Pobočka- potter.sk

Harry sa snažil nevnímať zimu, ktorá sa ho zmocňovala v týchto priestoroch a posadil sa do kresla, ktoré mu Snape ukázal.

„Hovoril som s Lilly.“ začal Snape vecne. „Je v poriadku a jej jediným prianím bolo, aby som vám pomohol urobiť čo je nutné na záchranu sveta. S ňou si vraj nemáte robiť starosti a bez ohľadu na čokoľvek iné máte urobiť, čo musíte.“ informoval ho.

„Čože?“ neveril Harry. „To predsa nejde. To nemôžem urobiť. Chcete mi tvrdiť, že súhlasíte s tým, čo žiada? Mám zničiť oblúk a nechať ju aj vás napospas tomu, čo vás čaká v medzisvete?“ rozčuľoval sa Harry.

„Upokojte sa. Nič také nevravím. Samozrejme s tým nesúhlasím. Hovorím vám len to, čo povedala vaša matka.“ uzemnil ho Snape.

„Takže, čo budeme robiť?“ spýtal sa znepokojený Harry.

„Budeme postupovať podľa plánu. Prenesiem oblúk k vchodu do Tajomnej komnaty. Dovtedy vy budete chrániť školu proti ostatným, ktorým bude veliť Black. Mali by ste však byť pokiaľ možno čo najbližšie k Oblúku, aby ste vo vhodnej chvíli mohli urobiť čo treba.“ odpovedal mu Snape pokojne.

„Čo budete robiť vy?“

„Len čo bude oblúk na mieste, mal by som sa pridať k Blackovi. Myslím však, že si moju neprítomnosť nikto nevšimne. Zmijozel bude nepochybne niekde nablízku, aby mohol na hrad prísť hneď, len čo bude obsadený, takže predpokladám, že vaša matka nebude až tak dôkladne strážená. Premiestnim sa do domu a spoločne sa dostaneme k oblúku. Čo bude potom už záleží len na vás, Potter.“

„A čo Sirius?“ nesmelo sa spýtal.

„Pochybujem o tom, že sa vám ho podarí nejakým spôsobom presvedčiť. Táto časť jeho duše, roky väznená a mučená v medzisvete je natoľko poznačená dlhotrvajúcim utrpením, že s vami nebude mať zľutovanie a nebude vás počúvať. Vzdajte to. Nemôžete vždy zachrániť všetkých. Nakoniec budete rád, ak to celé skončí bez nejakých strát na životoch.“ vysvetľoval mu Snape.

„To nemôžem.“ krútil hlavou.

„Musíte, inak riskujete oveľa viac než len to, že časť duše vášho kmotra bude tam, kde bola doteraz. Rozmýšľajte o tom, Potter.“ zahriakol ho znova profesor.

„Mimochodom, ten muž, čo spojil oblúky sa volá Baltazar Stowinsky. Bol to bývalý učiteľ Náuky o magických artefaktoch v Kruvale. Nezmizol, ako sa zdalo, ale Zmijozel ho držal dištancovaného od toho všetkého. Vraj pracuje na tom spôsobe prepojenia Oblúku a Zrkadla. V stredu to bude on, kto bude ten oblúk prenášať.“ informoval ho ďalej.

„Myslíte, že by sme ho mohli prinútiť povedať nám, ako vytvoriť prechod a zničiť oblúk?“ zúfal si Harry.

„O tom pochybujem. Zrejme je veľmi zaujatý pre veci spojené s čiernou mágiou a nemyslím, že by sa nechal ľahko zastrašiť. Navyše myslím, že on oblúky len spojil a nevie, ako vytvoriť prechod, maximálne by dokázal ich zase rozdeliť keby chcel. Lenže my ho potrebujeme zničiť, nemám pravdu?“

„Isteže, profesor. Takže Baltazar nám nepomôže.“ povzdychol si Harry.

„Možno áno. Myslím, že som tu niekde mal nejakú jeho knihu. Možno by sme mohli na niečo prísť, čo by nám mohlo akokoľvek pomôcť. Niečo, čoho si nie je vedomý ani on sám. Aha, tu je.“ vytiahol hrubú knihu a podľa registra našiel kapitolu Magické prechody. O chvíľu už ukazoval Harrymu jednu pasáž.

„Spomína sa tu opäť kúzlo, o ktorom ste mi vraveli naposledy. Keďže tu nič iné nevidím, budeme sa musieť spoľahnúť na to, že funguje.“ poznamenal Snape a čítal ďalej.

„Toto je ale zaujímavejšie.“ pozastavil sa a čítal nahlas.

„Magické prechody vytvorené spojením dvoch či viac artefaktov pomocou čiernej mágie nie je ľahké uzavrieť či prerušiť. Ak ide o priame spojenie artefaktov, ich rozdelenie spôsobí, že je prechod v tomto stave inaktivný. Opätovným spojením sa prechod znovu obnoví. Tieto prechody však nie je možné úplne uzavrieť a zneprístupniť ani rozbitím artefaktu, ktorý ho vytvára. Tým totiž len zničíte ohraničenie, ktoré ho tvorí. Magický prechod sa v tom prípade môže rozšíriť a vytvoriť akési vákuum, ktoré pohltí každého, kto sa k nemu priblíži. K bezpečnému uzavretiu prechodu je potrebné množstvo skúseností z oblasti čiernej mágie a podrobnejší popis nájdete na strane 745. Až po absolvovaní deaktivácie prechodu je možné bezpečne zničiť aj samotný artefakt.“ Snape dočítal a znova očami prebehol tento úsek. Potom rýchlo prelistoval na spomínanú stránku 745 a čítal.

„Vyzerá to tak, Potter, že vás čaká viac práce, než sme si mysleli. Prečítajte si to.“ podal mu knihu a oprel sa v kresle. Spojil dlhé prsty svojich rúk a vytvoril akúsi striešku. Ponad ňu pozoroval Harryho, ktorý sa s každým slovom mračil viac a viac.

„Toto nedokážem.“ povzdychol si nakoniec a zúfalo zapadol ešte hlbšie do svojho kresla.

„Musíte. Inú šancu nemáte. Našťastie pre vás vám s niektorými vecami môžem pomôcť. Rozhodne sa teraz budú hodiť moje osobné skúsenosti s čiernou mágiou. Tak teda, zopakujme si to ešte raz. Než zničíte samotný oblúk, musíte deaktivovať prechod. Už len to by malo stačiť k tomu, aby sa všetci neživí vrátili do posmrtného života či do medzisveta. Bude to síce trochu ťažšie, ale nie nemožné. Vysvetlím vám to.“ povedal a skutočne začal s Harrym rozoberať jedno zaklínadlo za druhým, krok za krokom, ktoré majú viesť k uzavretiu prechodu.

„Keď sa vám podarí toto, potom stačí obyčajné Bombardo a oblúk je zničený.“ dokončil Snape. „Rozumeli ste všetkému, čo som vám povedal?“ overoval si.

„Rozumel som, ale nie som si istý, či to zvládnem. Snáď použitím Starodávneho prútika, ale aj tak…“ odpovedal Harry neisto.

„Do kelu, Potter. Kde je vaše sebavedomie? Zabili ste Voldemorta, keď ste mali 17 rokov. Zvládli ste vyčarovať Patronusa v trinástich, v štrnástich ste zvládli draka, zabili ste baziliška….Mám pokračovať? Týchto vašich stupídnych dobrodružstiev bolo viac než dosť a pri každej z nich ste dokázali, že okrem toho, že pri vás stojí Šťastena, čosi vo vás je a myslel som, že prinajmenšom odvaha to je. Teraz ste o dosť starší, s ukončeným a doplneným vzdelaním a fňukáte tu ako nejaká baba, že to nezvládnete?“ kričal naňho Snape a od zlosti zatínal päste.

„Nemám strach kvôli sebe. Už som vám to vravel, pane.“ potichu hovoril Harry a snažil sa ho upokojiť. Snape sa trikrát zhlboka nadýchol, aby našiel svoje povestné sebaovládanie a posadil sa do kresla, z ktorého vstal.

„Pamätám si na to, pán Potter a uisťujem vás, že o vašej zväčša nezmyselnej nebelvírskej odvahe mám svoje predstavy. Ale tiež vás uisťujem, že behom rokov, ktoré som strávil tým, že som sa vám snažil niečo vtĺcť do hlavy som zistil, že stačí prejaviť trochu snahy a dokážete, čo si zaumienite. Tento rok ste mi chceli dokázať, že zvládnete nitrobranu a mentálny útok, len aby som na vás zmenil názor, nie je to tak? Tak mi teraz dokážte, že som ten názor nemenil zbytočne a postavte sa tomu, čomu musíte.“ Snape tie slová vyslovoval pomaly a s dôrazom na každom slove. Harry len prekvapene pozeral na učiteľa a keď si uvedomil, že pozerá s otvorenými ústami, rýchlo ich zavrel a sklopil zrak.

„Urobím, čo môžem, pán profesor. Rozhodne nemám v pláne sa vzdať.“ odpovedal Harry a radšej sa chystal na odchod. Bolo už skoro päť hodín ráno a ani nie o tri hodiny má začať evakuácia študentov.

„Počkajte ešte.“ zastavil ho Snape a podal mu flakón naplnený svetlo modrým lektvarom.

„Nechceme predsa, aby niektorý zo študentov utrpel nejakú ujmu pri evakuácii kvôli únave vedúceho celej akcie.“ posmieval sa, ale v jeho hlase Harry postrehol tón, ktorý dovtedy u Snapea nepoznal. Vzal si lektvar, poďakoval a konečne odišiel.

Sprcha v kombinácii s lektvarom mala naňho blahodarné účinky a všetka únava bola razom preč. Dohliadol na to, aby sa jednotlivé fakulty rozdelili, skontroloval rozpis všetkých bystrozorov a keď bolo v škole všetko pripravené, presunul sa s jedenástimi priateľmi do Prasiniek, kde už od polnoci držalo hliadku niekoľko strážcov.

„Všetko je v poriadku, myslím, že je bezpečné, aby sme začali.“ rozhodol Harry.

„Ja, Bill, Draco, Marwin, Elliot a Parkins pôjdeme do Aberfortovho podniku, Hermiona, Kingsley, Dean, Seamus, Cho a pán Weasley, vy choďte do Medového raja, ako sme sa dohodli. Každý má svoj galeón, aby sme sa mohli skontaktovať?“ spýtal sa a počkal, kým každý prikývol.

„Dobre teda, tak veľa šťastia a keby niečo, dajte vedieť.“ rozlúčil sa Harry a so svojou skupinkou tvorenou troma bystrozormi, Billom a Dracom sa vydali k Prasačej hlave. Aberfort nebol priamo nadšený, keď ich uvidel, no zaviedol ich do izby, kde visel obraz s ukrytým tajným vchodom.

„Takže, prvý sme na rade my. Dám signál Ronovi, aby poslali prvú skupinu.“ Harry na svojom galeóne sformuloval krátku správu a o malú chvíľu už prvých desať študentov prichádzalo v doprovode jedného z bystrozorov. Prekontroloval mená podľa zoznamu a nariadil kolegovi, aby sa vrátil a informoval druhú skupinu u Georga, aby sa presunuli tunelom k Hermioninej skupine. Draco sa postavil tak, aby mal pod dohľadom všetkých desať študentov a v jedinom okamihu, keď sa všetci naraz dotkli prenášadla, zmizli.

„Tak prvých máme za sebou.“ poznamenal Bill, ktorý sa dobrovoľne na porade prihlásil do Harryho skupiny. Počkali asi desať minút a od Hermiony prišla správa, že svoju prvú skupinu práve preniesli.

„Zatiaľ to klape presne.“ spokojne skonštatoval Harry, keď sa vrátil do krčmy potom, čo presunul šiestu skupinu detí. Trvalo to takmer celý deň, ale vďaka Hermioniným výpočtom a plánom bola úspešne domov odvedená aj posledná skupinka detí a unavení bystrozori a Harryho priatelia sa vrátili konečne do hradu, kde ich čakala takmer kráľovská hostina. Zaslúžená odmena po náročnom dni, pomyslel si Harry a túžil sa čo najskôr dostať do postele.

V utorok a v stredu vládol v hrade naozajstný chaos. Z každej strany bolo počuť jedno zaklínadlo za druhým. Učitelia, bystrozori aj ostatní členovia BA posilňovali strážne kúzla, rozmiestňovali najrôznejšie ochrany, alebo proste precvičovali v dueloch. Minister uvoľnil maximálne množstvo svojich ľudí na pomoc Bradaviciam a trval na tom, aby sa Harry neobťažoval chodením do úradu, kým veci nebudú urovnané ako majú. To znamenalo, že každú chvíľu trávil s Ronom a Hermionou ako za starých čias. Všímal si však správanie Draca Malfoya. Aj to bol dôvod, prečo ho pridelil k svojej skupine behom evakuácie a musel uznať, že sa naozaj snaží. Učitelia sa snažili s ním komunikovať a Draco to uvítal. Ale keď mu navrhol Harry, aby sa pridal k nim, zdvorilo odmietol. Možno to bolo kvôli Ronovmu znechutenému pohľadu, a možno proste len nechcel. Snape sa v tých dňoch na chodbách hradu nevyskytoval a Harry predpokladal, že je zavretý vo svojich komnatách. Váhal, či sa za ním má, alebo nemá ísť pozrieť, ale vlastne netušil, čo by mu povedal a tak túto myšlienku radšej vypustil z hlavy.

V stredu pred večerom bolo cítiť napätie v celom hrade. Harry ešte na poslednú chvíľu kontroloval, či sú všetci na svojich miestach a viac nezostávalo iné, len čakať. Pri hlavnej bráne narazil na Snapea, ktorý sa chystal k Zakázanému lesu.

„Veľa šťastia, pane.“ zaželal mu Harry. Snape si ho premeral svojimi tmavými očami a odpovedal prosto:

„Veľa šťastia aj vám, pán Potter.“ s tými slovami odišiel a nechal za sebou Harryho pozerajúceho do tmy za vzďaľujúcou sa postavou. Mali ešte necelú hodinu času a tak sa tí, čo neboli v niektorej veži či v podzemí a podobne zišli vo Veľkej sieni. Všetci jeho priatelia, Hermiona s Ronom, George s Nevillom, Hagrid, riaditeľka a ďalší učitelia čo tu boli naňho pozerali a v ich očiach videl nádej.

„Takže, nezabudnite všetci na svoje lektvary a pustíme sa do toho. Veľa šťastia, priatelia.“ povedal priškrteným hlasom, pretože na viac sa nezmohol. Všetci naraz sa napili lektvaru a rozdelili sa podľa plánu. Ron s Hermionou šli samozrejme s Harrym. Netrvalo dlho a nočná mora všetkých prítomných začala.

Harry videl dve tmavé postavy v plášťoch, ktoré sa odtrhli od veľkej skupiny, ktorá mierila k severnej časti hradu. Zrejme chcú odpútať pozornosť od tých dvoch, kým bezpečne neuložia oblúk. Harry zabezpečil, že cesta k vchodu do Tajomnej komnaty, ktorý bol ukrytý na dievčenských záchodoch na treťom poschodí, bola voľná, ale sledovaná. Od severného krídla sa ozývali prvé známky boja. Z veže viedla skupinu profesorka Sinistrová a profesor Kratiknot. Skupina bystrozorov vedená Billom a Georgom sa postavili protivníkom pred hlavným vchodom, kam sa presunuli tmavé postavy hneď potom, ako videli Snapea s Baltazarom prekĺznuť dnu. Harry aj tam nemal na výber, oblúk ešte nesmel zničiť a cesta k nemu bola strážená, takže mu neostávalo iné, než sa s vervou pustiť s ostatnými do boja.

Na pozemky sa z lesa vyrútilo viac než sto postáv v čiernych plášťoch, ktoré sa mierne vznášali nad zemou. Mŕtve duše. Harry vďaka tréningu so Snapeom rozoznával niektoré ich myšlienky a dokázal rozoznať niektoré vrhané kliatby. Odrážal ich širokospektrými štítmi a nasledoval dopredu, hľadajúc niekoho živého, s kým by mohol normálne bojovať. Cestu mu však zastúpilo asi desať mozkomorov, ktorí sa naňho chceli vrhnúť. Našťastie za posledných niekoľko rokov Harry nazbieral niekoľko veľmi silných šťastných spomienok a tak jeho Patronus žiaril v tme ako pochodeň. Odrazil nielen tých desať, čo mierili k nemu, ale aj pár ďalších, ktoré sa blížili zozadu k Ronovi.

„Vďaka Harry.“ zakričal Ron a pokračoval v boji s jedným z bývalých smrtijedov. Ak sa Harry nemýlil, bol to Macnair. Hermiona bojovala kúsok ďalej s Dolohovom. Harry rozoznal, že na ňu vrhá tie najhoršie kliatby, vrátane Avada Kedavry a hoci vedel, že štít ju chráni, sústredil sa na to, aby jeho myseľ zablokoval. Bolo to ťažké, keď sa naňho zo všetkých strán zlietali ďalšie a ďalšie kliatby a on si uvedomil, že nebyť lektvaru, všetci by už padli najmenej desaťkrát na zem mŕtvi.

„Do pekla Harry, čo sú to zač? Nemôžem zasiahnuť ani jedného.“ ozvalo sa po Harryho ľavici, kde práve bojoval George s jedným z mŕtvych.

„Nepodarí sa ti ich zasiahnuť. Len sa bráň a bojuj s živými.“ zakričal mu Harry späť.

„To sa ti ľahko povie. Kto ich má rozoznať.“ pohoršoval sa George a vrhal na svojich protivníkov ďalšie a ďalšie kúzla. Jeho Mdloby zasiahli zrejme niekoho živého, pretože sa zložil na zem a zostal ležať.

„Zásah.“ zajasal a pokračoval ďalej. Harry v diaľke zazrel miznúcu postavu a dúfal, že je to Snape, ktorý sa vracia na Grimmauldovo námestie pre jeho matku. Teraz musí ešte nájsť Siriusa. Nemal v pláne vzdať sa tak ľahko. Postupoval dopredu snažiac sa zablokovať myseľ aspoň niekoľkým mŕtvym dušiam. Prechádzal okolo bojujúcich dvojíc, obchádzal padlé telá, avšak protivníkov a pre istotu na ne použil ešte niekoľko spútavacích zaklínadiel alebo Mdloby.

Draco Malfoy viedol zúrivý boj so svojim otcom.

„Vždy si bol slaboch Draco. Si hanba svojej rodiny. Takáto zrada, pridať sa k Potterovi, si zaslúži jediné. SMRŤ.“ vrieskal Lucius a Draco zatínal zuby, ako sa všemožne snažil odraziť každú jednu kliatbu, nespoliehajúc sa úplne na lektvar.

„Ja by som sa na rozdiel od teba, otec, nikdy nepostavil proti vlastnému synovi. A za to, čo si chcel urobiť Scorpiusovi si nezaslúžiš viac než moje absolútne pohŕdanie.“ vrátil mu Draco a Harry sa neplietol do ich rozohraného súboja. Keď však prechádzal okolo ďalšej dvojice, neovládol sa a musel použiť schopnosť blokovať schopnosti. Bellatrix Lestrangová práve bojovala s Molly Weasleyovou.

„Za to, čo si mi urobila zaplatíš a tie tvoje prašivé deti tiež.“ vrieskala Bellatrix a strieľala na Molly jeden Cruciatus za druhým, striedavo so smrtiacou kliatbou.

„Mýliš sa, Bellatrix. To ty zaplatíš, za všetko, čo si urobila našim blízkym.“ prerušil ju Harry a začal jej myseľ uzatvárať tak, aby nemohla viac použiť jedinú svoju myšlienku na útok. Keď to zistila, vrhla sa naňho a začala ho driapať a škriabať. Avšak vďaka tomu, že nie príliš ovládala svoje telo sa mu podarilo veľmi rýchlo sa jej zbaviť.

„Bež, Harry! Ja už si s ňou poradím.“ kričala naňho Molly a on pohľadom blúdil po bojisku, či nezazrie niekde Siriusa. Dalo by sa povedať, že šance oboch strán sú vyrovnané, keďže nik nemohol poraziť nikoho. Jediní porazení boli Zmijozelovi žijúci.

Harry odhadoval, že bojovali už prinajmenšom hodinu. Siriusa nevidel a Snapea tiež nie. Najlepšie bude počkať niekde v blízkosti oblúku, pomyslel si.

„Sirius?“ zavolal na muža stojaceho tesne pred oblúkom sledujúc vlniaci sa závoj. Tmavovlasý čarodejník sa otočil a jeho tvár bola ešte bledšia a prepadnutejšia, než si Harry pamätal z Bulharska.

„Vitaj, Harry.“ posmieval sa. „Čakal som, že sa tu objavíš. Vieš, ani chvíľu som neveril Snapeovi a bolo mi jasné, že by si ty nenechal školu bez dohľadu. Ty, záchranca všetkých, však?“ vravel pohŕdalo a zlostne.

„Nechcel som, aby sa ti stalo to, čo sa stalo, Sirius. Ver mi. Dodnes ma to mrzí.“ snažil sa Harry o pokojný tón. Ani jeden z nich zatiaľ neútočil. Sirius preto, že si chcel užiť dopad každého svojho slova, ktoré ako vedel, Harryho zraňovalo, a Harry preto, že chcel presvedčiť Siriusa, aby sa vrátil s Lilly a Snapeom.

„Tvoja ľútosť je mi ukradnutá. Ešte len budeš ľutovať.“ smial sa opäť Sirius.

„Prosím, počúvaj ma chvíľu. Tam v posmrtnom svete je druhá časť tvojej duše. je tam spokojná a obklopená svojimi priateľmi. Spoj opäť svoje duše, Sirius a odpočívaj konečne v pokoji.“ naliehavo prosil Harry, no po týchto slovách sa v dievčenských záchodoch rozľahol hlasitý smiech. To Siriusa pobavili Harryho slová.

„Už nie je cesty späť, Harry. Zomrieš a s tebou aj ostatní tvoji najbližší. Pozdravuj otca, ak sa s ním uvidíš. Ak teda vôbec, pretože ty si nezaslúžiš pokoj po smrti, za to, že si nechal zomrieť toľko svojich nevinných priateľov.“ pokračoval ďalej a Harrymu zvieralo srdce od toľkej nenávisti, ktorá bola v tých slovách. Vlastné výčitky svedomia vychádzali na povrch a dávali za pravdu Siriusovi.

„Tak ma zabi!“ kričal Harry zúfalo. „Urob to už konečne, keď to nedokázal nik iný. Na čo ešte čakáš?“ provokoval ho.

„Stačilo.“ ozval sa ženský hlas za ním. Ešte nikdy ho Harry nepočul tak jasne ako dnes.

„Mami?“ otočil sa jej smerom a v tom okamihu, keď sa otočil Sirius zaútočil. Našťastie štít vytvorený lektvarom bol účinný a tiež Snape hneď zareagoval a Blackov úder odrazil.

„Spôsobil si už viac škody než úžitku, Snape.“ zavrčal naňho Sirius a vrhali zlostné pohľady jeden na druhého.

„Vieš, že mi nemôžeš nijako ublížiť, Black. Roky sme čakali na túto príležitosť a teraz, keď stojíme oproti sebe, nemôžeme nič robiť. Škoda, však? Zaujímalo by ma, kto z nás by nakoniec vyhral.“ provokoval ho ďalej Snape.

„Nezmenil si sa, Srabus.“ vysmieval sa mu Sirius a Harry vedel, že nič nedosiahne. Sústredil sa a začal blokovať Siriusovu myseľ. Ten sa usilovne bránil, no vďaka Snapeovej pomoci sa mu podarilo blokovať Siriusove schopnosti. Obrátil sa k svojej mame a podišiel až k nej. Konečne sa jej mohol dotknúť. Nebol to len prelud, duch, ktorý sa nemôže zhmotniť. Pohladkala ho po tvári a on prvý krát ucítil dotyk jej ruky.

„Urob čo musíš, Harry. Poponáhľaj sa. Zmijozel nás videl a blíži sa, aby ti v tom zabránil. Sme na teba s ockom veľmi hrdí.“ povedala mu s láskou sršiacou z jej očí i hlasu.

„Pozdravuj ocka a všetkých. Mám vás rád.“ odpovedal jej.

„My teba tiež, synak.“ V tom ich intímnu chvíľku prerušil hluk vychádzajúci z rohu miestnosti. Siriusove schopnosti boli blokované, to mu však nebránilo v tom, aby sa so Snapeom nepustili do bitky. Pri urputnom zápase vydávali obaja príšerné zvuky a Harrymu neostávalo iné, než ich od seba odtrhnúť. Vyčaroval povrazy a so Snapeovou pomocou Siriusa pevne zviazali.

„Snáď mi niekedy odpustíš, Sirius.“ povedal ešte Harry a obrátil sa k Snapeovi.

„Ďakujem vám za všetko, pán profesor. Prosím, vezmite mamu a Siriusa a doveďte ich bezpečne späť. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme v riaditeľni.“ hovoril Harry a pozeral pritom do nepreniknuteľných čiernych očí.

„Bolo mi potešením. A teraz ak dovolíte, mohol by ste konečne vyčarovať ten prechod? Vaša matka má pravdu, Zmijozel je tu čo nevidieť.“ zavrčal a rozhliadol sa, či náhodou neuvidí niekoho prichádzať. Harry uchopil do ruky Starodávny prútik a vyslovil latinské zaklínadlo, ktoré ako dúfal, bude fungovať. Podarilo sa. Uprostred oblúku, v mieste kde sa mierne vlnil akýsi jemný nehmatateľný závoj, sa vytvoril tunel vedúci kamsi do diaľky. Osvetlený bol žiarivo bielym svetlom.

„Tak bežte!“ kričal na nich Harry. „Neviem, ako dlho to udržím.“ Severus Snape chytil Lilly za ruku a druhou rukou ťahal vzpierajúceho sa Siriusa.

„Tak toto vám ešte oplatím, Potter.“ zakričal na Harryho, než vstúpil do tunelu. Lilly sa ešte naposledy obzrela a zamávala Harrymu. Udržať tunel bolo veľmi vyčerpávajúce a Harry netušil, ako dlho im bude trvať prechod na druhú stranu. Čím dlhšie sa mu ho podarí udržať, tým lepšie, pomyslel si.

V zápätí ho však odsotilo nejaké kúzlo. Síce ho nezranilo, no odsotilo ho nabok a Harrymu sa nepodarilo udržať prechod otvorený.

„Kto si, že sa odvažuješ zasahovať do mojich plánov?“ ozval sa zlostný hlas.

„Harry Potter. Vy musíte byť Salazar Zmijozel. Škoda, že nemôžem povedať, žeby ma toto stretnutie tešilo“ odvetil mu Harry už pevne stojac na vlastných nohách a zvierajúc Starodávny prútik.

„Myslím, že naše antipatie sú vzájomné. Ale čo takto uzavrieť dohodu?“ skúšal Zmijozel a v očiach sa mu zaiskrilo.

„Dohodu? Nemyslím, že by ma akákoľvek vami navrhnutá dohoda uspokojila. Teda okrem tej, že sa dobrovoľne vzdáte.“ pokojne hovoril Harry, akoby diskutoval s priateľom o famfrpále. Tej predstave sa Zmijozel musel smiať. V tom bez varovania vyriekol krutú kliatbu smrti.

„Avada Kedavra.“

„Expelliarmus.“ zakričal Harry v rovnakom okamihu. Zmijozelov prútik mu vyletel z ruky a jeho kliatba len tesne minula Harryho. Zdalo sa, že štít už nie je vysoko účinný ako na začiatku a Harry sa obával, že slabnú aj štíty jeho priateľov. Keď bol Zmijozel odzbrojený, Harry využil moment prekvapenia a ochromil ho. Zoslal na neho mdloby a keď si bol istý, že Zmijozel bezvládne leží na zemi, opäť sa otočil k oblúku. Dúfal, že čas, ktorý poskytol Snapeovi stačil na to, aby sa bezpečne dostali späť. Teraz už nesmel otáľať. V duchu si vybavil každé Snapeovo slovo o tom, ako má deaktivovať oblúk. Celé to zahŕňalo asi desať súvislých latinských zaklínadiel. Harry ich prednášal precízne dbajúc na správny prízvuk na každej slabike. Sústredil sa výlučne na kúzlo, hoci k nemu v pozadí doliehali zvuky prebiehajúcich bojov. Konečne bolo kúzlo hotové a Harry čakal, čo sa bude diať. Uprostred oblúku to začalo víriť rôznymi farbami a miestnosťou sa rozliehali príšerné zvuky. Výkriky bolesti, utrpenia a strachu. Zmijozel sa v tom okamihu prebral z mdlôb a vystrašene sa prizeral tomu, čo sa okolo neho dialo.

„Nieeeeeeeeeeeee!!!!“ jeho výkrik sa miesil s výkrikmi uväznených mŕtvych duší. Vzduch sa napĺňal šíriacou sa mágiou a Harry len nechápavo stál a čakal. Ešte chvíľu a zničí aj samotný oblúk. Zem pod jeho nohami sa začala otriasať a zo stropu začali opadávať kusy kameňov. Zmijozel na viac nečakal a najrýchlejšie ako dokázal sa doplazil k dverám záchodov a utiekol. Harry však nemal ani pomyslenie na to, aby ho zastavil a stále čakal na vhodnú príležitosť zničiť oblúk. Keď ho však takmer zmietol jeden z padajúcich kusov kamenia, uznal, že viac nemôže čakať a namieril prútik na oblúk.

„Bombardo!!!“ zakričal a keď sa lúč, ktorý vyletel z jeho prútika stretol so svojim cieľom, celú miestnosť ožiarilo biele svetlo a okolo Harryho lietali už nielen kúsky kameňov zo stropu, ale aj kusy rozpadajúceho sa oblúka. Harry už nestihol dobehnúť k dverám a zachrániť sa. Naposledy pomyslel na svoju rodinu, rukou siahol na medailón a zovrel ho v dlani. Biele svetlo ho oslepilo a on stratil vedomie. Asi po minúte sa všetko upokojilo a o udalosti, ktorá sa odohrala na dievčenských záchodoch svedčili iba kamene a sutiny pokrývajúce celú podlahu.