Pobočka- potter.sk

Harry sa bezducho prechádzal po Severusovom byte a jeho myšlienky sa neustále zaoberali tým, čo Voldemort chystá tentoraz. Snažil sa chvíľu si čítať, ale písmenka sa mu pred očami mihali bez toho, aby čokoľvek z toho vnímal. S povzdychom knihu odložil a vytiahol svoju novú sadu šachov, lenže ani to nedokázalo jeho myseľ zaujať dostatočne. A tak si len sadol do kresla a ako zhypnotizovaný pozeral na žiarové svetielka na stromčeku, ktorý so Severusom pred dvomi dňami ozdobili.

Severus Snape v tom čase stál uprostred kruhu Smrtijedov, ktorí sa sem premiestnili po volaní ich pána.

„Moji milí, som tak rád, že vás vidím. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi mi chýbala možnosť osláviť tieto krásne sviatky.“ ozval sa ľadový, dych vyrážajúci Voldemortov hlas.

„Milujem pohľad na šťastnú rodinku sediacu okolo stromčeka. A hádam ešte viac milujem ich zúfalé volania o milosť, keď sa zvíjajú na zemi. Ach áno, ja som pánom ich života a len ja rozhodujem o tom, či budú žiť. No povedzte, nie je to krása?“ tešil sa ten slizký had zo svojich morbídnych predstáv. Severusova myseľ bola uzavretá a dobre chránená, inak by sa asi nedokázal ovládnuť pri tej hroznej predstave. Až príliš dobre vedel, ako sa Voldemort počas Vianoc zabáva. Na začiatok pár mučiacich kliatob použitých na mudloch, ktorých potom vystrieda pár úbožiakov z čarodejníckych rodín a úplne nakoniec súkromná zábava za zatvorenými dverami. Voldemort si každé Vianoce zvolí jedného zo Smrtijedov, ktorý ho poctí svojou návštevou v súkromí jeho domu. Nikto nikdy neprezradil, čo sa tam behom tých večerov odohráva a Severus to radšej nechcel vedieť.

Bol to strašný pohľad na ľudí, ktorých mučili a ešte horší bol pocit, že im nijako nemôže pomôcť. Vedomie, že sa toho nemusí aktívne účastniť to robilo len o málo lepším. Voldemort sa totiž na túto zábavu podujal sám a oni len stáli, držali v zajatí ostatných členov rodiny a prizerali sa. Severus držal v zajatí chlapca asi v Harryho veku. Bol to útly chlapec s hnedými vlasmi a hnedými očami a hoci s Harrym nemal okrem veku žiadne spoločné rysy, videl ho Severus pred sebou a premýšľal, aké by to pre jeho syna bolo traumatizujúce, keby sa musel pozerať na svojho otca zvíjajúceho sa pod Cruciatom. Chlapec, ktorého držal z toho bude mať do konca života príšerné trauma v prípade, že to celé vôbec prežije v zdraví.

O niečo viac sa Smrtijedi angažovali pri odstraňovaní ochranných kúzel čarodejníckych rodín. Severus s hrôzou zistil, že sú v dome jedného z jeho študentov, no napriek strašnému hnevu, ktorý ním lomcoval na sebe nedal nič poznať.

„To by stačilo.“ rozhodol Voldemort keď sa dosť nabažil utrpenia tých úbohých rodín. Ako prejav svojho milosrdenstva v tento sviatočný deň nechal všetkých žiť a tak mohol Severus dúfať, že všetci budú v poriadku, ak sa im dostane včasnej pomoci.

„Môžete ísť. Stretneme sa, keď vás opäť zavolám.“ rozkázal a naznačil, aby odišli. Severus už si vydýchol, no nie nadlho.

„Ty zostať, Severus. My dvaja dnes máme ešte nejakú prácu.“ povedal a vrhol na Severusa pohľad, ktorému nešlo odporovať.

„Čím vám môžem byť nápomocný, môj pane?“ spýtal sa Severus, keď osameli.

„Odlož svoju masku. Chcem ti vidieť do tváre, keď s tebou hovorím.“ ozval sa tichý príkaz a on poslušne vykonal, čo mu Voldemort prikázal.

„Zdá sa, že máme malý problém.“ povedal Voldemort zamyslene a na chvíľu sa odmlčal, aby nechal svoje slová doznieť. „Brumbál je príliš dobre informovaný o väčšine mojich plánoch. Nevieš, čím by to mohlo byť?“ spýtal sa ľadovým hlasom a jeho červené oči sa vpíjali do Snapeovych čiernych, keď sa snažil prelomiť jeho obranu.

„Netuším, pane.“ odpovedal Snape a silou vôle udržiaval svoje myšlienky pevne uzamknuté.

„Podľa môjho názoru máme vo svojich radoch zradcu. Neviem kto to je, ale ver mi, že keď ho odhalím, pripravím mu tú najstrašnejšiu pomstu, že bude prosiť o smrť.“ oči mu nebezpečne svietili, keď to vravel. Snape sa striasol pri pomyslení, žeby mal byť odhalený, ale tváril sa vyrovnane.

„Od teba dnes chcem jedno, Severus. Dostaneš ma do hradu, aby som raz a navždy skoncoval s tým chlapcom.“

„Kedy to chcete urobiť, pane?“ spýtal sa Snape a pochytilo ho zlé tušenie.

„Hneď teraz, Severus. Sú Vianoce, takže Brumbál nebude na môj útok pripravený. Navyše pôjdeme len my dvaja, takže ma tam dostaneš pekne nepozorovane. Tých pár učiteľov, čo sa nám postaví do cesty hravo zvládneme.“

„Nie som si istý, či je to dobrý nápad, pane.“ odvážil sa namietať, hoci tušil že to vyvolá vlnu nevôle.

„Odvažuješ sa mi odporovať?“ okríkol ho Voldemort a sotva sa Severus nadýchol, už sa zvíjal v prachu v ukrutných bolestiach. „Ja rozhodnem kedy a ako budem ďalej postupovať. Tvojou úlohou je pomôcť mi prekonať jeho ochranné kúzla.“ vrčal Voldemort a zoslal na Snapea ešte jeden Cruciatus.

Keď sa mu konečne podarilo pozviechať sa zo zeme, horúčkovito premýšľal, čo robiť. Vedel, že musí Voldemorta počúvnuť, no ako varovať Brumbála? V tom ho napadlo jediné možné riešenie. Harry a ich spoločný prívesok. Aby však mohol k Harrymu prehovoriť, bolo potrebné poľaviť v nitrobrane. Bolo to riziko, no Voldemort nevyzeral, žeby chcel sliediť v Snapeovej mysli. Rozhodol sa teda jednať. Len čo si v hlave sformuloval myšlienku, ktorou chcel vyslať varovanie, príval hnevu ničivejší než tornádo vstúpil do jeho mysle a svojou ničivou silou rúcal aj zvyšky jeho obrany. Márne sa snažil svoju myseľ znovu uzavrieť. Voldemort videl príliš na to, aby pochopil, kým Snape v skutočnosti je.

„Ty podlý bastard! Zradca! Ja som vedel, že v tom lese si sa neobjavil len náhodou.“ šialený od zlosti metal Voldemort na Snapea jednu kliatbu za druhou. Severusov prútik bol odrazu nenávratne preč a on nemal šancu sa brániť.

„Za toto mi zaplatíš. Ty aj tvoj syn. Čo myslíš Severus, ako sa vyrovná s tým, že jeho otec i matka zomreli len a len kvôli nemu?“ vrieskal a neustával v mučení, pri ktorom Severus ledva lapal po dychu. Bolesť ochromovala jeho zmysly, otupovala jeho myseľ a on viac nedokázal mlčať a popierať tú bolesť. Myseľ, ktorej jediným oporným bodom a svetlom bol obraz jeho syna.

PO dlhom premáhaní sa Harry zaspal v kresle, no rozhodne to nebol pokojný spánok. Snívalo sa mu o noci, keď zomrela jeho matka. V ušiach mu zaznieval ten odporný šialený smiech, ktorý nie a nie prestať. V tom sa však pred ním vynoril iný obraz. Jazva na čele ho neskutočne pálila a on cítil obrovskú zlobu. Nenávisť sršala z každého slova, ktoré sa mu dostali do uší.

„Zradca. Za toto mi zaplatíš! Ty aj tvoj syn. Čo myslíš Severus, ako sa vyrovná s tým, že jeho otec i matka zomreli len a len kvôli nemu?“ Okrem toho hlasu sa odkiaľsi ozývali zúfalé výkriky bolesti a Harry vo svojom sne videl otca ležiaceho v kaluži krvi, zvíjajúceho sa od bolesti.

„Nieeeeeeeeee!!!“ vykríkol zúfalo a otvoril oči. Sedel v kresle pred kozubom, v ktorom doháral oheň a okolo neho bola tma. Pred očami mal stále ešte obraz, ktorý videl vo svojom sne a triasol sa po celom tele. Premýšľal, čo by mal urobiť a vo chvíli, keď sa chystal hodiť do ohňa letaxový prášok, doniesli sa k nemu tiché slová jeho otca:

„Vždy budem s tebou, Harry, vždy. Nezabudni...“

Harry inštinktívne siahol po svojom prívesku, ktorým sa tie slová k nemu doniesli.

„Ocko, nie... neopúšťaj ma! Vydrž, zoženiem pomoc. Prosím vydrž!“ plakal Harry a vbehol do krbu, aby zohnal riaditeľa.