Pobočka- potter.sk

Hermiona hneď zasypala Harryho množstvom otázok.

„Veď ho nechaj vydýchnuť, Hermiona. Nevidíš, že je unavený?“ zastával sa ho Ron. Keď sa Harry pohodlne usadil do kresla v Georgovom kabinete, Hermiona už horela zvedavosťou a túžila sa čo najskôr dozvedieť všetky podrobnosti, o ktorých Harry doteraz mlčal. On nemal dôvod to pred nimi tajiť, veď vždy stáli po jeho boku v každej situácii a vo všetkom im dôveroval. Keďže nemal v pláne ani teraz to meniť, postupne im vyrozprával všetko, čo sa stalo v posledných dvoch týždňoch.

Pri opise toho, čo sa stalo Albusovi Hermiona zatajila dych a kŕčovito zvierala Ronovi ruku, až sa jeho tvár skrivila do bolestnej grimasy.

„To pre vás muselo byť strašne. Keď si predstavím, žeby Rose alebo Hugo…“ prehltla naprázdno už len pri tom pomyslení.

„Máš pravdu, ale už o tom nehovorme. Našťastie všetko dobre dopadlo a Ginny s deťmi sú teraz v poriadku.“ pritakal Harry a pri svojich posledných slovách siahol na medailón, ktorý mu pokojne visel na krku.

Keď začal rozprávať o riaditeľke, George, ktorý ich iba mlčky počúval, sa začal potmehúdsky usmievať a mal neskutočnú radosť z toho, že nielen jemu táto novinka vyrazila dych. Ako prvá sa samozrejme spamätala Hermiona.

„Je to celkom logické, keď si premietnem spätne jej správanie v dobe nášho štúdia. Povolila ti hrať famfrpál už v prvom ročníku, dokonca by som sa stavila, že tá metla bola od nej. A potom…“ zarazila sa, keď videla Rona s Harrym vymeniť si nechápavé pohľady a tak len mávla rukou, akože sa tým viac nebudú zaoberať.

„Teda, Harry. McGonagallová a tvoja babka. Čo ťa ešte čaká za prekvapenia? Nechceš mi snáď tvrdiť, že Malfoy je tvoj brat, však?“ frflal Ron.

„Prestaň Ronald, Harry je určite rád, že zistil pravdu, že je to tak, Harry?“ uisťovala sa Hermiona.

„To vieš, že hej. Len je škoda, že mi to nepovedala skôr. Všetko mohlo byť inak.“ vravel Harry a slabo sa usmieval.

„Ešte stále máte možnosť vynahradiť si stratený čas.“ presvedčovala ho Hermiona a on jej dal za pravdu.

„A čo hodiny so Snapeom? Stále rovnako neznesiteľné?“ zaujímal sa Ron a pri spomienke na lektvary vystrúhal ďalšiu grimasu, pri ktorej sa nik nezdržal smiechu.

„Včera sme sa pekne pohádali. Teda, ja som vybuchol ako časovaná bomba.“ priznal Harry a v skratke im povedal, čo sa stalo.

„Takže rovnako nepríjemný ako vždy.“ poznamenali Ron s Georgom dvojhlasne.

„Síce je na mňa stále trochu príkry, ale neviem, čo si myslieť. On….mám pocit, že sa zmenil.“ bránil ho Harry a pred očami sa mu zjavil obraz Snapea sediaceho na zemi v Komnate najvyššej potreby oproti Albusovi a jeho pokojný a príjemný hlas.

„Snape a zmeniť sa? To je väčšia šanca, že sa stanem obrancom národného tímu.“ sucho poznamenal Ron. „A naozaj nerozumiem tomu, že to hovoríš práve ty.“ krútil hlavou Ron. Keď videl, že Harry chce niečo namietať, rýchlo dodal:

„Viem, že si nám to opakoval už niekoľkokrát, že Snape vždy bol na našej strane, ale aj keby, zabudol si ako ťa neznášal? Veď to nemalo nič spoločné ani s Voldemortom ani s jeho úlohou dvojitého agenta. Proste ťa neznášal kvôli otcovi.“ stál si Ron stále na svojom.

„Počuj, Ron. Nechcem sa o tom s tebou hádať. Snape je v tomto prípade naša jediná záchrana a ak sa rozhodol ma naveky nenávidieť, nič s tým neurobím. Tiež som len ťažko mohol uveriť tomu, lepšie povedané nechcel som veriť tomu, žeby nám mohol skutočne pomôcť, ale je to tak. A teraz nám pomáha ešte viac, než si myslíš. Práve včera večer totiž vyrobil nový lektvar, ktorý nám veľmi pomôže.“ obhajoval stále Snapea. Ron napokon rezignoval a radšej sa nehádal. Diskutovali o tom s Harrym už mnohokrát, rovnako ako o Dracovi Malfoyovi a vždy to dopadlo rovnako. Zato Hermiona sa chytila ďalšej témy k rozhovoru.

„Čo je to za lektvar, čo si spomínal a ako nám môže pomôcť?“ vyzvedala netrpezlivo. Harry im popísal účinky lektvaru a zároveň ich oboznámil so svojim plánom, ktorý sa vďaka Snapeovmu lektvaru pozmenil a každý, kto bude jeho účinkami chránený bude brániť hrad dovtedy, kým Harry nezničí oblúk a nezbaví ich tak mŕtvych prívržencov Zmijozela.

„Než mi ktokoľvek z vás začne opakovať to, čo som dnes počul už dvakrát, teda že ten plán je riskantný a má trhliny, prosím vás, aby ste ma toho ušetrili a ak nemáte lepšie nápady, dovoľte mi ísť si konečne ľahnúť.“ prosil Harry a čakal. Ticho prerušila opäť Hermiona.

„Len choď spať. Na rozhovor budeme mať čas aj zajtra.“ povedala a pohľadom ho sprevádzala, až kým nezašiel v jednej z Georgeových izieb, ktoré mu poskytol.

„My by sme už tiež mali ísť, Ron. Dobrú noc, George. Uvidíme sa zajtra.“ lúčila sa a ťahala z kresla Rona, ktorý by sa najradšej nepohol z miesta a zostal tam spať.

„Naozaj tu nechcete zostať? Ron nevyzerá práve schopný premiestňovania sa. Nechcel by som byť na tvojom mieste, Hermy, keď z neho budeš mať jednonohé či jednoruké poleno.“ doberal si ho George a sprisahanecky žmurkol na Hermionu. Rona však tá poznámka natoľko popudila, že hneď vyskočil z kresla svieži ako rybička a ťahal ju von z kabinetu.

„Poď Mína, vidím, že môj brat má dnes veľmi dobrú náladu a ja nemám chuť stať sa terčom jeho posmechu.“ vrčal Ron a už bol vonku.

„Vďaka.“ zamávala Georgovi Hermiona a usmiala sa naňho.

„Rado sa stalo. Myslím, že by ste mali prísť na návštevu častejšie. Nejako mi to dohadovanie s Ronom chýba.“ smial sa. „Tak dobrú noc.“ zavolal za nimi a aj on nasledoval Harryho príklad a šiel spať. Mal by síce opraviť ešte niekoľko úloh, ale to do rána počká a než začne vyučovanie, bez problémov to stihne.

Tých pár dní do konca týždňa ubehlo prekvapivo rýchlo, aspoň tak si myslel  Harry. Denne si vykonával svoje povinnosti, cvičil so Snapeom a vo voľných chvíľach hľadal v knihách iné spôsoby vytvorenia prechodu, či spôsob, akým zničiť oblúk. Našiel pár alternatív, no netušil, aké budú účinné a tak nevzdával svoje úsilie a hľadal ďalej. Nedeľa, a teda deň, keď mal Snape podať hlásenie Zmijozelovi sa blížila a Harry s ním večer predtým konzultoval, aké informácie mu sprístupnia a ktorými ho zmätú.

V to ráno bol Harry veľmi nervózny. Hermiona na ten večer zvolala schôdzku BA, ktorá sa ale mala konať až po Snapeovom návrate, aby ich on osobne mohol informovať. George navrhol, aby si šli trochu zalietať a Harrymu sa aspoň na malú chvíľu podarilo z hlavy vypustiť myšlienky na to, čo sa asi odohráva v Siriusovom dome.

Snape prišiel medzi poslednými a zakrátko po jeho príchode sa schôdzka začala.

„Takže Severus. Čo je nové v Bradaviciach?“ spýtal sa Zmijozel. Všetci stíchli a s napätím očakávali, čo Snape odpovie.

„Môj pane. Žiaľ, zrkadlo sa mi nájsť nepodarilo. Istú dobu v škole skutočne bolo, ale od jednej príhody som o ňom nepočul. Je dosť možné, že sa vtedy rozbilo a je zničené, pane.“ začal Severus a pozeral pritom Zmijozelovi do očí. Ten sa opäť snažil preniknúť jeho uzavretou mysľou, ale Snape bol dosť obratný, aby svoju lož ukryl.

„Dobre teda. V škole zrkadlo nie je, ale pochybujem, že by bolo rozbité. Budete hľadať ďalej, kým ho nenájdete. Zatiaľ si budeme musieť vystačiť s oblúkom. Čo ďalej, priateľu?“

„Po tom Luciusovom nezdarenom útoku sa Potter rozhodol svoju rodinu ukryť. Pred pár dňami odišiel so ženou a deťmi, zrejme niekam do zahraničia a nik netuší, kedy sa vráti. A hoci je škola obsadená množstvom bystrozorov, myslím, že je najvhodnejšia doba zrealizovať náš plán skôr, než sa Potter vráti.“ navrhoval Snape.

„Myslíš? Nemali by sme počkať, kým  prestanú byť tak ostražití?“ rozmýšľal Salazar a chcel to so Snapeom prediskutovať.

„Ak dovolíte pane, to bol len môj skromný návrh. Myslím, že keď sa Potter vráti, bude hľadať spôsob, akým oblúk zničiť a čím viac času mu dáme, tým väčšia je šanca, že na to príde. Našiel som spôsob, akým sa dá do hradu dostať a som si istý, že oblúk dostaneme kam potrebujeme.“

„Hm, na tom čosi bude, Severus. Ale mám malú poistku. Priveďte ju!“ prikázal mužovi sediacemu po jeho pravici. Ten zmizol v zadných dverách salónu a o malú chvíľu, počas ktorej to v miestnosti slabo šumelo, sa v nich opäť zjavil vedúc spútanú ženu strednej postavy s medenými vlasmi a nádhernými zelenými očami. Lilly Potterová, Harryho matka zmätene prechádzala zrakom po všetkých prítomných. Zastavila sa, až keď zbadala Siriusa a pohľadom uňho hľadala pomoc. On si ju však nevšímal, alebo jej venoval len jeden pohŕdavý pohľad, ktorému nerozumela.

„Poznávaš ju, Severus? Verím, že si spomínaš.“ usmieval sa Zmijozel a pozoroval Snapa. Pri tom mene zbystrila aj Lilly a hľadala muža, ktorému boli tie slová adresované. Bolo veľmi ťažké ignorovať ten prosebný pohľad a tváriť sa odmerane, ba až pohŕdavo, ale Snape bol predsa dokonale vycvičený v klamstve a udržal svoje city skryté pod povrchom, kde sa k nim nik okrem neho nemohol dostať.

„Iste, pane. Potterova matka. Ak tomu dobre rozumiem, myslíte si, že Potter nezničí oblúky, kým ona bude tu.“ dedukoval Snape a snažil sa tváriť, že na ten nápad prišiel práve teraz.

„Presne tak, Severus. Neverím, že by Potter riskoval, že jeho drahá mamička bude uväznená v medzisvete. Ak som totiž dobre pochopil, ten muž si veľmi zakladá na rodine a priateľoch. Tak teda musíme zaútočiť na jeho slabé stránky, nemám pravdu?“

„Samozrejme, pane. Obzvlášť táto vaša poistka by vám mohla pomôcť k tomu, že aj keď oblúk prenesiete do Bardavíc, Potter ho zatiaľ nezničí.“

„Čo teda navrhuješ?“

„Asi tak o tri dni, keď sa bystrozori budú meniť, bolo by dobré oblúk preniesť. Síce je tam v tom čase dvakrát viac bystrozorov, ale tá výmena predstavuje aj chvíľu nepozornosti a to je podľa mňa najlepšia šanca. Ďalšou otázkou je, kde bude  oblúk uložený, pane?“

„Základ je ho tam dostať. O to sa postará môj verný priateľ, vďaka ktorému som sa mohol opäť vrátiť. Až potom sám oblúk presuniem na bezpečné miesto.“ odpovedal Zmijozel na otázku.

„Takže ten, kto spojil oblúk nezmizol, ako sa vraví?“ osmelil sa Lucius Malfoy, ktorý stál neďaleko Snapea.

„Nie, Lucius. Baltazar Stowinsky sa ukrýva, aby naňho nepadlo podozrenie, ale v skutočnosti pracuje práve na tom, ako spojiť oblúk so zrkadlom, keď ho nájdeme. Keďže spojenie oblúkov je jeho zásluha, udelil som mu tú poctu a dovolím mu ho preniesť na nové stanovisko v Bradavickom hrade. Severus, určite vieš, kde sa nachádza vchod do tajomnej komnaty, všakže?“

„Áno pane. Komnata bola otvorené v dobe, keď som bol ešte učiteľom. Viem, kde to je.“ prikývol Snape.

„Dobre teda, počkáš v hrade a ukážeš Baltazarovi, kde to je a tam necháte oblúk. Vy ostatní budete nasledovať Siriusa. On povedie útok na školu.“ rozdeľoval úlohy Zmijozel a ako sa zdalo, veľmi dobre sa pritom bavil. Sirius sa samoľúbo usmieval a prepaľoval pohľadom Snapea.

„Vy sa toho nezúčastníte, môj pane?“ spýtala sa Bellatrix sediaca svojmu pánovi pri nohách.

„Vzhľadom k svojmu veku musím konštatovať, že mi nateraz bude stačiť kochať sa tým pohľadom. Neskôr, keď vďaka vašej pomoci budem v čele Bradavíc, bude to pre mňa oveľa väčšie potešenie, než byť priamo vo víre boja.“ vysvetľoval Zmijozel a roztrasenou stareckou rukou pohladil jej tmavé vlasy.

„Tak teda, v stredu budeš čakať na ostatných pri Zakázanom lese, Severus. Nenápadne sa priblížite k hradu a Sirius vám s ostatnými zaistí voľný prechod s oblúkom, taký je plán. Má k tomu niekto nejaké otázky?“ spýtal sa a hoci to v miestnosti zašumelo, nik sa neodvážil akokoľvek namietať. Dal im pokyn, aby sa rozišli a väčšina tak učinila.

„Severus.“ zavolal naňho starý kúzelník a on k nemu podišiel bližšie.

„Myslím, že tvoj plán je veľmi dobrý. Aj keby sa tam objavil Potter, nemajú najmenšiu šancu sa nám ubrániť. Za tento úspech ťa odmena neminie.“ sľuboval Zmijozel a v tej chvíli mal Snape na mysli len jedno.

„Ak dovolíte, pane, mal by som jedno želanie.“ priznal.

„Von s ním, je dopredu splnené.“

„Vlastne, chcel by som stráviť chvíľku osamote s vašim vzácnym hosťom, tou Potterovou matkou.“

„Ale, ale, Severus. Nevedel som, že máš pre ňu slabosť.“ vysmieval sa mu ten slizký starec.

„To bolo kedysi. Ale vďaka jej manželovi a synovi som si užil dosť poníženia a je načase, aby som im to vrátil.“ Snape sa pri tých slovách tváril naozaj vražedne a Salazar Zmijozel nemal pochybnosti o jeho slovách.

„Vieš predsa, že jej nemôžeš nijako fyzicky ublížiť. Zajal som ju, ale viac nemôžem robiť ani ja.“ pripomenul mu.

„Niekedy slová dokážu narobiť väčšiu škodu, než dobre mierené rany nožom.“ nedal sa odbiť Severus a v duchu si blahoželal, keď ho jeden z jemu neznámych mŕtvych viedol do jednej z izieb na poschodí. Na posteli tam ležalo schúlené žieňa. Keď sa dvere otvorili, strhla sa a prekvapene pozerala na svojho priateľa.

„Seve..“ oslovila ho jemne, ale miernym posunkom jej naznačil, aby mlčala. Počkali kým neboli sami a potom sa Snape sústredil na to, aby sa spojil s jej mysľou. Bola blokovaná, ale mohli spolu hovoriť.

„Takto to bude bezpečnejšie. Mohli by nás odpočúvať.“ povedal jej miesto pozdravu.

„Ach, Seve, som taká rada, že si tu. Keď som ťa videla dole…. viem, Brumbál nás vždy presviedčal o tvojej skutočnej lojalite, ale bol si tak presvedčivý….prepáč, že som zapochybovala.“ ospravedlňovala sa mu.

„To je v poriadku, je to moja práca, byť presvedčivý.“ odpovedal bezvýrazne. Nevedel, ako sa správať. Chcel ju vidieť, dotknúť sa jej, povedať jej všetko…. od svojej smrti sa jej neustále vyhýbal, hoci sa snažila nadviazať s ním rozhovor. Brumbálove rady, aby sa s ňou porozprával ignoroval a držal si všetkých od tela.

„Prečo sa mi vyhýbaš, Seve? To kvôli Jamesovi?“ spýtala sa ona.

„Nie, on s tým nemá nič. Ja len….“ nevedel, ako pokračovať. Premýšľal nad všetkými dôvodmi, prečo sa s ňou chcel a prečo nechcel stretnúť. Rozmýšľal o tom, ako veľmi ju miloval a nikdy neprestal,  o zrade, ktorá ju stála život a o Harrym, ktorému strpčoval život v škole. Mohla by mu to všetko niekedy odpustiť? Neuvedomil si však jednu vec a to, že ich mysle sú spojené a vnímavá duša akou je Lilly, vníma každú aj keď nahlas nevypovedanú myšlienku.

„Seve… kamarát môj. Veďže sa toľko netráp. Každý z nás urobil množstvo chýb a zaplatil za ne. Ty nie si výnimka. Ja nie som tá, čo ti má odpúšťať a Harry už isto na všetko zabudol, alebo sa prinajmenšom snaží. Vie, čo všetko si preňho urobil a ja to viem tiež.“ uisťovala ho. Chvíľu nik z nich neprehovoril. Snape bol z časti nahnevaný sám na seba, že lepšie neskryl svoje pocity, na druhú stranu bol rád, že Lilly vie všetko.

„Vieš, čo by som naozaj chcela? Aby to medzi nami bolo ako kedysi. Moje srdce síce navždy patrí Jamesovi, ale ty si a vždy budeš môj priateľ, ktorého nechcem stratiť.“

„Nestratíš. Vždy ti budem priateľom.“ povedal nahlas a len pre seba si pomyslel: „A navždy ťa budem milovať.“, ale jej úsmev mu napovedal, že počula aj druhú časť tej vety a trochu sa zahanbil, keď ho pobozkala na tvár.

„Dostanem ťa odtiaľto. S tvojim synom na tom pracujeme.“ sľúbil jej po chvíli.

„O mňa nejde. Hlavne pomôž Harrymu a ostatným.“ naliehala naňho.

„O to sa snažím. Urobíme, čo bude v našich silách. Harry ťa tu nenechá, nemaj strach.“ odpovedal jej.

„Nebojím sa.“ venovala mu jeden očarujúci úsmev. „Na teba a Harryho je sa dá spoľahnúť. Viem, že budete bojovať zo všetkých síl.“ Snape prikývol a uznal, že je najvyšší čas odísť.

„Vrátim sa.“ povedal jej na odchode, tento krát nahlas, pretože spojenie myslí už prerušili.

 Členovia BA čakali už len na Snapea a tak Harry využil ten čas, aby ich oboznámil s doterajším plánom, ktorý sa upraví podľa potreby vďaka Snapeovým informáciám.

„Hovoril som s Aberfortom a hoci som musel naliehať, pomôže nám s evakuáciou študentov. Okrem tajnej chodby vedúcej do Prasačej hlavy použijeme aj chodbu vedúcu do Medového raja, hovoril som s majiteľom obchodu a nemal námietky. Čo myslíš, George, vezmeš si túto chodbu na starosť?“

„Jasnačka, Harry. Tajné chodby, to bolo vždy moje.“ usmieval sa George. Dobrá nálada z toho, že sa mu popoludní podarilo poraziť Harryho vo famfrpále, ho neopúšťala.

„Dobre teda, Ron, ty si vezmeš na starosti druhý vchod tu z Bradavíc. Ja, Hermiona, Teddy, Kingsley, Draco, Seaumus, Dean, Cho a ďalší dobrovoľníci sa postaráme o bezpečnosť v Prasinkách. Hermiona vypracovala zoznam študentov, podľa ktorého sa budeme riadiť.“ vysvetľoval Harry.

„Ako to teda bude prebiehať?“ spýtala sa riaditeľka. Harry pozrel na Hermionu a prenechal jej slovo, aby sama vysvetlila plán, ktorý vymyslela.

„Každý dostane kópiu zoznamu. Každý učiteľ si vezme na starosti svoju fakultu a bude mať k dispozícii troch bystrozorov. Budú sa tvoriť skupiny desiatich študentov, väčšinou som sa snažila vytvoriť skupiny, ktoré bývajú neďaleko seba. Vždy jedna skupina vedená jedným bystrozorom prejde tajným vchodom, čo budú riadiť George s Ronom. Na druhej strane bude čakať niekto, kto pomocou prenášadla prenesie deti k ich rodičom. Každý z nich už bol informovaný.“ vysvetľovala.

„Nie je to trochu komplikované? A ste si istí, že na tento plán máte dostatok ľudí?“ spýtal sa Dean.

„Podľa mojich výpočtov sú traja bystrozori na každú fakultu a dvanásť ľudí rozdelených medzi dva východy v Prasinkách optimálny počet. Navyše v škole aj v dedinke budú ďalší strážcovia zabezpečujúci ochranu, ktorí sa na evakuácii podieľať nebudú. Malo by to vyjsť.“ znova to všetko prerátala a prikývla.

„Ja si myslím, že na Hermionine výpočty a plány sa môžeme spoľahnúť a som si istý, že to môžeme zvládnuť bez akýchkoľvek problémov. Má snáď ešte niekto námietky?“ bránil ju Harry a keď sa nik neozval, chcel postúpiť k ďalšiemu kroku, no dvere sa otvorili a dnu vošla postava v tmavom plášti s kapucňou na hlave. Všetci stíchli. Tušili, kto to je.

„Dobrý večer, pán profesor. Prosím, posaďte sa.“ privítal ho Harry a ukázal na stoličku po svojej pravici, ktorá bola doposiaľ voľná. Snape zamieril k nemu a z hlavy si zložil kapucňu. Nevšímal si prekvapené či zdesené výrazy na tvárach svojich bývalých kolegov a študentov. Nečakal na žiadne otázky a len čo sa usadil, spustil.

„Útok sa uskutoční v stredu večer, v dobe, keď by mala prebiehať výmena stráží. Potrebujem voľný prechod na prenesenie oblúku k vchodu do tajomnej komnate. Tam ho necháme a pridáme sa k ostatným, ktorí zaútočia od lesa.“ hovoril.

„Kedy sa Zmijozel pripravuje previesť oblúkom ďalších?“ spýtal sa Harry.

„Zmijozel sa celej bitky vôbec nezúčastní. Chce dostať dnu oblúk a nepochybuje o tom, že jeho spojenci hrad bez problémov obsadia. Až potom sem príde osobne a umiestni oblúk do Tajomnej komnaty. Potom nepochybne plánuje previesť ďalších. Vašou úlohou, pán Potter, bude oblúk zničiť hneď, ako sa ocitne na mieste, kde ho necháme.“ pokračoval Snape.

„Predtým ale…“chcel niečo povedať Harry, ale Snape ho zarazil a pokrútil hlavou na znak, že o tom sa teraz baviť nebudú.

„Dobre teda. Evakuácia študentov prebehne podľa plánu zajtra, ako sme vraveli. Profesor Snape má pre nás ešte jednu vec, ktorá nám pomôže v boji.“ v zborovni to po týchto slovách zašumelo. Snape sa uškrnul a pri pohľade naňho každý radšej hneď stíchol.

„Pre každého z vás je pripravený lektvar, ktorý vám vytvorí akýsi ochranný štít proti kliatbam, ktoré na vás zošle váš nepriateľ. Vlastne predpokladám, že bez neho nemáte šancu prežiť. Jeho účinky trvajú zhruba štyri hodiny. Keď začne slabnúť, môže sa stať, že vás niektorá kliatba omráči, ale aspoň čiastočné účinky lektvaru by mali zaistiť, že vás nezabije.“ vysvetľoval Snape a odmlčal sa, aby nechal svoje slová doznieť.

„Nepočul som o žiadnom takom lektvare, Severus.“ dovolil si namietať Křiklan, ktorý sa so zvyškom učiteľského zboru pridal k BA.

„Ani si nemohol, Horacio. Je to totiž lektvar mojej vlastnej výroby. Vylepšený Felix Felicis, navyše začarovaný tak, aby vytváral komplexný štít.“ vysvetľoval a Křiklan radšej prehltol všetky ďalšie námietky, ktoré by ho mohli napadnúť.

„Musím priznať, že ma práca profesora Snapea veľmi prekvapila, ale môžem potvrdiť jeho slová, že lektvar je naozaj účinný, pretože som sa o jeho účinkoch osobne presvedčil. Zato profesorovi veľmi ďakujem, pretože nám tak dal reálnu šancu na úspech.“ prehovoril Harry a pozeral, ako Snape zareaguje, no ten sa opäť uzavrel za svoju masku nezáujmu.

„Tak teda, pristúpme k ďalším dôležitým bodom a to stratégii obrany.“ zmenil teda tému a začali diskusiu o tom, kto bude brániť ktorú časť hradu, ako budú rozostavené jednotlivé hliadky a podobné detaily. Kým mali všetko naplánované, ubehlo niekoľko hodín a do postelí sa dostali až po polnoci. Harryho však nečakala lákavá teplá posteľ ako ostatných, ale rozhovor so Snapeom, ktorý trval na tom, aby v ňom pokračovali v jeho komnatách v podzemí. A tak Harry kráčal temnými chodbami za učiteľom, ktorého profil odrážajúci sa na kamenných stenách vo svetlách fakieľ, vyzeral hrozivo.