Pobočka- potter.sk

Posledné dni prázdnin trávil Harry u Siriusa. Jeho krstný otec trval na tom, že sa oňho postará, ale čoskoro zistil, že to bude ťažké. Chlapec odmietal jesť a celé dni presedel pri okne hľadiac na zasneženú krajinu. Pred sebou mal položený obrázok, ktorý kedysi Severusovi nakreslil a ktorý našiel na jeho stole, keď si tam bol pre svoje veci.

Pohľad na rozbalené darčeky a spomienka na to, ako tu ešte pred pár hodinami sedeli a spoločne sa z nich tešili, mu opäť vohnala do očí slzy. Nenápadne si ich rukávom zotrel a vzal si čo potreboval.

„Harry, poď si vziať niečo jesť. Musíš byť úplne vyhladovaný.“ pokúšal sa ho presvedčiť Sirius, no odpoveďou mu bolo len nesúhlasné pokrútenie hlavou.

„Harry, ja viem že je ti teraz mizerne. Lenže tým, že budeš hladovať nič nevyriešiš. Ani Snape by nechcel, aby si sa takto týral. Alebo chceš, aby som ťa k tomu donútil?“ prehováral ho neustále, no Harry len mlčal.

„Je to márne. Vôbec so mnou nehovorí, odmieta jesť a skoro nespí. Už vážne neviem, čo s ním.“ sťažoval sa Brumbálovi.

„Potrebuje čas. Možno pomôže, keď sa zajtra vráti k svojim priateľom.“

„Možno. Len dúfam, že Ron bude mať aspoň toľko slušnosti, že sa zdrží pripomienok na Snapeovu adresu.“ povzdychol si Sirius, ktorý sám mal trochu problém udržať svoje kusavé komentáre na uzde, ale snažil sa kvôli Harrymu.

Príchod Rona a Hermiony Harryho priviedol na trochu iné myšlienky. Hermiona mu s nadšením jej vlastným skontrolovala úlohy, ktoré si poctivo napísal, pretože vedel, že Severus by nechcel, aby zanedbal školu. Potom si zahral šachy s Ronom, ktorý nešetril chválami na jeho novú sadu.

„No to ma podrž, od koho ju máš? Tú ti dal Sirius?“ vyzvedal kamarát a prezeral si podrobne každú figúrku.

„Nie. Tú mám od otca.“ povedal potichu a Hermiona si nemohla nevšimnúť jeho smutný tón.

„Harry, si v poriadku? Ako to myslíš, že ju máš od otca? Veď tvoj otec zomrel keď si bol malý, alebo nie?“ spýtala sa opatrne.

„Presne tak, kamoško. Tak odkiaľ ju máš?“

„Vravím ti, že od otca. Od toho skutočného. James Potter v skutočnosti nebol môj otec.“

„Fakt? A kto teda? Ozaj Harry, fakt si akýsi čudný.“ pozrel naňho zamračene Ron.

„Počuli ste o Snapeovi?“ spýtal sa Harry potichu.

„No hej, tatko vravel, že ho vraj zabili Smrtijedi. Je to pravda? Bol si uňho cez prázdniny, takže vieš niečo viac?“

„Dozvedela som sa to vo vlaku. Je to strašné.“ zapojila sa Hermiona.

„Bol to Voldemort. Brumbál a ostatní ho stále ešte hľadajú, ale viem, že ho zabil.“ povedal a každú chvíľu hrozilo, že ho jeho emócie opäť premôžu.

„Ako to môžeš vedieť? Aj keby, bol to hnusný kretén, priznávam, že chýbať mi nebude.“ povedal Ron, ktorý si nevšimol že už len zmienka o Snapeovi zhoršuje Harryho náladu stále viac a jeho posledná poznámka Harryho úplne dorazila. Bez varovania vybehol zo spoločenskej miestnosti a bežal chodbou nevedno kam. Hermiona zlostne pozrela na Rona a vybehla za Harry. Našla ho sedieť pred dverami Severusovho kabinetu. Sadla si k nemu a položila mu ruku na rameno.

„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?“ oslovila ho opatrne.

„Aj ty si myslíš, že si zaslúžil zomrieť? Viem, že bol na študentov hnusný, ale vy ho nepoznáte. Neviete, aký je v skutočnosti. Teda bol...“ povedal Harry bezvýrazne. Oči mal červené, ale neplakal. Najhoršiu jeho bolesť odplavili slzy v posledných dňoch a teraz ho naplnila prázdnota. Cítil sa taký sám. Nik nemohol rozumieť jeho bolesti, pretože pre všetkých bol Severus len bývalý Smrtijed, ktorý si zaslúžil smrť.

„Nie, Harry. Nikto si nezaslúži zomrieť, ani on nie.“ odpovedala mu Hermiona a nechala kamaráta, aby sa jej zveril ak bude chcieť.

„Chýba mi. Sľúbil mi, že ma neopustí, ale urobil to. Prečo, Hermiona? Prečo mi zabil aj ocka?“ pozrel na ňu a ona videla tú bolesť, ktorá ho zožierala. Slzy sa jej nahrnuli do očí, keď pochopila.

„Je mi to tak ľúto, Harry. Naozaj. A ver mi, ani Ron nemyslel vážne to čo povedal. Keď mi to vravel vo vlaku, tiež bol z toho otrasený.“

„To som videl.“ poznamenal sarkasticky.

„Harry, Snape bol naozaj tvojim otcom?“ spýtala sa.

„Áno, vychovával ma keď zomrela mama a odkedy som tu, tajili sme, že sa vôbec poznáme. všetka tá nenávisť medzi nami, to bola len pretvárka kvôli Voldemortovi. Vlastne to Severus tajil aj mne, kým som neušiel do toho lesa. Vraj myslel, že to tak bude lepšie.“ vysvetľoval jej.

„Aha. No, je to ťažko predstaviteľné, ale verím ti. Nechceš mi povedať, aký naozaj bol?“ navrhla a Harry prekvapený jej záujmom jej začal rozprávať o svojom detstve a o jeho výmysloch, ktorými Snapea dokázal vytočiť.

„To muselo byť naozaj pekné. Vďaka, že si mi o tom povedal.“

„Vďaka, že si ma vypočula. Nikto mi neverí, že bol Severus skvelý otec.“

„Som si istá, že ešte budeš počuť veľa takých hlúpych poznámok, ako vypustil Ron, ale povznes sa nad ne. Ty vieš, že to čo vravia nie je pravda a hlavné je to, čo cítiš ty.“ povzbudzovala ho.

„Máš pravdu ako vždy, Hermiona.“ povedal po chvíľke a konečne sa trochu usmial. „Severus by nechcel, aby som sa zaberal hlúpymi rečami. A asi by sa mi smial, keď by ma tu videl sedieť takto na zemi. On bol vždy ten silný a nedal sa zlomiť. Mal by som nasledovať jeho príklad.“ povedal o niečo rozhodnejšie a s týmto novým odhodlaním vstal a rozhodol sa ísť ďalej, čerpajúc silu zo svojich spomienok.

„Tak sa mi to páči. A teraz poď a povedz Ronovi pravdu. Je to tvoj priateľ. Uvidíš, že ťa podporí.“ presviedčala ho a on privolil.

Mala pravdu. Len čo Ron zistil, že Snape je Harryho otec, ospravedlnil sa za svoju nevhodnú poznámku s dodatkom, že to nemyslel vážne. V ďalších dňoch sa zdržiaval akejkoľvek kritiky na Snapeovu adresu, za čo mu bol Harry skutočne vďačný.

Ubehol asi mesiac od Snapeovho zmiznutia a Harry zamestnaný školou a rozptyľovaný svojimi priateľmi prekonal to najhoršie. Využil Siriusovu snahu zblížiť sa, aj keď sa bál príliš naňho viazať a tak napredovali len pomaly. V jedno sobotné popoludnie si ho dal zavolať Brumbál a Harry tušil, že to nebude len priateľské rozprávanie sa pri čaji.

„Dobrý deň.“ pozdravil a posadil sa do kresla, ktoré mu riaditeľ ponúkol.

„Dobrý deň, Harry. Asi tušíš, prečo som si ťa dnes zavolal.“

„Chcete mi konečne povedať to, čo som vedel už dávno.“ prikývol Harry.

„Žiaľ, musíme si priznať skutočnosť, že Severus sa už zrejme nevráti.“ odobril jeho názor Brumbál.

„Vedel som to už v ten deň, keď ste za mnou prišiel na ošetrovňu. Ďakujem, že ste sa ma snažil utešiť.“

„Utešoval som nielen teba, ale i sám seba, Harry. Tiež mi na Severusovi záleží a nechcel som si to pripustiť. Ale lepšie je čeliť pravde, hoc krutej, než opíjať sa milosrdnou lžou. Nemyslíš?“ Harry prikývol a upieral zrak na svoje ruky zložené v lone.

„Naozaj ste nenašli vôbec nič?“ spýtal sa a nebol si istý, či chce počuť kladnú a či zápornú odpoveď.

„Niečo predsa.“ povedal a podal Harrymu malú vyrezávanú krabičku. Chlapec prekvapene vzhliadol a vzal si ju.

„ČO to je?“

„Našiel som to v Severusovom byte a dal som tam niečo, čo som našiel v tom hrade, kam si ma poslal. Myslím, že ťa teraz nechám chvíľku osamote, aby si sa na to mohol v pokoji pozrieť. Keď skončíš, stačí za sebou zavrieť.“ rozlúčil sa s ním starec a povzbudivo ho potľapkal po pleci.

Harry v riaditeľni osamel s tajomnou krabičkou, ktorá bola posledným odkazom jeho otca. Roztrasenými rukami odklopil veko zdobené symbolom zmijozelskej fakulty. Vnútri boli akési papiere, no než sa odhodlal k ich prečítaniu, zovrel v ruke malý prívesok zavesený na roztrhnutej retiazke. Zhlboka sa nadýchol, aby si dodal odvahu odhaliť ďalšie tajomstvá tejto drevenej kazety. Tichým Reparo retiazku opravil a zavesil si ju na krk. Až doteraz sa utešoval myšlienkou na to, že sa raz v jeho hlave ozve: Tu som, Harry. Potrebuješ niečo? a on mu na to odpovedá: Len som ťa chcel vidieť, ocko. Chýbaš mi.

Nič také sa však už nestane. Nie keď oba prívesky spočívali na jeho krku. Siahol rukou do krabičky a vytiahol odtiaľ dva listy. Jeden vyzeral ako nejaký úradný dokument a ten druhý, písaný Severusovou rukou adresovaný jemu. Srdce sa mu divoko rozbúšilo, keď pozrel na obálku, na ktorej stálo : Harrymu, môjmu synovi

Hrča v jeho hrdle rástla a on cítil, že má slzy na krajíčku. Položil list na stôl a pozrel najprv na ten, čo vyzeral ako nejaká úradná listina. S hrôzou zistil, že je to Severusov závet.

V prípade svojej smrti odkazujem ja, Severus Snape, všetok svoj majetok svojmu jedinému synovi, Harrymu Potterovi. K majetku náleží dom v Pradiarskej ulici č.325, ďalej dom v Marylandskej úžine a obsah trezoru č.1313 v Gringotovej banke.

Čo sa týka mojich otcovských práv, týmto dokumentom sa priznávam k svojmu otcovstvu a dávam tak Harrymu právo užívať moje meno- Snape v prípade, že to bude jeho prianím. V prípade, že Harry nedosiahne plnoletosti do dňa môjho skonu, ustanovujem Siriusa Blacka jeho poručníkom a želám si, aby sa o neho postaral.

Svojim podpisom potvrdzujem, že som tento závet napísal pri plnom vedomí a z vlastného rozhodnutia dňa 5.9. 1992.

Severus Snape

Harry tomu nemohol uveriť. Jeho otec ten závet napísal pár dní po návrate Voldemorta. Zrejme sa bál, že nastane situácia ktorá práve nastala a chcel, aby bolo o Harryho postarané. Už viac nedokázal zadržať slzy a nechal ich voľne stekať po svojej tvári. Čakal ho ešte jeden list a on nevedel, či ho vôbec chce čítať. Avšak nemohol odmietnuť to posledné, čo mu po sebe Severus zanechal a tak rozvinul pergamen a čítal. Dátum v rohu hovoril, že to Severus písal deň pred svojou smrťou. V ten deň, keď spolu hrali šachy, smiali sa, večerali vo Veľkej sieni a večer sa napchávali vianočným pudingom. To už bolo naňho príliš a slová pred sebou videl rozmazane.

Drahý Harry,

keď toto čítaš, zrejme už niet cesty späť. Porušil som svoj sľub, ktorý som ti dal a to, že ťa nikdy neopustím a budem ťa chrániť. Neviem, za ako dlho od dnešného dňa sa k tebe toto dostane, no ja dúfam, že už moju ochranu nebudeš potrebovať, pretože teraz sedíš spokojne vo svojom vlastnom dome kde žiješ so ženou, ktorú miluješ a ktorá miluje teba a ja som si stihol užiť aspoň trochu svojim povinností starého otca. V prípade, že to tak nie je tak dúfam, že sa tak čoskoro stane a toto všetko dosiahneš a budeš šťastný.

Nechcem, aby si za mnou smútil, Harry. Nechcem, aby si sa trápil, chlapče. Chcem, aby si vedel, že len za posledných desať rokov s tebou som nazbieral toľko krásnych spomienok, že môj predošlý život ich neobsahoval ani pätinu z toho. Dnes je Štedrý deň a pred chvíľkou si mi dal ten najkrajší darček, aký som si mohol želať. Nazval si ma svojim otcom, napriek tomu, že som ťa v minulosti žiadal, aby si to nerobil. Ďakujem, že si ma nepočúvol a učinil si ma šťastného, ako len otec šťastný byť môže. Dúfam, že nám život dopraje ešte aspoň trochu spoločného času.

Som rád, že som sa vtedy pred rokmi rozhodol ťa vziať k sebe a vychovať ťa. Nemohol som učiniť lepšie rozhodnutie a nikdy to neoľutujem. Som na teba nesmierne pyšný, Harry. Buď v živote šťastný, synak a spomeň si niekedy na svojho otca, ktorý ťa má veľmi rád.

S láskou Severus

Slzy z Harryho tváre dopadali jedna za druhou na popísaný pergamen a chlapec tíško plakal. Bolo mu jedno, ako teraz vyzerá, on to v sebe nedokázal potlačiť. Bol predsa ešte len dieťa, ktoré nedávno stratilo svojho otca, najdôležitejšiu osobu v živote. Strata matky nebola taká bolestná, keďže si len útržkovito spomínal na okamihy, keď mal jeden rok. Lenže Severus s ním strávil zvyšok jeho doterajšieho života a spomienky sa tlačili do popredia jedna za druhou. Že chlapci neplačú? Čo na tom. Potreboval to zo seba dostať, potreboval si uľaviť.

Bol už večer a on sa zobudil na zemi uprostred riaditeľne. Pohľad na otvorenú skrinku po jeho otcovi mu pripomenul, prečo tu je. Hoci sa to zdalo nepravdepodobné, cítil sa lepšie. Poskladal si všetky veci do krabičky a tak ako mu Brumbál prikázal, zavrel za sebou dvere, keď odchádzal. Pridal sa k svojim priateľom a s ich pomocou prišiel na iné myšlienky. Keď potom zaspával vo svojej posteli, zašepkal do tmy:

„Nikdy nezabudnem, ocko. Mám ťa rád.“ a zaspal.