Pobočka- potter.sk

Cestou z podzemia stretol oboch chlapcov, ktorí šli s kamarátmi na raňajky. Zaželal im všetkým pekný deň a povedal Albusovi, aby naňho po skončení vyučovania počkal v spoločenskej miestnosti. Nakukol do Veľkej siene a keď tam nevidel ani Ginny ani riaditeľku, šiel za nimi do riaditeľne, kde práve dopíjali kávu.

„Dobré ráno.“ pozdravil.

„Ahoj, Harry.“ povedali takmer zborovo.

„Je niečo nové?“ spýtala sa profesorka.

„Vlastne je.“ povedal a posadil sa do prázdneho kresla. „Musím vám oznámiť, že komnaty profesora Snapea nie sú prázdne.“

„Ako? To nie je možné. Od jeho smrti tam každý odmietol bývať a všetko zostalo, ako bolo. Nik tak nebýva.“ protestovala riaditeľka.

„Profesor Snape sa vrátil a bude tam opäť bývať. Je v našom záujme nechať ho priamo v hrade, pani profesorka. Verím, že sa nebude ukazovať, ale predsa len by som o tom informoval učiteľov aj svojich bystrozorov, keby ho niekto zazrel, súhlasíte?“ vysvetľoval Harry. Minerve sa tá myšlienka nepáčila, ale nemala na výber. Severus, nech to vyzeralo v minulosti akokoľvek, vždy bol a znovu je na ich strane.

„Pred začiatkom vyučovania to oznámim v zborovni. Len dúfam Harry, že vieš čo robíš.“ povedala nakoniec.

„V to dúfam aj ja.“ povzdychol si Harry. „Ešte niečo. Neviete náhodou, kde je zrkadlo z Erisedu?“ spýtal sa.

„Naposledy bolo v miestnosti, kde bol ukrytý Kameň mudrcov, ak sa nemýlim.“ odpovedala prekvapene.

„Myslíte, že ho odvtedy profesor Brumbál nepremiestnil?“ uisťoval sa Harry.

„Istá si tým nie som, ale môžeme sa ho spýtať. Mám ho zavolať?“ spýtala sa a už sa chcela obrátiť k prázdnemu rámu.

„Zatiaľ nie. Myslíte, že by som sa mohol osamote porozprávať s Ginny? Potom by som sa porozprával s profesorom Brumbálom.“ zastavil ju Harry.

„Iste, ja teda zatiaľ oznámim učiteľom správu o Severusovej prítomnosti. Buďte tu ako doma.“ povedala im s úsmevom a odišla.

„Čo sa deje, Harry?“ spýtala sa Ginny, keď sa jeho tvár zamračila ešte viac. Pozrel jej do očí a ona mu mohla vidieť takmer na dno duše. Strach, smútok, bolesť. Vzala ho za ruku a tým ho povzbudila, aby jej to konečne povedal.

„Musíš s deťmi odísť.“ povedal jej nakoniec. Ginny zmeravela.

„Čo to vravíš, Harry? Neopustím ťa, teraz nie, na to zabudni.“ protestovala rozhodne.

„Ginny, počúvaj ma chvíľku. Je to nutné. To najlepšie, čo môžeme urobiť, aby sme ochránili teba a deti.“

„Harry, ja sa od teba nepohnem na krok. Budem ti stáť po boku v dobrom aj v zlom, spomínaš si? Pred dvadsiatimi rokmi som bola podľa vás príliš mladá, aby som bojovala. Zvládla som to, Harry. Vieš, že to dokážem.“ neustala v protestoch.

„Nepochybujem o tvojich schopnostiach, Ginny. Ale pochop, nemôžeš tu zostať ani ty ani deti. Sirius chystá pomstu horšiu než som myslel. Chcel uniesť chlapcov a ktovie čo ďalšie má v pláne, rozumieš? Chce mi vás všetkých vziať, než ma zabije.“ naliehavo a prosebne šepkal Harry. „Prosím, Ginny. Nebudem pokojný, kým nebudete v bezpečí.“

„Schováme deti, ale ja zostanem s tebou.“ nesúhlasila stále. „Ja viem.“ dodala po chvíli rezignovane. „Asi je zbytočné pýtať sa, či pôjdeš s nami.“

Harry sklonil hlavu a nedokázal jej pozrieť do očí. Nič by si neželal viac, než ísť s nimi, ale nemohol. Ginny ho nežne pohladkala po tvári a povedala, že rozumie a urobí všetko, aby ochránila deti.

„A seba.“ dodal Harry.

„Kedy a kam?“ spýtala sa nakoniec už zmierená s tým, že bude musieť Harryho znova načas opustiť.

„To ešte neviem, ale niečo už vymyslíme. Myslíš, že sa mi podarí presvedčiť Hermionu, aby šla s tebou?“ spýtal sa Harry, no obom im bolo jasné, že Ron a Hermiona sa od Harryho neodlúčia. Sprevádzali ho na každom kroku a do všetkého sa púšťali s ním.

„Vezmem so sebou aj Huga a Rose, ak budú chcieť.“ odpovedala mu Ginny miesto toho.

„Nechcem, aby si tam bola sama. Neville určite bude súhlasiť, aby s tebou šla Lenka.“ navrhol napokon.

„Určite. To by bolo fajn.“ povedala mu so smutným úsmevom. Vedela, že aj on sa trápi a nechcela to robiť horšie, než to je.

„Vrátime sa spolu večer domov?“ chcela vedieť.

„O štvrtej máme s Albusom lekciu so Snapeom a potom som len tvoj. Zabavíš sa tu dovtedy nejako? Potom zájdeme po Lilly a pôjdeme domov.“ plánoval Harry.

„Nechajme Lilly ešte jednu noc u Rona a Hermiony a doprajme si jeden večer len my dvaja. Bez detí, bez starostí, len ty a ja. Ktovie, kedy zase budeme spolu.“ prehovárala ho Ginny a on nemal dôvod protestovať. Objal ju a pobozkal.

„Teraz by som sa mal porozprávať s Brumbálom.“ povedal a len veľmi neochotne ju pustil. Podišiel k prázdnemu rámu a vyslovil zaklínadlo, ktoré použila pred časom profesorka McGonagallová. Brumbál tu bol takmer hneď.

„Vitajte, deti. Ako vám môže poslúžiť váš starý riaditeľ?“ usmieval sa na dvojicu.

„Dobrý deň, pán riaditeľ.“ pozdravila ho Ginny, ktorá nemala tak často príležitosť sa s ním rozprávať.

„Vitajte, Ginny. Vyzeráte naozaj úžasne. Som si istý Harry, že ti ju závidí nejeden muž.“ lichotil jej Albus.

„Veru, je čo závidieť. Je to najväčší poklad môjho života.“ prisvedčil Harry a Ginny sa od tej chvály začervenala.

„Ale asi si ma volal z iného dôvodu, než aby ste ma pozdravili. Tak čo sa deje, Harry?“ zvážnel riaditeľ.

„Potrebujem vedieť, kde je zrkadlo z Erisedu pane.“ informoval ho Harry a vysvetlil mu všetko, čo sa dozvedel od Snapea.

„Zrkadlo je tam, kde si ho videl naposledy, Harry. Sú síce zrušené tie ochrany, ktoré si musel ako chlapec prekonať, ale sú tam nové. Verím, že si s nimi hravo poradíš, ak by si ho chcel dať inam.“ povedal mu Brumbál.

„Skontrolujem to a ak by bolo treba, pridám ešte niečo, ale zrkadlo nechám kde je. Bolo by zbytočné ho presúvať.“

„Tiež si myslím.“ súhlasil bývalý riaditeľ. „Harry, myslím, že by si mal začať používať starodávny prútik. Najmä ak chceš ten oblúk úplne zničiť. Urobil si dobre, že si poslúchol priateľov a nechal si si ho pri sebe, ale je na čase dať mu šancu. Slúžil mi naozaj dobre a verím, že tebe bude tiež.“ vravel Harrymu.

„Nie som si istý, pane, či ho chcem používať. Bol by som radšej, keby zostal, kde je.“ oponoval.

„Iste, rozumiem tomu, ale rozmýšľaj o tom chlapče. Možno by to mohlo pomôcť.“

„Myslíte, že by som s jeho pomocou mohol zariadiť, aby ste aj vy prešli späť do nášho sveta a pomohli nám?“ spýtal sa Harry a skrsla v ňom nová nádej. Brumbál sa však zatváril veľmi vážne a zamračil sa.

„Aj keby sa ti to podarilo Harry, nemyslím, že je to dobrý nápad. Mŕtvi sú kde majú byť a nie je správne na tom niečo meniť. Keby si vytvoril prechod pre svojich blízkych, určite by si nechcel, aby ťa zase opustili, keď bude po všetkom. A nielen ty, ale aj ďalší, ktorých blízky by sa vrátili by trpeli ich opätovnou stratou, nemyslíš? A keby si zničil oblúk skôr, než sa všetci dostanú späť, vieš, čo by sa stalo. To nie je to, čo chceš, Harry, však?“ vysvetľoval Brumbál. Harry sa pri tých slovách zahanbil. Vedel, že sa nemá zahrávať so životom a smrťou, ale vidieť ich zase všetkých, objať ich a hovoriť s nimi bolo také lákavé. Rozumel však, čo mal Brumbál na mysli a sľúbil, že neurobí žiadnu podobnú nerozvážnosť.

„Ty to zvládneš, Harry. Viem, že áno.“ povzbudzoval ho Albus a Ginny sa k jeho podpore pripojila a objala svojho muža. Napokon Harry poďakoval za potrebné informácie a rozlúčil sa.

Zvyšok dňa strávila Ginny s riaditeľkou, ak mala voľnú hodinu, alebo s Lenkou, na ktorej začínalo byť vidieť rastúce bruško a tehotenstvo jej ešte viac pridalo na kráse.

Harry si zase plnil svoje povinnosti. Kontroloval ľudí na ministerstve, počúval hlásenia od bystrozorov, ktorí sledovali Grimmauldovo námestie dvanásť aj od tých zo školy. Samozrejme v Bradaviciach strávil najviac času. Okolo tretej, bolo už po vyučovaní, šiel do Nebelvírskej spoločenskej miestnosti, kde sa naňho chlapci vrhli. Chvíľu sa rozprával s Jamesom, vrátil mu neviditeľný plášť a keďže mali s Albusom čas, šiel za Nevillom, ktorý práve prišiel na kontrolu a zamával Harrymu na pozdrav.

„Ahoj, Neville. Počuj, musím odtiaľto chlapcov odviesť do bezpečia. Ginny pôjde s nimi a mňa napadlo, či by si nechcel, aby sa k nim pridala Lenka.“ Neville sa na Harryho prekvapene pozrel.

„Nie je to tu už bezpečné, keď berieš preč deti? Škola sa bude zatvárať?“ pýtal sa prekvapene.

„Nie, Neville. Nemyslím, že sa škola zavrie. Zatiaľ máme nejaký čas, aby sme ju poriadne zabezpečili a nik zo Zmijozelových ľudí by sem nemal prísť. Ale chystajú sa ma nejakým spôsobom vydierať rodinou a ja nechcem nič riskovať, rozumieš? Tak chceš, aby sa k nim Lenka pridala?“ naliehal naňho Harry.

„Rozhodne. Už dávno som jej vravel, že by mala ísť preč a vyhnúť sa stresu, ale nechcela o tom ani počuť. Keď však pôjde Ginny, myslím, že sa mi ju podarí presvedčiť. Mohli by byť u mojej starej mamy. Použijeme Fideliovo zaklínadlo a ak bude treba ešte niečo iné a určite tam budú v bezpečí.“ navrhol Neville.

„To by bolo skvelé, kamarát. Ešte som totiž nevymyslel, kam ich ukryť a toto bude naozaj ideálne.“ súhlasil. „Dobre teda, musím teraz ešte niečo zariadiť. Zajtra dohodneme podrobnosti a zatiaľ by si mohol s Ginnyinou pomocou presvedčiť Lenku. Ginny je u vás. Popros ju, nech tam na mňa počká, kým sa vrátim.“ prosil ešte Harry a chystal sa s Alom na odchod.

Albus bol cestou ku Komnate najvyššej potreby akýsi zamyslený, ba skoro smutný.

„Čo sa deje, Al? Ide o tie lekcie?“ vyzvedal Harry.

„Nie, ocko. Len, dnes som nikde nevidel Scorpiusa. Vlastne ste mi nepovedali, čo sa mu stalo. Je v poriadku, však?“ pýtal sa nesmelo.

„Je v poriadku. Zachránil si svojmu priateľovi život, ty môj malý hrdina. Bol tu dokonca aj jeho otec, chcel ti osobne poďakovať.“ uisťoval ho Harry.

„Naozaj? Ale veď pán Malfoy nás nemá rád. Scorpius mi vravel, že mu cez Vianoce zakázal, aby sa so mnou kamarátil.“ spomenul si Albus a znova posmutnel.

„Draco Malfoy zistil, že ste naozaj kamaráti a vie, že nebyť teba, Scorpius by dopadol horšie. Dokonca sa mi ospravedlnil a už je to v poriadku.“ opravil ho otec.

„Tak teda, prečo za mnou dnes Scorpius neprišiel? Nikde som ho nevidel.“

„Scorpius odišiel zo školy so svojim ockom. Musel, pretože mu stále hrozilo nebezpečenstvo. A to isté urobíte vy.“ povedal Harry a zastavil sa. Kľakol si na jedno koleno, aby videl synovi do očí.

„Albus, odídete všetci s mamičkou skryť sa, aby ste boli v bezpečí a len čo to bude možné, pridám sa k vám a vrátime sa zase domov. Ale sľúb mi niečo.“

„Čo, ocko?“

„Viem, že si chcel pomôcť kamarátovi, ale skoro sme ťa stratili, chlapče. Musíš byť opatrný a nepúšťať sa do nebezpečných situácií, je to jasné?“ naliehal Harry a čakal na synov sľub.

„Dobre, ocko. Pokúsim sa, ale čo keď...“

„Albus, viem, čo myslíš, ale ak to nebude naozaj nutné, vyvaruj sa toho, dobre?“ povzdychol Harry, lebo vedel, aké ťažké je ten sľub dať. On sám sa vrhal do nebezpečenstva, keď sa snažil zase niekoho zachrániť. Pomyslel si, že ten záchranársky komplex, ako to nazýva Hermiona, musí byť dedičný.

„Tak už poďme, inak nás profesor Snape bude preklínať skôr, než vôbec začneme hodinu.“ smial sa Harry a Albus sa k nemu pridal.

„Neskoro ako vždy, pán Potter.“ privítal ich jedovato Snape. Harry sa v duchu uškrnul ako toľkokrát predtým, keď ho učiteľ napomínal za neskoré príchody, alebo za nejaké lajdáctvo. Rozhliadol sa po miestnosti, ktorá keďže ju vyvolal Snape, mala slúžiť k ich lekciám. Najprv síce trochu pochyboval, že vôbec bude fungovať po tom, čo ju na konci siedmeho ročníka pri boji s Voldemortom zapálil Crabbe, ale zdala sa neporušená. Teraz bola kruhová a nie príliš veľká. Na zemi boli tri mäkké podušky na sedenie. Okolo nich nebolo nič, ale steny vymaľované na zeleno pôsobili veľmi upokojujúco.

„Posaďte sa.“ vyzval ich Snape a ukázal na podušky. „Začneme s Albusom.“ rozhodol a obrátil svoju pozornosť výlučne na chlapca. „Vzhľadom k obmedzenému času vyhradenému našim lekciám by som ťa mal naučiť, ako môžeš cvičiť sám. Myslím, že na to budeš mať dosť času.“ hovoril Snape svojim hlbokým, no upokojujúcim hlasom. Harry takýto tón u Snapea v živote nepočul a úprimne nad tým žasol, no nedovolil si nič povedať.

„Takže Albus, vieš, ako sme to urobili naposledy? Podaj mi znova svoje ruky a zavri oči.“ prikázal mu. Keď boli obaja pripravení, Snape prehovoril o niečo drsnejším hlasom.

„Môžete s nami precvičovať očistenie mysle, pán Potter.“ a potom zase venoval všetku svoju pozornosť Alovi.

„Na nič nemysli. Nechaj svoje myšlienky odplávať preč. Nemysli, Albus. Len buď.“ povzbudzoval ho. Albus sa sústredil na jeho slová a snažil sa robiť, čo mu prikázal. Hlavou sa mu mihalo spomienky jedna za druhou, ale on sa snažil od nich odpútať. Postupne ich prestával vnímať a jediné, na čo sa sústreďoval, bol Snapeov pokojný hlas. Odrazu si prestal uvedomovať aj svoju existenciu a ocitol sa v akejsi prázdnote. Obklopovalo ho hlboké ticho. Snape tu bol s ním.

„Výborne, podarilo sa ti to neuveriteľne rýchlo.“ pochválil ho. „Toto tu je tvoja myseľ.“ ukázal na tu prázdnotu.

„Keď si šťastný, bude ťa obklopovať priestor, v ktorom sa šťastný budeš cítiť, keď smutný, bude to naopak. Ale očistená myseľ je zbavená všetkých emócií a prázdna. Žiadne spomienky, žiadne pocity. Tak to má byť.“ na chvíľu sa odmlčal.

„Teraz sa musíš sústrediť na seba. Musíš sa ponoriť hlbšie do svojho vnútra a zistiť, odkiaľ vychádza tá sila, čo ťa robí tým, kým si. Skús to, Albus.“ vyzval ho. Chlapec nevedel, čo má robiť. Snažil sa vnímať, či neucíti nejaký zvláštny pocit vo vnútri, ale nie. Začal sa sústrediť ešte viac a ponárať sa do hlbín svojej duše. Bolo to tam. Kdesi veľmi ďaleko, ale bolo. Videl slabú žiaru kdesi v diaľke. Povedal o tom profesorovi a ten súhlasil, že to bude to, čo hľadá. Albus sa sústredil, pretože sa k tomu chcel priblížiť, ale Snape ho zadržal. Povedal, že je čas skončiť a budú pokračovať inokedy. Keď otvorili oči, uvideli Harryho, ktorý v nemom úžase sledoval, čo sa dialo vedľa neho.

„Je neslušné zízať takto s otvorenými ústami, pán Potter.“ napomenul ho Snape napoly pobavene, napoly pohoršene.

„Prepáčte. Ja len....ja....ale nič.“ vzdal to nakoniec Harry.

„Podarilo sa ti to naozaj veľmi dobre, Albus. Než pôjdeš spať, opäť precvičuj očistenie mysle. Nič viac nie je treba, len očistenie. Zajtra pristúpime k ďalšiemu kroku.“ prikazoval profesor.

„Takže to zvládnem?“ nadšene sa pýtal Albus, ktorý bol úprimne potešený svojim úspechom.

„Nepochybne lepšie, než tvoj otec.“ poznamenal Snape a pozrel na Harryho. „Tak čo, pán Potter, podarilo sa vám úplne očistiť svoju myseľ?“ zdvihol obočie a čakal na odpoveď. Harry len niečo zamumlal, čo Snapea pobavilo.

„Takže zajtra v rovnaký čas, pán Potter. Dnes toho máme nepochybne všetci dosť aj bez vašej lekcie. Na tu bude o trochu viac času, ak sa nemýlim.“

„Máte pravdu, pán profesor. Tak teda, dovidenia zajtra.“ rozlúčil sa Harry a s Albusom vykročil smerom k Nebelvírskej veži. Albus nadšene rozprával otcovi o tom, ako sa mu podarilo uspieť už na prvej lekcii a Harry nevychádzal z údivu. Mal zo syna radosť a dokonca vedel, že Snapeovi môže veriť. Nebude si vylievať na Alovi zlosť kvôli tomu, že jeho nenávidí. Naopak vyzerá to, akoby si Albusa obľúbil a to mu stačilo.

Rozlúčil sa s chlapcami a zašiel k Nevillovi, aby sa mohol s Ginny konečne vrátiť domov. Bol to naozaj dlhý deň a on bol rád, že sa môže na chvíľu odpútať od všetkých problémov a stráviť večer so svojou životnou láskou.