že je to dobrý nápad. Zrejme budeme musieť zostať tu.“ odpovedal Severus popravde a sledoval, ako sa Harry mračí.
„Naozaj musíme? Vieš, rád by som zase videl Calwen a Connie.“ pokúsil sa Harry vyjednávať, ale Snape ľahko prekukol, že to nie je všetko, čo leží Harrymu na srdci.
„Zase ich uvidíš, neboj.“ povedal a sám seba presviedčal o tom, že je to pravda. Snažil sa na ňu nemyslieť, ale ani pri najlepšej vôli na ňu nemohol zabudnúť. Myslel na ňu každý deň a predstavoval si, ako ju drží v náručí a...Severus zahnal tie myšlienky do úzadia a pozrel na Harryho prenikavým pohľadom.
„Nejde ale len o Calwen a Connie. Tak čo sa deje?“
„Vieš, celé toto skrývanie sa mi nepáči.“ priznal Harry a keď to vravel, uprene zízal na špičky svojich topánok. „Ja viem, že to inak nejde, ale chcel by som aspoň Vianoce stráviť normálne s tebou. Tak ako sme ich trávili doma. Nechcem sedieť celý deň sám v Nebelvírskej spoločenskej miestnosti a rozprávať sa s tebou len na diaľku.“
„Mám ti dať trest na štedrý deň?“ snažil sa odľahčiť situáciu, ale vedel čo má Harry na mysli. „Harry, budeme mať Vianoce ako každé iné. Zariadim to tak, aby si mohol byť tu so mnou a strávime spolu pekných pár dní.“ dohováral mu Snape.
„Sľubuješ?“ naliehal Harry a hoci sa to Snapeovi zdalo detinské, sľúbil mu to. Veď predsa Harry stále je dieťaťom.
Severus mal všetko dopredu premyslené a dohodnuté s riaditeľom. Tešil sa na zdesené pohľady svojich kolegov, ktoré nepochybne budú vrhať jeho smerom, len čo sa to dozvedia. A presne to sa stalo na najbližšej porade.
„Mám ešte jeden posledný oznam, než sa s vami rozlúčim.“ začal Albus a Snape nasadil znudený výraz.
„Keďže všetci študenti z Nebelvíru, okrem pána Pottera idú na prázdniny domov, nie je podľa mňa najvhodnejšie aby zostal sám, či už z hľadiska spoločenského alebo bezpečnostného.“
„Súhlasím. Mohli by sme ho spojiť s mojimi študentmi, ktorí tu zostávajú.“ navrhla profesorka Prýtová.
„Ak by bolo treba, v mojom byte je dosť miesta a rada dohliadnem na pána Pottera.“ navrhla Minerva McGonagallová.
„Vlastne som myslel, žeby som Harryho vzal na Vianoce k sebe.“ ozval sa hlas Siriusa Blacka, ktorý na vlastnú žiadosť riaditeľa zostal bývať na hrade a pomáhal s výukou Obrany proti čiernej mágii. Severus Snape nedokázal potlačiť znechutené odfrknutie a vyslúžil si za to Brumbálov káravý pohľad.
„O tom kde strávi Harry prázdniny som rozhodol sám. Podľa mňa bude z hľadiska jeho bezpečnosti najideálnejšie, ak bude načas bývať u Severusa.“ povedal rozhodne a v zborovni sa ozvalo nesúhlasné mrmlanie.
„To predsa nejde, to mu nemôžete urobiť.“ namietala Minerva.
„Albus, viete dobre, že som Harryho krstný otec a myslím, že spoločne strávený čas by nám prospel obom, aby sme sa vzájomne zblížili. Nemôžete ho predsa strčiť s Snapeovi, ktorý nevynechá jedinú príležitosť, aby mu nestrpčoval život. Vianoce majú byť časom pohody a nie utrpenia.“ rozohnil sa Sirius a prepaľoval pohľadom nielen Albusa, ale i Snapea.
„Dosť!“ zastavil príval ďalších slov riaditeľ. „Je rozhodnuté. Severus súhlasil a zajtra to oznámim Harrymu. A vy dvaja...“ pozrel na Severusa a potom na Siriusa. „ Vy dvaja by ste sa mali naučiť konečne medzi sebou vychádzať. Všetci tu máme jediný spoločný cieľ a ten dosiahneme, len keď budeme držať pohromade.“ nechal svoje slová doznieť a keď si nik netrúfol protestovať, zaželal im dobrú noc a rozpustil poradu.
Harry sa nepokojne zavrtel v kresle v riaditeľovej pracovni. Nevedel, čo od neho môže riaditeľ chcieť a tak napäto čakal.
„Harry, chcel som s tebou hovoriť o tom, kde stráviš Vianoce.“ začal riaditeľ a tajomne sa usmieval.
„Ja zostávam v Bradaviciach.“ povedal chlapec a nechápavo naňho pozrel.
„To samozrejme viem, Harry. Ale asi by si nechce zostať sám vo veži, alebo áno?“
„No, vlastne...“ ošíval sa Harry a uzavrel svoju myseľ, aby mu náhodou neunikli jeho skutočné myšlienky.
„Tvoj krstný otec prejavil záujem s tebou stráviť prázdniny. Viem, že ste sa behom posledných týždňov celkom spriatelili, ale predsa len čas strávený na vyučovaní nie je to pravé. Sirius bol veľkým priateľom tvojich rodičov a rád by sa o teba postaral.“ vysvetľoval mu Albus vľúdne a Harryho oblial studený pot. Hádam ho len Brumbál nenechá tráviť Vianoce so Siriusom? Samozrejme, vychádzali spolu celkom dobre, ale Harry netúžil po inom, než stráviť sviatky so svojim otcom. Horúčkovito premýšľal, ako sa z toho vyhovoriť.
„Viete pane, Sirius je fajn a máte pravdu, rozumieme si, ale ... akoby som to povedal. Nie som si istý, či by som s ním dokázal teraz stráviť niekoľko dní osamote.“ vyhováral sa dúfal, že v lepšom prípade mu bude dovolené zostať vo veži.
„Samozrejme tomu rozumiem, chce to čas, aby ste si na seba zvykli. Ale aj keby si súhlasil, žiaľ vzhľadom k tvojej bezpečnosti som musel prijať isté opatrenia...“ povedal a na chvíľu sa akoby zamyslel, ako mu to povedať. „Harry. Ja viem, že s profesorom Snapeom nevychádzate práve najlepšie...“
Harry naprázdno prehltol a čakal, čo príde.
„Ale budeš sa musieť nejako premôcť. On je totiž ten najpovolanejší a môže ti poskytnúť najväčšiu ochranu. Sľúbil mi, že sa pokúsi byť trochu menej prísny a moc ťa nestresovať.“ vysvetľoval a snažil sa použiť súcitný tón.
Harryho vnútornosti však po tomto vyhlásení robili od radosti saltá. Chvíľu sa zdalo, že nezadrží radostný výkrik, ale upevnil obranu svojej mysle a podarilo sa mu tváriť aspoň naoko sklamane.
„Hm, keď myslíte... nejako to vydržím... mám sa k nemu presťahovať hneď ako ostatní odídu?“
„Myslím, že to bude najlepšie. Keby sa niečo dialo, môžeš za mnou samozrejme prísť, alebo za kýmkoľvek iným a myslím, že Sirius by bol veľmi rád, keby si za ním aspoň zašiel.“ Albus naňho uprel svoje modré oči a musel obdivovať Harryho sebaovládanie. Severus ho toho naučil asi viac než dosť a raz sa mu to isto zíde.
V tých dňoch sa všetci v hrade podriadili dobrej nálade, ktorá tu zavládla pár dní pred odchodom študentov na prázdniny. Učitelia i žiaci sa k sebe správali zhovievavejšie a vzájomne si želali pekné sviatky. Keď konečne skončilo vyučovanie, všetci si vydýchli a odsunuli starosti bežných dní na vedľajšiu koľaj.
Aj Severus Snape s radosťou prijal pár voľných dní, počas ktorých nebude musieť pozerať na tváre svojich neschopných študentov a opravovať ich príšerné domáce úlohy, pri ktorých ho zakaždým rozbolela hlava. Zajtra ráno ich takmer všetkých odvezie vlak ďaleko odtiaľto a on strávi Vianoce so svojim synom. Budú spolu celé dni a bez akejkoľvek pretvárky. Tešil sa na to a aby Harrymu tých pár dní spríjemnil ako mohol, poprosil Hagrida, aby mu obstaral nejaký menší stromček. Ten teraz stál osamelo v kúte jeho obývačky a vyzýval ho k tomu, aby ho ozdobil. No bude času dosť zajtra, keď príde Harry. Potrebovali však nejaké ozdoby a tie zostali v ich dome.
Severus si odložil svoj učiteľský habit a dvoma krokmi prešiel k stolu. Otvoril zásuvku a vytiahol z nej malú krabičku zabalenú v jednoduchom striebornom papieri. Chvíľu ju prevracal v ruke a premýšľal, či je to dobrý nápad. Avšak jeho kroky teraz viedla iná sila, než tá riadená mozgom. Jeho srdce bolo vytrvalé a dnes odmietalo ustúpiť do ústrania. A Severus, hoci sa veľmi snažil mu odporovať, zlyhal vo svojej snahe a s tichým zašušťaním cestovného plášťa vykročil v ústrety noci, v ústrety potrebám svojho srdca.
Calwen práve zatvárala dvere za svojou túlavou mačkou, ktorá pred chvíľou škriabala na dvere.
„Kdeže si sa zase túlala? Nabudúce ťa nechám v tom snehu, ak neprídeš domov skôr.“ karhala ju mierne a vzala ju na ruky. Chcela ju vziať do kúpeľne a vysušiť ju uterákom, aby neprechladla, no v tom začula zvláštny zvuk prichádzajúci zvonka. Potichu otvorila dvere a vykukla von. Sprvu nevidela nič, ale keď si privykla tme, zazrela pohyb v kúte terasy.
„Kto je tam?“ spýtala sa a hoci sa bála, nedala to na sebe poznať. Jej hlas znel pevne ani skala, ktorá vyčnievala uprostred jej záhrady v lete obrastená mäkkým machom, teraz však pokrytá vrstvou žiarivo bieleho snehu. Tmavá postava na chvíľu stuhla, akoby premýšľala, čo urobiť. Srdce jej bilo tak divoko až sa bála, že jej vyskočí z hrude. Keď sa postava v tmavom plášti priblížila, od strachu znehybnela.
