Kapitola č.51: Nečakaná zmena
Zobúdzať sa a usínať vedľa Ginny bol pre Harryho ten najkrajší okamih celého dňa. Často ju ráno sledoval, kým ešte spala. Pokojná, takmer anjelská tvár zdobená medenými prameňmi vlasov, spočívala na vankúši tesne vedľa neho. Vnímal jej pokojný dych a slabý náznak úsmevu na jej tvári. Zrejme sa jej niečo pekné sníva, pomyslel si Harry a kochal sa pohľadom na jej prirodzenú krásu. Viečka sa jej zachveli, čo bol nepopierateľný dôkaz toho, že sa zobúdza. Harry ju jemne začal hladkať po tvári, potom skĺzol na odhalené ramená a ona konečne otvorila oči.
„Bavíš sa dobre?“ spýtala sa ospalo, ale pobavene. Umlčal ju bozkom.
„Musím vyzerať hrozne.“ konštatovala viac menej sama pre seba, ale ovinula ruky Harrymu okolo krku a bozk opätovala.
„Si tá najkrajšia žena pod slnkom a tá jediná, ktorú milujem a vždy budem.“ zašepkal jej do ucha. Ginny sa usmiala a pokračovala vo svojich vtipných poznámkach.
„Tak si to zapamätaj, aby si mi to zopakoval, keď budeme mať takých...“ zamyslela sa, „sedemdesiat rokov.“ a ešte stále rozospato po ňom hodila vankúš. Rozpútala sa medzi nimi posteľová bitka, ktorá vyvrcholila ďalším manželským bozkom a pevným objatím. Ležali pokojne a premýšľali.
„Čo s nami bude, Harry?“ spýtala sa smutne. Všetka dobrá nálada a vtipy boli preč. Bolo ľahké na chvíľu zabudnúť na problémy, ale ťažšie ich riešiť.
„Bude to dobré, drahá. Nech budem kdekoľvek, stále na teba budem myslieť. Na teba a na deti.“ odvetil rovnako smutne Harry.
„Ide hlavne o deti. Robíme to pre nich.“ utešovala sa a rýchlo si zotrela osamotenú slzičku, ktorá sa jej skotúľala po tvári. Nechcela znovu plakať. Nechcela, aby ju on videl plakať. Harry to zazrel, ale nepovedal nič. Len si ju ešte pevne pritiahol k sebe, aby ju uistil, že je stále a za všetkých okolností s ňou.
Práve sa chystali na odchod, keď sa ozvalo zaklopanie. Prekvapene na seba pozreli, než otvorili. Nečakali nikoho, tobôž nie toho, kto stál za dverami.
„Dobré ráno.“ pozdravil muž za dverami. Chvíľu bolo ticho, pretože Harry ani Ginny nevychádzali z údivu.
„Mohol by som ísť ďalej?“ spýtal sa trochu nervózne. Obaja akoby razom ožili. Harry ustúpil a Ginny ho vyzvala, aby vošiel. Keď sa dvere za hosťom zavreli, ozval sa Harry.
„Čo ťa sem privádza, Malfoy?“ Jeho hlas nevyjadroval ani zlosť ani posmech, len úprimnú zvedavosť a trochu obozretnosť. Šlo predsa o Draca Malfoya.
„Helena chcela, aby som ťa pozdravoval, Weasleyová. Teda, Potterová....teda...najlepšie Ginny, ak dovolíš.“ Draco Malfoy rozhodne nevedel, ako pokračovať.
„Ako sa má?“ spýtala sa Ginny, aby preťala trápne ticho rozhosťujúce sa v izbe.
„Dobre.“ vyhŕkol rýchlo. „Vlastne, je rada, že má pri sebe syna, ale chýbajú jej priateľky. Snaží sa to skrývať, ale vidím, že sa trápi.“ dodal Draco. „ Nechápem síce ako, ale odkedy ťa pozná, je ako vymenená. Je šťastnejšia.“ Ginny sa usmiala a gestom naznačila, aby sa muži posadili a ona šla do kuchyne pripraviť im kávu.
„Prečo si prišiel, Draco?“ Harry ho zámerne oslovil menom. To Draca zjavne ešte viac znervóznilo.
„Počuj, viem, že mi nebudeš veriť, ale premýšľal som.“ začal opatrne a čakal nejakú ironickú poznámku. Keď žiadna neprišla, spustil ďalej.
„Veď vieš, vravel som ti to už na ošetrovni. Mimochodom, ako sa má váš chlapec?“ spomenul si náhle a keď pozrel Harrymu do očí, videl v nich úprimný záujem a nádej, že je v poriadku. To Harryho trochu obmäkčilo a mierne sa uvoľnil, hoci mu úplne neveril.
„Albus sa má našťastie dobre. Včera bol už v škole. Vďaka Snapeovi sa nám podarilo prísť na to, ako ho z toho stavu dostať.“ vysvetlil mu Harry. Dracovi sa viditeľne uľavilo, čo Harryho prekvapilo, no pri Snapeovom mene sa Draco zarazil.
„Ako vám mohol pomôcť Snape? Veď je...“
„Mŕtvy, rovnako ako tvoj otec, Draco. Presne tak. A rovnako ako on sa vrátil.“ dokončil Harry. Ginny vošla a pred sebou levitovala tácku s troma šálkami a kanvicou horúcej čiernej kávy.
„Ste v bezpečí, Draco?“ spýtala sa Ginny a keď dostala kladnú odpoveď, ešte pár krát sa zdvorilo a so záujmom opýtala na Helenu a Scorpiusa. Potom sa ospravedlnila, že má ešte prácu a nechala ich osamote.
„A teraz mi konečne povedz, čo chceš, Malfoy.“ nevydržal už Harry, pretože ho jeho prítomnosť dráždila. Snažil sa Malfoyovi pomôcť už dávno, ale on jeho pomoc neustále odmietal. Nechcelo sa mu veriť, žeby to teraz malo byť iné.
„Ako som už vravel, premýšľal som a dospel som k názoru, že nielen ty si mi neraz pomohol a žeby sa karta mohla aj obrátiť a ja....ja...“
„Ty čo?“ netrpezlivo prerušil jeho koktanie.
„Chcel by som sa k vám pridať. Pomôcť vám bojovať. Určite máte zase niečo ako ten Fénixov rád, či čo to bolo. Chcem sa k vám pridať.“ dokončil a čakal, akú odozvu budú mať jeho slová.
„To nemyslíš vážne.“ takmer vykríkol Harry a od prekvapenia zadržiaval dych.
„No jasné, Potter. Len sa mi vysmievaj. Prídem až sem, do tvojho domu, aby som sa ponížil, prišiel som žiadať o možnosť pomôcť a načo? Aby si ma vysmial tým svojim typickým spôsobom. Slávny Potter predsa nepotrebuje pomoc. Zabudni, že som tu vôbec bol.“ rozkričal sa Draco a chystal sa na odchod.
„Počkaj, Draco! Nevysmievam sa ti.“ kričal aj Harry, aby prerušil ten Dracov výbuch.
„Nie? A čo teda?“ posmešne sa spýtal hosť.
„Sadni si.“ vyzval ho Harry pokojnejšie. Draco zaváhal, napokon sa predsa len vrátil do kresla, z ktorého pred chvíľou naštvaný takmer vyletel.
„Prekvapuje ma tvoja náhla zmena názoru, to je všetko. Ešte nedávno si bol schopný veriť, že som sa ti prišiel vysmievať pre smrť tvojho otca, potom dokonca že ťa so mnou tvoja žena podvádza. A to nepočítam sedem rokov strávených s tebou v škole. Uvedomuješ si, ako mi tie slová teraz znejú?“ vysvetľoval Harry a teraz čakal vysvetlenie on.
„Máš pravdu, Potter. Ale myslíš, že po tom všetkom je to pre mňa ľahké prísť za tebou? Nikto mi neverí a veriť zrejme nebude. Ani ty nie.“ sťažoval sa svetlovlasý čarodejník. „Ale Helena ma presvedčila, aby som to aspoň skúsil. Obhajovala ťa, aký si dobrosrdečný a rozumný a že si dávno zabudol na našu školskú rivalitu.“ ironicky sa uškŕňal pri tej spomienke.
„Draco, ešte raz ťa uisťujem, že s Helenou nič nemám, ak máš stále pochybnosti. Pre mňa existuje jediná žena. A čo sa týka našej školskej rivality, zabudnúť sa nedá, ale dokážem sa nad ňu povzniesť. Nie sme 15-roční puberťáci, Draco, ale dospelí muži. Napriek tomu, nie som si istý, že ti môžem vo všetkom veriť.“
„Myslím, že to bude vzájomné.“ podotkol Draco. Harry sa na dlhšiu dobu zamyslel a nechal Draca v napätí. Vedel, že čím viac ľudí sa spojí proti nepriateľovi, tým lepšie, lenže medzi nimi musí byť dôvera a to je niečo, čo Harry k Dracovi zrejme nikdy nepocíti. Na druhej strane, ak nedostane šancu, mohlo by sa stať, že sa pridá na druhú stranu.
„Každá pomoc je dobrá, Draco. Ale uvedom si, že ti nemôžem bezvýhradne dôverovať, kým ma o svojej loajalite nepresvedčíš. Pridáš sa k BA, ale dostaneš len nevyhnutne nutné informácie, je to jasné?“ navrhol Harry kompromis a prekvapilo ho, že Draco mlčky a bez protestov súhlasil. Možno predsa....pomyslel si Harry.
„A čo bude s tvojou rodinou?“ spýtal sa ešte na dôvažok.
„Sú v bezpečí a postarajú sa o seba.“ neochvejne odpovedal.
„Dobre. Tak teda pomôžeš hliadkam v škole. Príď dnes okolo obeda a ak tam nebudem, povedz McGonagallovej, že som ťa poslal ja a nech ťa nechá niekde počkať.“ prikázal Harry a postavil sa, čím naznačil, že debatu považuje nateraz za uzavretú. Vo dverách sa Draco zastavil.
„Zatiaľ dovidenia.“ povedal a natiahol ruku na pozdrav. To bolo už druhý raz, čo Malfoy urobil toto gesto a Harryho neprestávala prekvapovať tá zmena. Potriasol mu rukou a konečne za ním mohol zavrieť dvere. Rukou si prehrabol svoje večne neposlušné vlasy a povzdychol si:
„To nám ten deň pekne začína.“ Uvidel Ginny stáť najprv na najvyššom schode a potom pomaly začala schádzať dole.
„Poďme už po Lilly.“ navrhol jej a vymenili si chápajúce úsmevy.
