Kapitola č. 43: Varovanie
„Dobré ráno.“ pozdravil Ginny, profesorku McGonagallovú a Lilly sediace pri stole plnom jedla. Bohato prestretý stôl bol nielen potechou pre oči, ale bezpochyby aj lahodným potešením pre žalúdok. Lenže Harry v ten deň nemal dobrú náladu, ani chuť do jedla. Takmer celú noc si v hlave prehrával svoj rozhovor so Snapeom. Myslel na to, čo Zmijozel chystá, na to, ako musí varovať Draca a hlavne, hlavne myslel na Siriusa a jeho dôvody, pre ktoré sa pridal na stranu zla a chce ho zabiť. Smrť. To bolo to, čo ho trápilo zo všetkého najmenej. Už toľkokrát sa jej postavil zoči-voči. Bola by preňho vykúpením z bolestných spomienok, konečne by ho zbavila tých mučivých výčitiek svedomia. Ale kvôli svojej rodine sa nikdy nevzdá a bude bojovať zo všetkých síl, do posledného dychu. Za svoju rodinu.
Ginny si všimla jeho zamračený výraz. Vidličkou sa zamyslene prehraboval v jedle a pozeral na vzor na obruse. Ginny ho pohladila po ruke a spýtala sa, čo sa deje.
Prekvapene na ňu pozrel a zistil, že sa nechal príliš uniesť myšlienkami a zabudol, kde vlastne je.
„Nič, zlatko. To bude v poriadku.“ uistil ju a usmial sa.
„Harry“ prerušila ich profesorka McGonagallová. „Dnes by som sa rada vrátila do školy.“ oznámila rozhodne.
„Vám sa naša spoločnosť už zunovala, Minerva?“ spýtala sa prekvapene Ginny. Prijala jej návrh oslovovať sa krstnými menami, ale z úcty k svojej učiteľke zostala pri vykaní. Harry však stále trval aj na oslovení pani profesorka. Ťažko si vedel predstaviť oslovovať ju inak, než bol zvyknutý po celé tie roky. Dokonca aj Weasleyovcov stále oslovoval pán a pani Weasleyovi, hoci ho do svojej rodiny prijali dávno predtým, než sa oženil s Ginny. Zvyk je železná košeľa, dalo by sa povedať a pre Harryho to platilo niekoľkonásobne.
„Isteže nie, bolo mi tu s vami naozaj krásne, ale tých pár dní na odpočinok som naplno vyčerpala a je na čase vrátiť sa k svojim povinnostiam.“ usmiala sa ona. „Takže? Harry?“ zopakovala znova, ale Harry bol duchom zase inde.
„Čo?“ spýtal sa zmätene. „ Aha, no, ak na tom trváte, nemôžem vám brániť. Ale môžete počkať na mňa? Musím si zariadiť pár vecí a potom vás osobne odprevadím.“
„To nie je nutné, zvládnem to.“ pokúšala sa ho presvedčiť.
„Samozrejme, že áno, ale bol by som radšej. Prosím, počkajte na mňa, kým sa vrátim.“ naliehal.
„Dobre teda, zabalím si svoje veci a počkám na teba.“ súhlasila. Harry sa zjavne niečím trápil a ak trvá na tom, že ju chce sám odviesť do Bradavíc, nebude mu prirábať ďalšie starosti. Proste strávi ešte jeden krásny deň v spoločnosti Ginny a Lilly.
Harryho čakal skutočne náročný deň. Najskôr musel informovať ministra o všetkom, čo sa dozvedel od Snapea a hneď potom chcel navštíviť Draca Malfoya.
Draco však nebol doma a tak ho prijala Helena. Na malú chvíľu sa v prijímacom salóne zjavila aj Narcissa, ale mala dohodnutú nejakú schôdzku, tak ich nechala osamote.
„Tak, čo ťa sem privádza, Harry?“ spýtala sa priamo, pretože sa tváril naozaj vážne a prišiel za Dracom, takže rozhodne nešlo o zdvorilostnú návštevu.
„Nemám moc dobré správy. Prišiel som vás varovať.“
„Varovať? Ale pred čím?“
„Dracov otec sa chce pomstiť a neušetrí nikoho z vás. Musíte sa skryť niekam do bezpečia.“ vysvetľoval jej Harry. Vtom však do salónu bez varovania vkročil pán domu, Draco Malfoy. V návale hnevu za sebou zabuchol dvere. Nepáčilo sa mu, že našiel svoju ženu samu s iným mužom a keď zistil, že ide o Pottera, vrela mu krv v žilách.
„Čo tu robíš?“ skríkol a rútil sa priamo k Harrymu. Chytil ho za límec košele a držal ho tak, aby mu pozeral priamo do očí. V tých sivých Dracových sa zračila nenávisť a zloba, zatiaľ čo Harryho boli pokojné a plné odhodlania. To Draca ešte viac naštvalo a chystal sa mu jednu vraziť. Ale Helena sa ho snažila zadržať. Lenže on, v návale žiarlivosti nevnímal nič okolo seba a vytrhol sa jej tak prudko, až spadla na zem. Vtedy sa Draco konečne spamätal a uvedomil si, čo urobil. Rýchlo sa sklonil k svojej žene.
„Helena, prepáč, to som nechcel. Si v poriadku?“ Žiadna odpoveď. Len jej oči boli lesklé od sĺz, ktoré sa jej od bolesti a smútku vtlačili do očí.
„Helenka, prosím, odpusť. Vieš, že by som nikdy…“ nedopovedal a v očiach mal úzkosť a strach. Strach z toho, čo si jeho žena o ňom pomyslí.
„Harry prišiel za tebou, nie za mnou, ale ty si nebol doma.“ povedala ľadovým hlasom Helena, keď sa konečne posadila do pohodlného kresla.
„Harry? Odkedy sa vy dvaja poznáte? Odkedy ma spolu podvádzate?“ pýtal sa a znovu sa dostával do varu.
„Prestaň trepať blbosti, Malfoy.“ osopil sa naňho teraz už aj Harry. „Nikto ťa nepodvádza.“
„Teba som sa nepýtal, Potter, tak sklapni.“
„Draco, Harry má pravdu. nepodvádzam ťa s ním ani s nikým iným. Ty mi neveríš?“ bránila sa Helena.
„Tebe áno, ale tuto tomu kreténovi nie.“ ukázal prstom na Harryho.
„Ten kretén, ako ho ty veľmi často nazývaš sem dnes prišiel, aby ťa varoval. Opäť ti prišiel pomôcť, ale ty si tak zaslepený svojou nenávisťou k nemu, že to nedokážeš pochopiť.“ kričala naňho Helena a neuvedomila si, že vstala a ocitla sa tesne pred svojim mužom.
„Vypočuj ho, prosím.“ zašepkala naliehavo. Snažila sa ho objať, ale otočil sa a podišiel k oknu. Nechal ju stáť uprostred salónu s rukami natiahnutými dopredu. Nechala ich voľne klesnúť pozdĺž tela a so slzami v očiach odišla.
„Takto sa správaš k vlastnej žene? K žene, ktorá ťa miluje?“ kritizoval ho Harry.
„Nestaraj sa o to, ako ja sa správam. Neopovažuj sa ma súdiť. Radšej vyklop, o čom si sa tu rozprával s mojou ženou.“ soptil Draco.
„Prišiel som ťa varovať, ako už vravela Helena. Tvoj otec…“
„Čo je s mojim otcom? Pokiaľ viem, odpočíva v rodinnej hrobke, si spokojný?“
„Draco, nehovor mi, že si nepočul, čo sa deje. Nemôžem ti vykladať všetky podrobnosti, ale tvoj otec sa vrátil a chystá pomstu.“
„Nechaj môjho otca odpočívať v pokoji. Nebudem tvrdiť, že bol najlepší otec na svete, alebo že bol svätý. Obaja vieme, že to tak nie je, ale nechaj jeho pamiatku na pokoji. Nedovolím ti o ňom takto hovoriť.“ kričal naňho stále rozzúrený Draco.
„Draco, spamätaj sa. Tvoj otec je síce mŕtvy, ale to mu nebráni vrátiť sa a pomstiť sa ti za to, že si ho nechal v Azkabane. Ak chceš raz v živote urobiť niečo správne, vezmi ženu, syna i matku a utečte, kým je čas.“ naliehal Harry, hoci po tomto Malfoyovom výbuchu by sa najradšej otočil na podpätku a nechal ho napospas osudu. Ale stál tu a dohováral mu, ako len mohol.
„Vypadni z tohto domu a už sa sem nevracaj.“ ukázal Draco prstom na dvere a ukončil tak Harryho úvahy o tom, či zostať, alebo odísť. Aspoň má čisté svedomie, že ho varoval. Teraz je to len na ňom, ako sa rozhodne.
Už bol skoro pri vchodových dverách, keď ho zastavila Helena.
„Myslíš to vážne? Hrozí nám nebezpečenstvo?“ spýtala sa.
„Presvedč ho, alebo zachráň aspoň seba a Scorpiusa.“ radil jej.
„Nemôžem ho opustiť, Harry. Nato ho až príliš ľúbim.“ zašepkala.
Harry prikývol, že rozumie a zaželal jej veľa šťastia. Dúfal, že nakoniec Draco dostane rozum a budú v poriadku. Ale jeho inštinkty vraveli niečo iné. Niečo sa deje. Práve teraz.
Keď sa vrátil domov, Minerva už mala zbalené a čakala len na jeho návrat. Odmietol jedlo, ktoré mu chcela Ginny pripraviť a povedal, že môžu vyraziť. Po tak krásnom týždni sa im lúčilo dosť ťažko, ale sľúbili si, že sa zase čoskoro uvidia a tak nakoniec Minerva a Harry vyšli pred dom a premiestnili sa na hranice pozemkov školy. Harry cestou povedal riaditeľke o Severusovi Snapeovi a o tom, že sa bude zdržiavať v blízkosti hradu. Tá predstava v nej vyvolala zmiešané pocity, ale nič nepovedala. Boli už takmer pri vchode do zámku, keď sa von vyrútil zadýchaný George.
„Harry, pani riaditeľka. Som rád, že ste to stihli tak rýchlo. Poďte so mnou, madam Pomfreyová robí, čo môže.“ vravel ustarane a Harrymu zovrelo žalúdok.
„Čo sa stalo George?“ spýtal sa, keď kráčal za švagrom smerom na ošetrovňu. Ten sa zrazu zastavil a skúmavo si ich prezeral.
„Ty…nedostal si správu?“
„Akú správu, pán Weasley?“ prerušila riaditeľka. George si povzdychol a zovrel ruky v pästi. Nevedel, ako im to povedať.
„Harry, ide o Albusa. Pred chvíľou som ti posielal správu, aby ste sem čo najskôr prišli. Myslel som, že už o tom vieš.“ povedal potichu a zronene.
„Al? Čo je s ním? Je na ošetrovni? Tak poďme.“ ponáhľal sa Harry. Nevedel, čo má čakať. Pre nejaké menšie zranenie by ho George predsa nevolal. Tak čo sa deje? Madam Pomfreyová robí, čo sa dá, to povedal George a tváril sa tak vážne. Harryho naplnil pocit zúfalstva, keď otváral dvere na ošetrovni.