Kapitola č.49: Je späť
Harry sa vrátil na ošetrovňu hneď potom, čo videl vchádzať Snapea do Siriusovho domu. Teda, dom nemohol vidieť, pretože bol zrejme chránený novým Fideliusovým zaklínadlom, ale videl svojho učiteľa nenápadne zmiznúť. Bystrozori boli na svojich miestach a mali sledovať každého, kto v dome zmizne.
Chlapec ešte stále spal, keď prišiel a našiel Ginny zaujatú rozhovorom s riaditeľkou. Obe ho privítali úsmevom a keď sa spýtal na Jamesa, vysvetlili mu, že šiel do spoločenskej miestnosti s kamarátmi a príde neskôr. Sadol si k nim a potichu rozoberali svoje plány. Sedel k Albusovi najbližšie a tak si prvý všimol slabý pohyb jeho prstov. Inštinktívne ho chytil za ruku a potichu ho oslovoval menom, aby sa prebral. Ginny aj Minerva tiež zbystrili a podišli bližšie. Druhá chlapcova ruka spočinula v matkinej a o veľmi krátky okamih sa zachveli jeho viečka. Otvoril oči a prvé čo uvidel boli usmievavé, avšak stále trochu ustarané tváre rodičov.
„Mami, oci.“ boli jeho prvé slová a než stihol dodať niečo viac, ocitol sa v pevnom objatí. Ginny sa po tvári kotúľali slzy radosti a Harry si konečne naozaj vydýchol a šťastne sa usmieval. Minerva McGonagallová ich dojato sledovala, no nechcela nijako narušovať túto rodinnú chvíľu, kým ju Harry nepresvedčil, aby sa k nim pridala. Povedali Albusovi, že je to jeho prababička a ten neváhal a radostne sa jej hodil okolo krku. Bola prekvapená, ale šťastná z toho prejavu úprimnej detskej radosti.
Zdalo sa, že je Albus naozaj úplne v poriadku a plný energie. Madam Pomfreyová však rozhodla, že si ho tam ešte aspoň cez noc nechá na pozorovanie. Všetci sa úprimne zasmiali, keď Albus prevrátil očami na znak nesúhlasu s ošetrovateľkou. Behom večera sa objavil James v doprovode s Nevillom a Georgom, ktorý sa tiež prišli pozrieť na malého pacienta. Chlapec svojou veselou náladou nakazil všetkých okolo a oni aspoň na chvíľu zabudli na starosti, ktoré ich čakali tam vonku.
Tesne pred večierkou dnu vtrhla nahnevaná ošetrovateľka a vyháňala návštevníkov z miestnosti. Nepomohli protesty učiteľov ani riaditeľky, madam Pomfreyová trvala na svojom.
„Ocko, zostaneš so mnou?“ spýtal sa Albus, keď už boli všetci preč, len rodičia sa ešte chceli so synom rozlúčiť. Obaja upreli svoje smaragdovo zelené oči na ošetrovateľku a tá len mávla rukou so slovami, že ju aj tak nikto nepočúva. Ginny pochopila, že Al sa chce s otcom porozprávať a len sa nad jeho požiadavkou usmiala. Každému dala bozk na rozlúčku a ponáhľala sa za riaditeľkou.
Harry sa usadil pohodlne na posteľ tak, aby sa mohol Albus oňho oprieť a chvíľu tak mlčky zostali. Ako prvý ticho prerušil otec.
„Povedal ti profesor Snape, čo sa stalo?“ Chlapec prikývol.
„Je to vôbec možné?“ spýtal sa nesmelo.
„Čo konkrétne myslíš, synak?“
„No to, že by som mohol byť zvláštny.“
„Nie mohol, ty naozaj si zvláštny.“ opravil ho Harry.
„Ale prečo práve ja?“ nechcel veriť chlapec.
„Myslím, že táto otázka bude prenasledovať našu rodinu neustále.“ usmial sa Harry pri spomienke, ako často myslel na to, prečo práve on je tým Vyvoleným, čo má zabiť Voldemorta.
„Určite je ešte mnoho vecí, týkajúcich sa našej rodiny, ktoré nám zostanú utajené, Albus.“ Myslel pritom na nedávno odhalené tajomstvo a na to, čo by ho v budúcnosti mohlo ešte prekvapiť. Z myšlienok ho vytrhol Alov hlas.
„Profesor Snape ma bude učiť.“ oznámil.
„Viem, chlapče. Si si istý, že s tým súhlasíš? Profesor dokáže byť niekedy naozaj …..prísny.“ dokončil napokon, hoci pôvodne ho napadlo množstvo iných prívlastkov.
„Bol by som radšej, keby si ma mohol učiť ty ocko, ale to nejde, však?“
„Máš pravdu, to by som nezvládol.“ priznal synovi.
„Myslím teda, že profesor Snape bude ten, ktorý by mi mohol pomôcť. Ale čo keď to ja nezvládnem?“ zapochyboval o sebe chlapec. Harry si uvedomoval, ako veľmi je mu podobný nielen vzhľadom, ale aj povahou. Aj on o sebe vždy pochyboval. Preto nikdy neváhal a snažil sa svoje deti povzbudzovať a dvíhať ich sebavedomie kedykoľvek k tomu bola príležitosť.
„Nepochybujem o tom, že to zvládneš, Al.“ presvedčivo povedal Harry, no keď videl, ako sa chlapec nadychuje aby niečo namietal, položil mu prst na ústa, aby ho umlčal a dodal:
„Aj keby nie, pre nás sa tým nič nemení. Rozumieš, Al? Nič. Máme ťa radi takého, aký si, lebo výnimočným ťa nerobí len ten dar, ktorý máš, ale ty si pre nás výnimočný už len tým, že si.“ dokončil a na dôkaz svojich slov dal synovi pusu na čelo. Chlapec sa usmial a už sa nesnažil nič namietať. Pohodlne sa uložil tak, aby cítil otcovu prítomnosť a zavrel oči. O chvíľu bolo počuť jeho tichý a pravidelný dych svedčiaci o tom, že zaspal. Harryho myšlienky sa vrátili k jeho vlastným rokom stráveným v Bradaviciach. Napokon zaspal držiac syna v bezpečnom objatí, akoby sa bál, že mu ho môže niekto vziať.
„Ehm, ehm.“ ozvalo sa niekde. Harry sa pomaly preberal zo spánku a uvedomoval si nejasné obrysy izby na ošetrovni. Na stoličke vedľa postele uvidel čiernu siluetu. Netrvalo dlho, kým si uvedomil, že ide o Snapea.
„Ako ste sa sem dostali?“ spýtal sa rozladene Harry.
„Aj vám dobré ráno, pán Potter. Ako vidíte, vaše posilnené ochrany mi nezabránili dostať sa do hradu.“ povedal Snape s úškrnom na tvári.
„Ako je chlapcovi?“ zmenil radšej tému.
„Včera sa zobudil, presne ako ste vraveli. Je v poriadku. Madam Pomfreyová ho dnes pustí z ošetrovne.“ vravel potichu, aby nezobudil spiaceho syna.
„Na Zmijozelov pokyn mám byť priamo v hrade. Zabránime tým odhaleniu, ktoré by nepochybne prišlo, keby som kvôli vašim lekciám nitrobrany musel chodiť sem do školy.“ vysvetlil mu, prečo prenikol do hradu.
„Prečo Zmijozel zmenil názor na to, aby ste boli priamo v hrade?“ bol zvedavý Harry a opatrne sa pritom vymaňoval zo synovho zovretia.
„Poviem vám čo potrebujete vedieť, ale nemyslím si, že je toto najvhodnejšie miesto. Mohli by sme ísť inam?“ navrhol Snape.
„Dobre.“ súhlasil Harry a vyšiel na prázdnu chodbu za Snapeom.
„Kam ideme?“ pýtal sa prekvapene, keď ho Snape viedol do podzemia, kde sa nachádzali jeho komnaty. Neodpovedal, kým sa za nimi bezpečne nezavreli dvere jeho bytu. Harry tu nikdy predtým nebol a bol príjemne prekvapený, keď videl vkusne a pohodlne zariadenú obývačku.
„Posaďte sa, Potter.“ ukázal na kreslo oproti tomu, do ktorého sa posadil sám. Harry sa posadil a čakal, kým Snape začne.
„Zmijozel sa mi včera zveril so svojim plánom. Prezradil mi, čo hľadal v Bulharsku a prečo to hľadal.“ Harry so záujmom počúval a neprerušoval ho.
„Viete, kde je zrkadlo z Erisedu?“ spýtal sa ho profesor.
„Naposledy som ho videl v prvom ročníku v tej miestnosti, kde bol ukrytý Kameň mudrcov.“ povedal Harry a nechápal, prečo učiteľ spomína práve zrkadlo.
„Neviem síce o tom, žeby ho Brumbál odvtedy niekam premiestnil, ale myslím, že by ste to zrkadlo mali nájsť a dobre ukryť, pretože to je to, čo Zmijozel hľadá.“ vysvetlil mu a dopodrobna mu popísal všetko, čo sa dozvedel na schôdzi.
„To je absurdné.“ zavrtel hlavou Harry, keď si vypočul celý plán so zrkadlom. „Tomu musíme zabrániť.“
„Správne, Potter. Ukryte zrkadlo, aby sa k nemu nedostal. Ďalšou úlohou bude naučiť sa mentálne brániť a potom necháte Zmijozela preniesť Oblúk do hradu. Tu bude jediná príležitosť oblúk zničiť.“ plánoval Snape.
„Jediný spôsob, ako ich zastaviť je zničiť oblúk. Späť do Temnoty ich nedostaneme, takže zase uviaznu v medzisvete?“ pýtal sa Harry.
„Je to veľmi pravdepodobné. Zmijozel je však živý a pokiaľ vo chvíli, keď oblúk zničíte nebude v druhom svete, musíte ho zabiť. To by však pre vás nemal byť problém.“ vravel s náznakom sarkazmu.
„Zmijozelova vražda nie je to, čo ma trápi.“ odpovedal Harry potichu.
„A čo iné by vás mohlo trápiť? Hádam to, že zabránite katastrofe?“
„Nemyslím, že sa vám podarí presvedčiť Zmijozela, aby vás a Siriusa previedol späť. Nechcem, aby ste ostali naveky v medzisvete. Nezniesol by som to pomyslenie, že…“ nechal slová visieť vo vzduchu.
„Vaša šľachetnosť ma skutočne dojíma.“ posmieval sa Snape. „Myslím, že práve Black by si to zaslúžil za to, čo chystá.“ zavrčal napokon.
„Sirius niečo chystá?“ spýtal sa Harry prekvapene.
„Doteraz bol zamestnaný hľadaním zrkadla a tak svoje plány musel odložiť, našťastie pre vás. Chystal sa uniesť vášho syna a vydierať vás. Po útoku na Albusa mu to Zmijozel zakázal, ale povedal, že vás zničia po kúskoch a práve Black bude mať to potešenie vás zabiť.“ dokončil Snape. Harry sťažka prehltol. Nebol schopný reagovať na túto správu. Už si síce zvykol na fakt, že mu neustále ide niekto po krku, ale správa, že chceli uniesť jeho syna ním otriasla.
„Jediná rozumná vec, ktorú v tejto chvíli môžete urobiť, Potter, je ukryť svoju rodinu niekam, kde ju nenájdu.“ radil mu Snape. Harry prikývol, že rozumie a ešte stále trochu vyvedený z miery sa chystal na odchod.
„O štvrtej vás a Albusa očakávam v komnate najvyššej potreby. Tu na to nebude dosť priestoru.“ povedal mu Snape skôr, než odišiel. Potom zostal hľadieť na zavreté dvere a pocítil niečo, čo k Potterovi nikdy predtým necítil. Ľútosť.
