Kapitola č.3: Otec
Celú noc nemohol ani oko zažmúriť. Pochybnosti a vina ho zožierali a on s nimi nemohol nijako bojovať. Ani nechcel bojovať. Ráno vstal z postele celý rozlámaný a unavený. Mal sa o hodinu stretnúť s Brumbálom, ktorý mu prisľúbil pomoc pri súdnom procese. Rovnako ako mnohých iných, aj Severusa obvinili zo spoluúčasti na mnohých vraždách, ktoré Voldemort a Smrtijedi vykonali. Len vďaka Brumbálovej záruke teraz nehnije v Azkabane, ale súdia ho na slobode. Dnes sa mali dohovoriť na podrobnostiach obhajoby.
V rýchlosti sa obliekol a vyšiel z domu. Premiestnil sa do Prasiniek, odkiaľ šiel pomalým krokom smerom k hradu. K hradu, ktorý v ňom nevyvolával najlepšie spomienky, no zrejme nebude mať to šťastie, aby ho už nikdy v živote nemusel vidieť. Sľúbil totiž Brumbálovi, že nastúpi do školy ako učiteľ Lektvarov. Albus ho tak chce mať zrejme pod kontrolou, pomyslel si Severus, ale vlastne to bolo teraz to najmenšie, čo ho trápilo.
Starý kúzelník ho vrelo privítal a trval na tom, že sa s ním musí naraňajkovať. Z krbu priletel tanier plný obložených chlebíkov, voňavá káva a dve šálky.
„Len sa ponúkni, Severus. Si akýsi vychudnutý.“ ponúkal ho s úsmevom, no vyslúžil si len Snapeov zlostný pohľad. Okrem kávy sa ničoho nedotkol, len mlčky počúval Brumbálove plány. Súdny proces sa mal konať už za pár dní a Albus sa rozhodol byť hlavným svedkom v Severusov prospech.
„Budeme tvrdiť, že si sa k nemu pridal na môj rozkaz. Bol si človek v službách Fénixovho rádu, ktorý nám vďaka svojmu postaveniu medzi Smrtijedmi podával dôležité informácie.“ vysvetľoval Brumbál, no Severus ho sotva vnímal. Celý čas ho na jazyku pálila jedna otázka. Len jedna jediná. Nakoniec to nevydržal.
„Kde je ten chlapec?“ prerušil ho.
„Čože?“ zatváril sa nechápavo Albus, ktorý bol ešte stále myšlienkami pri súdnom procese, z ktorého chcel dostať Snapea živého a bez trestu.
„Lillin syn, kde je?“ zopakoval otázku, ale Brumbál sa nezdal byť nadšený.
„Prečo ťa to zaujíma? Včera si sa nezdal byť nadšený z toho, že prežil.“ skonštatoval prekvapene.
„Včera bolo včera, dnes je dnes. Sľúbil som vám, že pomôžem to decko ochrániť. Tak prezradíte mi, kde je?“
„Je u svojich príbuzných. Lilly mala sestru, ktorá sa teraz o chlapca stará.“ prezradil mu starec napokon a skúmavo si prezeral tvár budúceho profesora lektvarov. Ten sa však skryl za svojou kamennou maskou a nedal na sebe nič poznať.
„Tak môžem pokračovať v tom, ako ťa dostať z problémov?“ spýtal sa a keď sa nedočkal inej odpovede, okrem krátkeho kývnutia hlavou, pokračoval.
Ešte v ten večer stál Severus pred domom, v ktorom bývala Petunia Dursleyová. Nevidel veľa, ale slabý detský nárek doliehal až k nemu. Po chvíli utíchol a Severus Snape sa vrátil do svojho opusteného domu rozhodnutý vrátiť sa tam ráno.
Druhý deň pozorovania nepriniesol veľa dobrého. Petunia Dursleyová, ktorá sa od doby čo ju spoznal veľmi nezmenila, trávila takmer celý deň s deťmi v záhrade. Lenže jej záujem patril výhradne tomu malému vypasenému indivíduu, ktoré nazývala svojim synom. O druhého chlapca, ktorý sa taktiež dožadoval pozornosti takmer nezavadila pohľadom. Keď sa malý Harry prichytil jej sukne, keď sa váhavo postavil na nôžky v snahe urobiť pár krôčikov, vytrhla si cíp sukne z jeho rúk, akoby to bol nejaký prašivý pes. Harry, ktorý takú reakciu nečakal spadol na zadok a chvíľu akoby sa rozhodoval, či má alebo nemá začať plakať. Ročné dieťa však sotva pochopí, že plač u jeho tety nevyvolá súcit, lež zlosť. Vzala ho na ruky a odviedla do domu, kde ho zavrela do tej komory pod schodmi a vrátila sa k svojmu Dudleymu.
To, čo Severus videl mu stačilo na to, aby jednal. Jeho prvé kroky viedli k Brumbálovi.
„Viete o tom, že sa tá ženská k nemu správa horšie než k prašivému psovi?“ vrhol sa na neho len čo vstúpil do riaditeľne a prekvapil starého čarodejníka.
„O čom to hovoríš, Severus?“ pýtal sa nechápavo.
„Nie o čom, ale o kom. O Lillinom synovi. Ako ste mohli?“ prepaľoval ho očami.
„Upokoj sa Severus a sadni si.“ vyzval ho pokojne Brumbál a spoza polmesiačikových okuliarov pozeral na naštvaného muža pred sebou.
„U Dursleyovcov sa bude mať Harry najlepšie. Bude vyrastať mimo toho všetkého. Navyše je tam v bezpečí.“ vysvetľoval starec unavene.
„V bezpečí? Nazývate komoru pod schodmi bezpečím? Tí ľudia sa k nemu správajú, akoby vôbec neexistoval.“ protestoval ďalej.
„Bolo to moje rozhodnutie a ty ho nijak nezmeníš.“ povedal rozhodne Brumbál. „Dovoľ mi pripomenúť ti, že si svoju úlohu už zohral.“ pozrel na neho vyčítavo a Severus od zlosti zatínal päste.
„Len si poslúžte. Ak mi chcete predhadzovať na oči moje chyby, prosím. V tom prípade však nechápem vašu snahu vyhrať ten proces. Stačí jediné vaše slovo a som do konca života v Azkabane.“ zavrčal a chystal sa na odchod.
„Počkaj, Severus. Tak som to nemyslel. Ale pokiaľ ide o Harryho, nepleť sa do toho, do čoho ťa nič nie je.“ volal za ním, ale to už za sebou Snape prudko zabuchol dvere.
Severus nechápal, ako to Brumbál môže dovoliť. Hádam sa nebol na chlapca pozrieť? Nevie, v akých podmienkach ho vychovávajú? Vraj nepliesť sa do vecí, do ktorých mu nič nie je... ale to predsa nie je pravda. On predsa má dôvod sa starať o to, čo s chlapcom bude.
Premiestnil sa opäť do Surrey a z diaľky sledoval dom. Keď aj posledné svetlo zhaslo, rozhodol sa pozrieť sa na chlapca z blízka.
„Allohomora.“ zamrmlal potichu a vstupné dvere sa pred ním pootvorili. Vošiel dnu a zamieril k dvierkam, spoza ktorých sa ozvalo slabé mrnčanie. Otvoril dvere na prístenku pod schodmi a zbadal detskú postieľku namačkanú v úzkom priestore. V nej ležal malý chlapec a spal nepokojným spánkom. Mával okolo seba zmätene ručičkami a ústa sa mu krivili, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. Severus Snape na neho pozeral a odrazu nevedel, čo by mal urobiť. Chlapec sa zobudil a začal plakať. Snape ustúpil do tmavého kúta, aby ho nik nevidel, ale bolo to zbytočné. Nik nevenoval plačúcemu dieťaťu ani najmenšiu pozornosť. Natiahol k nemu ruku a opatrne ho pohladkal po rúčke, ktorá sa okamžite zovrela okolo jeho prstu. Dieťa stíchlo a pozrelo na neho očami svojej matky. Očami, ktoré si okamžite každého podmania.
„Pššššššššt, už je dobre.“ zašepkal a zobral ho na ruky. Zdalo sa, že sa Harry konečne upokojil a jeho dych sa vrátil do normálu. Severus cítil, ako mu klesla hlavička na jeho rameno a ani sa nenazdal, už ten malý opäť spal. Držiac v náručí svojho syna sa obzeral po komore a žasol nad tým, kam to uložili dieťa. Všade naokolo boli popretkávané jemné pavučiny a na nich nesmeli chýbať pavúky.
„Pre Merlina, tak toto mu nedarujem.“ zašomral a pevne privinul syna k sebe. Nemusel sa dlho rozmýšľať a premiestnil sa aj s Harrym do svojho domu. Najprv ho uložil do svojej postele a až potom si uvedomil, čo práve urobil. Uniesol dieťa. Ospravedlňuje ho fakt, že ide o jeho syna? Ale predsa nemohol dovoliť, aby zostal s tými mudlami, ktorí ho zjavne neznášali. To sa o neho radšej postará sám. Pozrel na spiaceho chlapca vo svojej posteli a skúmal jeho detskú tváričku, akoby hľadal niečo, čím by sa mu podobal. Vlásky mal síce dosť krátke, akoby ho len nedávno ostrihali, ale boli rozhodne čierne ako uhoľ. Azda pery by mohli byť rovnako úzke ako Severusove, ale určite po ňom nezdedil jeho nos ani oči. Keď sa na neho pozeral, videl ju. Videl svoju Lilly, ktorú nadovšetko miloval a stačil jediný pohľad na Harryho, aby sa rozhodol milovať aj jeho.
„Spokojne spinkaj, už si v bezpečí.“ povedal potichu, aby ho nezobudil a sám si ľahol na gauč v obývačke.
Albus Brumbál mal v ten deň nezvyčajne dobrú náladu, teda aspoň do chvíle, kým poobede do riaditeľne nevbehla zadýchaná profesorka McGonagallová.
„Albus, on.... zmizol...“lapala po dychu a unavene klesla do kresla oproti nemu. Jeho úsmev na perách zamrzol.
„Minerva, čo sa stalo? Kto zmizol? O čom to hovoríš?“
„Chlapec... je preč.“ povedala a jej hlas bol naplnený čírym zúfalstvom.
„Ako to... chceš povedať, že....“ sťažka dosadol do kresla a nechápavo na ňu pozeral. V očiach sa mu odrážala naliehavá prosba, aby mu to vysvetlila a tak sa zhlboka nadýchla.
„Ráno som šla k ich domu, ako ste žiadali. Najprv sa nič nedialo, no potom okolo poludnia vyšla tá Dursleyová na dvor so svojim synom. Harry s nimi nebol a keď som sa nenápadne dostala do domu, nikde som ho nenašla.“ vysvetľovala.
„To ale nič neznamená. Možno si dom neprezrela dôkladne, Minerva.“ snažil sa nájsť nejaké vysvetlenie.
„Možné to je, preto som sa vydávala za náhodnú okolo idúcu a spýtala sa jej na druhé dieťa, ktoré som u nich pred pár dňami vídala.“ pokračovala, akoby ju neprerušil.
„A?“ nevydržal.
„Povýšenecky na mňa pozrela a povedala, že to nebol jej syn, ale len vzdialený príbuzný, o ktorého sa na pár dní starala, ale vraj si ho už vzali preč a nevráti sa.“
„Minerva, povedz mi, že to nie je pravda.“ zúfalo vykríkol Albus. Jeho kolegyňa a priateľka však len smutne prikývla, aby potvrdila svoje slová. Strážila ten dom už niekoľko dní, aby sa malému Potterovi nič nestalo, ale jej snaha bola márna. Toho chlapca zjavne niekto uniesol a jeho príbuzným to vonkoncom nevadí.
„ČO budeme robiť, Albus? Máš tušenie, kto to mohol byť?“ spýtala sa zronene.
„Netuším, Minerva. Avšak jedno podozrenie by som mal. Ak ma teraz ospravedlníš, pôjdem urobiť čo je v mojich silách, aby som ho našiel.“ povedal rozhodne a v duchu už premýšľal, čo urobí.
Ako prvé viedli jeho kroky k Snapeovi. Našťastie sa mu pred časom podarilo zistiť, kde býva a tak bez meškania a predošlého ohlásenia svojej návštevy smeroval k nemu. Severus práve uložil unaveného chlapca do postele a zabezpečil izbu Silenciom. Nevedel, ako dlho potrvá Brumbálovi, kým príde na chlapcovo zmiznutie a nechcel riskovať, že sa prezradí, ak by Harry začal plakať. Len čo spratal zo stolíka misku s kašou, ktorou svojho syna kŕmil, ozvalo sa prudké klopanie na dvere. Uškrnul sa sám pre seba a uzavrel svoju myseľ, aby skryl svoje tajomstvo. Mal plán a mohol len dúfať, že sa to všetko obráti v jeho prospech. Bez váhania otvoril dvere a dnu sa vrútil Brumbál nahnevaný, ako ho ešte nikdy nevidel.
„Brumbál, čo tu robíte?“ spýtal sa a nasadil prekvapený výraz tváre.
„Ty vieš, prečo som tu, Severus. Kde je? Kde ho schovávaš?“ spýtal sa bez meškania a bez okolkov nazeral do všetkých miestností.
„Neviem, o čom hovoríte a ak dovolíte, ste v mojom dome a nemáte žiadne právo prehľadávať ho, kým mi neprezradíte o čo vám ide.“ okríkol ho Severus a z hlasu bolo cítiť, že je azda rovnako nahnevaný ako samotný Brumbál. Starý muž prestal sliediť po dome a postavil sa čelom k nemu. Ich pohľady sa stretli a Severus bez problémov odrazil jeho pokus dostať sa mu do mysle.
„Uchyľujete sa k jeho metódam?“ spýtal sa ironicky. „Keď chcete niečo vedieť, prečo sa proste neopýtate?“ pokračoval a naznačil riaditeľovi, aby sa posadil. Ten však zostal stáť a skúmavo si ho prezeral.
„A povieš mi pravdu? Kde je?“
„Kde je kto? Odkedy ste sem vtrhli sa ma len nezmyselne pýtate, bez toho, aby ste mi vysvetlili o čo ide. Možno by to pomohlo a ja by som vám mohol odpovedať.“ hovoril s jasným sarkazmom, jasne si vedomý toho, že vytáča riaditeľa do krajnosti.
„Harry Potter, Lillin syn bol dnes v noci unesený. Vieš mi o tom povedať niečo viac?“ spýtal sa prudko a Severus nasadil nevinný prekvapený výraz.
„Konečne niečo nové. Prečo by som o tom niečo mal vedieť? Sám ste povedal, aby som sa neplietol do vecí, do ktorých ma nič.“ vrátil mu jeho nedávnu poznámku a chladne sa na neho pozrel.
„Práve preto, že si sa do toho plietol predtým ma napadá, že s tým máš niečo spoločné.“ V tej chvíli sa Snape nahlas rozosmial, akoby počul najlepší vtip roku.
„Aha, tak preto to všetko. Vy si myslíte, že som ho uniesol ja? Vskutku zaujímavá predstava. Ach Albus, dokážete si predstaviť, žeby som tu, v tomto dome JA mohol mať dieťa? Teraz neviem, či to brať ako lichôtku či ako urážku.“
„Prestaň s tým Severus a odpovedz mi! Uniesol si ho či nie? Ak áno, chcem vedieť, čo si s ním urobil, pretože skutočne pochybujem, žeby si ho k sebe prijal.“
„Takže tak je to. Vy si myslíte, že som ho uniesol a buď sám zabil, alebo ešte lepšie, že som ho dal tým Smrtijedom, ktorých ešte nechytili. Vidím, že mi naozaj bezvýhradne dôverujete. Tak teda, povedal by som, že si viac nemáme čo povedať. Predpokladám, že si budete musieť nájsť iného profesora lektvarov, pretože ja to odmietam.“ povedal ľadovým hlasom a otvoril dvere, aby jasne naznačil, že o Brumbálovu návštevu viac nestojí.
„Severus, počkaj. Ty vieš, ako som to myslel. Len málo ľudí vedelo o tom, kde ten chlapec je.“ zmiernil Albus, lebo zbadal, že prestrelil.
„Samozrejme, ale povedzte mi, za kým ste šli predtým, než ste sa zjavil na prahu môjho domu?“ spýtal sa s úškrnom. Odpoveď nepotreboval ani jeden z nich.
„Porozprávajme sa, Severus. Napadlo ma, žeby si to mohol byť ty, keďže si tak veľmi protestoval o tom, kam som ho umiestnil.“
„Oh, samozrejme, pretože každý iný určite nemo súhlasil s tým, že ste ho dali do rodiny, ktorá o neho takmer zakopávala, keď spadol, miesto aby mu pomohli vstať. Do rodiny, ktorá ignorovala, keď sa chlapec rozplakal a miesto, aby ho tá jeho príšerná teta utíšila mu ešte dala pár na zadok. Tomu vy vravíte vhodné miesto pre dieťa? Ako myslíte, nemal som sa do toho starať, nestarám sa. Ale pomoc odo mňa nežiadajte, keď sám tomu chlapcovi nezabezpečíte ani normálnu rodinu a detstvo. Zbohom, Brumbál.“ povedal a ukázal znova na dvere, ktoré pred chvíľou otvoril.
„Zaujímalo by ma, prečo sa o toho chlapca odrazu tak zaujímaš. Nenapadlo ma, že by ti mohlo byť ľúto syna Jamesa Pottera.“ povedal Albus už na odchode.
„Nejde o to, čí je to syn, ale o to, že je to malé dieťa, ktoré potrebuje niečo úplne iné než to, čo ste mu zaistili vy. Popravde, lepšie by sa mal aj v domove pre siroty, verte mi.“ odvrkol Severus a zabuchol prekvapenému Albusovi dvere pred nosom.
Snape si uľahčene vydýchol. Šlo to ľahšie, než si myslel. Predpokladal, že bude musieť Brumbála k podobnej hádke sám vyprovokovať, ale jeho zlosť mu hrala do kariet. Zrušil kúzlo na dverách spálne a len čo začul plač, vošiel dnu. Malý čiernovlasý chlapček zaregistroval pohyb a zelenými očkami sa rozhliadol po izbe. Len čo zbadal Severusa, prestal plakať a na jeho tváričke sa zjavilo niečo, čo by sa dalo nazvať úsmevom.
„Tata“ vyslovil jasne a načiahol k nemu rúčky, aby ho vzal na ruky. Severus sa zarazil. Od včera ten malý nepovedal ešte žiadne zrozumiteľné slovo a práve toto ho naplno zasiahlo. Ten malý ho včera videl prvý krát a možno to, že ho tíšil, keď plakal a bol s ním, mu pripomenulo otca. Lenže nie jeho, Severusa, lež Jamesa. Ten bol jeho otcom v prvom roku Harryho života. Teraz sa však nad tým nechcel zamýšľať. Vyslyšal synovu nemú prosbu a vzal ho z postele. Položil ho na zem a podal mu ruku, aby mohol urobiť pár krôčikov smerom k obývačke. Tvár malého dieťaťa priam žiarila radosťou, ktorá sa vlievala aj do srdca jeho otca. Napriek tomu, že sa stal otcom zo dňa na deň s tým zatiaľ nemal žiadne problémy. Keď Harryho omrzelo prechádzať sa po dome, sadol si na predložku pred krbom a uchvátene sledoval plamene olizujúce suché drevené polienka. To všetko pod bedlivým dohľadom Severusa, ktorý dával pozor, aby sa k ohňu nepriblížil príliš. Staré nepotrebné veci, ktoré doma mal, premenil na pár jednoduchých hračiek, aby zabavil detskú myseľ. Jeho zatiaľ zamestnávala predstava jeho na úteku s dieťaťom.