Pobočka- potter.sk

Severus Snape vkročil do dôverne známeho domu. Ale ako sa mohol už pri prvej návšteve presvedčiť, odkedy ho používali ako hlavný štáb Rádu, udiali sa tu menšie zmeny,. Portrét Blackovej matky nebol zakrytý a nevykrikoval hnusné nadávky. Nemal k tomu dôvod, keďže takmer celá Blackova rodina bola vyvedená z Temnoty. Karta sa však obrátila a teraz po boku svojich rodičov nestál Regullus, ale Sirius. Teda tá jeho časť, ktorá bola dlhé roky väznená v medzisvete.

Keď vošiel do priestranného salónu, ktorý veľmi vhodne poslúži tejto schôdzke, postávalo tu už asi tridsať mŕtvych, najmä smrtijedov, vrátane Luciusa a Bellatrix. Stroho im kývol hlavou na pozdrav a utiahol sa do najtmavšieho kúta miestnosti. Keď sa znova rozhliadol, videl asi desať ďalších spojencov, ale títo boli živí. Nemal veľa času na premýšľanie, lebo v tom okamihu vošiel do miestnosti Salazar Zmijozel a všetci stíchli. Mierne sa uklonili a počkali, kým sa pohodlne neusadil v kresle tak, aby na všetkých videl.

„Vitajte, priatelia.“ privítal ich starý chrapľavý hlas. „Som rád, že ste prišli. Ako som už niektorým z vás stihol oznámiť, vo svetle udalostí posledných dní som bol nútený trošku pozmeniť naše plány a tiež zaviesť nové opatrenia.“ povedal tichým, no ostrým hlasom. Pozrel na Luciusa a ten pod jeho vyčítavým zrakom sklonil hlavu a uprene hľadel do zeme.

„Áno, Lucius. Vieš, čo si spôsobil. Tentoraz budem zhovievavý. Som si vedomý vlastnej chyby, keď som vám dal vo všetkom voľnosť. Ale nech sa podobné chyby neopakujú!“ pohrozil a jeho slová nepatrili len Luciusovi, ale všetkým naokolo.

„Od tejto chvíle sa nik z vás ani na krok nepriblíži ku škole, kým vám to nenariadim!“ rozkázal. „Oh, prepáč, Severus. Samozrejme s výnimkou teba.“ dodal rýchlo a zlovestne sa usmial na profesora lektvarov. Ten prikývol na znak porozumenia.

„Vy ostatní tiež poznáte svoje úlohy. Aké sú zatiaľ výsledky?“ chcel vedieť a čakal, kým sa niekto z nich odváži prehovoriť. Nakoniec sa slova ujala Bellatrix, ktorá využila príležitosť. Úlisným hlasom, avšak bez najmenšej zmeny výrazu tváre prehovorila:

„Môj pane, podľa vašich rozkazov vyberáme najskôr tých, u ktorých predpokladáme úspech a získali sme tak pár cenných spojencov. Ale boli aj takí, čo vzdorovali. Chudáci…“ povedala a v hlase bola cítiť obrovská neúprimnosť. Salónom sa rozľahol jej diabolský smiech, ku ktorému sa pridalo aj niekoľko ďalších. Keby Snape tak dokonale neovládal nitrobranu a sebaovládanie, asi by ho striaslo pri smiechu, ktorý vychádzal z bezduchých tiel s kamennými maskami a prázdnymi pohľadmi. Pri tom pomyslení bol rád, že jeho lektvar funguje a on dokáže ovládať svoje svaly a mimiku. Keď smiech zanikol, Salazar opäť prehovoril:

„Bella, Bella. Som si istý, že to bola naozaj skvelá zábava, ale nezabúdaj, že nechcem zbytočne prelievať čistú krv, kým to nie je nutné. Keď obsadíme školu a potom aj ministerstvo, bude to oveľa, oveľa jednoduchšie. Odstránime z cesty všetkých, ktorí by mohli prekaziť naše plány a víťazstvo bude konečne naše. Ovládneme svet.“

„Áno, pane.“ dychtivo súhlasila Bellatrix a posadila sa na zem vedľa jeho kresla, aby mu mohla byť nablízku. „Dovoľte mi zabiť ho. Zabiť Harryho Pottera.“ prosila.

„Nie, Bella. Vieš, že toto potešenie chcem dopriať niekomu inému.“ káral ju Salazar. „Chce ho zničiť po kúskoch, než ho nakoniec zabije.“ vysmieval sa.

„Ale ako, pane? Skúšali sme toho naozaj veľa, ale on nie a nie sa zlomiť.“ protestovala Bellatrix.

„LÁSKA.“ povýšenecky povedal Zmijozel. „ Presne tak. To, čo ho vždy tak chránilo bude to, čo ho napokon zničí.“ uškŕňal sa starec.

Než stihol vysvetliť viac, dvere do salóna sa otvorili a v nich stál ten, ktorý zatiaľ chýbal. Sirius Black.

„Prepáčte, môj pane. Zdržal som sa…“ začal rýchlo vysvetľovať.

„V poriadku, Sirius. Čo máš pre mňa nové?“ prerušil ho Zmijozel.

„Stále žiadne stopy. Po tom zrkadle nikde ani náznak.“ priznal Sirius. Salazar Zmijozel sa zamračil.

„Kde by teda….“ zamyslel sa. Zrejme ho niečo napadlo a skúmavo sa zahľadel na Snapea. Ten mu pohľad opätoval.

„Dobre teda“ povedal nakoniec. „Myslím, že všetko potrebné bolo povedané. Držte sa mojich pokynov a podávajte mi hlásenia ako zvyčajne!“ rozkázal a naznačil im, aby sa rozišli tam, kam majú.

„Severus, ty ešte počkaj!“ zastavil ho keď už bol takmer vo dverách. V salóne teraz bol len Salazar Zmijozel, Sirius Black a Severus Snape. Dvaja mladší muži sa prebodávali pohľadmi. Hoci teraz boli zdanlivo na jednej strane, ich vzájomná nevraživosť pretrvávala. Snape vedel o rozdvojení Blackovej duše od Brumbála a hoci vedel, že je to možné, nechápal jeho správanie. Jeho nenávisť voči Potterovi.

„Severus, doteraz nebola príležitosť povedať ti o istých veciach, ale myslím, že by si nám mohol pomôcť.“ prehovoril Zmijozel.

„Ako by som vám mohol pomôcť, pane?“ vyzvedal Snape.

„Sirius, vysvetli nášmu priateľovi o čo ide.“ vyzval Salazar druhého muža. Sirius sa veľmi zamračil a len neochotne začal Snapeovi vysvetľovať.

„Je niečo, čo potrebujeme nájsť, Snape. Zrkadlo, ktoré človeku ukáže to, po čom najviac túži. Hľadali sme ho v Kruvale aj na bulharskom ministerstve, ale nikde nie je.“ vysvetľoval Sirius, ale Snape stále nerozumel všetkému. Pochopil, že hľadaným predmetom je zrkadlo z Erisedu, ktoré je v Bradaviciach. Teda aspoň bolo, za čias Brumbála.

„Môj pane, ide snáď o nejaký významný artefakt čiernej mágie? Zaiste, počul som o ňom, ale nemyslím, že by mal ešte iné vlastnosti, ktoré by vám mohli byť užitočné.“ Severus sa nenápadne pokúšal dozvedieť viac.

„Ale áno, Severus. Môže mi to poslúžiť viac, než si myslíš. Nejde síce o čiernu mágiu, ktorú v sebe to zrkadlo ukrýva, ale je opradené starodávnymi kúzlami. S jeho pomocou by som mohol vytvoriť ďalší prechod medzi našimi svetmi, Severus. Dlho som premýšľal nad tým, ako to urobiť a myslím, že som na to prišiel. Ak sa to podarí, zrkadlo bude magicky v spojení s oblúkom a oba vstupy budú voľne prechodné. Už nebudem musieť prechádzať z jedného sveta do druhého, aby som vyviedol svojich pomocníkov. Navyše druhý vchod môže byť umiestnený kdekoľvek, takže to len urýchli získanie vlády nad svetom.“ usmieval sa Zmijozel, keď učiteľovi lektvarov vysvetľoval svoje plány.

„To bude nepochybne veľký úspech pane, ale nebojíte sa, že keď budú vchody voľne prechodné, dostane sa späť niekto, kto by sa proti vám mohol postaviť? Živí proti nám nemajú najmenšiu šancu, ale mŕtvi by mohli bojovať…“ protestoval Snape.

„To nechaj na mňa, Severus. Vchody budú prechodné len tým, ktorým to sám povolím, to sa dá zariadiť veľmi jednoducho. Ale teraz, prečo som ti to vlastne povedal. Zrkadlo bolo kedysi dávno v Kruvale a myslel som, že tam stále je. Ale súčasný riaditeľ školy o ňom nič nevedel a stopy nás nikam nezaviedli. Tuto Sirius po ňom neustále pátra, čím ho zdržiavam od jeho vlastného potešenia, ale je vskutku trpezlivý.“ pochválil Siriusa a ten sa samoľúbo uškrnul.

„Aj keď Sirius ešte nevie o novinkách. Veci sa majú tak priateľu, že budeš musieť upustiť od toho chystaného únosu a počkať na inú príležitosť.“ s predstieranou ľútosťou mu oznamoval Zmijozel.

„Čo sa stalo, pane? Myslel som, že v tomto smere máme voľnosť. Súhlasili ste s mojim plánom. Sám ste povedali, že únosom Potterovho syna ho budeme mať v šachu.“ rozčuľoval sa Sirius a z očí mu sršali blesky.

„Áno, áno, upokoj sa. Nepovedal som ti ešte, že Potterov syn teraz leží na ošetrovni, pretože ho zasiahla Malfoyova kliatba. Nanešťastie pre nás to znamená väčšie ochrany okolo školy a odklad plánov. Takže pre teba platí to čo pre ostatných, nesmieš sa k hradu ani priblížiť.“ hovoril Zmijozel pokojne.

„Ale pane…“ protestoval Black.

„Žiadne ale, Sirius. Urobíš, čo som povedal. Harry Potter dostane, čo si zaslúži, o to sa postarám a ty budeš mať to potešenie ho zabiť, to ti sľubujem.“ Sirius len pokorne prikývol a viac sa nehádal. Vedel, že jeho pán má pravdu a on sa musí podvoliť.

„Takže Severus. Vráťme sa k zrkadlu. Napadlo ma, či by nemohla existovať možnosť, aby bolo v Bradaviciach.“ vrátil sa Zmijozel k pôvodnej téme rozhovoru.

„Prečo myslíte, pane? Nespomínam si, žeby som o tom niekedy počul, ale môžem sa pokúsiť to zistiť.“ presvedčivo klamal Snape a udržiaval svoju myseľ uzavretú. Zmijozel skúmal jeho výraz a skutočne sa pokúsil o nitrozpyt. Snape bol však tak dobrý, že Zmijozel ani nepostrehol, že mu Snape úspešne odopiera najdôležitejšie veci, tak ako to robil roky a roky u Voldemorta. Zmijozel sa spokojne usmieval, lebo získal pocit, že nad tým mužom má kontrolu a nijako ho nemôže podviesť. Snape naopak využil príležitosť vo svoj prospech.

„Pane, ak mám prehľadať hrad a nájsť to zrkadlo, nebolo by lepšie, aby som bol priamo v hrade? Cez deň nie je veľmi bezpečné potĺkať sa po pozemkoch.“

„Myslíš, že na hrade nájdeš miesto, kde by si sa mohol nepozorovane skrývať?“

„Určite pane. Navyše si myslím, že s novými posilami bude ťažšie sa do hradu dostávať opakovane.“ pokračoval vo svojich argumentoch Snape. Zmijozelovi sa zrejme myšlienka, že Snape bude priamo v hrade páčila. Keď už bude musieť plány oddialiť, bude dobré mať niekoho priamo na mieste.

„Máš pravdu, Severus. Nájdi si v hrade miesto, kde by si ťa nik nevšimol a rob, čo máš. Myslím, že ak sa dovtedy neudeje nič podstatné, stačí ak mi podáš hlásenie o týždeň. Ak by si ale našiel zrkadlo, alebo zistil čokoľvek podstatné, chcem to vedieť okamžite.“

„Zaiste, môj pane.“ odpovedal Snape a Zmijozel mu naznačil, že môže ísť. Už bol vo dverách, keď začul, ako Zmijozel vraví Siriusovi:

„A my, môj priateľu, musíme vymyslieť spôsob, akým zabránime Potterovi zničiť Oblúk.“

Severus bol už na odchode, keď ho zastavil niečí hlas. Bol to Lucius.

„Zločinec sa vždy vracia na miesto činu, však Severus?“ začal ho provokovať.

„Máš pravdu, Lucius. A neschopnosť ako vidím neopúšťa človeka ani po smrti, ako sa zdá.“ vrátil mu Snape so zlomyseľným úškrnom. Keby Lucius mohol, zlostne zovrie pery. Takto však len bez akejkoľvek zmeny, len s veľmi nahnevaným hlasom povedal:

„Nemyslím si, žeby v tomto prípade bolo na škodu, že som netrafil svoj hlavný cieľ. Odniesol to predsa Potter, nie? Ak to ten bastard vôbec prežije, bude do konca života postihnutý. Ďalšia krutá rana osudu pre pána Záchrancu - Pottera.“ vysmieval sa. Snape zostal navonok pokojný, hoci to v ňom vrelo.

„Vlastne sa mýliš, Lucius. Netrafil si poriadne ani toho Pottera a prežije to bez následkov. Ako vravím, neschopnosť sa nedá liečiť. Dovidenia, Lucius.“ uškrnul sa a nechal za sebou stáť užasnutého Malfoya, keď vykročil do tmavej noci.

Bola už skoro polnoc, keď sa Severus Snape vrátil. Nezdržiaval sa zbytočne v Chropící chýši a šiel rovno do hradu. Bolo to ťažšie, dostať sa tam nepozorovane, ale podarilo sa mu to a nepozorovane sa dostal k svojim starým komnatám, ktoré používal v čase, keď tu učil. Křiklan našťastie trval na tom, že si zariadi bývanie na inom mieste a tak zostali bez zmeny. Konečne bol doma. Známe prostredie ho upokojovalo a on začínal pociťovať únavu. Chcel by sa zájsť pozrieť za chlapcom, už sa mal zobudiť z magického spánku, ale niečo mu vravelo, aby počkal do rána a nechal rodinu, aby si túto chvíľu užila osamote.