Kapitola č.6: Tajomstvo
Severus ostražito sledoval okolie, ale zdalo sa, že žena prichádza sama.
„Tu vzadu.“ zakričal. Bol by jej šiel naproti, ale nechcel pustiť Harryho z očí a tak len čakal, kým sympatická tmavovláska zašla za roh domu a konečne sa ocitli zoči voči. Chvíľu si ho skúmavo prezerala a trochu sa zapýrila. Neuvedomil si, že pred ňou stojí polonahý a vystavuje tak svoju štíhlu, ale zato vypracovanú hruď na obdiv. Keď mu to došlo, bolo neskoro s tým niečo urobiť. Aby prelomil ťaživé ticho, spýtal sa podozrievavým hlasom.
„Prajete si?“ Ich pohľady sa stretli a on prekvapene zistil, že sa ho nezľakla. Dokázal ľudí vystrašiť jediným zlým pohľadom, no ona tu pred ním nebojácne stála a ani sa nepohla. Mala zelené oči a krátke vlasy, pričom ofina sa jej lepila na spotené čelo. Jej štíhlu postavu obopínalo červené tričko bez rukávov a krátke biele šortky, ktoré odhaľovali dlhé a prirodzene opálené nohy. Severusa však jej vzhľad nechal chladným a naďalej si ju skúmavo obzeral.
„Dobrý deň. Som Calwen Morissová a bývam vedľa.“ predstavila sa ukazujúc rukou kamsi za dom. Severus si spomínal, že keď bol dieťa, vídal v neďalekom dome niekoľko detí. Ona bola pravdepodobne jedným z nich, hoci teraz už nebola dieťaťom, ale ženou asi v jeho veku, možno trochu mladšou.
„Všimla som si, že tu ktosi je a tak som sa prišla pozrieť. Viete, tento dom bol nejaký čas opustený a myslela som, že by to mohli byť nejakí vandali.“ vysvetľovala.
„Ach tak. No, nie som vandal, ale majiteľ tohto domu.“ odpovedal jej a snažil sa použiť neutrálny tón, aby ju odtiaľto čo najskôr dostal preč. Netúžil po žiadnych nečakaných návštevách.
„Vy ste Severus Snape?“ spýtala sa priamo a ani nepočkala na odpoveď. „Dosť ste sa zmenil, čo som vás videla naposledy.“
„Ľudia sa zvyknú meniť, slečna Morissová.“ odpovedal stroho a už už jej chcel naznačiť, aby odišla, keď sa ozvala dunivá rana a cinkot rozbíjajúceho sa skla. Obaja pozreli smerom, odkiaľ sa to ozvalo a Severus ihneď priskočil k Harrymu stojacemu uprostred črepín poháru, ktorý na seba prevrhol a rozbil sa.
„Harry.“ vykríkol a stihol ho vziať skôr, než sa chlapec porezal. Už takmer siahal po svojom prútiku, aby rozbité sklo odstránil, ale včas si uvedomil, že jeho susedka je stále ešte tu. Tá však nelenila a zohla sa, aby opatrne pozbierala črepiny.
„To nebude nutné, ja sa o to postará.“ zastavil ju, keď posadil mrnčiaceho a vyľakaného Harryho na stoličku a zohol sa k nej.
„To nič nie je. Je ten chlapec v poriadku?“ spýtala sa starostlivo, keď zhrnula sklo na jednu hromadu a pristúpila k plačúcemu Harrymu.
„To nič maličký, nič sa nestalo.“ pohladkala ho po vláskoch a odhrnula mu tak ofinu z čela, ktorá zakrývala jazvu v podobe blesku. „Od čoho má tu jazvu?“ spýtala sa ustarane a podozrievavo si obzerala Snapea, akoby on mohol byť za nejakým zranením, ktoré nechalo na chlapcovi tento následok.
„Tragické okolnosti, pri ktorých pred pár týždňami zomrela jeho matka.“ odpovedal a nepáčilo sa mu jej zvedavosť. Vzal Harryho na ruky a ten hneď prestal plakať. Vedel, že je v bezpečí, v náručí niekoho, kto sa o neho stará.
„To je váš syn? Ako sa volá? “ nedala sa zastrašiť a pokračovala vo svojich zvedavých otázkach.
„Ja... starám sa o neho. Je to Harry. Harry P...Ewans.“ odpovedal vyhýbavo. Calwen prikývla a z jeho tónu hlasu postrehla, že sa jej chce čo najskôr zbaviť. Nechcela byť na obtiaž. Vlastne ju tento muž trochu desil, ale zároveň... bol čímsi zvláštny a zaujímal ju. Ako deti ho vždy obchádzali, pretože bol čudák, rovnako ako teraz.
„No, tak ja už budem musieť ísť. Rada som vás oboch spoznala. Keby ste niečo potrebovali... možno postrážiť Harryho, rada vám pomôžem.“ ponúkla a zvrtla sa na päte a vzďaľovala sa od domu.
„Ďakujeme, slečna Morissová.“ zavolal za ňou Severus a v duchu si pomyslel, že jej pomoc nebude potrebovať.
„Priatelia mi hovoria Calwen. Dovidenia, Severus.“ otočila sa a zamávala mu na pozdrav so žiarivým úsmevom na perách. Keď sa mu stratila z dohľadu, konečne sa trochu uvoľnil.
„Tá ale bola drzá.“ povedal nahlas a pozrel na Harryho. „A čo ty, krpec? Čo si to vyvádzal s tým pohárom? Že ty si chcel zaujať našu pozornosť?“ karhal ho mierne a Harry čosi žvatlal akoby mu odpovedal. „Tak poď, upraceme ten neporiadok.“ rozhodol a posadil ho na stoličku. Jediné Evanesco stačilo, aby črepiny zmizli a na podlahe okolo stola bolo opäť čisto.
Neskôr v ten večer, keď Snape ukladal Harryho do postele, snažil sa ho nejako utíšiť. Harry totiž už dobrú hodinu plakal a on nevedel, prečo. Sprvu to pripisoval únave a tak mu pripravil niečo na večeru, aby ho čo najskôr uložil. Lenže on takmer nič nezjedol, no ani tú trochu v sebe neudržal.
„Čo je s tebou?“ spýtal sa už mierne podráždene, no keď sa dotkol jeho čela, mrzutosť ho prešla a vystriedali ju starosti.
„Ešte toto mi chýbalo.“ zamrmlal, keď si uvedomil, že po ruke nemá žiaden hotový lektvar proti horúčke.
„Kam si dal hlavu, Severus? Základný lektvar, ktorý chýba v tvojich zásobách?“ nadával si sám pre seba, no vedel, že to mu nepomôže. Príprava trvá niekoľko hodín a zdalo sa, že teplota je dosť vysoká. Avšak nevedel, čo iné by mu pomohlo. Dal mu len slabé analgetikum, aby mu zmiernil bolesť hlavy, ktorú predpokladal, že vďaka usedavému plaču a horúčke pociťoval. Lenže plač neustával a on sa len s veľkým premáhaním sústredil na prípravu potrebného lektvaru.
Odrazu sa ozvalo klopanie na dvere a on ostražito siahol po prútiku.
„Kto je tam?“ spýtal sa skrz zavreté dvere.
„To som ja, Calwen. Je všetko v poriadku? Počula som plač...“ vysvetľovala a on nečujne zaklial. Rýchlym pohybom zavrel dvere do miestnosti, v ktorej si zriadil laboratórium a tichým Allhomora ho zamkol. Až potom otvoril dvere a v slabom svetle žiarovky visiacej zo stropu uvidel jej ustaranú tvár.
„Dobrý večer.“ pozdravil a neskrýval pritom podráždenie.
„Aj vám. Prepáčte, ale ak o tom neviete, plače vám tam dieťa.“ odpovedala s rovnakou ostrosťou ako on a bez vyzvania vošla dnu. Poľahky našla spálňu, v ktorej spal Harry a vzala ho do náručia, aby ho utíšila.
„Veď úplne horí.“ poznamenala a vrhla na neho vyčítavý pohľad. Severus však len zdvihol obočie.
„Myslíte, že som si to nevšimol?“ zavrčal.
„Kde máte niečo od teploty? Tabletky, kvapky alebo čípky?“ pýtala sa a hojdala dieťa v náručí, no Harry stále plakal.
„Nič také tu nemám. Práve som mu pripravoval ehm... sirup podľa maminho domáceho receptu.“ zahováral rýchlo.
„To snáď nemyslíte vážne? Pre niečo domov zabehnem.“ povedala a chystala sa na odchod, ale on ju zastavil.
„Nedovolím vám dať mu niečo mu... „ opäť sa zarazil a premýšľal, ako to povedať. „Harry je proste na tieto veci trochu precitlivený. Mohol by mať alergickú reakciu a to by veci značne skomplikovalo.“ vysvetlil a hoci sa nezdalo, žeby mu príliš verila, vzdala sa toho nápadu.
“Tak mi prineste nejaké uteráky a ukážte mi, kde je kúpeľňa.“ prikázala mu a úplne ignorovala fakt, že je v jeho dome a navyše sem vtrhla bez pozvania. Keď na ňu nechápavo pozeral, vysvetlila mu, že sa pokúsi zraziť teplotu studenými zábalmi. Vtedy mu došlo, že to mal urobiť ešte než prišla, ale nespomenul si na to a v duchu si za to nadával azda viac než za to, že nemal po ruke lektvar. keď odchádzal smerom ku kúpeľni, aby namočil uteráky, začul ako si Calwen čosi šomre popod nos. Nevedel to isto, ale bol by sa stavil o čokoľvek, že povedala niečo ako: „Ach tí muži sú ale neschopní.“
Asi po hodine, behom ktorej Calwen so zaujatím sledovala, ako opatrne vymieňal Severus Harrymu obklady a takmer nečujne ho tíšil, sa im podarilo teplotu zraziť a vyčerpaný chlapec konečne podľahol únave a zaspal.
„Asi bol dlho na slniečku. Mal by stráviť pár dní ležať a pokiaľ možno v nejakej miestnosti, kde bude šero. A nezabudnite na dostatok tekutín.“ poučovala ho a on jej venoval jeden zo svojich nevraživých pohľadov.
„Ste snáď lekárka?“ spýtal sa, načo sa ona zasmiala.
„Nie, som učiteľka, ale mám dcéru len o trochu staršiu než je Harry a tiež mala úpal.“ odpovedala a jej výraz tváre už nebol taký nepriateľský, ako keď sem prišla. Teraz sa v duchu preklínala za podozrenie, ktoré v nej vzrástlo, keď šla okolo a začula plač.
„Prepáčte mi moju otázku, ale kde ste sa tu vzala?“ spýtal sa priamo Severus, lebo dobre vedel, ako ďaleko je najbližší som a rozhodne nemohla počuť Harryho plakať, pokiaľ nebola niekde nablízku.
“Viete, bola som na prechádzke a keď som šla okolo, začula som...“ priznala a trochu sa začervenala, lebo práve priznala, že šla okolo. Prečo tadiaľto vlastne šla? Sama nevedela. Azda sa chcela uistiť, že je všetko v poriadku. Niektoré Severusove odpovede v to popoludnie ju práve neuspokojili. Azda preto v nej skrslo to podozrenie.
Bez toho, aby niečo z toho vyslovila nahlas, Severus zistil, čo sa jej premieta hlavou a rozhodne sa mu to nepozdávalo.
„Vy ste si snáď myslela, že mu ubližujem?“ spýtal sa tým najľadovejším hlasom, aký u neho bolo možné dosiahnuť a tentoraz z neho naozaj šiel strach.
„Ja... viete...“ jachtala a nevedela, čo by mala povedať na svoju obhajobu.
„Von! Vypadnite z môjho domu, ženská. Neviem, ako vás mohlo napadnúť niečo také iracionálne, ale uisťujem vás, že by som tomu chlapcovi neskrivil jediný vlas na hlave a postaral by som sa o každého, kto by sa o to čo i len pokúsil.“ kričal na ňu a vypadal ako rozzúrený býk. Calwen sa hanbila za to, čo sa jej premietalo hlavou. Teraz vedela, že Severus Snape sa o toho chlapca stará, tak ako jej povedal popoludní. A tiež vedela, že nemá zmysel skúšať mu niečo vysvetľovať, keď je taký naštvaný. Pokorne zamumlala niečo ako ospravedlnenie a radšej hneď odišla.
Chvíľu mu trvalo, kým sa upokojil a než sa pustil do opätovnej prípravy lektvaru pre Harryho, šiel ho skontrolovať. Nechápal, ako prišla na niečo tak absurdné. Nedokázal by mu niečo urobiť. Nikdy. A už vôbec nie teraz, keď vedel... Hoci si to len nerád pripúšťal, záležalo mu na tom chlapcovi. Aj keby sa nakoniec ukázalo, že nie je jeho syn, hoci o Lilliných slovách nepochyboval, chcel sa i neho starať a položil by za neho svoj život. Musel ho ochrániť. A práve preto sa rozhodol, že sa nikdy nikto nesmie dozvedieť, že je to jeho syn. Ani Harry nie. Zostane to len medzi ním a Lilly a tak ako ona si toto tajomstvo odnesie so sebou do hrobu.