Kapitola č. 15: Ginny?
Hagrid viedol Leu chodbami hradu ku kabinetu obrany proti čiernej mágii a ona si cestou všetko pozorne prezerala.
„Ja som Hagrid, som tu niečo ako hájnik a som Harryho priateľ,“ vysvetľoval jej poloobor. „Sem chodil Harry do školy a veru, boli to úžasné roky,“ zaspomínal. „A ty sa ako voláš?“ spýtal sa jej s úsmevom. Lea mu úsmev opätovala, ale naďalej mlčala.
„Hm, nie si veľmi zhovorčivá. Ale šak to nič, Harryho priatelia sú aj mojimi,“ povedal, keď zastavil pred dverami, kde končila ich cesta. Zaklopal a čakali, kým sa v nich nezjavila ryšavá hlava učiteľa.
„Ahoj, Hagrid. Potrebuješ niečo, alebo si prišiel len na kus reči?“ spýtal sa priateľsky.
„Poslala ma riaditeľka. Máš zavolať Ginny, aby k nej hneď prišla a postarať sa tuto o to dievča, ale neviem ako sa volá, bo mi ho nechce povedať,“ vysvetlil Hagrid. Až teraz si George všimol útlu postavu stojacu trošku mimo. Vrhol prekvapený pohľad Hagridovým smerom, ale ten len pokrčil ramenami.
„Prečo má prísť Ginny za McGonagalovou? Dačo s chlapcami? Včera som sa trochu pohádal s Jamesom, ale ak ide o to, nemyslím, že je múdre volať Ginny,“ vyzvedal.
„James v noci utiekol a stratil sa v lese,“ začal opatrne Hagrid.
„Čože? A to mi vravíš až teraz?“ vykríkol George a chcel sa ihneď rozbehnúť hľadať svojho synovca, ale zastavila ho Hagridova silná ruka.
„Počkaj, šak on už je späť. Harry ho zachránil a teraz sú obidvaja na ošetrovni,“ vysvetlil.
„Hagrid, čo to melieš? Harry? Ako? Veď on...“ nechápal George.
„No zjavil sa s ňou,“ ukázal na Leu, „pri mojej chalupe s Jamesom v bezvedomí a kričal, že potrebuje pomoc. On... no... má to šecko v hlave jaksi pomotané. Vraví, že nás nepozná,“ zašepkal Hagrid tak potichu, aby to nepočul nik okrem Georga. Ten bol ešte viac prekvapený a bol rozhodnutý od riaditeľky zistiť viac.
„Ale Ginny nemáš nič vravieť. Ona jej to chce riaditeľka povedať sama tuším. No, ja už musím ísť, nechám vás tu. George sa o teba postará. Dúfam, že sa ešte uvidíme,“ povedal smerom k Lei a posunul ju ku dverám trošku prudšie, skoro spadla, nebyť Georga, ktorý ju včas zachytil.
„Ale Hagrid, nemôžeš predsa..,“ kričal za ním, ale obor mu už len mával z diaľky. George stále ešte držal Leu, a tak ju rýchlo pustil a viedol dnu do svojho kabinetu a ďalej do bytu. Keď za sebou zavrel dvere, nechal ju stáť uprostred miestnosti a sám nabral trochu letaxu a hodil ho do krbu. Keď Lea videla vzbĺknuť smaragdové plamene a Georga, ako do nich strká hlavu, oči sa jej rozšírili údivom.
„Ahoj, mami. Je tu niekde Ginny?“ počula ho hovoriť, no nepodarilo sa jej zachytiť odpoveď z druhej strany.
„Ahoj, volá ťa McGonagalová. Vraj máš za ňou hneď prísť do riaditeľne,“ povedal opäť. Chvíľu bolo ticho, kým žena na druhom konci odpovedala, no Lea márne napínala sluch, aby ju začula.
„Viem síce o čo ide, ale ona ti to chce povedať sama. Rozhodne sa ale nemusíš báť,“ utešoval ju.
„Musím ísť, určite sa uvidíme a nenechaj ju čakať,“ povedal napokon a vyliezol z krbu. Lea sa trochu začervenala, keď videla jeho pohľad a uvedomila si, že ju práve prichytil, ako načúvala súkromný rozhovor.
George sa na ňu skutočne pozeral, ale z úplne iného dôvodu. Doteraz nemal možnosť si ju dobre prezrieť. Teraz však sledoval každú jej črtu tváre, obdivoval krásne lesklé vlasy a hnedé oči, ktoré sa vo chvíľke zahanbenia ukryli za viečka s dlhými hustými mihalnicami. Chvíľu zostal stáť ako obarený a civel na ňu ako na zjavenie z iného sveta. Potom si však uvedomil, ako hlúpo musí vyzerať a mal by sa o ňu postarať.
„Tak... tak sa teda posaď,“ ukázal na voľné kreslo a premýšľal, čo ďalej.
„Dáš si niečo? Čaj, kávu, nejaký džús?“ ponúkol jej, no keď Lea prikývla, nevedel, na ktorú z tých ponúk a znervóznel ešte viac. Napokon im obom objednal čaj a sadol si oproti nej. Jeho prvotné predsavzatie, že zistí, čo sa stalo, bolo odrazu fuč. Sedel tu vo svojom kabinete so ženou, vlastne ešte dievčaťom, ktoré ho zaujalo tak, ako ešte nikto predtým.
„Hagrid nás ani nepredstavil. Ja som George, a ty?“ skúsil začať nejakú konverzáciu, ale odpoveďou mu bolo len zaryté mlčanie a nesmelý úsmev na jej tvári. Lea sa obzerala po miestnosti a nevychádzala z údivu, koľko všemožných a zaujímavých predmetov tu bolo. Odrazu na stole zbadalo pergamen a brko, tak sa postavila a zobrala ich, aby mohla napísať svoje meno.
„Lea,“ prečítal nahlas George, čo napísala. „Ale prečo nerozprávaš? Ty nemôžeš?“ spýtal sa prekvapene a ona súhlasne prikývla. Tentoraz naozaj nevedel, ako pokračovať, a tak ju radšej previedol po byte a ukázal jej sprchu a jednu izbu, kde si mohla odpočinúť. On zatiaľ sedel pri stole a premýšľal, čo sa stalo v posledných minútach. Mal by zájsť za riaditeľkou a zistiť, čo sa deje, ale nechcel ju tam nechávať samu, pretože stále nevedel, kto je. Ale ak prišla s Harrym, potom jej hádam mohol dôverovať. Nechápal však jedno: Čo sa stalo s ním. Nikdy ho žiadna žena nezaujala ako ona. Chodil kedysi dávno s Angelinou a potom mal pár nezáväzných známostí, ale žiadna nebola ako ona. Jej prirodzená a nevinná krása ho zasiahla ako blesk z čistého neba a úplne mu ochromovala zmysly.
„Je to pravda? Severus vravel, že sa vrátil Harry,“ hovoril rýchlo a zvedavosť nešlo nepostrehnúť. Už-už mu chcela odpovedať, keď plamene v krbe vzbĺkli a z nich vystúpila dosť znepokojená Ginny. Keď sa posadila do ponúkaného kresla, bez okolkov začala: „Čo sa stalo, Minerva? George mi nechcel nič povedať. Ide o chlapcov? Vyviedli dačo?“ chrlila zo seba jednu otázku za druhou. Minerva sa zhlboka nadýchla a prerušila ju.
„Ginny, upokoj sa, nejde určite o nič vážne,“ povedala, ale Ginny ešte viac zbledla.
„Necítiš sa dobre?“ preľakla sa riaditeľka. „Ginny, musím ti dačo povedať, ale potrebujem, aby si sa upokojila. Nejde naozaj o nič vážne, ale musíš sa upokojiť! Vieš čo ti povedala Poppy.“
„Viem, lenže hovoríš to tak, že to proste nejde. Určite sa dačo stalo, takže mi to povedz,“ povzdychla si Ginny odovzdane.
„No tak dobre. Ale snaž sa príliš nerozčúliť,“ prosila riaditeľka a ešte raz si ju skúmavo prezrela. Albus sedel mlčky vo svojom portréte, ale dával pozor, aby mu neuniklo jediné slovko.
„Dnes som sa dozvedela, že James v noci utiekol, ale je v poriadku,“ dodala druhú časť vety rýchlo, keď Ginny zalapala po dychu.
„Čože? Ako to myslíš?!“
„No, zrejme sa včera dosť pohádal s Albusom a ak som dobre informovaná, tak aj s Georgom, ale to je teraz vedľajšie. V noci utiekol a stratil sa v lese,“ vysvetľovala.
„Och, to nemyslíš vážne, však?“ roztriasla sa pri tom pomyslení Ginny.
„Ale Harry ho zachránil a je v poriadku,“ vravela ďalej a nevnímala prerušenie. Až teraz sa odmlčala a nechala svoje slová doznieť.
„Harry? ON... on sa vrátil?“ zašepkala nečujne a hlas jej zlyhal pod náhlym náporom emócií.
„Áno, Ginny. Vrátil sa,“ snažila sa ju podporiť a upokojiť, než jej povie pravdu.
„Kedy? Ako?“ vydýchla a v očiach mala slzy. Avšak tieto konečne od radosti a úľavy.
„Jednoducho sa tu objavil s Jamesom v náručí.“
„Kde je? Prečo nie je tu, aby mi to povedal sám?“ nechápala. „Azda nie je zranený, však nie?“ zdesila sa znovu.
„Nie, nie je zranený. Ale aj tak je tu niečo, čo ti musím povedať. Len neviem ako,“ povzdychla Minerva.
„Tak už hovor, prosím,“ vykríkla Ginny, ktorá to už nemohla ďalej vydržať.
„Harry je v poriadku, ale stratil pamäť,“ konečne vyslovila to, čo nechcela. Zaregistrovala, ako Brumbál vo svojom obraze strnul a Ginny tiež.
„Ako to myslíš, že stratil pamäť? Nespomína si, čo sa stalo?“
„Nie, horšie. On vôbec nevie, kto je on sám, ani kto sme my. Priniesol sem Jamesa, lebo potreboval pomoc, ale ani v najmenšom netušil, že je to jeho syn,“ vysvetľovala Minerva.
„Keď potom k nemu pribehol Albus, bol veľmi zmätený a nespoznal ani Hagrida, ani mňa.“
„Takže si myslíš, že nespozná ani mňa? Niekto mu vymazal pamäť?“ hádala Ginny.
„Poppy vraví, že je to fyziologická príčina a nie následok kúzla. Takže by sa mu mohla vrátiť. Možno keď ťa uvidí...“ povedala s nádejou.
„Tak načo ešte čakáme? Poďme za ním!“ vyskočila Ginny z kresla. „A čo je s Jamesom? Vravela si, že je v poriadku.“
„Áno, Harry ho zachránil pred mozkomorom, ale mal mierny otras mozgu, s ktorým mu pomohol Albus. Ten nás čaká na ošetrovni tiež,“ vysvetlila a podala jej mosadznú krabičku s letaxom, aby sa mohli premiestniť na ošetrovňu.
Bolo tam prekvapivo ticho. Ginny podišla k zatiahnutému závesu, na ktorý jej ukázala Minerva a opatrne ho rozhrnula.
„Harry?“ zašepkala placho. Uvidela svojho muža sedieť na posteli so zamračeným výrazom, ako skúmavo prezeral jej zlatý medailón. Pri tom oslovení sa mierne strhol. Ešte si nezvykol, že má konečne meno, ktoré však sám nepoznal. Pozrel na ňu a potom na fotku v prívesku. Bola to ona. Rýchlo vyskočil z postele a opatrne k nej podišiel. Ona prešla za záves a nechala ho za sebou opäť voľne spadnúť. Nesmelo k nemu natiahla ruku. Chcela sa uistiť, že sa jej to nesníva. Nechal ju dotknúť sa jeho tváre a zavrel oči. Nevedel, čo by mal cítiť, ale dúfal, že ten dotyk spozná a napokon spozná aj ju. Lenže nič sa nestalo. Ginny však nezostala pri jednom dotyku a pevne ho objala. Sama pre seba si dačo šepkala a nepustila ho, kým ju od seba neodtiahol tak, aby jej mohol pozrieť do očí. Zračila sa v nich radosť i bolesť súčasne.
„Ty si...“ začal, ale samozrejme, nevedel, ako pokračovať.
„To som ja, Ginny. Nespomínaš si?“ zašepkala pomedzi slzy, ktoré jej samovoľne stekali po tvári. Harry jej tvár zobral do dlaní a jemne tie slzy otrel.
„Prepáč,“ sklonil zrak zahanbene. „Neviem ani, kto som ja.“
„To nič, to bude v poriadku, zlatko. Uvidíš, čoskoro si spomenieš,“ utešovala ho a jemne ho pobozkala, ale on naďalej stál nehybne a v duchu si vyčítal, ako je možné, že zabudol.
„Prečo som ťa opustil?“ spýtal sa bezvýrazne. Ginny naňho pozrela tentoraz prekvapene.
„Neopustil si nás. To by si ty nikdy neurobil. Nik z nás nevie, čo sa presne stalo, ale zmizol si bez stopy. Už som prestávala dúfať... ale to je teraz vedľajšie. Si späť a už nikdy ťa nenechám odísť,“ objala ho znovu.
„Prepáč, ja ti nechcem ublížiť, ale všetko je to... ja neviem... zvláštne. Prečo si nepamätám teba ani deti? Koľko vlastne máme detí?“ spýtal sa akoby mimochodom, keď znova pozrel na jej bruško. Odtiahol sa od nej a posadil sa späť na posteľ. Ginny na chvíľu zavrela oči, aby sa upokojila. Bola neskutočne šťastná, že je späť a živý, ale mal pravdu. Veľmi ju to ranilo, že ju nepoznáva.
„Najstarší je James, ten, ktorého si dnes zachránil. Potom Albus a ešte Lily, tá je doma. A dve sú na ceste,“ odpovedala mu trochu vyrovnanejšie a sadla si k nemu. Keď sa oňho oprela, neodtiahol sa.
„Poďme sa pozrieť na chlapcov,“ navrhla.
„Radšej choď sama. Myslím, že ten mladší – Albus si vravela, že sa volá – bol asi veľmi sklamaný,“ povzdychol si.
„To nie je určite pravda. Deti celý čas mysleli len na to, kedy sa vrátiš. A ja tiež. Oni ťa priam zbožňujú a určite sú rovnako šťastní ako ja, že si späť.“
„Keď ma tak zbožňujú, prečo si na nich do čerta nepamätám?“ nadával si Harry, ale nebolo mu to nič platné. Nadávky ani vlastné výčitky mu pamäť nevrátia.
„Dajme tomu čas,“ tíšila ho Ginny a podarilo sa jej ho presvedčiť, aby šiel za chlapcami s ňou, hoci sa ešte chvíľu zdráhal.