Kapitola č.37: Tajomstvo riaditeľne
„Už ste skončili?“ ozval sa hlas profesorky McGonagallovej, ktorá sa vrátila do svojej kancelárie.
„Áno, veľmi pekne vám ďakujem.“ odpovedal Harry a už chcel odísť, ale na niečo si spomenul. Opäť pohľadom zablúdil k sklenenej vitríne s víťaznými pohármi s jeho menom a menom jeho otca.
„Prepáčte mi, pani profesorka, ale niečo ma zaujalo.“
„Áno, Harry?“ zvedavo sa spýtala. Vstal z kresla a prešiel k tej skrinke, ktorej obsah ho tak zaujal.
„Prečo sú tu len ceny s mojim a otcovým menom?“
Profesorka pri tej otázke znervóznela. „To nie je vaša starosť.“ odpovedala mu prekvapivo veľmi tichým hlasom a posadila sa do kresla. „Ak je to všetko pán Potter, ospravedlňte ma, ale mám ešte prácu.“ naznačila, aby odišiel. Ale keď s tým raz začal, nemal v pláne sa vzdať.
„Myslím, že sa ma to týka, ak vo vašej vitríne nie je ocenenie nikoho iného, než nás dvoch. Ale nechápem prečo.“
„Ako bývalá vedúca Nebelvíru je snáď celkom pochopiteľné, že si tu vystavím Nebelvírske trofeje, alebo nie?“ snažila sa ho znova odbiť ďalším chabým argumentom.
„Keby tu boli aj iné ceny, veril by som tomu, ale ja a otec sme predsa neboli jediní hráči. Tak prosím, pani profesorka, povedzte mi, čo to znamená?“ naliehal Harry. Riaditeľka naňho uprela svoje staré unavené oči a povzdychla si.
„Je to zložité, Harry a neviem, či to pochopíte.“
„Tak mi to vysvetlite, pani profesorka. Verím tomu, že sa to dá vysvetliť celkom rozumne a určite to pochopím.“ presvedčoval ju Harry, ale skutočne netušil, aké by mohlo prísť vysvetlenie.
„Tak teda, kde začať?“ pýtala sa sama seba. „ Najlepšie bude vysvetliť to od začiatku.“
„Pochádzam z jednej starej čistokrvnej rodiny. Mala som staršieho brata, ktorý mal po smrti rodičov zdediť všetok majetok a ja som sa mala vydať za niekoho z našich kruhov, aby som bola zabezpečená. A tak sa stalo, ale bolo to manželstvo bez lásky a nemalo dlhé trvanie.“ rozprávala profesorka svoj príbeh. Harry ju pozorne počúval a neprerušoval. Hovorila s námahou, akoby ju spomienky na to obdobie veľmi trápili.
„Onedlho po tom, čo som svojmu mužovi porodila syna, ma vyhnal z domu a priviedol si novú ženu. V tej dobe to bola nielen pre ženu, ale aj pre celú jej rodinu veľká potupa, keď sa niečo také stalo. Zriekli sa ma a ja som zostala sama, odvrhnutá a bez prostriedkov. Syna som musela nechať mužovi. Nemala by som žiadnu šancu získať ho späť. Akoby som mohla, veď som nemala kam ísť.“
Harry si nervózne hrýzol spodnú peru. To, čo zažila riaditeľka je naozaj veľmi smutné. Chvíľu premýšľala, ako pokračovať.
„Sprvoti som si hľadala len prechodné zamestnania, ale nikde som nevydržala veľmi dlho. Až po roku som stretla muža, ktorému vďačím za to, čím som dnes. Albus Brumbál, v tom čase ešte len učiteľ v Bradaviciach, ma priviedol k riaditeľovi Dippetovi a ten, hoci som nemala žiadne skúsenosti ani odporučenia, ma prijal ako učiteľku. Verte mi Harry, tie začiatky tu boli veľmi ťažké. Ale s Albusovou pomocou som to zvládla a profesor Dippet neľutoval, že ma prijal a odvtedy som nikdy neopustila Bradavice.“
„Prepáčte, nechcel som otvárať staré rany.“ ospravedlnil sa Harry, keď profesorka na chvíľu prestala.
„To je v poriadku. Raz by ste sa to aj tak museli dozvedieť. A mne sa možno trochu uľahčí. Výčitky svedomia ma trápili celý ten čas.“
„Takže váš syn…“
„Áno. Môj syn vyrastal so svojim otcom a novou matkou. Myslím, že mu nikdy nepovedali, že nie je jeho pravá matka. Nemyslite si ale, že som naňho zabudla. Neraz som sa pokúšala získať ho späť a môj priateľ Albus mi v tom aktívne pomáhal. Ale dosiahla som jediné. Zákaz priblížiť sa k synovi a nesmela som mu prezradiť, kto som. Keď potom nastúpil do Bradavíc ako študent, bol to spokojný chlapec a zrejme mu nič nechýbalo. Jeho otec mal peniaze a moc a na jeho povahe sa to trošku podpísalo, ale keď prišiel do školy a medzi svojich vrstovníkov, veľmi rýchlo sa prispôsobil a stal sa pomerne obľúbeným. Vďaka tomu, že bol zaradený do mojej fakulty sa mi celkom dobre darilo usmerňovať ho, aj keď som mala pomerne časté návštevy jeho otca, ktorý mi neustále pripomínal, že nesmiem nič prezradiť.“
„To muselo byť naozaj hrozné.“ pohoršoval sa Harry nad touto neprávosťou.
„Áno, najskôr som to znášala dosť zle, ale potom som sa uspokojila s úlohou učiteľky, pretože to bola jediná možnosť byť mu nablízku. Tušíte správne Harry, že môj syn bol James Potter.“
„Pani profesorka, prepáčte, že som taký trúfalý. Chápem, prečo ste nemohli prezradiť svoje tajomstvo Jamesovi keď bol študentom, ale prečo ste sa o to nepokúsili neskôr?“
„Chcela som. Po smrti jeho otca som o tom uvažovala, ale bol jeho smrťou tak zarmútený, že som nechcela raniť jeho city tým, že by som očierňovala jeho otca. Lebo hoci mne odoprel právo vychovávať a milovať svojho syna, jeho zahrnul láskou a zaistil mu šťastné detstvo. A tak som len naďalej mlčky sledovala jeho osud. Aj Albus si ho obľúbil a keď sa potom oženil s Lilly a pridali sa k Rádu, mala som ho stále nablízku a viac som nepotrebovala. A potom sa im narodilo dieťa.“ smutne sa usmiala a pozrela naňho. „Opäť som chcela prezradiť svoju pravú totožnosť, ale Voldemortova moc rástla a náš svet zasiahla doba temna.“
„Prečo ste sa ma neujali po ich smrti? Prečo som musel ísť k tým hrozným Dursleyovcom?“ pýtal sa Harry smutne, ale snažil sa, aby jeho hlas nebol príliš vyčítavý.
„Chcela som, Harry.“ zašepkala a v očiach sa jej zaleskli prvé slzy. „Ale Albus to nedovolil. Celý čas stál pri mne, ale keď ich Voldemort zabil rozhodol, že pre teba bude lepšie, keď budeš vyrastať mimo všetko dianie, a že vďaka Lillyinej obeti tam budeš v bezpečí. To ma nakoniec presvedčilo. Tvoja bezpečnosť bola prvoradá. Ak môžeš, odpusť mi to, Harry.“ natiahla k nemu cez stôl roztrasenú ruku. Harry bol zmätený. Rozhodne nečakal takýto vývin udalostí. Pozeral na profesorku sediacu oproti nemu a na ruku, ktorá sa k nemu naťahovala. Natiahol sa cez stôl a zovrel jej ruku vo svojej.
„To je v poriadku. Ale prečo ste mi to nepovedali potom? Keď som sem prišiel ako študent, alebo keď som dokončil školu? Muselo to byť pre vás naozaj ťažké. Nesmieť sa priznať k vlastnému synovi, ale dobrovoľne ste sa vzdali aj mňa, svojho vnuka?“ pýtal sa, ale stále pevne držal jej ruku. Cítil, ako sa trasie. To rozhodne nebola tá vyrovnaná a prísna učiteľka, ktorú Harry vždy poznal. Sedela tu pred ním stará žena, ktorej život bol kvôli nepriazni osudu naplnený bolesťou a výčitkami. Harry mal deti, ale nedokázal si predstaviť, ako by sa vyrovnal s podobným odlúčením.
„Albus mal pravdu. To, že si musel vyrastať u Dursleyovcov, z teba urobilo človeka, akým si. Keby si od malička bol oslavovaný ako hrdina, určite by si nebol taký skromný a dobrosrdečný. Celé tie roky som ťa sledovala. Prosila som Albusa, aby mi dovolil ujať sa ťa, ale nepochodila som. A potom to bol on, kto trval na tom, že nesmieš nič tušiť, pretože by si sa inak odmietol vrátiť k svojej tete, ktorá ti jediná mohla poskytnúť ochranu pred Voldemortom. A keď si dospel? Hovorila som si, že po toľkých rokoch, čo si veril, že nikoho nemáš by bolo odo mňa príliš trúfalé vtrhnúť ti do života a prosiť ťa o odpustenie.“
„Ale ako ste….to nemôže byť pravda. Vždy som si prial mať inú rodinu okrem Dursleyovcov. Niekoho, kto by ma mal naozaj rád. Nemám vám čo odpúšťať, len ma mrzí, že ste sa toľko rokov zbytočne trápili.“ povedal Harry jemne.
„Vedomie, že si šťastný a potom, keď si sa stal otcom, to všetko mi veľmi pomáhalo sa s tým vyrovnať. Bola som šťastná spolu s tebou.“
„Ale mohli ste to šťastie zdieľať s nami. Nakoniec, nebyť tých trofejí, zrejme by ste mi to nikdy nepovedali.“ smutne skonštatoval Harry.
„Chcela som. Keď som ťa dnes videla živého, spadol mi kameň zo srdca a vravela som si, že by som konečne mala. Skôr, než bude neskoro, tak ako s Jamesom.“
„Dobre, netrápme sa tým, čo bolo, ale myslime na to, čo bude.“ snažil sa ju povzbudiť Harry.
„Takže chceš povedať….?“ spýtala sa potichu a v očiach jej zahoreli iskričky nádeje.
„Samozrejme. Snáď si nemyslíte, že teraz, keď som konečne zistil pravdu vám dovolím zostať mimo. Dúfam, že sa stanete súčasťou našej rodiny tak, ako to má byť.“
„Ďakujem ti, Harry. Potešil si starú ženu viac, než by to dokázal ktokoľvek iný. Už som prestávala veriť, že by som mohla mať také šťastie.“ šepkala.
Harry obišiel stôl. Bola to veľmi zvláštna situácia. Má pred sebou svoju profesorku a starú mamu v jednom a on nevedel, čo robiť. Stále sa triasla a zdalo sa, že jej nie je dobre. Chytil ju za obe ruky.
„Pani profesorka, myslím, že toho na vás bolo dnes naozaj veľa. Myslím, že by ste si mali ísť odpočinúť.“
„Nie, Harry. Zostaň ešte chvíľu so mnou.“ prosila.
„Prídem zase zajtra, sľubujem. Ale dnes už potrebujete pokoj.“
„Tak teda zajtra.“ usmiala sa pri tom pomyslení. „Budem sa tešiť.“ povedala a nakoniec sa podvolila a stratila sa v zadných dverách.
Harry si sťažka oddýchol a prehrabol si rukou vlasy. Teda, to je niečo, pomyslel si. Tá zmena, ktorá sa s profesorkou McGonagallovou udiala behom jej rozprávania, ho vystrašila. Rozhodol sa poprosiť madam Pomfreyovú, aby sa na ňu prišla pozrieť a dala jej niečo na upokojenie. Vydal sa smerom k ošetrovni a cestou premýšľal nad všetkým, čo sa v ten deň dozvedel. Zrejme je najvyšší čas využiť svoj vianočný darček - myslánku od Ginny.
Komentáre
Prehľad komentárov
takže máme ďalšieho člena rodiny ... hm, ale ten jej muž bol teda riadna sviňucha ...
no, pekné,
(Tessa, 16. 3. 2009 14:46)