Pobočka- potter.sk

Harry cítil, akoby sa jeho srdce menilo na ľad a búšilo, akoby ubehol maratón, a jeho žalúdok sa bolestivo stiahol. Prázdnota posledných mesiacov sa, ako sa zdalo, akosi rozbila a ilúzia neutrality a ľahostajnosti sa rozpadla na malé kúsky.

Tieto slová, tieto kruté a neľútostné slová boli napísané jeho otcom a Síriusom a ich dvoma priateľmi. Tieto slová svedčili o čine, o ktorom neveril, že by ho bol niekto kedy schopný. Okrem Dudleyho, samozrejme.

Štyri deti, štyria lumpi proti jednému... A oni ho nezavreli samého na niekoľko hodín, ale na dva dni, kým... až kým nebol úplne ponížený a možno nie len trochu zúfalý a vystrašený, aby... aby...

Štyria na jedného- len preto, že to vyzeralo ako dobrý vtip. Oh áno, Harry dokonale poznal tento druh žartov; bol na ich opačnom konci príliš často, aby zabudol. Vedel, čo to znamená sedieť v tme bez nádeje, že bude čoskoro pustený, a s naliehavými potrebami bez toho, aby vedel, kedy ho niekto nechá ísť na záchod... Poznal páliacu hanbu toho, keď sa počúral, výsmech a kruté poznámky, hrôzu a poníženie.

Ale on, prinajmenšom, bol v prístenku, ktorý bol dosť veľký na to, aby sa mohol pohnúť, natiahnuť sa a mohol počúvať telku skrz dvere, aby mu čas utiekol - ale tu... tu nebolo nič, a tie dva dni museli byť víkend, víkend v prázdnej miestnosti, bez možnosti spočítať ubehnuté hodiny, kedy sa každá sekunda zdala byť polhodinou... vediac veľmi dobre, že jeho jediní záchrancovia by boli jeho trýznitelia...

A oni to urobili: jeho otec, muž, na ktorého chcel byť Harry vždy pyšný, Sírius, krstný otec, ktorého  roky považoval za svojho druhého otca, a dokonca Remus Lupin, o ktorom si vždy myslel že je slušný a spravodlivý...

Sírius a James Potter: dvaja muži, ktorí mu boli najbližší. A hoci boli obaja už nejakú dobu mŕtvi, po prvýkrát sa Harry cítil skutočne sám. A nebol si istý, či chcel, aby sa vrátili.

Ich pamiatka už nemôže viac niesť radosť, šťastie a nádej: nestala sa ničím lepším než jeho spomienky na Dudleyho a jeho bandu.

V tom momente pre Harryho skutočne zomreli, raz a navždy.

Harry nevedel, kedy začal plakať, ale tá strašná strata, ktorú v tom momente cítil, ho svojou váhou doslova zabíjala. Stratený bol obraz milujúceho otca, a stratený bol obraz starostlivého krstného otca. Jediná vec, na ktorú mohol Harry myslieť, bol obraz dvoch sadistických chlapcov, stojacich pri jazere a preklínajúcich tretieho, s krutým neskrývanou krutou radosťou na ich tvárach, a dvoch ďalších sediacich neďaleko bez protestu... proste len z dlhej chvíle.

V tom momente cítil, že stratil viac než môže niekto stratiť svojich milovaných smrťou: v jeho srdci nezostala žiadna láska a starostlivosť, len bolesť, dusivá, ostrá, jedovatá bolesť a chlad a taká obrovská osamelosť, akú nikdy predtým necítil.

Okuliare mu spadli na zem a mohol počuť, ako sa rozbili, ale nemohol po nich tápať. Jeho ruky boli také roztasené, že každý pokus by bol zbytočný.

Cez slzy, svojimi krátkozrakými očami, si nemohol pomôcť, ale čítal tie kruté slová zas a znova. Bola to pravda? Skutočne to urobili inej ľudskej bytosti, skutočne neboli lepší než jeho bratranec, či dokonca horší? A ako vrchol všetkého: ako to len mohli napísať?

Ako?

Prečo?

Prečo? Prečo on? Prečo vždy on? Prečo nemohol mať milujúcu rodinu, hoci len vo svojom srdci? Prečo mu bolo všetko odtrhnuté, ukradnuté? Prečo si vždy osud vyberie jeho, aby ho trápil, doberal si ho ešte viac?

„Mami,“ zakvílil, „mami, mami...“ Smútok ho trhal na malé kúsky: pochovával ich, dvoch šikanujúcich frajerov, Jamesa a Síria, ktorí boli horší než Malfoy či Dursleyovci kedy boli, a zistil, že jedinou osobou, ku ktorej sa môže obrátiť, je jeho dávno mŕtva matka; jediná spomienka, ktorá ho mohla v tých minútach utešiť, bola ona, jedine ona.

Nevedel, že kľačí v špinavej vode a že látka, ktorú si pritláčal na tvár, bola kúskom handry, ktorú používal na čistenie: smútok, bolesť ho ochromila, vzlyky ho ohlušili, slzy oslepili.

"Mami, kde si?" vzlykal a sťažoval sa, skláňajúc sa znova nad dverami skrinky. "Kde si bola?" dodal a nemohol si pomôcť, ale myslel na malého, plačúceho chlapca, ktorého videl v Snapeovej spomienke, schúleného v kúte- teraz, v jeho hlave ten malý plakal v špinavej skrinke celé dni, a spomenul si na celé tie roky strávené v jeho vlastnom prístenku, a vedel, presne vedel, že keby chodil do školy s Jamesom Potterom a Síriusom Blackom, namyslení Chrabromilčania by si  vybrali jeho pre posmešky a trápenie: malého chlapca muklovského pôvodu v handrách svojho bratranca a bez poriadnych vedomostí o čarodejníckom svete. On bol len ďalší čudák, ako mu o Snapeovi povedal Sírius; čudák, ktorého najväčším hriechom bolo už len to, že existoval... Koľkokrát mu to Dursleyovci šplechli do tváre?

Bola to nejaká krutá odplata osudu, že mal trpieť od svojich príbuzných rovnako, ako trpel Snape od jeho otca? Mal platiť za hriechy svojho otca?

Špinavá voda stekala po jeho lícach, no on sa o to nestaral. Už druhý krát vo svojom živote stratil otca a krstného otca; ale uvedomoval si, že tentoraz bola jeho strata definitívna a nezvratná. Už nechcel, aby s ním zostali, dokonca ani v spomienkach nie. Nepotreboval ich. No napriek tomu sa nemohol ubrániť pocitu, že mu niečo bolo ukradnuté.

"Mami," nariekal opäť, a to meno bolo také jemné, také dobré na vyslovenie, na vyvolávanie, že ho opakoval zas a znova.

Ešte nikdy predtým vo svojom živote sa necítil taký nešťastný.

Niekto mu kedysi dávno povedal, že až keď človek stratí rodičov, stáva sa skutočne dospelým, a Harry si bol istý, že ten okamih v jeho živote práve nastal; bol úplne sám, a všetko čo urobil v posledných mesiacoch a rokoch tvrdo dopadlo na jeho plecia a celého ho drvilo. Urobil toľko hlúpostí, živil v sebe toľko nenávisti a predsudkov. Bol hlúpy a správal sa ako rozmaznaný malý fagan, mysliaci si, že celý svet sa točí okolo neho... Nikdy sa nepokúsil pozrieť pod povrch. Nenávidel Snapea, pretože to bola najjednoduchšia cesta, ako reagovať na mužovu nenávisť; obviňoval Dumbledora, pretože to bolo oveľa jednoduchšie než brať ho vážne a dôverovať, že vedel, čo robí... Nikdy nepočúval Hermionu, ktorá poukazovala na veľmi výrazné problémy v Síriusovom a jeho, Harryho, správaní sa k domácim škriatkom a postupu k oklumencii...

Skutočne sa správal ako dieťa, ľahkovážne a nezodpovedne...

Pritom to bolo také jednoduché hľadieť na veci v skutočnom svetle- kým vtedy to bolo také ťažké.

Sotva vnímal ako ho niekto vzal handru z jeho zovretia a vytiahol ho na nohy.

"Potter," ozval sa chladný hlas, ale on nemohol reagovať. Kolená sa mu podlamovali, a stále kňučal ako šteňa odtrhnuté od svojej matky.

"Potter," zopakoval hlas, ale tentoraz jeho chlad nebol taký zrejmý. "'Čo sa stalo?"

Odkašlal si a vyčistil hrdlo, ale žiadne zvuky pripomínajúce reč z jeho úst nevyšli, len vzlyky, fňukanie a slzy. Cítil, ako ho niekto odtiahol a posadil, a chladná fľaštička bola pritlačená k jeho perám. Poslušne otvoril ústa a vypil jej obsah.

Elixír bol studený a sladký, a takmer hladil jeho hrdlo, v ktorom ho škrabalo a bolelo po týchto dlhých minútach vzlykania. Cítil, ako sa jeho stuhnuté svaly uvoľňujú a už viac nehrozilo, že sa zadusí vlastnými vzlykmi. Pomaly sa upokojil a vysmrkal sa do ponúknutej vreckovky.

"Ďakujem," zamumlal, stále ešte zmätený.

"Nie je za čo," prišla odpoveď, a tentoraz Harry ten hlas rozpoznal. Bol to Snape.

Odložil vreckovku a vzhliadol. Nanešťastie pred sebou nemohol vidieť muža, len akési tmavšie a svetlejšie škvrny nejasného tvaru, pripomínajúce osobu.

"Moje okuliare..." zamumlal neisto. "Spadli mi..."

Škvrna v tvare muža zmizla z jeho dohľadu, a o chvíľku neskôr Harry počul tiché Reparo .V okamihu, keď chladné okuliare skĺzli späť na jeho nos, veci okolo neho nadobudli svoje bežné kontúry, Snapea nevynímajúc.

"Ďakujem, pane," povedal tak jasne ako len mohol. Tentoraz Snape neodpovedal, len prikývol. "Prepáčte," dodal Harry, skúšajúc začať s veľmi dôležitou záležitosťou: dávno potrebným ospravedlnením.

"Umiestnil som na túto miestnosť sledovacie kúzlo. Upozornilo ma, že sa niečo stalo," Snape naňho pozrel s očakávaním. Harry jeho pohľad opätoval bez strachu, nenávisti či zloby.

"Ja..." Harry nevedel, čo povedať. "Čistil som skrinku," preglgol. Bolo to ťažké, hovoriť. Chcel Snapeovi povedať všetko, chcel, aby vedel, že on, Harry, to poznal, že on rozumel...

Videl, ako Snape kútikom oka pozrel smerom ku skrinke. 

"A?" spýtal sa profesor opäť, jeho tón bol obozretný, avšak plný nenávisti.

"Našiel som... Certifikát," Harry sa nejako prinútil priznať a cítil ako jeho líca zaliala červeň hanby. "Ten od môjho... Jamesa Pottera a Síriusa Blacka." Nutkanie odvrátiť hlavu bolo silné, ale odolal. "Som tak..."

Akosi, videl pred sebou tú cestu, ktorá začala v tejto skrinke a viedla k ich konverzácii a nepriateľstvu, keď sa Snape zamračil a jeho tvár od zúrivosti nabrala škaredý načervenavý odtieň.

"Bolo to zaujímavé čítanie, Potter?" zavrčal hrozivo. Harry zúfalo krútil hlavou.

"Nie, len..."

"Krajší dôkaz výnimočnej ľudskosti vášho otca, že?"

"Nie, nie, profesor..."

Snape sa k nemu naklonil tak blízko, až sa jeho nos takmer dotýkal Harryho.

"Alebo ste našli väčší dokaz toho, že váš učiteľ je len špinavý kus hovna, ktorý si zaslúži všetko, čo dostal?"

"NIE!" jačal Harry ako len vládal. "Nie!" zopakoval trochu pokojnejšie. "Vy nie ste, pane a ja... ja..." Harry nedokázal nájsť vhodné slová, aby sa vyjadril.

"Vy čo?" prsty sa zaryli do jeho svalov na ramene, ako ho za ne Snape schmatol.

Harry odmietol cúvnuť či uhnúť pohľadom. Na krátku chvíľu sa zamyslel, a potom použitím všetkých svojich schopností oklumencie, ktoré kedy mal, sa pozrel priamo do tých chladných, čiernych hlbokých studní plných nenávisti a odporu a silno sa sústredil na vlastné spomienky z detstva, na tie v jeho živote najviac nenávidené, najviac zahanbujúce a ponižujúce spomienky, na svoj prístenok, na to, ako býval zavretý, na vlastnú hrôzu, pomočovanie sa, svoje úbohé pokusy utiecť Dudleymu a jeho gangu, ktorí ho šikanovali, na handry, ktoré nosil, na poznámky o šialencoch a nakoniec na svoje súčasné pocity smútku, ľútosti a porozumenia. Sympatie, ktoré ako si bol raz celkom istý, by nikdy nemal pocítiť k bastardovi z podzemia.

"Nenávidím, čo vám urobili, pane," povedal roztrasene, zachrípnutým hlasom. "Cítil som, akoby... akoby to urobili mne, a teraz sú mŕtvi... Obaja sú mŕtvi, ale tentoraz... zomreli tam v mojom vnútri." Zvesil hlavu a zamumlal do zeme, " Myslím, že by mi urobili to isté..."

Ruky, čo ho držali, sa zosunuli.

Harry počul, ako si Snape privolal stoličku bližšie k nemu a sadol si. Znelo to príliš ostro v tichu miestnosti.

Pozrel na Snapea, ale profesorova tvár bola bez výrazu. Na moment mal Harry chuť vyskočiť a zatriasť ním a zakričať mu do uší, že je mu to NAOZAJ ĽÚTO, že to všetko, čo mu jeho otec a Sírius spôsobili ho znechutilo, ale, najviac zo všetkého, že on nebol jeho otec, a ani ním nikdy nebol. Ale sila ho opustila a ešte viac sa prihrbil na stoličke.

Bolo to úplne zbytočné. Snape nenávidel jeho otca z dobrého dôvodu, a bude ho nenávidieť navždy. Profesor nikdy nebude schopný vidieť cez tvár Jamesa Pottera, ktorú bude Harry nosiť navždy, nikdy nebude schopný vidieť cez tú nenávisť, a Harry ho nikdy nebude schopný presvedčiť. že on je iný. Odlišný od Jamesa Pottera a oveľa viac podobný Severusovi Snapeovi.. A z nejakého dôvodu, v tej chvíli ho pomyslenie, že mu Snape neveril, príliš bolelo.

Profesor si odkašlal, a Harry k nemu opäť vzhliadol

"Vyčistili ste to tu celkom dobre," Snapeove slová sa v tichu zvláštne odrážali.

Tá veta Harryho úplne vyviedla z miery. Bol na pokraji ďalšieho nervového kolapsu a nemohol dokonca rozumieť zmiešaným pocitom a emóciám, ktoré vírili v jeho mysli. Ale Snapeove slová akosi vyčistili vzduch okolo nich, a Harry sa k nemu opäť otočil a neisto sa usmial.

"Naozaj?" bola to len prekvapená, priškrtená odpoveď, no v tej chvíli sa na nič lepšie nezmohol.

"Dokonca aj prísady boli správne usporiadané."

"Oh," Harry onemel. V momente, kedy sa vzdal akejkoľvek nádeje na to, že mu Snape niekedy porozumie, mu profesor nielenže venoval pár normálnych slov, on ho dokonca pochválil! Niečo veľmi blízke nádeji v ňom začalo rásť. Možno by predsa len ich vojna mohla konečne po dlhom čase skončiť.

Len tak tam potichu sedeli, keď Snape skusmo nadhodil: "Myslím, že by som mohol prehodnotiť svoje rozhodnutie o vašom prijatí do pokročilej triedy elixírov..."

Harry tým bol taký prekvapený, že vykríkol.

"Nie, pane!"

Keď Snape nahnevane zdvihol hlavu, rýchlo dodal. "Chcem povedať, že nie som v elixíroch veľmi dobrý. Bola to len náhoda, že som napísal skúšky tak dobre..."

Snape naňho pozeral, uškŕňajúc sa, ale Harry zachytil v jeho výraze niečo zvláštne.

"Prepáčte, pán Potter, ale myslím že je to moja práca rozhodnúť, kto môže a kto nemôže byť prijatý do tejto triedy." Oh. Snape, on... on žartoval... viac- menej.

"Vynechal som dva mesiace..." skúšal Harry inú výhovorku. "A predsa viete, že som nikdy nebol skutočne dobrý. Nespomínam si, že by som niekedy uvaril slušný elixír..."

"Môžete mať nejaké doučovanie z elixírov," odpovedal zamyslene Snape. Ale keď Harry nereagoval, rýchlo dodal, "samozrejme dokážem pochopiť, ak nemáte záujem navštevovať ďalšie hodiny so mnou..."

Harry si povzdychol a ešte viac sa zahanbil.

"To nie je tým, pane," zamumlal a pozrel na tmavého muža pred sebou. "I..." k vlastnému zahanbeniu pocítil ďalší príval sĺz, ktoré ho začali štípať v očiach, a dokonca ani nevedel, prečo.

"Sľubujem, že s vami nebudem jednať ako... ako predtým," Snapeove slová boli prenesené sotva šeptom, no Harry ich zachytil.

"Nie, tým to nie je..." zopakoval. Prekliate slzy, čo nemôžu zostať na svojom mieste!

"Potter?" Snapeov hlas znel ustarane, keď sa Harrmu po tvári začali kotúľať ďalšie slzy. "Čo sa deje...?"

Harry potriasol hlavou, neschopný znova prehovoriť. Zhlboka sa nadýchol, pokúšajúc sa utíšiť, ale bolo to úplne zbytočné. Predošlá bolesť sa vrátila v plnej sile a opäť sa pristihol, ako vzlyká- jediný rozdiel bol v tom, že sa cítil oveľa viac rozpačito kvôli Snapeovej prítomnosti.

"Ja... pozrite.. Ja... je mi to ľúto, Potter," koktal Snape a Harry zúfalo krútil hlavou.

"To... to nie.. vy," podarilo sa mu zo seba vysúkať. "Ale ja nechcem veci len preto, že... Neospravedlnil som sa len preto, aby..."

Ďalšia vreckovka a ďalšia fľaštička.

"Je mi ľúto, ale tieto Upokojujúce elixíry nemajú dlhý účinok..." zamumlal Snape, prerušujúc ho, "A viem, že ste sa neospravedlnili, len aby... aby som vás prijal... a tak..."

Harry sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, ale stále sa mu ešte priveľmi čkalo na to, aby si neveril v pokuse prehovoriť,  a tak len sedel, zabárajúc tvár do vreckovky.

"Netrvám na to, aby ste moju ponuku prijali..." pokračoval Snape náhle, "ale Minerva mi povedala, že ste chceli byť aurorom... a myslím, že by sme mohli skúsiť dať tomu druhú šancu."

"Ja neviem," zašepkal Harry. "Neviem, čo ešte chcem..."

"Prečo?"

Pokrčil ramenami.

"Neviem," zamrmlal. "Odkedy Sírius zomrel..."zarazil sa. "Prepáčte," zamumlal.

Nie," mávol odmietavo. "Len pokračujte... Odkedy Black zomrel...?"

"Všetko bolo také prázdne. A teraz, keď som videl tú skrinku..." nervózne zavrel ústa, a Snape si odkašlal.

"V pondelok," prehovoril muž náhle, "povedali ste mi..." Snape nemohol dokončiť vetu. Harry naňho spýtavo hľadel. "Povedali ste mi, že som ako váš... James Potter..."

Harry zovrel vreckovku tak pevne, až mu zbeleli hánky.

"Nie," povedal rozhodne. "Mýlil som sa, pane."

Snape sa posunul a odvrátil sa.

„Riaditeľ ma varoval, že nie ste ako váš otec. Mal som ho počúvať." Tie slová boli zamumlané tak nízkym hlasom, až si Harry myslel, že sa mu to muselo snívať, než aby to, čo počul bolo skutočné.

"Keď sme spolu naposledy hovorili, povedal mi," povedal Harry zamysleným tónom, "že máte zranenia, ktoré sú príliš hlboké, aby sa zahojili. Neveril som mu, napriek tomu čo som videl vo vašej mysľomise. Myslím, že som mu jednoducho nechcel veriť..."

"To nebola tak celkom vaša chyba," Harry videl, ako Snape zíza na svoje prsty sfarbené od elixírov,  ktoré sa mierne chveli. "neurobil som nič, čo by vašu situáciu zjednodušilo."

"Ale práve tá scéna... bolo to príliš kruté a vy ste... nikdy ste ma neponížili spôsobom, akým to urobili oni vám..." Harry cítil, ako mu horia líca i uši od hanby. „A táto skrinka..." nemohol pokračovať.

"To nebola vaša chyba..." Snape naňho opäť pozrel a spýtal sa, "Takže, čo skúsiť Pokročilé elixíry?"

Harry odložil vreckovku do kapsy.

"Naozaj neviem," odpovedal úprimne. "Skutočne si nemyslím, že som dosť dobrý na tie pokročilé  lekcie... Možno by ste mi mohli dať nejaké to doučovanie a rozhodnúť sa, či ma prijmete späť, alebo nie."

"Dohodnuté, pán Potter." Po chvíli dodal, "V lete som mal obavy, keď ste proste len... nebojovali o prijatie do tejto triedy. To vám vôbec nebolo podobné..."

Harry sa nervózne posunul, aj tak však letmo pozrel na svojho profesora.

"Bola to dobrá výhovorka, keď ste ma odmietli prijať..." zamrmlal Harry a prehltol.

"Vinil som vás... zo Síriusovej smrti..."

Snapeove líca sčerveneli, no nevybuchol.

"Rozumiem," zavrčal miesto toho.

"Teraz už vás neobviňujem," Harry zízal do svojho lona, vďačný za to, že naňho Snape nejačí. "V skutočnosti, vedel som, že to bola moja chyba, a tiež Síriusova... ale hlavne moja. Nebral som naše lekcie tak poctivo ako som mal..."

"Svätá pravda!" vykríkol Snape, až sa Harry strhol.

"Ospravedlňujem sa," Harry cítil, že účinky upokojujúceho elixíru opäť vyprchávajú a jeho hlas sa triasol. "Bola to moja chyba..."

Ale vtom ho silná ruka chytila za ramená a silno ním zatriasla.

"Potter, pozrite sa na mňa!" prikázal Snape autoritatívne a Harry počúvol. "Je pravda, že ste naše hodiny nebrali tak vážne, ako bolo potrebné. Ale ďalšie veci neboli len vaša chyba. Dumbledore urobil jeho chyby rovnako ako ja tie svoje. Blackova smrť je aj naša chyba, a dokonca Blackova chyba, pretože on, ako dospelý, mal byť viac prezieravý a vyspelý, ale on bol vždy..." Snape sa náhle zastavil, nedokončiac vetu. "Nemôžete byť obviňovaný za činy dospelých. Máte svoje vlastné povinnosti, ktoré musíte brať zodpovednejšie- dokonca teraz. Ukončili ste Elixíry. Ale takisto ste prestali s oklumenciou, len kvôli Blackovej smrti však nebol vyriešený váš problém s prítomnosťou Temného pána vo vašej mysli. A vaše známky... a to vaše ukrývanie sa v Astronomickej veži..." odfrkol sa znovu.

"Dumbledore sa obával o vaše zdravie a vy ste sa správali podobne ako tragická postava s tým rozhnevaným... Prepáčte," opäť prerušil sám seba.

"Nie, pane, máte pravdu..." povedal Harry a jeho dych sa boľavo zasekol.

Snapeova tvár od zlosti stmavla.

"Nemali ste byť sám celé leto, aby ste smútili a vysporiadali sa s tými vecami po svojom. "Postavil sa a začal sa prechádzať sem a tam. "Je mi jasné, čo Albus sledoval, keď vás nechával s vašou rodinou, obzvlášť teraz, keď vojna skutočne začala, ale potom znova, je zrejmé, že ste sa s udalosťami minulého roku nezmierili dobre..."

"Harry sa cítil, akoby bol malé decko a zlosť v ňom vírila, s námahou ju však prehltol. Nechcel ďalšiu hádku alebo riskovať ich zbrusu novú zdvorilosť len preto, že si myslel, že je vyspelejší, než za akého ho Snape považoval. A v podstate, profesor mal pravdu: nestrávil Síriusovu smrť, ktorá bola vyvrcholením toho všetkého čo sa mu v minulom roku stalo, a tohtoročná smola a prázdnota boli toho priamymi dôsledkami.

A tak len ticho sedel a počúval Snapeove hundranie.

"V poriadku," zdalo sa, že muž zastavil svoju polo- karhajúcu reč a zastavil sa presne pred Harrym. "Myslím, že by sme mali dať tomu doučovaniu druhú šancu.

"Máte na mysli Elixíry či oklumenciu, pane?" spýtal sa zmätený Harry.