Kapitola č. 14: Nepoznám vás
Minerva sedela za svojím stolom v riaditeľni a opravovala eseje svojich študentov. Vždy vstávala veľmi skoro a ešte pred raňajkami stihla urobiť veľa zo svojich povinností. Dnes tomu nebolo inak. Kým zíde do Veľkej siene, má prinajmenšom ešte hodinu čas. Vyrušilo ju však veľmi slabé, sotva počuteľné zaklopanie. Prekvapene vzhliadla od pergamenu, ktorý mala práve rozložený pred sebou a vyzvala návštevníka, aby vstúpil.
„Albus? Pre Merlina, čo tu robíš tak zavčasu? Stalo sa niečo?“ zľakla sa, keď ho videla stáť vo dverách.
„Prepáč, ja... nevedel som, či ešte nespíš,“ povedal kajúcne.
„Nie, som hore už dosť dlho. Nestoj medzi dverami a sadni si,“ doviedla ho ku kreslu, keďže sa nezdalo, že by sa chystal vstúpiť dobrovoľne.
„A teraz mi povedz, čo sa stalo. Nestáva sa často, aby si za mnou prišiel v túto skorú rannú hodinu,“ dožadovala sa vysvetlenia.
„Nestalo sa nič vážne, neboj. Som len trochu smutný a nemohol som už spať,“ odpovedal vyhýbavo.
„A povieš mi, prečo si smutný?“ naliehala.
„To nič. Len sme sa trochu pohádali s Jamesom,“
„Aha,“ pochopila, hoci keby tušila, že Albus spal celú noc v Komnate najvyššej potreby, rozhodne by nepoužila rovnako pokojný tón.
„Chceš sa o tom porozprávať?“ navrhla mierne.
„Ani nie. Len som myslel... že by som sa mohol niečím zamestnať, aby som na to zabudol,“ odpovedal potichu. „Ale kde je profesor Snape?“ spýtal sa odrazu prekvapene, keď si všimol, že portrét bývalého riaditeľa zmizol.
„Takže predsa len chceš s niekým hovoriť?“ spýtala sa podozrievavo a trošku ju mrzelo, že Albus bude radšej hovoriť so Severusom, než s ňou.
„Nie, ale profesor mi sľúbil, že ma bude doučovať v lektvaroch, a tak som sa ho prišiel spýtať, či by sme nemohli začať už teraz,“ odtajil Al.
„Tak preto...“ skonštatovala, akoby až teraz niečo pochopila. „Poď so mnou. Severus ma včera večer požiadal, aby sme jeho portrét presunuli do vedľajšej miestnosti, ktorá slúži ako súkromné laboratórium riaditeľa. Ja ho veľmi nevyužívam, a tak...“ doviedla ho do menšej miestnosti skrytej za priestrannou knižnicou.
„Teraz tu budete mať viac súkromia, aj keď budem potrebovať pracovať,“ žmurkla naňho Minerva a nechala ho stáť uprostred miestnosti samého. Snapov obraz visel na voľnej stene oproti pracovnému stolu, na ktorom boli rozložené najrôznejšie prísady do lektvarov. Skúmavo si prezeral niekoľko fľaštičiek naplnených po okraj rôznofarebnými tekutinami.
„Čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu?“ ozval sa za ním hlboký hlas profesora lektvarov. Albus sa zľakol a vystrašene sa obzrel.
„Dobré ráno, pane. Nepočul som vás prísť,“ vysúkal zo seba, keď sa trochu spamätal.
„Zato ja som ťa počul hneď. Tak čo? Poznáš odpoveď?“ spýtal sa vážnym hlasom. Albusa to prekvapilo, ale zo všetkých síl sa snažil spomenúť si na niečo, čo by mohlo vzniknúť spojením týchto prísad. Vtom si spomenul.
„Myslím, že vznikne lektvar nazývaný Dúšok živej smrti, pane,“ odpovedal zdvorilo a čakal, čo bude ďalej.
„Správne, no možno to s tebou nebude také beznádejné,“ poznamenal sucho a vrátil sa v spomienkach o niekoľko rokov späť, keď túto istú otázku položil Harrymu na ich prvej spoločnej hodine.
„Si tu dnes veľmi skoro. Čo sa stalo?“ spýtal sa vecne.
„Nič, len som myslel, teda ak nič nenamietate, že by sme mohli začať s tým doučovaním,“ odpovedal rovnako vyhýbavo, ako pred chvíľou riaditeľke. Severus si ho premeral skúmavým pohľadom, ale nepovedal nič.
„Požiadal som Minervu, aby nám umožnila používať toto laboratórium. Teória je jedna vec, tú určite zvládneš hravo, ale uvedomil som si, že bez praxe to nejde a hádam to aj takto nejakým spôsobom zvládneme. Si si naozaj istý, že chceš začať už teraz? Bol si už vlastne na raňajkách?“ spýtal sa a v očakávaní zdvihol obočie.
„Nie pane, nie som hladný. Rád by som už začal,“ odpovedal rozhodne Albus a postavil sa k stolu.
„Tam nie. Posaď sa sem,“ prikázal Snape na kreslo, kde naňho bude mať najlepší výhľad.
„Dnes ešte prax vynecháme. Musím sa uistiť, ako si zvládol učivo prvého ročníka. Základy sú dôležité a ak ich nemáš dostatočne pevné, potom na tom stroskotá všetko,“ poučoval ho Snape.
„Rozumiem, pane,“ odpovedal potichu Albus. Dúfal, že keď zamestná svoju myseľ sústredením sa na lektvary, prestane myslieť na hádku s bratom, a keď sa potom vráti do spoločenskej miestnosti, všetko bude v poriadku.
„Takže, aký je rozdiel medzi aconitum lycoctonum a aconitum napellus?“ dal mu Snape ďalšiu zo svojich obľúbených otázok. Keď chlapec opäť odpovedal správne, Snape sa v duchu usmieval.
„A teraz by som rád počul základné vlastnosti lektvaru, o ktorom si hovoril pred chvíľou. Dúšok živej smrti. Podarilo sa ti ho minulý rok pripraviť správne?“
„Nie, pane. Roztavil som kotlík,“ potichu priznal Albus.
„Aspoň mi povedz jeho základné vlastnosti a spôsob prípravy. Taktiež chcem vedieť, aké chyby môžu viesť k podobnej nehode, aká sa ti prihodila. Bude to totiž prvý lektvar, ktorý sa pokúsiš uvariť a ja by som len nerád videl vytekať ho z roztaveného kotlíka,“ vravel Snape veľmi temným a vážnym hlasom, ktorý Albus počul len výnimočne. Ale sám sa rozhodol prijať doučovanie a chcel sa naozaj zlepšiť. Takže asi potrebuje prísneho učiteľa. Zhlboka sa nadýchol, aby zodpovedal Snapovu otázku najlepšie, ako vedel.
„Dúšok živej smrti je veľmi silný uspávací lektvar, ktorého hlavnou zložkou sú palina pravá, drvený koreň asfodelu, mločie oči, výluh z mandragory a sušená žihľava.“ Potom sa na chvíľu odmlčal, aby si v hlave ujasnil postup.
„Najprv si pripravíme odvar paliny pravej, ktorý necháme stáť asi 20 minút,“ začal váhavo.
„15 minút bohato postačí,“ opravil ho Snape. „Pokračuj!“
„Tak teda 15 minút, potom pridáme...“ jeho ďalšie slová boli prerušené riaditeľkou, ktorá bez varovania vstúpila dnu.
„Albus, poď rýchlo so mnou,“ prikázala chlapcovi.
„Čo sa stalo?“ spýtali sa Albus aj Snape takmer jednohlasne. Minerva sa trochu pousmiala, keď im to vravela.
„Tvoj otec, Al. Vrátil sa. Je s Jamesom na ošetrovni,“
„James je zranený?“ spýtal sa vystrašene Albus.
„Nie je to nič vážne. Tvoj otec je s ním, tak poď rýchlo. Alebo ho nechceš vidieť?“
Albus viac neváhal, vyskočil z kresla a vybehol z laboratória bez jediného slova. Snape v miestnosti osamel. Je teda konečne späť... Kde bol doteraz? Už som si vážne myslel, že uviazol a nikdy sa nevráti. Zaoberal sa svojimi myšlienkami sediac v obraze, zatiaľ čo Albus sa s riaditeľkou premiestnil krbom na ošetrovňu.
„Ocko? OCKO! Ocko, taký som rád, že si zase späť. Tak veľmi si mi chýbal,“ vrhol sa Albus na prekvapeného čiernovlasého kúzelníka stojaceho pri jednej z postelí. Vrhol sa mu do náruče a pevne otca objímal. Harry bol zmätený. Radosť, že konečne našiel, čo hľadal, vystriedala bolesť a sklamanie zo seba samého. Veril, že keď uvidí niekoho blízkeho a známeho, všetky spomienky sa mu razom vrátia. A teraz ho tu objíma chlapec, ktorý je zrejme jeho syn a on ani nevie, ako sa volá. Ten hlas... bol mu povedomý. Áno, bol to ten istý, čo ho včera večer volal tak naliehavo. Pohladil chlapca po vlasoch a trošku ho od seba odtiahol. Obrátil sa k ošetrovateľke, ktorá sa skláňala nad posteľou s Jamesom, ktorý bol stále ešte v bezvedomí.
„Ako mu je? Bude v poriadku?“ spýtal sa starostlivo. Ak dobre pochopil, bol to jeho starší syn.
„Má len slabý otras mozgu. To ľahko odstránim jedným kúzlom. Mal šťastie, že si ho pred tým mozkomorom zachránil,“ odpovedala ošetrovateľka a zdvihla prútik, pripravená chlapcovi pomôcť.
„Mohol by som ja?“ spýtal sa Albus nesmelo a keď Pomfreyová v pochybnosti zdvihla obočie, prehovorila riaditeľka.
„Dovoľ mu to, Poppy. Nepochybujem o tom, že to zvládne,“ zastala sa svojho pravnuka.
Keď napokon prikývla, podišiel Albus k posteli a dal bratovi ruku na čelo. Ponoril sa do svojho vnútra a keď bol na dosah svojich magických schopností, myslel na to, čo chce urobiť. Netrvalo to ani 5 minút, hoci sa zdalo, že sa nič nedeje. Keď sa Albus stiahol späť, vystriedala ho Poppy a Jamesa opäť vyšetrila.
„No toto, to som z toho blázon,“ pokrútila hlavou, pretože nemala viac slov. Keď si boli všetci istí, že James je v poriadku, podišla Minerva k Harrymu.
„Ani nevieš, aká som rada, že si späť, Harry,“ povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy radosti. „Musíme to hneď povedať Ginny,“ dodala a chcela sa kozubom preniesť do svojej kancelárie, ale Harry ju prerušil.
„Prepáčte, ale... ja neviem, ako to vysvetliť. Ja totiž... ja vás nepoznám,“ priznal nakoniec a napätie, ktoré zavládlo v miestnosti, by sa dalo krájať. Prvý sa spamätal Hagrid.
„Jak to myslíš, že nás nepoznáš, Harry? To si zabudol na svojich priateľov a rodinu?“
„Neviem, čo sa stalo. Ja ani neviem, kto som,“ vykríkol odrazu. „Neviem, kde som teraz, ani kto ste vy a čo sa to tu deje za čudné veci. Proste neviem,“ zúfal si. Lea, ktorá doteraz stála trochu bokom a všetko pozorne sledovala videla, že potrebuje oporu, a tak k nemu podišla bližšie a dala mu ruku na rameno. Vďačne sa na ňu usmial a potom sa odvážil pozrieť na ostatných v miestnosti, ktorí stále nechápali, čo sa deje.
„Harry, takže ty naozaj nevieš, kde teraz si? Ani kto sme my? Nespoznávaš vlastných synov?“ zašepkala zdesene Minerva. Harry opäť skormútene sklonil zrak a prikývol.
Albus, ktorý doteraz otca sledoval, sa pomalým krokom presunul k bratovi a sadol si k nemu na posteľ. Jeho ocko je konečne tu, ale tvrdí, že ho nepozná. Nespomína si na to, že je jeho syn, takže asi zabudol aj na mamu a Lily. A kto je tá žena, čo je s ním? Tú zase nepozná on, ale zdá sa, že ju má ocko rád. Opustí ich, keď na nich zabudol a odíde zase s ňou?
„Harry, dovolíš madam Pomfreyovej, aby ťa prezrela? Zistí, či by ti mohla nejako pomôcť. Možno, ak na teba niekto nepoužil Obliviatte, by sa s tým dalo niečo urobiť,“ navrhla Minerva stále trochu vyvedená z miery. Harry nemal námietky, a tak si ho ošetrovateľka odviedla vedľa.
„Hagrid, prosím vás, povedzte Georgovi Weasleymu, aby zavolal Ginny do mojej pracovne. A nech sa postará o tú dievčinu, čo prišla s Harrym. Vyzerá unavene,“ prikázala Minerva Hagridovi a keď poloobor s milým úsmevom povedal Lei, aby ho nasledovala, pristúpila k Albusovi a položila mu ruky na ramená.
„To bude v poriadku, Albus. Ocko si určite spomenie. Hlavné je, že je späť, nie?“ snažila sa ho povzbudiť. Chlapec prikývol a snažil sa nenápadne utrieť slzy z očí.
Keď sa Poppy vrátila z vedľajšej miestnosti, tvárila sa neurčito.
„Jeho strata pamäte nie je spôsobená kúzlom. Ide o fyziologický problém a ja s tým nemôžem urobiť nič. Pamäť by sa mu mala vrátiť samovoľne, ale chce to čas,“ vysvetlila.
„Zistila si nejaké iné zranenia?“
„Pár zlomených rebier, a zrejme ešte iné fraktúry, ale všetky sú už dávno zahojené a aj ostatné poranenia boli asi liečené. Teraz je úplne v poriadku,“ skonštatovala ošetrovateľka.
„Dobre teda, zrejme by mu mal niekto vysvetliť kto je a kto sme my. Ale najskôr to musím povedať Ginny. Bude rada, že je v poriadku, ale musí na to byť pripravená. Ak si nespomenul, keď uvidel chlapcov, mohol by podobne zareagovať aj na ňu,“ povzdychla si Minerva.
„Chudáci, čo tú rodinu ešte stretne?“ súhlasila madam Pomfreyová. „Nechám ho tu na ošetrovni, kým neprídete s Ginny,“ navrhla a Minerva jej poďakovala za pomoc.
„Albus, o chvíľu sa vrátim aj s tvojou mamou. Zostaneš pri bratovi?“ spýtala sa ho, než napokon vyšla zo severného krídla, kde sa ošetrovňa nachádzala a zamierila do riaditeľne. Nepoužila krb, lebo si chcela v hlave utriediť myšlienky a premyslieť si, čo povie Ginny.