Kapitola č.42: Nočná návšteva
Nasledujúce dni prebiehali až prekvapivo pokojne. Harry denne navštevoval Bradavice a všetko bolo v poriadku. Spolu s Ginny a Lilly sa zase načas rozlúčili s Weasleyovcami a vrátili sa domov, do Godrikovho dolu, kde si začali budovať nový vzťah s riaditeľkou Bradavíc, Minervou McGonagallovou. Ona s Ginny spolu trávili väčšinu času a veľmi dobre si rozumeli. Profesorka postupne strácala zábrany, ktoré sprvoti pociťovala v cudzom dome a prijala fakt, že je s rodinou, ktorá ju skutočne chce prijať medzi seba.
Harry trávil veľa času vo svojej pracovni, kde kontroloval staré i nové hlásenia od svojich kolegov. Okrem toho, v každej voľnej chvíli, ktorú nevenoval svojej rodine, čítal knihu, ktorú si požičal z bradavickej knižnice. Zistil, že keby si ju požičal pred niekoľkými rokmi, mohol by nitrobranu zvládnuť oveľa lepšie. Teraz, keď ju zvládal aspoň trochu sa snažil vďaka knihe zlepšovať. Chcel dokázať Snapeovi, že nie je až taký neschopný a predviesť mu svoje schopnosti pri prvej možnej príležitosti.
Tá sa mu mala naskytnúť toho večera. Bol to už druhý deň potom, čo mal Zmijozel uskutočniť svoj plán a on čakal, či sa nezjaví ten, koho očakával. Pred polnocou sa ozvalo zaklopanie na jeho okno podľa dohodnutého signálu. Otvoril okno a do jeho pracovne, ktorá bola ponorená v úplnom tichu a tme, ním vliezla vysoká štíhla postava v dlhom čiernom plášti. Keď boli vo vnútri v bezpečí, odložila postava konečne svoj plášť a posadila sa do kresla. Voskovitá, nažltlá pleť ostro kontrastovala s mastnými čiernymi vlasmi, ktoré ju lemovali. Vyzeral chudšie než zvyčajne. Jeho oči boli rovnako čierne a nepreniknuteľné ako vždy, aj keď…čosi im chýbalo. Tú životnú iskru, ktorá sa zračí v očiach každého človeka, sa Harrymu nepodarila zahliadnuť a tiež výraz tváre bol akýsi mdlý. Pohľad naňho vzbudzoval ešte väčšiu hrôzu než zvyčajne, ale Harry odolal pokušeniu roztriasť sa pri predstave, že sedí v jednej miestnosti s mŕtvym.
„Dobrý večer, pán profesor.“ pozdravil zdvorilo, len čo sa usadil oproti nemu.
„Pán Potter.“ odpovedal a len neurčito kývol hlavou na pozdrav.
„Čo je nové?“ spýtal sa Harry priamo.
„Zmijozel bol naozaj potešený, keď počul o mojom rozhodnutí. Poveril ma sledovaním situácie v Bradaviciach.“
„Kde sa budete zdržiavať? Niekde na pozemkoch, v lese či priamo v hrade?“
„Samozrejme, že najlepšie pre neho by bolo priamo v hrade, ale súhlasí, že v prípade školy musíme postupovať opatrne a tak dočasne bude mojim domovom miesto, kde ma Voldemort zabil. To miesto, ktoré som nenávidel už od čias, čo sa tam skrýval ten vlkolak.“ odvrkol a napriek tomu, že mimika jeho tváre nič neprezrádzala, hlas vypovedal o všetkom. Bolo v ňom cítiť zlosť a nenávisť. Harrymu pri tom pomyslení trochu zovrelo krk. On bol ten, kto posledný pozeral do jeho očí tesne predtým, než zomrel. Nerozumel tomu, čo v tej chvíli cítil, ale dnes vie, že to bola skutočná, nefalšovaná ľútosť. Zaplašil tieto spomienky a vrátil sa k ich aktuálnemu problému.
„Podarilo sa vám tak jednoducho získať jeho dôveru?“ spýtal sa a radšej nereagoval na Snapeovu predošlú poznámku. Nevedel by, čo na to povedať.
„Zrejme o mne počul z rôznych zdrojov, hlavne od Smrtijedov a považuje ma za jedného z najvernejších.“
„Takže ho nezaujímalo, kto a prečo vás zabil?“ neveriacky krútil Harry hlavou.
„Isteže sa pýtal. No keď som mu povedal pravý dôvod, ktorý mi povedal sám Temný pán, zrejme ho uspokojilo vedomie, že som nebol potrestaný za zradu.“ pohŕdavo odpovedal.
„Takže vám verí. To je naozaj veľmi dobre.“ konštatoval Harry.
„On ani nemá inú možnosť, než nám všetkým veriť. Síce je jediný, ktorý nás môže vyviesť sem, alebo späť, ale ako živý, a verte mi, že on živý naozaj je, nám mŕtvym nemôže nič urobiť. Rozkazuje nám, ale nemôže nás ovládať. Keby sme sa proti nemu vzbúrili, nemal by najmenšiu šancu. Maximálne by nás poslal späť, odkiaľ sme prišli.“ vysvetľoval Snape.
„Ale aká existuje šanca, že by sa nám niekoho podarilo presvedčiť k vzbure?“
„Myslel som, že konečne používate mozog, Potter. Nie je žiadna reálna šanca, že by sa niekto vzbúril. Ktokoľvek by sa o to pokúsil, vráti sa späť a príde o možnosť kochať sa z utrpenia, ktoré by tu mohol spôsobiť. Radšej budú slepo nasledovať jeho, než prísť o zábavu.“ jeho hlas bol plný irónie a Harry si v duchu predstavoval úškrn, ktorý by sa za normálnych okolností zjavil na jeho tvári. Tá však zostávala bez výrazu. Bolo ťažké si toho nevšimnúť a tak Harry radšej pozeral inam, než na svojho učiteľa.
„Je mi to úplne jasné. Keď už ale hovoríme o jeho dôvere, má podobne ako Voldemort okolo seba okruh svojich najvernejších, alebo sú všetci na rovnakej úrovni?“ pýtal sa ďalej a nenechal sa vytočiť jeho hrozivým hlasom.
„Najbližšie sú mu tí, čo boli v najužšom kruhu Temného pána. Môžu mu totiž poskytnúť veľa užitočných informácií a on to využíva.“
„Takže môžem hádať? Bellatrix Lestrangeová, Lucius Malfoy a pár ďalších. Dovolím si tvrdiť, že vy tiež patríte alebo budete patriť medzi nich. Ešte niekto dôležitý?“ chcel vedieť Harry.
„Máte pravdu. Netrvalo dlho a zasvätil ma do svojich plánov. Ale jeho pravou rukou, dá sa povedať, je…“ a v tom sa zarazil. Výraz tváre opäť ako kamenná maska, ale hlas už nebol taký zlostný a ironický. „Najväčším jeho prívržencom je Black.“ povedal potichu. Harry nechápal zmenu jeho správania. Myslel, že práve túto informáciu mu Snape vyštekne do tváre s najväčším potešením. Aj s dodatkom, že on vždy vedel, že to prašivé psisko sa raz ukáže v pravom svetle a ten čas práve nastal. Ale nie, ani jedno z toho sa nestalo. Harry za to bol vďačný. Už len predstava, že musí bojovať proti Siriusovi ho desila.
„S tým vlastne súvisia aj ďalšie veci, ktoré by ste mal vedieť.“ pokračoval Snape. „Oblúk je momentálne umiestnený v ich hlavnom sídle. To už nie je nikde v zahraničí, ale priamo v Londýne. Zmijozel by sa chcel oblúk čo najskôr premiestniť do Bradavíc, ale najskôr potrebuje informácie. Tie mám získať ja.“
„Čo s ním chce urobiť v Bradaviciach?“
„Zrejme vo vhodnom čase priamo tam vyviesť ďalších, ktorých sa mu podarí presvedčiť a zmocniť sa hradu. Potom dokončiť to, čo začal pred mnohými a mnohými rokmi. Podobne ako Temný pán chce očistiť svet od nečistokrvných kúzelníkov a vytvoriť nový svet.“
„Aké nápadité. To naozaj nik z nich nemá iné ciele, než zachovať čistú krv?“ pohoršoval sa Harry, hoci vedel, že práve Salazar Zmijozel bol prvý, kto s touto posadnutosťou čistou krvou prišiel. Voldemort len pokračoval v tom, čo začal niekto dávno pred ním a využil to k pomste svojmu otcovi. Snape na to nereagoval.
„Kde teda je to ich sídlo?“ spýtal sa napokon.
„Myslím, že jedno z vašich obľúbených miest.“ povedal Snape s dôrazom na slove obľúbených. Takže to znamenalo, že to miesto je asi rovnako obľúbené pre Harryho, ako je pre Snapea Chroptící chýše. Došlo mu, ktoré miesto má na mysli. Po Siriusovej smrti to miesto naozaj nemal rád, hoci v ňom pred 20-timi rokmi strávil nejakú dobu s Ronom a Hermionou. Predpokladal, že ak Sirius bude na Zmijozelovej strane, budú používať Grimmauldovo námestie č.12. Jeho predpoklad sa ukázal byť správny, Snape to práve potvrdil.
„Ďakujem vám za cenné informácie. Za takú krátku dobu je ich skutočne viac, než sme zistili my za niekoľko posledných mesiacov.“
„Som si toho vedomý, Potter. Vaša vlastná neschopnosť vás núti žiadať o pomoc mňa a to ma nesmierne teší.“ samoľúbo poznamenal Snape.
„Ak dovolíte, ešte by ma zaujímala jedna vec. Čo sa týka niektorých útokov na jednotlivé dediny, či konkrétne rodiny, viete o tom niečo? Sú v tom plány samotného Zmijozela, alebo necháva svojim prívržencom voľnosť k týmto činom?“
„Je vám dúfam jasné, že keď budem sledovať Bradavice, nebudem vám môcť poskytovať informácie týkajúce sa iných plánov, pretože do nich nemusím byť zahrnutý?“ Harry prikývol. Bol si vedomý tejto obmedzenej pomoci, ale v každej vojne sa musí počítať s nevinnými obeťami a hoci si to Harry nechcel pripustiť, musí s nimi počítať aj on. Dúfal, doslova veril tomu, že Snapeova pomoc v Bradaviciach bude rozhodujúca v konečnej bitke.
„Tak teda, zatiaľ sa mi podarilo zistiť, že väčšina útokov bola organizovaná svojvoľne bez jeho príkazov. Necháva im voľnosť v uspokojovaní svojich zvrhlých predstavách a v ich snahe pomstiť sa. Okrem útoku na bulharské ministerstvo a školu, ktoré zorganizoval on sám, sa stali obeťami len tí, ktorí si zaslúžili pomstu.“ povedal chladným hlasom. Pri slovách „zaslúžili pomstu“ sa Harry mierne striasol. Kto rozhoduje o tom, kto si pomstu zaslúži a kto nie?
„Tušíte, prečo tie útoky na ministerstvo a Kruval?“ spýtal sa opäť Harry.
„Viem len to, čo aj vy, že niečo hľadal a stále hľadá. Nenašiel to tam, kde predpokladal a neustane, kým to nedostane.“
„Dobre teda. Je ešte niečo, čo by som mal vedieť?“ spýtal sa, ale myslel, že je to všetko, čo z profesora dostane.
„Vlastne….neviem, či by som mal…“ váhal Snape, ale Harry zbystril pozornosť a trval na tom, že to chce vedieť.
„Nemôžem to tvrdiť s istotou, ale vybadal som náznaky toho, kto by mohol byť ďalším cieľom útokov.“ stíšil hlas natoľko, že Harry musel napínať sluch, aby vôbec niečo začul.
„Vy viete, kto by mohol byť ďalšou obeťou a neviete, či to máte povedať? Myslel som, že ste na našej strane, profesor. Toto je pre nás jedna z najcennejších informácií a vy to viete.“ rozčúlil sa Harry. Ako mohol Snape pochybovať, či mu to má, alebo nemá povedať?
„Ak si to želáte, poviem vám, na koho sa chystá ďalší útok. Neviem kedy, ako ani kde, ale Lucius sa rozhodol pomstiť Dracovi za to, že ho nechal zhniť v Azkabane. Neviem, ako veľmi vám záleží na živote Draca Malfoya. V časoch, keď som mohol byť svedkom vášho láskyplného priateľstva som mal pocit, že by ste bol radšej, keby v Azkabane skončil so svojim otcom.“ vrátil mu Snape hlasom ostrým ako britva.
„Tak preto ste mi to nechcel povedať? Myslíte, že keď ide o Malfoya, bude mi to jedno a nechám ho zabiť, dokonca by som sa z toho mohol tešiť? Ďakujem vám, pán profesor, že máte o mne takú dobrú mienku.“ hneval sa Harry. „Dovoľte mi vám vysvetliť vec, ktorú ste žiaľ nemohol vedieť, dokonca ani len tušiť. To, že Draco Malfoy a jeho matka neskončili v Azkabane, je moja zásluha. Ja som pred súdnym starostolcom svedčil v ich prospech a presviedčal ministra, aby ich očistil od všetkých obvinení. Rovnako, ako som robil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som očistil vaše meno, ale neďakujte mi. Veď som len ten prekliaty Potter, čo nevie namiešať ani najobyčajnejší lektvar a miesto mozgu má v hlave piliny.“ kričal Harry a bol rád, že predtým, než Snape prišiel, použil Silencio, pretože inak by zobudil všetkých v dome. Po tomto náhlom výbuchu sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol a snažil sa upokojiť. Potom povedal pokojným a pevným hlasom:
„Prepáčte, nechal som sa uniesť. Pred nedávnom som sa zmieril s myšlienkou, že môj syn našiel priateľa v synovi Draca Malfoya a po návrate z Bulharska som sa zoznámil aj s jeho manželkou. A hoci s tým Malfoy nesúhlasí, ona je priateľkou mojej ženy. Stále si teda myslíte, že pokojne nechám Luciusa Malfoya, aby sa svojmu synovi pomstil tým, že zabije jeho a nepochybne aj celú jeho rodinu?“
„Čo teda budete robiť? Poskytnete mu osobného strážcu?“ vysmieval sa Snape, ale nebol to jeho zvyčajný výsmech.
„To by sme museli poskytovať osobnú ochranu každému členovi rodiny bývalého smrtijeda a to nie je v našej moci. Ale môžem ho varovať a pomôcť mu skryť sa aj s rodinou. Ak teda ten blbec moju pomoc prijme.“ dodal Harry.
„V tom prípade však nezabúdajte na ochranu vlastnej rodiny, pán Potter, pretože je vám snáď jasné, že vy ste v ich zozname na prvom mieste.“ hovoril Snape a Harry sa čudoval, keď v jeho hlase nebadal žiaden náznak sarkazmu.
„Nie je smrtijed, ktorý by netúžil sa vám pomstiť a v ich čele, bohužiaľ pre vás, stojí opäť Black.“
„Sirius ma chce zabiť? To nie, nemyslím si to. V Bulharsku som prežil len vďaka nemu. Nechal ma žiť.“ protestoval Harry.
„Vaša smrť by pre nich nebola dostatočným zadosťučinením. Chcú vás vidieť na kolenách, zlomeného, trpiaceho.“ pokračoval Snape nemilosrdne.
„Myslím, pán profesor, že vy mi budete najlepšie rozumieť, ak poviem, že ak by môj život, alebo životy mojich blízkych neboli denne v ohrození, nebol by to Môj život. Ja nemôžem utiecť z boja, ani vy ste nemohol, takže mi rozumiete…“ povedal Harry a rozhodol sa, že chce radšej zmeniť tému. Bolo už síce veľmi neskoro, no pripomenul Snapeovi sľúbené lekcie nitrobrany. Podľa jeho zavrčania usúdil, že by urobil čokoľvek radšej, než znova začínal nitrobranu s Potterom. Naostatok predsa len použil Legillimens. Nevaroval ho, nepoužil hůlku, ani nevyslovil zaklínadlo. Použil priamy mentálny útok, tak ako to Harry zažil v Bulharsku. Počítal s tým a tak ho Snape nezaskočil. Celkom úspešne sa mu ubránil a vytlačil ho zo svojej mysle.
„Vidím, že ste sa naučil zvládať nitrobranu aspoň obstojne dobre. Rozhodne však máte čo doháňať. Len každodenným uzatváraním mysle docielite požadovanú zdatnosť a potom môžeme začať s mentálnym bojom.“ konštatoval Snape.
„Ako dlho myslíte, že to bude trvať?“ pýtal sa Harry.
„V záujme nás oboch dúfam, že čo najkratšie. Ale záleží to len na vás, Potter, ako poctivo budete cvičiť. To je základ úspechu.“
Harry prikývol a Snape už vstal z kresla a nemotorne si obliekal plášť. Dohodli sa na ďalšej schôdzke v Bradaviciach, neďaleko Zakázaného lesa za 2 dni. Ak by sa stalo dovtedy niečo dôležité, vedia, kde jeden druhého nájdu. S tým sa rozlúčili a Snape opäť oknom vykročil do tmavej noci. Vlastne sa vznášal nad zemou, zahalený v hustom oblaku hmly.
Severus Snape sa v ten večer nevrátil tam, kam mal. Zamieril rovno do Bradavíc a tam nepozorovane prekĺzol bystrozorom až k tmavému podzemiu. Dúfal, že Křiklan zachoval aspoň časť jeho súkromného laboratória. Potreboval niečo urobiť so svojim telom. Len ťažko ho ovládal, svaly boli stuhnuté a ochabnuté. Pohyboval sa ako nejaký nemotorný troll a pri tom pomyslení sa mu urobilo zle. Niekoľko balzamov a mastí, ktoré kedysi sám vyrobil by mohlo zabrať. Niektoré z nich boli podobné tým, čo sa používali na mumifikáciu, ale aj to je lepšie než nič. Potešil sa, keď našiel laboratórium v neporušenom stave. Hrubá vrstva prachu pokrývala fľaše s jeho zásobami a pracovný stôl. Pomôcky boli zabalené v koženom puzdre a tak všetky nože, škrabky a stierky ostali v perfektnom stave. Dokonca jeho zásoby lektvarov zostali kde boli a tak mal k dispozícii aspoň niekoľko základných.
Použil niekoľko potrebných mastí, aby trochu uvoľnil svalstvo a potom, zjavne už s oveľa lepšou koordináciou sa mohol pustiť do príprav toho potrebného lektvaru. Netušil, či sa mu to podarí, ale nemal čo stratiť.