Kapitola č.22: Neopúšťaj ma!
Zelené plamene sa rozžiarili a do riaditeľne vstúpil Harry s vystrašeným výrazom na tvári. Nevšimol si postavy sediace v kreslách pre hosťov, ale rovno sa otočil na Brumbála sediaceho za stolom.
„Musíte mu pomôcť. Prosím, pomôžte mu. Zistil to! Vie všetko a teraz ho chce zabiť.“ chrlil zo seba Harry a po tvári mu stekali slzy.
Albus Brumbál na neho chvíľu vážne pozeral, ale nič sa nepýtal. Vedel, koho má Harry na mysli a hoci netušil, ako zistil že Voldemort Severusa odhalil, veril mu. Na rozhovor bude času dosť, teraz musí pomôcť Severusovi.
„Kde je?“ spýtal sa a chytil Harryho za rameno. Pevný stisk jeho ruky prinútil Harryho na malú chvíľu sa spamätať.
„Ja...neviem. Bolo to ako nejaký hrad. Prosím, ponáhľajte sa, inak ho zabije.“ pozrel naň očami plnými zúfalstva.
„Sirius, ideme. Minerva, postaraj sa prosím o chlapca. Nech mu Poppy dá niečo na upokojenie.“ prikázal svojim hosťom, ktorí šokovane sledovali scénu odohrávajúcu sa priamo pred ich očami. Ani jeden sa neodvážil spýtať čo sa deje a bez protestov urobili, čo im povedal.
Brumbál podišiel k bydielku, na ktorom sedel krásny zlatočervený vták a čosi mu potichu zašepkal. Pokynul Siriusovi, aby sa chytil jeho peria a sám tak tiež učinil. Harry s Minervou sa ani nenazdali a boli preč. Chlapec sa zosunul do kresla a objal si rukami kolená. Celý ten čas v ruke zvieral svoj prívesok a uisťoval svojho otca, že pomoc už je na ceste.
Minerva pozorovala chlapca a premýšľala, čo sa asi stalo, kým prišiel sem do riaditeľne. Albus ju aj Siriusa zavolal, aby im oznámil, že Severus bol povolaný Voldemortom. Mali byť pripravený zasiahnuť a pomôcť, keď bude treba. Žeby azda Harry hovoril o Severusovi? Ak správne pochopila, že bol odhalený, potom je situácia naozaj vážna. Bol by zázrak, keby jej kolega prežil. Napriek tomu, že nemala Snapea príliš v láske, tolerovala ho ako svojho kolegu a dobrého učiteľa, hoci jeho učebné metódy neschvaľovala. Vedela tiež, že pre Rád je neoceniteľným prínosom nielen ako zdroj informácii ale i ako jeden z jeho najskúsenejších členov, pokiaľ šlo o boj proti čiernej mágii. Nepriala mu smrť.
Z jej zamyslenia ju vyrušili tiché vzlyky ozývajúce sa z kresla. Harry mal hlavu položenú na kolenách a ticho plakal.
„Poďte, pán Potter. Odvediem vás na ošetrovňu. Madam Pomfreyová vám dá niečo na upokojenie.“ zavelila, no musela mu to zopakovať ešte aspoň trikrát a dôraznejšie, aby ju vôbec vnímal. Madam Pomfreyová ho uložila do prázdnej postele a prinútila ho vypiť nejaký lektvar. Mechanicky urobil, čo mu prikázali, no keď ležal na posteli s očami doširoka otvorenými, nevnímal nič okolo seba. Snažil sa spojiť so Severusom, no odpoveď na jeho volanie neprichádzala.
„Čo sa mu stalo?“ dožadovala sa vysvetlenia madam Pomfreyová, keď sa Harry ani po pol hodine nepohol, len stále zízal do prázdna.
„Kiež by som to vedela, ale myslím, že to nejako súvisí so Severusom. Smrtijedi mali dnes nejakú schôdzku a ak som správne pochopila niektoré chlapcove slová, tak ho odhalili. Zúfalo kričal na Albusa, aby mu šiel pomôcť.“ odpovedala Minerva s tichým povzdychom.
„Pre Merlina. Nechcem ani len domyslieť, čoby mu urobili, keby to bola pravda. Ale čo s tým má ten chlapec? Myslela som, že sa so Snapeom neznášajú a teraz tu kvôli nemu leží v ťažkom šoku?“ neveriacky krútila hlavou ošetrovateľka.
„Sama to neviem pochopiť. Zrejme budeme musieť počkať, kým sa vráti Albus. Ten snáď bude vedieť viac.“
„Len dúfam, že je Severus v poriadku.“ vyslovila Poppy za obe.
Albus so Siriusom sa zatiaľ preniesli do akéhosi opusteného hradu. Vzduch tam bol veľmi ťažký a zatuchnutý. Na stenách viseli v každom rohu pavučiny a kde tu sa držala pleseň.
„Kde to sme?“ spýtal sa Sirius a obozretne sa obzeral na všetky strany s prútikom v pozore.
„Tento hrad kedysi Voldemort využíval ako svoje sídlo. Je to jediný hrad, ktorý ma v spojení s ním napadá.“ odpovedal Albus a opatrne nahliadal do všetkých izieb.
„Albus, to čo Harry hovoril...mal na mysli Snapea?“
„Áno. Zdá sa, že Severus má problémy. Len dúfam, že nejdeme neskoro.“ odpovedal vážnym hlasom a neustával v hľadaní.
“Nechápem, ako...“
„Neskôr. Teraz ho musíme nájsť.“ prerušil ho Brumbál a podišiel k dverám vedúcim do hlavnej sály. Bola prázdna, avšak stopy uprostred jasne svedčili o Harryho slovách.
„Pre Merlina.“ zhíkol Sirius, akoby až teraz pochopil vážnosť celej situácie.
Albus sa zohol ku kaluži krvi, v ktorej ležal akýsi prívesok. Ruky sa mu triasli, keď si ho vkladal do vrecka spolu s malou fľaštičkou, do ktorej zobral vzorku krvi. Pozorne hľadal akékoľvek ďalšie stopy. O kúsok ďalej našiel kôpku popola, ktorý bol ešte teplý.
„Myslíte, že ho Voldemort upálil?“ šepol Sirius a už pri tej predstave sa mu robilo zle. Snape bol parchant a neznášal ho, ale takúto smrť by neprial ani jemu.
„Toto nie je popol zo spáleného tela. Povedal by som, že je to len Severusov plášť a maska, čo boli spálené.“ vyvrátil jeho tvrdenie Albus avšak ani jeho samého to neupokojilo.
„Čo s ním teda urobil?“
„To neviem, ale určite nič dobrého. Musíme sa vrátiť. Potrebujem hovoriť s Harrym.“ rozhodol a nasledovaný Siriusom sa premiestnil k pozemkom školy.
„Harry bol dosť rozrušený. Myslíte, že je dobrý nápad ho teraz spovedať?“ namietol Sirius, ktorému sa ten nápad nepáčil.
„Je to nutné a verím, že Harry nám ochotne povie všetko čo vie.“ povedal presvedčene a zamieril rovno na ošetrovňu.
„Ako mu je?“ spýtal sa ošetrovateľky, len čo vstúpil dnu.
„Je v dosť veľkom šoku, na nič nereaguje.“ ozrejmila a sledovala riaditeľa, ako pristúpil k chlapcovej posteli. Len čo ho Harry zbadal, razom ožil.
„Našli ste ho?“ spýtal sa, no hlas sa mu lámal prežívanou bolesťou.
„Zatiaľ nie, Harry. Ale nájdeme ho, určite. Len mi teraz povedz, čo sa stalo, než si za mnou prišiel. Zvládneš to?“ oslovil ho Albus jemne a položil mu ruku na rameno, keď sa začal triasť.
„Ja...neviem čo presne sa stalo.“
„Skús si spomenúť. Čokoľvek ťa napadne. Chceš predsa, aby sme Severusa našli. Pomôž mu, Harry.“ presviedčal ho trpezlivo. Harry naňho pozrel smutnými očami a prikývol. Potom mu vyrozprával všetko, čo sa stalo odkedy jeho otec odišiel až kým on sám nešiel požiadať riaditeľa o pomoc.
„Dobre, Harry. Teraz sa upokoj a skús sa trochu vyspať. Ja zase pôjdem Severusa hľadať.“
„Myslíte, že ho naozaj zabil?“ rozplakal sa chlapec. „Neodpovedá ani na volanie cez prívesok a to by nikdy neurobil.“ vzlykal a ukázal Brumbálovi prívesok navlas rovnaký ako ten čo našiel.
„Neviem, chlapče, naozaj neviem. Dúfam, že nie. Musíme byť silní a dúfať, že sa mu podarilo nejako utiecť.“ snažil sa ho nejako povzbudiť, no márne. Chlapcove zúfalstvo zasiahlo aj jeho samotného. Navyše o to viac, že všetko svedčilo o tom, že Severus Snape je skutočne mŕtvy. Nechcel v chlapcovi vzbudzovať falošné nádeje, no nevedel ako dieťaťu povedať, že jeho otec, jediný príbuzný je mŕtvy a on zostal na svete sám.
„Nehýbal sa, keď tam ležal. On vedel, že zomiera... lúčil sa.“ pokračoval Harry.
Minerva, Sirius aj madam Pomfreyová sa prizerali jeho srdcervúcemu výlevu a súcitili s ním. Obe ženy mali v očiach slzy, hoci nerozumeli chlapcovmu smútku pre nenávideného profesora lektvarov.
Asi po pol hodine Harry vyčerpaný upadol do nepokojného spánku.
Riaditeľ zavolal svojich kolegov k sebe do riaditeľne a oni očakávali vysvetlenie.
„Obávam sa, že musíme počítať s najhorším.“ začal vážnym hlasom.
„Chceš povedať, že je naozaj...“ Minerva to nedokázala ani vysloviť. Nechcela si pripustiť, žeby ten neohrozený profesor Snape, hrozivý Severus už nebol medzi nimi.
„V tom hrade sme našli dosť krvi, presne ako to opisoval Harry. Chcem urobiť nejaké rozbory, ale nepochybujem o tom, že je Severusova. Navyše ten prívesok, o ktorom Harry hovoril...“ odmlčal sa a siahol si do kapsy, odkiaľ vytiahol ten Severusov. „Našiel som ho tam ležať. Harry hovoril, žeby si ho Severus nikdy nedal z krku dole a nikdy neignoroval jeho volanie. Museli mu ho strhnúť násilím.“ ukázal na roztrhnutú retiazku.
„Mohol ho len stratiť.“ navrhla Minerva, snažiac sa oklamať samu seba. „Jedno ale nechápem. Prečo to toho chlapca tak vzalo? Muselo byť strašné sa na to pozerať, to áno, ale aj tak nerozumiem...“ nestihla povedať viac, pretože ju Albus zastavil.
„Minerva, veci niekedy nie sú vždy také, ako sa zdajú. Harryho a Severusova nenávisť bola len divadlom pre nás všetkých. V skutočnosti sú si veľmi blízky a to je tiež dôvod, prečo spolu trávili Vianoce. Inak by som samozrejme nemal nič proti tomu, aby bol Harry u teba, Sirius.“
„Čože? Harry nechcel byť u mňa, lebo chcel byť so Snapeom? Tak toto mi vysvetli.“ rozčuľoval sa Sirius nedbajúc na vážnosť situácie.
„Aj tak už nemá zmysel to tajiť. Severus Harryho vychovával celý ten čas, kým nenastúpil do školy. Dozvedel som sa to v tú noc, keď Harry zmizol v lese. On je totiž Severusov syn.“ vysvetlil Albus a čakal najmä na Siriusovu reakciu.
„Pre Merlina. A on sa na to všetko pozeral. Videl ako ho mučili a zrejme zabili.“ šepkala zhrozená Minerva viac menej sama pre seba.
„Neviem, čo je toto za hlúpy žart, ale Harry je synom Jamesa Pottera a nie Severusa Snapea. Ak k nemu Harry chová istú náklonnosť, musí to byť z iného dôvodu. Toto je proste neprípustné.“ ozval sa Sirius prudko.
„Skutočne? Tak potom si vezmi toto a počúvaj.“ povedal a podal mu do ruky Severusov prívesok. Nemusel sa ani veľmi namáhať, aby počul Harryho zúfalé volanie:
„Ocko, prosím vráť sa! Neopúšťaj ma! Mám len teba, prosím zostaň so mnou!“
Na malú chvíľu zavládlo v riaditeľni ťaživé ticho. Minerva sa spamätávala zo šoku, Albus premýšľal, kde by ešte mohol hľadať a Sirius sa zamýšľal nad tým, ako toto všetko ovplyvní jeho spoločný vzťah s Harrym.
„Ak ho zabil, kde je jeho telo? Nenechal by ho na dobre viditeľnom mieste, aby sme ho našli?“ spýtala sa Minerva roztrasene.
„Nie. Voldemort zistil, že Harry je Severusov syn a podľa môjho odhadu mu bude chcieť ublížiť tým, že jeho telo nikdy nenájdeme. Neistota je niekedy horšia než krutá pravda.“ povedal smutne a hoci to pripúšťal len nerád, bol si svojimi slovami temer istý. Okrem neho ešte niekto iný s istotou vedel, že Severus sa nevráti. Harryho radosť z toho dňa bola v nenávratne a miesto toho ho naplnila neutíchajúca bolesť zo straty najbližšieho človeka.
