Kapitola č.45: Výnimočný
Nepočul ho prichádzať a tak sa trošku zľakol, keď ho oslovil.
„Predpokladal som, že ma poctíte svojou návštevou. Predpokladám správne, že ste tu kvôli tomu zranenému študentovi?“
Harry prikývol.
„Dokážete s tým niečo urobiť?“
„Popíšte mi príznaky.“ vyzval ho učiteľ lektvarov. Keď Harry skončil s popisom, Snape sa zamračil. V slabo osvetlenej miestnosti Harry síce len matne vnímal obrysy jeho tváre, ale rozhodne nebola taká pasívna, ako včera. Dokonca aj jeho pohyby boli rozhodné a koordinované, presne ako kedysi. Bolo to prekvapivé, ale v tejto chvíli bol Harryho primárnym problémom Albus.
„To by zodpovedalo informáciám, ktoré mám ja, ale prekvapujú ma tie dlhotrvajúce kŕče. Ibaže….“ zamyslel sa.
„Ibaže čo, profesor?“
„Tá kliatba bola vyslaná mentálne. To znamená, že bola zrejme niekoľkokrát znásobená.“
„Čo je to za kliatbu a čo vlastne spôsobuje?“ pýtal sa Harry, pretože si nespomínal na nič s podobným priebehom.
„Je to prastará čierna mágia. Violate cerebellum. Spôsobuje dlhodobú kómu a v prípade, že sa z nej niekto dostane, väčšinou je poškodený mozog.“ vysvetľoval Snape nezaujato.
„Ako veľmi poškodený?“ spýtal sa Harry s obavou v hlase.
„Ťažko povedať. Záleží na tom, ako dlho dotyčný v tej kóme je. No a v prípade ako je tento, keď je to niekoľkokrát znásobené, nerobil by som si veľké nádeje, že sa to decko niekedy preberie.“ vyslovil svoj názor beztaktne. Harry, ktorý až doteraz dúfal, že Severus Snape mu dokáže pomôcť, sa zviezol na stoličku a skryl svoju tvár do dlaní. Nesnažil sa viac skrývať svoje slzy hoci bol v prítomnosti Snapea, ktorý sa mu za to vysmeje.
„Ale no tak, Potter. Predsa nebudete trúchliť nad jedným študentom? Priznajte si konečne, že nemôžete zachrániť každého. Myslím, že môžeme byť radi, že to neodniesol ten, kto skutočne mal. Dracov syn.“ hovoril Snape bez prestania. Vlastne ani nehovoril s Harrym, ako skôr sám so sebou.
„Ten blbec Lucius chce Draca zničiť po kúskoch. Ale ten chlapec to prežil bez ujmy, nie? Váš syn sa nemusí báť o ….“ život svojho kamaráta, chcel dokončiť, ale v tom momente mu konečne svitlo. Potter tam naňho čakal. Keď prišiel, bol taký zamyslený, že vôbec nepostrehol, kedy sa vrátil. Takmer nič nevravel a len zdesene počúval prognózy, ktoré tu Snape vynášal s ľadovým pokojom.
„Do prdele, Potter. Prečo ste mi nepovedali, že ide o vášho syna?“ naštval sa Snape.
„Čo by to na tom zmenilo?“ spýtal sa Harry, keď konečne skrotil svoje emócie a bol schopný racionálne uvažovať.
‘Keby som vedel, že ide o tvojho syna, Potter, rozhodne by som ti na rovinu nepovedal, že nie je žiadna šanca.‘ pomyslel si Snape, ale nahlas to nevyslovil.
„Ktorý z vašich synov?“ spýtal sa tichým hlbokým hlasom.
„Albus.“ odpovedal Harry a prešiel k oknu. Začal sa prechádzať po izbe sem a tam a horúčkovito premýšľal, čo by mohlo pomôcť.
Snape pri tom mene niečo zašomral. Ten chlapec bol čímsi zvláštny. Zaujal ho. Jeho, Severusa Snapea, ktorý neznáša všetkých Nebelvírov, obzvlášť tých s priezviskom Potter. Ale tento bol iný. Mal v sebe niečo, čo sa bežne nevidí a on to vedel. Musí sa na toho chlapca pozrieť. Možno by mohol niečo skúsiť. Nový lektvar, alebo niektoré liečebné kúzla znásobené mentálnym prevedením. Chcel urobiť niečo…proste čokoľvek.
„Čo ste ochotný urobiť pre jeho záchranu, Potter?“ spýtal sa ho nakoniec.
„Čo máte na mysli pane? Dal by som vlastný život, ak by to znamenalo, že to zachráni ten jeho.“ odpovedal Harry bez zaváhania.
„Veľmi sentimentálne, Potter. Ale váš život nepotrebujem. Ste ochotný plne ho zveriť do mojej starostlivosti, aj keby ste tým riskovali, že ho to môže zabiť?“
„Nerozumiem vám, pán profesor.“ povedal Harry a jeho myseľ bola naplnená toľkými pocitmi, že nevedel, čo z toho si vybrať. Smútok, bolesť, strach, nádej….
„Mohol by som využiť svoje schopnosti mentálnej mágie a skúsiť tak znásobiť účinok niektorých liečebných zaklínadiel. Alebo môžem vyskúšať uvariť lektvar, ale všetko toto by bolo netestované a mohlo by to uškodiť viac, než pomôcť.“
„Je to jediná možnosť?“ spýtal sa Harry.
„Zdá sa, že áno. Ale dobre si to rozmyslite. Potom už nebude cesty späť.“ upozornil ho.
Harry dlho neváhal a hoci by toto rozhodnutie mal najskôr prebrať s Ginny, súhlasil.
„Najprv ho potrebujem vidieť a skontrolovať jeho stav. Potom budem potrebovať svoje súkromné laboratórium, ktoré je v podzemí hradu a potom….uvidíme.“ dokončil Snape a premýšľal, ako to urobiť. Harry z vrecka habitu vytiahol fľaštičku s mnoholičným lektvarom a podal ju učiteľovi. Ten si ju skúmavo prezrel a spýtal sa jednoducho:
„Kto?“
„Myslím, že najlepšie bude, ak budete mnou. Ja sa skryjem pod neviditeľný plášť a pôjdem vedľa vás. Nik vás nebude podozrievať.“ vysvetlil Harry a Snape hoci nechtiac, musel súhlasiť.
Použili teda lektvar a presne ako vravel Harry, bez problémov sa dostali na ošetrovňu. Bola tu len Ginny a profesorka McGonagallová. Vo dverách ošetrovne sa objavil Snape pod účinkom mnoholičného lektvaru. Prešiel až k chlapcovmu lôžku a jediným pohybom ruky zatiahol závesy a použil Silencio. Ženy hneď pochopili, že čosi nie je v poriadku, ale to už skutočný Harry zo seba zhodil neviditeľný plášť a vysvetlil im situáciu. Ginny síce nebola nadšená tým, že život jej syna je v rukách Severusa Snapea, ale chápala, že je to ich jediná nádej a tak Harryho rozhodnutie nespochybňovala.
Keď asi po hodine podrobného vyšetrovania a zisťovania jeho stavu Severus Snape vstal od postele a podišiel k nim, pripravovali sa na všetko.
„Žiaľ, nie je v mojej moci vášmu synovi pomôcť.“ povedal pokojne.
„Čo ste zistili, profesor?“ pýtal sa Harry.
„Tie kŕče nie sú spôsobené kliatbou. Je to spôsob, akým proti nej bojuje. Ešte nikdy som sa s tým nestretol, ale…“
„Aké ale?“ spýtala sa nesmelo Ginny.
„Váš syn je veľmi výnimočný. Má obrovský dar. Ako vravím, v živote som sa s nikým takým nestretol. Moje zásahy by spôsobili viac škody ako účinku.“
„Ja tomu nerozumiem, pán profesor. Prosím, vysvetlite mi to.“ naliehala Ginny. Ukázal na stoličky a naznačil, aby si sadli.
„Váš syn má dar liečiť.“ povedal im prosto. „Nemám na mysli liečenie pomocou lektvarov či čarov. Jeho schopnosti, pokiaľ by sa rozvíjali, by raz mohli dosiahnuť takej úrovne, že by stačil jediný jeho dotyk. Keby som sa o niečo pokúsil, mohol by som úplne zničiť jeho magické jadro a on by stratil všetky svoje schopnosti, vrátane mágie. Ak by sme však aj toto riziko podstúpili, mohlo by sa stať, že táto jeho schopnosť by sa obrátila proti nemu samotnému a spôsobila by deštrukciu celého organizmu. Ťažko povedať, ako by to dopadlo. Ale jedno je isté. Bojuje s tým najlepšie ako môže, ale je slabý. Navyše neovláda svoje schopnosti a potreboval by pomoc.“
„Akú pomoc?“ chcel vedieť Harry.
„Vašu pomoc, Potter. Máte život svojho syna vo vlastných rukách. Pomôžete mu, alebo zostane v tomto stave dovtedy, kým mu dôjdu všetky sily a podľahne.“ vysvetľoval im.
„Čo mám urobiť?“ bez váhania sa spýtal Harry. Urobí čokoľvek, ak to Albusovi pomôže.
„Nepochyboval som o vašom rozhodnutí. V konečnom dôsledku to bude pomoc nielen vášmu synovi, ale aj vám. Albus chráni svoj mozog proti kliatbe práve pomocou toho zvláštneho magického jadra. Drží akúsi ochranu, ktorá bráni preniknúť kliatbe ďalej, ale tie ochrany slabnú a kliatbu to nijako neovplyvňuje. Samotný Albus vás teraz nemôže vnímať, pretože uzavrel aj svoju myseľ za tieto ochrany a udržuje sa tak relatívne v bezpečí. Avšak proti tej kliatbe musí bojovať a nie ju len blokovať, inak sa jej nezbaví.“
„A ako mu v tomto môžem pomôcť ja?“ nechápal Harry.
„Musíte preniknúť do jeho mysle tak blízko, aby vás vnímal. Aby cítil vašu prítomnosť a robil, čo mu poviete. Mudlovia tomu hovoria telepatia. U nás sa tomu hovorí mentálne spojenie myslí. Dokážete spolu komunikovať a doviesť ho až do víťazného konca, pán Potter?“
„Prečo sa o to nepokúsite vy, pane? Určite by ste lepšie vedeli, ako máte proti tomu bojovať.“ vravel Harry.
„To máte pravdu, ale pre vášho syna som cudzí a keď som sa pokúsil čo i len priblížiť svojou mysľou, začal stavať ďalšie obrany a to len odčerpáva jeho energiu. Takže čím rýchlejšie ho presvedčíte, Potter, tým skôr bude v poriadku.“
„Dobre teda, začneme?“ spýtal sa Harry a očakával Snapeove pokyny.
„Tak teda, najskôr musíte svoju myseľ očistiť od všetkých emócií a pocitov, pán Potter. Ako pri nitrobrane. Urobte to.“ prikázal mu Snape. Harry očistil svoju myseľ a čakal, čo bude ďalej.
„Teraz sa sústreďte na jedinú myšlienku. Na to, že chcete hovoriť so svojim synom. Sústreďte sa na to, Potter. A teraz sa pokúste ho kontaktovať. Keď budete v kontakte a budete si istý, že vás počúvne, zdvihnite pravú ruku. Ak by sa vám kontakt nadviazať nepodarilo a ochrana by slabla, zdvihnite ľavú ruku. Teraz, ak rozumiete, prikývnite.“ prikazoval mu Snape hlbokým monotónnym hlasom. Harry sa sústredil na svojho syna. V duchu ho volal:
„Albus! Albus, kde si? Ozvi sa, prosím.“ žiadna odpoveď však neprichádzala. Obklopovala ho hustá hmla. Snažil sa sústrediť viac a čím väčšia bola jeho koncentrácia, tým jasnejší sa zdal obraz okolo neho. Hmla pomaly mizla a kdesi v diaľke žiarilo niečo strieborné. Bol to akýsi polo priehľadný žiariaci obal, ktorý však od neho bol veľmi ďaleko. Muselo to byť ono. Už je blízko, musí sa s ním spojiť.
„Albus, počuješ ma? Tu som, Al. Prosím, odpovedz!“ volal znova zúfalo a približoval sa k ochrane. Čím bol bližšie, tým bola jasnejšia. Vyzeralo to, ako priehľadný závoj utkaný z tisícok pavučiniek z tých najjemnejších nití. Za týmto závojom uvidel chlapca schúleného na zemi. Snape mal pravdu, dochádzajú mu sily. Znova sa pokúsil upútať jeho pozornosť.
„Albus, synak. To som ja, ocko. Prosím, nevzdávaj to. Ohlás sa mi, povedz, že si v poriadku.“ naliehal a sledoval detské telíčko.
Ala najprv prepadol strach, že sa opäť niekto snaží dostať do jeho mysle a ovládnuť ho, ale teraz sa vzdal akéhokoľvek úsilia brániť sa. Zdvihol hlavu, aby pozrel na prichádzajúceho. Niečo mu hovoril, ale nerozumel tomu. Snažil sa sústrediť na to, čo muž na druhej strane hovorí.
„Albus, no tak, chlapče. Počuješ ma?“ Harry videl, že chlapec zdvihol hlavu, ale bol zjavne dezorientovaný. Pokúsil sa priblížiť ešte viac, ale už to nešlo. Otcov hlas doznieval k chlapcovi jasne a zreteľne. Pozrel smerom, odkiaľ hlas prichádzal a uvidel obrys svojho otca za ochranným závojom. Potešil sa, že nie je sám a chcel pustiť otca bližšie. Začal sa sústrediť na to, aby nechal bariéru oddeľujúcu ho od neho zmiznúť. Harry postrehol, že obrana slabne a zastavil ho.
„Albus, počkaj. Udržuj tu ochranu. Počuješ ma?“
„Ocko? Chcem ťa len nechať prejsť.“ odpovedal mu Al tichým, vystrašeným hlasom.
„Nie, Al. Udržuj to ako doteraz. Neznižuj ani nezvyšuj intenzitu tej ochrany a počkaj, kým ti poviem, čo máš robiť. Rozumieš, Al? Prosím, poslúchni ma a pomôžem ti, ako len budem môcť, chlapče.“
„Dobre ocko, ale rýchlo, už to dlho nevydržím.“ povedal Albus a znova svojou vôľou udržiaval priehľadnú stenu. Harry bol pripravený a tak zdvihol pravú ruku, ako mu kázal Snape. Ten mu začal dávať ďalšie rozkazy. Jeho hlas sa ozvenou niesol až k Harrymu.
„Teraz musíte obísť celú tu bariéru a nájsť kliatbu, ktorá sa snaží ňou preniknúť. Ale dajte pozor, aby ste ju našli celú. Môže byť rozdelená na menšie časti a útočiť z rôznych strán. V tom prípade ju musíte zjednotiť a držať ju pohromade. Ale žiadne verbálne kúzla, Potter! Používajte len svoje myšlienky! Len myšlienky.“ varoval ho Snape. Harry teda obchádzal opatrne okolo obrannej bariéry a hľadal. Nevedel, ako by to malo vyzerať, ale keď objavil veľký čierny mrak, vedel, že to našiel. Ten mrak však bol obrovský a rozširoval sa stále ďalej a ďalej. Opäť vypustil z hlavy všetky myšlienky a sústredil sa na jediné, na spútavacie kúzlo. Cítil, ako ním preniká energia a rukou ukázal na tmavý oblak. Potom ňou opísal celý jeho obrys a čakal, čo sa bude diať. Zdalo sa, že sa nič nestalo, ale kliatba zostala na mieste a prestala sa šíriť. Kúzlo ju naozaj spútalo. Harry opäť zdvihol pravú ruku, aby Snape vedel, že môže pokračovať.
„Teraz príde najťažšia časť, Potter. Musíte okolo toho vytvoriť ten najsilnejší štít, aký dokážete a držať ho, kým bude chlapec pripravený. Najprv mu povedzte, čo má robiť.“ vysvetľoval Snape.
„Keď vyčarujete, opäť jedine myšlienkou, váš štít, Albus musí úplne zrušiť svoje ochrany. Takže si na tom štíte dajte naozaj záležať. Potom musí on sústrediť všetku svoju energiu na zničenie tej kliatby. Netuším akým spôsobom, ale tak ako podvedome vyčaroval bariéru, mal by zvládnuť aj toto. Musí do toho však vložiť všetku energiu, ktorá mu zostala. A vy celú dobu udržujte štít, inak….“ nedopovedal, no jeho hlas znel hrozivo. Harry pochopil, že ak by nevyčaroval dostatočný štít, kliatba sa uvoľní a okamžite po spustení bariéry by na chlapca zaútočila. Snažil sa Alovi vysvetliť, čo musí urobiť.
„Ale ako, ocko? Ja neviem, ako to robím. Šlo to samo…“ nechápal chlapec.
„Ja viem, Albus. To ti vysvetlím neskôr, ale teraz sa musíš sústrediť a myslieť na to, že tú kliatbu musíš zničiť. Chystá sa ti ublížiť a ty sa musíš brániť. Musíš do toho dať všetko, synak. Len ty ju môžeš zničiť.“ presviedčal ho otec.
„Ale, čo ak to nedokážem?“ stále nesúhlasil Albus. Harry pri pomyslení, že by sa to nepodarilo pevne zovrel päste a zhlboka sa nadýchol, aby mohol pokračovať. Rozhodným a pevným hlasom naposledy prehovoril k synovi.
„Žiadne ale, Albus. Ty to dokážeš. Len musíš chcieť. Musíš sa na to sústrediť. Ja teraz urobím, čo musím a keď ti poviem, spustíš ochrany a zničíš to. Takže sa sústreď.“ Bez toho, aby počkal na odpoveď sa Harry sústredil na štítové kúzlo. Nevedel, ktoré bude najúčinnejšie, no napokon sa rozhodol pre Protego. Sústredil všetky svoje myšlienky do jediného slova, do jediného cieľa. Oboma rukami mieril na čierny oblak zmietajúci sa v zovretí iného kúzla. Mágia ním prechádzala obrovskou silou. Vytvorený štít bol ako tenká sklenená stena postavená tesne pred kliatbou. Ruky držal v rovnakej pozícii a sústredil sa.
„Teraz, Albus!“ zakričal a čakal. Nebolo ľahké udržiavať štít tak dlho a tak pevne, ale Harry do toho vložil všetku svoju energiu.
Keď sa k chlapcovi dostal otcov rozkaz, zavrel oči a sústredil sa. Stál tam nepohnute so zavretými očami a polo priehľadná stena postupne slabla, až zmizla úplne. Chlapec stále stál a vzduch okolo sa plnil novou vlnou energie. Aj Harry ju cítil. Všetko okolo sa začalo otriasať a zrazu ho niečo oslepilo. Zo všetkých síl udržiaval svoj štít a dúfal, že čoskoro bude po všetkom. Ucítil prudký náraz, ktorý prelomil vyčarovaný štít a jediné, čo stihol zazrieť, než ho ten náraz vyhodil zo synovej mysle, bol silný strieborný lúč vychádzajúci z chlapcovej dlane.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa, keď si uvedomil, že sedí na stoličke vedľa Albusovej posteli. Chlapcove telo sa triaslo ako v agónii a Ginny, tichá a bledá, ho pevne držala za ruku. Celý čas sledovala ich vnútorný súboj. V jedinom okamihu sa chlapec upokojil. Prestal sa triasť a bezvládne ležal na posteli. Harry spýtavo pozrel na Snapea. Ten už dávno nebol maskovaný mnoholičným lektvarom, ale v túto chvíľu to bolo jedno. Podišiel bližšie ku chlapcovi a položil mu ruku na čelo. Chvíľu sa mračil, no potom druhou rukou ukázal smerom k dverám. Začuli buchnutie dverí a o malú chvíľku k nim leteli dve fľaštičky s lektvarmi. Rýchlymi, ale presnými pohybmi ich odzátkoval a jeden po druhom ich opatrne vlial chlapcovi do úst. Keď potom už len pozoroval spiaceho chlapca, Harry sa odvážil zopakovať svoju otázku.
„Uviedol som ho do magického spánku. Využil všetky svoje sily a jeho magické jadro je veľmi oslabené. Potrebuje spať, aby načerpal nové sily a úplne sa zotavil. Vďaka jeho schopnostiam by to nemalo trvať viac než pár dní.“ odpovedal Snape.
„Takže bude v poriadku?“ Harry sa chcel uistiť, že rozumel dobre.
„Kliatbu porazil, takže by mal byť. Jeho schopnosti sa nezdajú nijako narušené. Je to vskutku výnimočný chlapec.“ povedal profesor s uznaním.
„To rozhodne je.“ zašepkala Ginny a konečne sa trochu uvoľnila. S láskou pozerala na svojho syna a dokonca sa trošku usmiala. Harry si tiež úľavou vydýchol. Keby sa niečo stalo, neodpustil by si to do konca života. Severus Snape sa zase samoľúbo uškŕňal. Bol spokojný s vývinom situácie. Nielenže odhalil ono záhadné tajomstvo, čo v sebe ukrýval ten chlapec, ale aj Potter sám sa niečo naučil. Opäť sa presvedčil, že keď Potter musí a chce, dokáže aj to, čo nikdy predtým nedokázal.
„Myslím, že ste konečne pochopili podstatu mentálneho boja, Potter. Je to veľmi podobné neverbálnemu čarovaniu, ale s tou výnimkou, že pri tomto musíte preniknúť do mysle svojho protivníka. Ako som vravel, je to jediný spôsob, ako bojovať s mŕtvymi. Nie preto, že by im váš útok, či už fyzický alebo mentálny, ublížil, ale tak ako ste dnes zablokovali tú kliatbu v mysli svojho syna, môžete rovnakým spôsobom zastaviť ich schopnosti útočiť.“ vysvetlil Snape Harrymu.
„Ale štítové kúzlo ich nebude blokovať neustále. Musel by som ho udržiavať, alebo nie?“
„Samozrejme, že ich nebudete blokovať štítovými kúzlami, Potter. Na to, aby ste to dokázal potrebujete ešte veľa cvičiť, ale ak uvážime váš dnešný pokrok, myslím, že ste schopný to zvládnuť.“ zavrčal Snape. Vyslovovať uznanie, navyše Potterovi, preňho nebolo bežné. Harry si to tiež uvedomoval a radšej nereagoval na túto pochvalu.
„Ďakujem vám za pomoc, pán profesor. Za záchranu môjho syna.“ povedal nakoniec.
„Nebuďte hlúpy, Potter. Zachránil sa sám, s trochou vašej pomoci. Takže ak si niekto zaslúži pochvalu, je to on.“ ukázal na spiaceho chlapca. Harry prikývol.
„Ale….“ zaváhal Snape a zamyslel sa. Ten chlapec ho skutočne zaujímal a on chcel zistiť o ňom viac. Oveľa viac.
„Ak chcete moju pomoc, nechajte ma učiť ho. Aspoň nejaký čas. Pomôcť mu rozvíjať jeho schopnosti.“ navrhol celkom nezaujato, no v duchu zatínal zuby, aby mu Potter vyhovel.
Harryho tento návrh zmiatol a prekvapil. Kedy Snape dobrovoľne ponúkol niekomu doučovanie? Nikdy, odpovedal si Harry okamžite. A pri spomienke na jeho vyučovacie metódy si Harry pomyslel, že tomu svojho syna nevystaví. Ale na druhej strane, dokáže pre Albusa nájsť niekoho, kto by mu s jeho schopnosťami pomohol? Snape toho vie naozaj veľa, hoci…tvrdil, že sa s nikým ako je Albus ešte nestretol. Jeho nerozhodnosť sa mu zračila aj vo výraze tváre. Napokon zvolil kompromis.
„Ja súhlasím, ale konečné rozhodnutie nechám až na Albusovi. Nech sa sám rozhodne, či sa chce učiť od vás, pane.“ povedal Harry, Snapeovi však táto odpoveď stačila.
„Tak teda, zastavím sa tu zajtra večer, aby som jeho stav skontroloval a myslím, že potom by sme mohli pokračovať vo vašich lekciách, Potter. Prajem vám obom dobrú noc.“ povedal a kývol na pozdrav smerom k Ginny. Vďačne sa naňho usmiala a hneď potom mala oči opäť len pre svojho syna.
Snape odišiel a nechal rodinu osamote.
„Harry.“ zašepkala Ginny. Prišiel k nej a sadol si vedľa.
„Bude v poriadku. Počula si Snapea.“ ubezpečoval ju. Chvíľu bolo ticho. Mlčky sedeli a pozorovali spiace dieťa, keď Harry začul na chodbe nesmelé kroky. Odhrnul záves a uvidel malú siluetu stojacu vo dverách.
„Poď sem, James.“ zavolal na chlapca a ten poslúchol. Potichu prešiel k rodičom a vystrašene pozeral na brata.
„Čo mu je?“ spýtal sa. Otec mu večer povedal, že Al je na ošetrovni, ale výslovne mu zakázal sem chodiť. Lenže už to nemohol vydržať a tesne nad ránom sa sem vkradol.
„Teraz už len spí. O pár dní sa zobudí a bude úplne v poriadku.“ odpovedala mu matka a posadila si ho na kolená. Harry zobral z vedľajšej postele deku a prehodil ju cez nich. James nakoniec ešte zaspal mame na kolenách.
Madam Pomfreyová prišla hneď ráno, aby pacienta skontrolovala. Nechápala, aký zázrak sa cez noc udial, pretože Harry jej nič neprezradil, no po dôkladnej čarodejníckej prehliadke skonštatovala, že je na najlepšej ceste k úplnému uzdraveniu. Ešte raz nechápavo pokrútila hlavou a zmizla za dverami svojej kancelárie.
Aj George s profesorkou McGonagallovou sa zastavili, aby sa spýtali na jeho stav a obom sa uľavilo po tej dobrej správe.
Ginny bola unavená, no odmietala vzdialiť sa od svojho syna, takže nakoniec prijala riaditeľkinu ponuku odpočinúť si v jej byte, zatiaľ čo Harry sa venoval svojej práci a znova a znova kontroloval ochranné čary v škole a bystrozorov, ktorí tu boli pridelení.