Kapitola č. 38: Zmierenie
Z riaditeľne zamieril Harry priamo na ošetrovňu. Cestou stretol pár študentov mieriacich do Veľkej siene na večeru, ale svojich synov medzi nimi nevidel. Nevadí, pomyslel si. Ak ich neuvidí dnes, príde sem predsa zajtra a rozhodne si ich nájde. Utešoval sa tou myšlienkou, no v dave stále hľadal ich tváre.
„Madam Pomfreyová?“ zavolal Harry, keď otvoril dvere ošetrovne. Bolo tu prázdno a tak ju zrejme nájde v jej pracovni. Musela ho začuť keď na ňu kričal, pretože než stihol zaklopať, dvere pracovne sa s trhnutím otvorili.
„Pán Potter? Čo sa deje?“ spýtala sa prekvapene, lebo práve jeho tu rozhodne nečakala.
„Môžem s vami hovoriť? Ide o profesorku McGonagallovú.“ povedal potichu a naznačil, aby sa presunuli dovnútra. Podozrievavo si ho premerala a nakoniec ustúpila, aby mohol vstúpiť. Ukázala na stoličku vedľa stola a naznačila, aby sa posadil.
„O čo ide? Čo je s riaditeľkou?“
„Chcel som vás požiadať, aby ste sa na ňu zašli pozrieť a dali jej niečo na upokojenie a na spanie. Myslím, že by si mala odpočinúť.“
„V tom s vami úplne súhlasím. Už dávno som si všimla, že je Minerva unavená a nervózna. Vlastne to trvá od Vianoc, ale ona nepočúva moje rady a nedbá na svoje zdravie. Myslí len na blaho tejto školy. Chuderka, po posledných udalostiach sa niet čo diviť, že je v takom stave.“ hovorila rozhorčene.
„O akých udalostiach to vravíte, madam?“ spýtal sa Harry prekvapene.
„Vy to neviete? Objavilo sa tu niekoľko mozkomorov. Našťastie ich vaši bystrozori zahnali, ale vyzerá to, že sa sústreďujú v blízkosti Zakázaného lesa.“ prezradila mu. Harry o tom naozaj nevedel. Vlastne ešte nebol v práci, takže nečítal hlásenia a Kingsley ho neinformoval.
„To som netušil. Sľubujem, že sa postarám, aby ochranka školy bola posilnená a vy sa prosím postarajte o profesorku McGonagallovú.“ prosil Harry.
„Ale ona je taká tvrdohlavá, že odmieta moju pomoc.“ protestovala.
„Verím vám, že si s ňou poradíte a ak by protestovala, povedzte jej, že na tom trvám ja osobne.“ uistil ju Harry. „A teraz mi ešte prezraďte, kto je jej zástupcom? Myslím, že by nebolo na škodu, keby na pár dní prevzal jej povinnosti.“
„Profesor Weasley bol menovaný zástupcom pred 3 rokmi. Ale Minerva s tým sotva bude súhlasiť.“ namietala znova.
„Madam, postarajte sa prosím o čo som vás žiadal a ja zaistím všetko ostatné, dôverujte mi, prosím.“
„Ako si prajete, pán Potter. Minerva oddych potrebuje a keďže za to preberáte zodpovednosť, nedbám.“ uznala nakoniec a začala sa hrabať vo svojich zásobách, aby si zobrala všetko, čo bude potrebovať.
„Madam, keď už som tu, napadlo ma“ začal ešte Harry. „Ako sa vám podarilo zahojiť ranu profesora Kruma?“
„Našťastie som zasiahla skôr, než sa rana zapálila, takže sa tkanivo dobre zahojilo a nezostane zjazvené.“ vysvetľovala. Harry sa zamračil a vyhrnul si košeľu, čím odhalil škaredú jazvu so sčerneným okolím.
„Takže myslíte, že s týmto už nič nespravíte?“ spýtal sa nesmelo. Madam Pomfreyová pristúpila bližšie, aby si zahojené zranenie prezrela dôkladnejšie.
„Rana už je zacelená, ale predpokladám, že to bolo zapálené. No, možno by som vám mohla dať nejakú masť, ale tej jazvy vás už zrejme nezbavím. Možno sa však podarí zahojiť to spálené okolie. Mali ste s tým prísť skôr.“ kárala ho ošetrovateľka.
„To som bohužiaľ nemohol.“ odpovedal pokojne Harry a vzal si od nej spomínanú masť.
„A teraz ma nechajte zájsť za riaditeľkou.“ povedala rozhodne a vyviedla ho z pracovne. Sama sa potom kozubom z ošetrovne preniesla do izby profesorky McGonagallovej.
Harry sa potom zmierený s tým, že chlapcov dnes neuvidí preniesol domov a pripravoval sa na stretnutie s Ginny. Chcel sa s ňou udobriť. V kuchyni však našiel len jej rodičov.
„Ahoj Harry. Tak ako sa máš?“ privítal ho s úsmevom Arthur.
„Dobre, ďakujem. Práve sa vraciam z Bradavíc.“ odpovedal mu Harry a snažil sa nahliadnuť do obývačky, či tam nezazrie Ginny.
„Niečo nové?“ spýtal sa opäť Arthur.
„No, niečo áno, ale ak dovolíte, poviem vám o tom inokedy. Kde je Ginny?“ odpovedal vyhýbavo Harry. Weasleyovci sa naňho povzbudivo usmiali.
„Je vo svojej izbe. Len bež za ňou, Harry.“ pobádala ho Molly.
Prikývol. Vyšiel po schodoch a zamieril k jej izbe. Zaklopal, ale odpovede sa nedočkal. Potichu teda otvoril dvere a nazrel dnu. Ginny ležala krížom cez posteľ, v rukách zvierala vankúš a pozerala do prázdna. Neplakala, ale oči mala červené a trochu opuchnuté a na lícach videl zaschnuté cestičky po stekajúcich slzách. Na jeho príchod nijako nereagovala. Opatrne, aby ju nevystrašil sa posadil k nej a pohladil ju po vlasoch.
„Ginny?“ oslovil ju potichu. Trochu pootočila hlavu, aby naňho pozrela. Sprvu vyzerala trochu zmätene, zrejme ju vyrušil z hlbokého zamyslenia, ale rýchlo sa spamätala. Posadila sa, oprela sa o čelo postele a privinula si vankúš, čo stále zvierala v ruke na prsia.
„Už si späť? Zariadil si, čo si potreboval?“ spýtala sa. Jej hlas neznel ani nahnevane, ani vyčítavo, skôr unavene a smutne.
„Ginny, poďme sa porozprávať.“ navrhol a siahol po jej ruke. Dovolila mu vziať ju do dlane a zmohla sa len na slabé kývnutie.
„Ginny, predsa vieš, ako veľmi ťa mám rád. Teba aj deti. Ste celý môj život a nezniesol by som, keby som vás nejakým spôsobom stratil. Nie je pre mňa nič dôležitejšie, než ste vy.“ ubezpečoval ju Harry.
„Ja viem.“ povzdychla si zronene. „Ale niekedy je to také ťažké, stále znášať…“
„Ja viem, a viem ako statočne to všetko zvládaš. Naozaj. A viem, že chápeš, čo robím a čo robiť musím. Je to nielen v záujme sveta, ale aj v záujme našej rodiny. Dnes, keď som šiel do školy, bolo to preto, aby sme mohli čo najrýchlejšie vyriešiť celú túto situáciu a mohli znova pokojne žiť. Spoločne, bez odlúčenia.“
Ginny mu chcela niečo odpovedať, no umlčal ju bozkom.
„Pššš, nič nehovor. Viem, že tomu rozumieš a viem, že to máš so mnou ťažké. Ale musíme ešte vydržať. Zase vyjde slnko a budeme šťastní ako predtým.“ hovoril potichu. Ginny ho len počúvala a občas prikývla.
„Hlavne dohliadni, aby boli chlapci v škole v bezpečí. Ja už to nejako zvládnem.“ odpovedala mu nakoniec.
„Milujem ťa, Ginny.“ odpovedal jej na to a znova ju pobozkal. Konečne sa na jej unavenej a ustaranej tvári objavil nesmelý úsmev.
„Zistil si niečo nové?“ spýtala sa potom, čo si k nemu sadla bližšie a oprela si hlavu o jeho rameno. Objal ju a rozprával jej, čo sa dozvedel od Brumbála a Snapea. Tiež jej povedal o tom, že si chce niektoré spomienky prezrieť v myslánke a navrhol jej, že ju vezme zo sebou.
Ginny, ktorá myslánku sama nikdy nepoužila nadšene súhlasila a držiac sa Harryho za ruku ponorila hlavu do mliečnej hmly, ktorou Harry naplnil kamennú misu.
Po vzhliadnutí všetkých dôležitých spomienok z toho dňa sa opäť objavili v Ginnyinej izbe. Ginny, prekvapená z nového zážitku s myslánkou aj z toho, čo práve videla, sa posadila na posteľ a dívala sa dlho na svojho muža.
„Takže profesorka McGonagallová je tvoja babička?“ vydýchla úžasom.
„Už to tak vyzerá.“ pokrčil Harry ramenami a ešte naposledy si premietal v hlave spomienky.
„Tá žena musela veľmi trpieť.“ poznamenala Ginny a podišla k Harrymu, aby ho objala. „Teraz však máš možnosť to zmeniť, drahý. Urob to.“ poradila mu a povzbudila ho úsmevom.
Po hádke z toho dňa už nezostalo ani pamiatky a manželia spokojne usínali v spoločnom objatí. Obaja premýšľali, čo im prinesie nové ráno, až napokon aj na ich viečka padla únava a konečne zaspali.
Komentáre
Prehľad komentárov
aspoň, že sa uzmierili a hádam, že v tom zakázanom lese bude asi ten oblúk - abo čo ...
cukrové,
(Tessa, 16. 3. 2009 14:53)