Kapitola č.19: Darček
Severus znehybnel len čo začul jej ľubozvučný hlas. Viac než čokoľvek iné túžil pozrieť do jej zelených očí a pobozkať jej plné pery, avšak keby to urobil, už by sa od nej nemohol odtrhnúť. Nemal som sem chodiť, pomyslel si a pri pohľade na jej nežnú tvár sa mu krv nahrnula do tváre. Cítil sa ako študent prichytený pri nejakom lajdáctve. A vlastne to bola pravda. Prichytila ho pri čine. Prišiel sem, len aby jej na podobločnici nechal vianočný darček. Keď ho odhalila, premýšľal, či má ujsť, alebo zostať a odhaliť jej svoju tvár. Zvedavosť a túžba ho premohli a on sa k nej opatrne priblížil. Predstúpil pred ňu a tlmené svetlo z predsiene dopadlo na jeho tvár.
„Severus?“ zašepkala a rukami si prikryla ústa, aby nevykríkla. Mačka, ktorá si až doteraz spokojne hovela v jej náručí zoskočila na zem a nahnevane zamraučala. Im to však bolo jedno. Stáli tu oproti sebe a svet pre nich prestal existovať. Čas akoby sa zastavil a na malú chvíľu, ktorá sa im zdala byť večnosťou pozerali jeden na druhého.
„Si to naozaj ty?“ osmelila sa a natiahla ruku k jeho tvári. Zovrel ju vo svojich teplých dlaniach a priložil ju k perám, aby vtisol letmý bozk na jej roztvorenú dlaň.
„Chýbala si mi.“ pošepol jej do ucha, keď si ju k sebe privinul a hlbokými nádychmi sa vpíjal do vône jej pokožky. Prstami prehrabol jej husté vlasy a hoci vedel, že by tu vôbec nemal byť, čosi ho nútilo ostať. Chcel navždy zovrieť jej telo vo svojom náručí, láskať jej pery a ihrať sa s pramienkami jej vlasov. Chcel jej do ucha šepkať vyznanie lásky. Tej nehynúcej lásky ktorú k nej cítil a nič, ani len smrť samotná by nedokázala z jeho srdca vymazať spomienku na ňu.
„Nemôžem uveriť, že si naozaj tu.“ odpovedala a nechala ho, aby ju objímal svojimi mocnými pažami, ktoré jej dodávali pocit bezpečia. Chvíľu tam len tak stáli a objímali sa, vychutnávajúc si vzájomnú blízkosť.
„Poďme dnu, je tu chladno.“ povedala a vymanila sa z jeho objatia. Nepúšťajúc jeho ruku vykročila ku dverám, no zastavil ju.
„Nemal by som. Vlastne som chcel len...“ jachtal a vedel, že ho má omotaného okolo prstu.
„Hádam si nemyslíš, že ťa tak ľahko pustím, keď si konečne prišiel?“ spýtala sa naoko nahnevane a ignorovala jeho protesty. Postavila v kuchyni vodu na čaj a o chvíľu, behom ktorej ju neprestajne sledoval a snažil sa vryť si do pamäte každú jej črtu tváre, každučkú krivku jej tela, pred neho položila hrnček, z ktorého sa vznášala lákavá vôňa jablka a škorice. Obišla stôl a sadla si mu na kolená. Rukami ho objala okolo krku a dlho a vášnivo ho pobozkala. Nebránil sa, skôr naopak. Nemohol sa jej dostatočne nabažiť a tak keď ho viedla po schodoch do svojej spálne, podvolil sa jej prianiu.
Vo svetle dohárajúcej sviečky sledovala jeho profil. Jeho rovný nos, tenké pery inokedy zovreté do tenkej linky, dnes však uvoľnené a tvarované do spokojného úsmevu. Husté čierne obočie sa klenulo nad jeho havraními očami a jemné čierne vlasy rámovali jeho bledú tvár. Keď sa mračil, vyzeral ako boh pomsty, no vo chvíli, ktorá patrila len im dvom v ňom videla toho, kým skutočne bol. Tak veľmi sa bála, že už za ňou nepríde, že ho nikdy viac neuvidí, alebo nebodaj že ju zavrhne pri ich najbližšom stretnutí. Milovala ho nadovšetko a hoci bol ďaleko, vedomie že jej lásku opätuje živilo aj jej lásku k nemu. Vedela, že s východom slnka sa rozplynú aj jej sny o ich spoločnej budúcnosti, ale jeho blízkosť ju utešovala aspoň na túto prchavú chvíľku.
„Kedy ťa zase uvidím?“ spýtala sa pošepky a v očiach sa jej zaleskli potláčané slzy.
„Tak veľmi by som chcel povedať, že skoro.“ odpovedal a prstom jemne zotrel osamelú slzu, ktorá sa skotúľala po jej hladko líci.
„Budem čakať.“ šepla prv, než jej pery zovrel v ďalšom náruživom bozku.
„Milujem ťa.“ povedal a sám žasol nad tým, s akou ľahkosťou tie slová skĺzli z jeho pier, keď šli od srdca. Bola prvá a želal si, aby bola poslednou, ktorej to kedy povedal nahlas. Aj Lilly miloval a hoci zostáva v jeho srdci aj vďaka Harrymu, ich synovi, Calwen spútala jeho srdce mocnými okovami a on sa z nich nechcel vymaniť.
„Aj ja teba, Severus.“ usmiala sa a so spokojným úsmevom na perách zaspala s hlavou položenou na jeho hrudi. Ich srdcia bili v jednom rytme spojené naveky tým najmocnejším kúzlom, láskou.
Prebudili ho dotieravé lúče slnka, ktoré dnu prenikli cez odhrnuté závesy. So smútkom v očiach pozrel na Calwen, ktorú hoci nechtiac, musel opäť opustiť. Najtichšie ako mohol sa vytratil z izby a jedinou pripomienkou jeho prítomnosti bola malá krabička na nočnom stolíku, ktorú jej tam zanechal. Bez meškania zbehol kopec vedúci k jeho domu a netrvalo ani desať minút, kým našiel všetko potrebné. Ešte raz pozrel do diaľky smerom k domu kde spala a premiestnil sa späť do školy.
V to ráno v škole vládol chaos. Študenti sa lúčili alebo na poslednú chvíľu zháňali svoje veci.
„Vážne musíš byť na Vianoce so Snapeom?“ spýtal sa v to ráno už asi tretí krát Ron a vystrúhal na tvári bolestnú grimasu. „Mohol by som povedať našim, určite by im nevadilo, keby si bol u nás.“
„Nie Ron, nerob si starosti. Nejako to už prežijem.“ zahováral Harry a v duchu si želal, aby už boli všetci preč a on mohol bežať do podzemného bytu svojho otca. No dobre, tak nie bežať, lebo nik nepredpokladá, že by sa na pobyt u Snapea tešil, ale rozhodne nebude otáľať a pôjde tam hneď. Odprevadil svojich priateľov až k hranici pozemkov školy a svižným krokom sa vracal do hradu.
„Čauko, Harry. Jak je?“ ozval sa hromový hlas jeho priateľa Hagrida.
„Ujde to. Idem si zbaliť veci a asi by som sa mal poponáhľať, aby ma Snape nehľadal.“ povedal naoko znudene.
„Neboj, šak on to Snape neni zas taký zly chlap. Je trochu mrzut, to hej, ale neni zly. Dokonca chcel odo mňa stromek, a to nikda nechcel.“ snažil sa ho utešiť Hagrid, no nevšimol si nadšené ohníčky planúce v Harryho očiach.
„Keď myslíš...tak ja už pôjdem, aby ma náhodou nenechal drhnúť kotlíky.“ rozlúčil sa a odbehol. Zadýchaný dobehol až k veži, kde ho už čakal Severus so známym úškrnom na tvári.
„Ale, ale. Zase porušujeme pravidlá, Potter? Som si istý, že si naše spoločné Vianoce veľmi užijem.“ zatiahol sarkasticky a žmurkol na Harryho.
„O tom nepochybujem. Ak dovolíte, vezmem si len nejaké svoje veci.“ zadychčane odpovedal Harry a zmizol za portrétom bucľatej dámy. O pár minút neskôr už kráčal vedľa svojho profesora s tajomným úsmevom na tvári.
Len čo sa za nimi zatvorili dvere Severusovho bytu, Harry to už viac nevydržal a od radosti skríkol:
„Hurá, prázdniny!!!“ a poskakoval pri tom akoby mu pod nohami vybuchovali hnojové bomby.
„Ak si sa už dosť vybláznil, čo takto ozdobiť stromček?“ navrhol Severus a otvoril krabicu s ozdobami, ktoré priniesol z domu. Harry sa na ne s nadšením vrhol a asi po dvoch hodinách sedeli pred krbom, v ktorom plamienky tancovali svoj ohnivý tanec a kochajúc sa pohľadom na ozdobený stromček popíjali vianočný punč.
