Kapitola č.46: Sám sebou
Severus Snape kráčal tmavou nocou po Bradavických pozemkoch a nechal sa unášať spomienkami. Väčšinu života strávil v tomto hrade a mal na tie roky dobré i zlé spomienky. Roky ponižovania a urážok od Jamesa Pottera a jeho partie, dlhoročné priateľstvo a jeho láska k jedinej žene, Lilly Evansovej, rozhodnutie pridať sa k Voldemortovi a následne ho zradiť, a nakoniec jeho pôsobenie na tejto škole v úlohe učiteľa. To bol jeho život. Život, na ktorý nie je hrdý a keby mal príležitosť, mnoho z neho by zmenil. Po svojej smrti mal čas nad všetkým sa zamyslieť a uvedomiť si svoje chyby.
Jednou z nich bolo aj jeho správanie sa k Harrymu. Nikdy by to nikomu nepriznal, ale sám seba neoklamal. Na začiatku ho neznášal, pretože ho obviňoval z Lillyinej smrti. Kiežby nikdy neprišiel na tento svet...myslieval si Severus v čase, keď Harry vyrastal u svojej tety. Keď potom nastúpil do školy, jediný pohľad naňho mu pripomenul všetko to, čo mu spôsobil jeho otec. Prekliaty Potter, opakoval si denne. Hneď na začiatku mu dal najavo svoju nenávisť a tak Harry nemal inú možnosť, než rovnako nenávidieť svojho učiteľa. Severus Snape často premýšľal, aké by to bolo, keby Harry nebol taký tvrdohlavý a nechal sa zaradiť do Zmijozelu. Dokázal by v tom prípade potlačiť svoju averziu voči nemu a spoznať ho takého, akým skutočne bol? Albus mal pravdu, bol oveľa viac podobný Lilly než Jamesovi, ale on to odmietal vidieť. Chcel na ňu zabudnúť, ale s ním pod nosom to šlo len ťažko. Neustále mu ju pripomínali tie jeho smaragdové oči. Jej oči. V škole patril medzi priemerných študentov. Nič výnimočné, ale ani obyčajné. Určité jeho vlastnosti ho predurčovali k tomu byť iný.
Keby som ho vtedy lepšie chápal, mohol som ho učiť. Mohol som z neho dostať viac. Ale on to nakoniec dokázal aj bez mojej pomoci, hovoril si Severus. Keby...nemá zmysel rozmýšľať nad tým, čo by mohlo byť, nadával si v duchu Snape. Už sa to nedá zmeniť. Za chyby sa platí a on zaplatil svoju cenu. Nikdy už nebude môcť pozrieť do tých očí, ktoré v ňom zapálili plameň lásky. Nemohol by zniesť ľútosť a výčitky v jej očiach za to, čo urobil. Ani to, že ho celú tu dobu chránil ho neospravedlní. A hoci sa zdá, že Harry Potter zabudol na svoju nenávisť k nemu, zostáva medzi nimi priepasť ňou vyhĺbená. Severus Snape bol konečne na mieste, ktoré bolo jeho dočasným domovom. Ako veľmi to tu nenávidí. Ale nemá inú možnosť.
Ľahol si na rozpadajúcu sa posteľ a pokračoval vo svojich úvahách. Prekvapovalo ho najmä to, že to bol práve Harry, kto začal stavať akýsi neviditeľný most cez tú priepasť. Bolo to také nečakané a on to nechápal. Myslel, že aj keď mu odhalil svoje skutočné pocity, zostane v jeho očiach naďalej vrahom. Bezcitným a bezcharakterným človekom. Nahováral si, že je mu to jedno, ale nebolo. Harry ale zrejme pochopil...postaral sa o to, aby jeho meno bolo po smrti očistené. Isteže o tom vedel, ale nikdy za to nepoďakoval ani inak nevyjadril vďaku. Pomenoval po ňom svojho syna....prečo by to robil, ak by svojho profesora stále nenávidel? Požiadal ho o pomoc v boji proti Zmijozelov. Jeho, nie svojho otca či Brumbála. A teraz, bol ochotný zveriť život svojho syna do jeho rúk, pretože veril, že je jeho jedinou nádejou. Áno, Harry Potter mu veril a dával to jasne najavo. Rád by mu to nejako oplatil, prijal hodenú rukavicu, ale priečilo sa to jeho povahe. Nemohol zo dňa na deň zmeniť svoje správanie k nemu. Musí si zachovať svoju hrdosť, svoju dôstojnosť. Potter sa nikdy nedozvie, čo si o ňom skutočne myslím, zaumienil si Snape. Ale bola jedna vec...jeden spôsob, ako mohol aspoň trochu niektoré svoje chyby napraviť.
Jeho šanca menom Albus Severus. Môže sa k tomu chlapcovi správať tak, ako sa mal kedysi správať k Harrymu. Môže sa pokúsiť o to, aby bol jeho učiteľom, jeho sprievodcom a možno...priateľom. A nielen preto, že je to Harryho syn, ale preto, že ho ten chlapec naozaj zaujal. Veľmi dlho nestretol nikoho, kto by v ňom vzbudil toľkú zvedavosť s túžbou odhaliť niečo nepoznané, niečo výnimočné. Až Albus Severus. Hneď zajtra sa tam vráti a porozpráva sa s ním, zaumienil si Snape. Chlapec bude spať ešte niekoľko dní, ale on tak dlho nemôže čakať. Musím vedieť, či mám šancu, rozhodol sa Snape a s touto poslednou myšlienkou sa ponoril do ničoty. Žiadne sny ani nočné mory. Nebolo nič, len temnota a samota, čo ho obklopovali.
Zobudil sa skôr, než prvé slnečné lúče stihli preniknúť za okná jeho dočasného príbytku. Cítil, že jeho telo ho opäť prestáva poslúchať, preto bez váhania siahol do vrecka svojho plášťa a vytiahol z neho fľaštičku s mliečno bielym lektvarom. Vypil ho a čakal, kým sa príjemné teplo nerozlialo po celom tele a neuvoľnilo jeho ochabnuté svaly. Lektvar sa mu podaril na prvý pokus a účinkoval prekvapivo dobre. Odrazu ho vyrušil slabý zvuk prichádzajúci zvonku. Boli to tiché kroky, takmer nečujné, ale Severus Snape mal vždy výnimočne dobrý sluch. Ukryl sa za dvere otvorenej skrine a čakal tam na toho, kto sa odvážil rušiť ho. Vedel to skôr, než sa dvere miestnosti otvorili. Dnu vošiel štíhly muž, len o trochu vyšší ako Snape. Bol starý a jeho vek sa odrážal na jeho tvári plnej stareckých vrások. Pohyboval sa však prekvapivo rýchlo a presne, bez jediného zaváhania. Severus vyšiel zo svojho úkrytu a postavil sa tvárou k svojmu pánovi.
„Tu si, Severus. Hľadal som ťa.“ skonštatoval Salazar Zmijozel, len čo ho uvidel.
„Čím vám môžem poslúžiť, pane?“ spýtal sa Snape úslužne a opäť si dôkladne prezeral muža stojaceho pred ním. Bol úplne iný, avšak predsa tak podobný Voldemortovi. Líšil sa svojim vekom a vzhľadom. Podlhovastú tvár lemovali dlhé sivé vlasy, siahajúce mu skoro po pás. Oči čierne ani uhoľ, orlí nos a tenké, prísne pery mohli patriť kedysi celkom peknému mužovi, dnes však v tvári poznačenej hlbokou nenávisťou, zlobou a túžbou po moci nezostal ani náznak niekdajšej krásy. Salazar Zmijozel veľmi skoro po založení Bradavíc so svojimi priateľmi zatúžil po vlastnej moci. Chcel ovládnuť svet a pracoval na tom rôznymi spôsobmi. Poštval proti sebe nielen priateľov, ale aj zvyšok sveta, ktorý ho odmietal nasledovať a tak sa z neho stalo to, čím je teraz. Strávil dlhé roky uväznený v medzi svete, ale nemohol zomrieť. Uviazol v svete, z ktorého nebolo úniku a tak jediné, v čo veril bolo, že sa raz vráti a pomstí sa. Teraz nastal ten čas. Čas odplaty. Vráti svetu všetko, čo mu spôsobil a tí, čo sa mu vzpriečia budú ľutovať. To bolo to, čím sa podobal Voldemortovi, hoci Snape nemohol povedať, kto z nich je väčšou hrozbou, horším protivníkom.
„Čo si doposiaľ zistil, Severus?“ spýtal sa Zmijozel a zahľadel sa do jeho hlbokých, bezodných čiernych očí. Nemohol však vidieť nič, len temnotu.
„Môj pane, neviem, či ste už počuli o Luciusovom útoku na jedného zo študentov.“ začal sebavedome Snape.
„Isteže, počul som, že napadol vlastného vnuka. Ale ty vieš, že v tomto majú moji drahí priatelia voľnú ruku.“ Zmijozel hovoril tichým a chrapľavým hlasom.
„Viem, pane. Ibaže v záujme vášho plánu by ste mali zakázať akékoľvek ďalšie útoky na školu, kým nebude správny čas. Lucius tým svojim činom spôsobil viac problémov než úžitku.“ vysvetľoval Snape
.„Ako to myslíš?“ spýtal sa starec, ktorý sa dovtedy pomaly prechádzal po malej zaprášenej izbe. Teraz sa zastavil tesne pred Snapeom a skúmavo si ho prezeral.
„Pane, Lucius síce napadol svojho vnuka, ale nepočítal s tým, že ho minie. Zasiahol nakoniec niekoho iného. Syna Harryho Pottera. Na školu sa po tom útoku prihnali ďalší bystrozori a ochrany hradu sú posilnené. Harry Potter teraz bude denne v škole, aby dohliadol na synov a ostatných študentov. To nám rozhodne nepomôže.“ vysvetľoval a snažil sa využiť možnosť, ktorá sa mu práve ponúkala. Musí presvedčiť Zmijozela, že pokiaľ škola trošku nepovolí v obrane a kým na hrade bude prítomný Potter, mali by s plánom počkať.
„Isteže, Severus. To je pravda. Bradavice budú pripravené na ďalší útok. Musíme teda trošku zmeniť plány.“ zamyslel sa Zmijozel a uprene pozeral niekam za Snapea, ktorý nepohnute stál na jednom mieste.
„Povedz mi, Severus, niečo viac o tom Potterovi. Počul som o ňom od Bellatrix a Luciusa, dokonca niečo aj od Siriusa. Čo je na ňom také zvláštne? Čím je tak výnimočný?“ vyzvedal Zmijozel. Jeho staré nohy ho doviedli k posteli a posadil sa. Snape zostal stáť a spomínal na všetko zlé, čo si o Potterovi kedysi myslel. Musí vytvoriť dojem, že Potter je v celku neškodný idiot, ktorý má neustále viac šťastia než rozumu. Čo na tom, že to nie je pravda? Mohlo by im to pomôcť a získali by moment prekvapenia.
„Potter nie je ničím výnimočný. Je to priemerný čarodejník, nič viac. Jeho meno ho preslávilo už ako dieťa, keď sa zdalo, že porazil Temného Pána. Ale to čo ho vtedy zastavilo bola obeť Potterovej matky. Odvtedy ňou bol chránený až do svojej dospelosti a len vďaka pomoci iných sa úspešne vyhýbal smrti. Ako sa mu podarilo zabiť nášho Pána naozaj neviem, ale určite pri tom pomáhal nejeden skúsenejší a lepší čarodejník, než je Potter.“ vravel Snape tým najľahostajnejším hlasom a dal si záležať na tom, aby v ňom bolo cítiť aj trochu pohŕdania. Nebolo to až také ťažké a znelo to naozaj presvedčivo.
„Učil si ho, Severus, všakže? Nemal si toho chlapca v láske, ak sa nemýlim.“ konštatoval Zmijozel a zrejme ho potešila správa o tom, že Potter nie je až takou hrozbou.
„Nie, pane. Nenávidel som Pottera a on nenávidel mňa. Rozhodne neurobil nič, čím by si zaslúžil môj obdiv či úctu.“ klamal ďalej presvedčivo Severus Snape.
„Dobre, verím ti. Nemyslel som si, že by bol naozaj taký úžasný, za akého ho všetci považujú. Ale Voldemort podcenil starovekú mágiu a ja som kedysi tiež urobil mnohé chyby. Tých sa musíme vyvarovať, Severus, a potom.....víťazstvo bude naše.“ povedal víťazoslávnym hlasom a v očiach sa mu zablyslo.
„Aké sú teda vaše plány, pane?“ dovolil si Snape prerušiť ticho, ktoré sa rozhostilo v miestnosti.„Ach, moje plány. Áno, mám plány, Severus. Bradavice musia počkať. Čakal som doteraz, tých pár týždňov navyše na tom nič nezmení. Počkáme, kým neprestanú byť ostražití a neurobia chybu. To bude tvoja úloha, Severus. Budeš sledovať školu a hlásiť mi, čo sa deje. Sám potom rozhodnem, kedy bude najvhodnejší čas na útok.“ prikazoval Zmijozel.
„Rozumiem, pane. Takže moja jediná úloha bude sledovať školu?“ chcel sa uistiť Snape.„Áno, Severus. Len toľko od teba zatiaľ potrebujem. Samozrejme pre teba platí to, čo pre ostatných. Pokiaľ ide o vlastnú zábavu, máš úplnú voľnosť. Ale poznamenal si správne, s výnimkou Bradavíc. Všetci dostanú zákaz priblížiť sa k hradu bez môjho vedomia.“
„To bude rozumné, ďakujem pane.“ pokorne odpovedal Snape a trochu sklonil hlavu v úklone.
„Nebudem ťa viac zdržiavať, Severus. Príď zajtra večer, uvidíme čo sa za ten čas zmení.“ prikázal mu a tak ako prišiel, zase odišiel. Severus Snape opäť osamel. Smelé slnečné lúče prenikali cez zadebnené okná a v úzkom pruhu svetla bolo vidieť lietajúce zrnká rozvíreného prachu. Znova si ľahol do postele, na ktorej pred chvíľou sedel ten prekliaty starec a pohrúžil sa do svojich myšlienok. Snáď sa mu podarilo trošku odpútať Zmijozelovu pozornosť od školy a získať tak Potterovi čas na prípravu. Podobnými myšlienkami sa zaoberal až do večera, kedy sa mohol nepozorovane dostať do hradu.
Naozaj ho nik nevidel. Vošiel potichu na ošetrovňu a prekvapilo ho, že pri Albusovi nik nie je. Chlapec stále ležal pokojne na posteli a oddychoval. Ruky natiahol nad jeho telo a sústredil sa na prehliadku. Nezistil žiadne zmeny k horšiemu, ba práve naopak. Albus sa uzdravoval rýchlejšie, než predpokladal. Ešte raz sa obzrel po izbe, či tu skutočne nik nie je a potom sa posadil na najbližšiu stoličku. Má teraz najlepšiu príležitosť, mal by ju využiť. Nemusel dlho rozmýšľať a v najbližšom okamihu prenikol do chlapcovej mysle.
Obklopovala ho jemná hmla. Chvíľu zostal stáť a čakal, kým ustúpi. Hmla bola postupne redšia a k jeho očiam prenikalo žiarivé slnečné svetlo. Stál na zelenej lúke posiatej najrôznejšími kvetmi a tráva mu siahal takmer po členky. Nad ním nebo, bez jediného obláčika bolo ďalším harmonickým prvkom, ktorý dopĺňal túto pokojnú a príjemnú atmosféru. Severus Snape zavrel oči a zhlboka sa nadýchol toho sviežeho vzduchu. Nechal slnečné lúče hladkať jeho smrteľne bledú tvár a vstrebával energiu, ktorá prúdila všade naokolo. Uvedomil si však, že sem prišiel z iného dôvodu a tak vykročil vpred. Netrvalo dlho a uvidel chlapca sediaceho v tráve, s knihou v ruke. Na tvári spokojný úsmev a oči uprené na stránku knihy. Uvidel prichádzajúceho muža a tak na chvíľu odtrhol zrak od pútavej knihy. Úsmev na tvári nezmizol, len pokojne čakal, kým muž dôjde až k nemu.
„Profesor Snape?“ spýtal sa sebaisto.
„Ahoj. Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa Snape a keď chlapec prikývol posadil sa do trávy naproti nemu. Vidieť Severusa Snapea sedieť v tráve s pokojným a uvoľneným výrazom na tvári by bezpochyby vyrazilo mnohým dych, ale on a chlapec si rozumeli. Boli v svete, kde nemuseli nič predstierať, nič tajiť.
„Albus, však?“ spýtal sa znova Snape.
„Albus Severus, presne tak.“ odpovedal bez najmenších rozpakov. Snape pozrel na knihu v chlapcových rukách a usmial sa. Nebol to jeho zvyčajný, ironický úsmev, ale príjemný, dokonca by sa dal označiť ako radostný.
„Příběhy pěvce Beedla.“ prečítal nahlas názov knihy. „Bola mojou obľúbenou, keď som bol v tvojom veku.“ konštatoval Snape.
„Tiež ju mám veľmi rád. Dostal som ju na Vianoce od priateľa. Je to novšie vydanie, ale teta Hermiona má doma veľmi starý a vzácny originál. Myslím, že vravela, že ho dostala od profesora Brumbála.“ odvetil mu pokojne Albus a podal mužovi do ruky knihu. Ten ju otvoril a svojim hlbokým hlasom začal čítať nahlas jednu zaujímavú pasáž. Keď skončil, úsmev opäť rozžiaril jeho tvár a s poďakovaním vrátil Albusovi knihu. Potom si ho so záujmom prezeral. Chlapec zase len tíško čakal.
„Vieš, prečo som prišiel?“ spýtal sa Snape nakoniec.
„Kvôli tomu, čo sa stalo? Vysvetliť mi to?“ pokúsil sa hádať Al.
„Áno, presne preto. To, čo sa stalo bolo veľmi nezvyčajné. Nedokáže to každý.“ začal Snape vysvetľovať. Potichu a trpezlivo, tak ako asi ešte nikdy predtým. Chcel si získať priazeň toho chlapca, nie ho vystrašiť.
„Máš v sebe vzácny dar, Albus. Dar, ktorý ťa robí výnimočným. Ale potrebuješ sa naučiť ho ovládať. Naučiť sa ho používať.“ pokračoval.
„Aký dar? To, čo sa stalo som neurobil ja, stalo sa to samo od seba.“ protestoval chlapec.
„Áno, to sa stalo samo od seba, pretože tvoje magické jadro bolo ohrozené. Ale je možnosť naučiť sa s tým darom pracovať a využívať ho cielene.“
„Čo teda dokážem?“ dychtivo sa pýtal chlapec. Snape sa musel znova pousmiať, tentoraz nad prekvapeným a zvedavým výrazom chlapcovej tváre
.„Mohol by si pomáhať ľuďom. Liečiť ich. Najprv sa však musíš ešte veľa učiť.“
„Ako?“ spýtal sa Albus a myslel si, že pozná odpoveď.
„Neviem to presne. Nikdy som nikoho ako si ty nestretol. Na svete je takých len veľmi málo a často o svojich schopnostiach ani netušia. Ale ak mi dovolíš....dovoľ mi pokúsiť sa pomôcť ti.“ navrhol konečne profesor.
„Vieš, že som mŕtvy, ale vďaka tomu by som mohol byť vnímavejší k tvojmu jadru a viesť ťa správnym smerom.“ doplnil.
„Bude to ťažké, však?“ spýtal sa Al, ale v hlase nebol ani náznak strachu.
„To zrejme bude, ale všetko záleží na prístupe. Ak sa budeš chcieť učiť, uľahčíš si to.“
„Súhlasím. Kedy s tým začneme?“
„Podaj mi ruku.“ prikázal Snape. Al vložil svoju malú dlaň do chladných mužských rúk a čakal, čo bude ďalej. Snape zavrel oči a on sa riadil jeho príkladom.
„Sústreď sa. Nemysli na nič. Na nič, len vnímaj energiu, ktorá vychádza z tvojho vnútra. Je tam, niekde hlboko, ale raz bola vypustená a čaká na to znovu. Cítiš ju, Albus?“ hovoril Severus potichu. Albus sa sústredil a cítil teplo, ktoré sa rozlievalo jeho vnútrom. Napĺňalo ho. Dávalo mu silu. Otvoril oči a pozeral do tých hlbokých čiernych studní, ktoré ho sledovali. Usmievali sa obaja.
„Keď sa vrátiš, začneme.“ povedal Snape a chystal sa na odchod.
„Dovidenia, pán profesor.“ rozlúčil sa Albus a opäť sa začítal do knihy. Harry stál neďaleko postele a sústredene sledoval svojho syna aj profesora lektvarov. Nechcel ich rušiť, ale istota je istota. Keď konečne Snape opustil myseľ chlapca, všimol si ho.
„Bolo to nutné, pán profesor?“ spýtal sa Harry trošku podráždene. Určite by mu v tom nebránil, keby ho požiadal, ale nepáčila sa mu myšlienka, že Snape prenikol do synovej mysle
.„Myslím, že áno, Potter. Mimochodom, váš syn súhlasí s tým, že ho budem učiť. Mal by sa prebrať zajtra večer.“ povedal Snape úsečne a venoval mu krátky, prísny pohľad. Už bol zase ako predtým. Len s chlapcom to bolo iné. S ním sa mohol uvoľniť a byť sám sebou. Ale o tom nik nemusí vedieť, usmial sa v duchu sám pre seba.
Keď už sa tu ocitol s Potterom, povedal mu o Zmijozelových plánoch. Prebrali spolu to najnutnejšie a on sa potom vytratil rovnako nebadane, ako sem prišiel.