Kapitola č. 1: Uprostred pustiny
Prvý júlový deň bol zaliaty slnkom, no do starej drevenej chalúpky, ukrytej medzi stromami hustého smrekového lesa, preniklo len málo žiary slnečných lúčov. Hoci bolo veľmi horúco, z komína tej drevenice stúpal dym. Okná neboli zakryté žiadnymi záclonami či závesmi, a tak prípadný okoloidúci mohol pokojne nazrieť dnu a prezrieť si skromnú izbicu. Veľa by toho však nevidel. Len obyčajnú lavicu stojacu pri stene v rohu miestnosti a na nej ležiace bezvládne telo čiernovlasého muža. Keď by sa pozorovateľ zadíval pozornejšie, mohol by zbadať aj malú postavu krčiacu sa pri krbe nad kotlíkom, v ktorom sa zrejme niečo varilo.
Izbou sa niesla vôňa hubovej polievky. Avšak miesila sa s inými pachmi, ktoré vnímavý človek dokáže identifikovať. Zmes bylín, gáfru a iných liečivých prostriedkov.
Zmes v kotlíku už bola zrejme hotová, pretože postava pri krbe ju odstavila a oheň zahasila. Bolo dosť teplo aj bez toho, aby v krbe horel oheň. Postava sa konečne postavila a zjavila sa v celej svojej kráse. Bola to mladá žena, ktorá mohla mať sotva dvadsať rokov.
Dlhé husté hnedé vlasy jej padali do očí. Ladným pohybom ich prehodila dozadu a konečne sa ukázala aj jej jemná, bledá tvár. Veľké hnedé oči jej dominovali a nos aj ústa boli v dokonalej harmónii s jej pravidelnými rysmi tváre. Dievčina preložila kotlík na stôl a drevenou naberačkou naplnila tanier. Nechala v ňom polievku stáť, aby trochu vychladla.
Pristúpila k mužovi ležiacemu na posteli. Slabo zastonal a nepatrne sa pohol. Žeby konečne? pomyslela si dievčina. Skontrolovala obväz zakrývajúci oči a usúdila, že môže ešte chvíľu počkať, kým ho vymení. Ticho sedela pri ňom a bránila mu v akomkoľvek pokuse hýbať sa.
Chcel otvoriť oči, no nech to skúšal akokoľvek, stále ho obklopovala len čierno-čierna tma. Cítil, že niečo tlačí na jeho viečka, no netušil, čo by to mohlo byť. Pokúšal sa rukou strhnúť tú prekážku, no len čo sa pohol, čiesi ruky ho zastavili. Postupne sa mu vyjasňovali aspoň ostatné zmysly a cítil sladkastý pach vlhkých obväzov a gáfor. Ďalšie vône nerozoznával, no boli mu povedome známe.
Zbystril sluch, aby začul nejaké zvuky, ktoré ho obklopovali, no okrem štebotu vtákov a šumenia vetra medzi konármi stromov nezachytil nič.
„Kde som?“ pokúsil sa prehovoriť, no počul len akési chrapľavé zvuky, ktoré sa vydrali z jeho hrdla. Čiesi jemné ruky ho opäť pevne zadržali a zabránili mu v pohybe. Zrejme by sa nemal hýbať, uvedomil si, pretože jediný pohyb vyvolal vlnu bolesti vystreľujúcu z hrudníka. Dobre teda, budem pokojne ležať, zaumienil si. K jeho ústam sa priblížilo niečo chladné a ovlažilo mu ich. Rozoznal chuť čistej vody a hltavo začal piť. Avšak ruky držiace pohár sa odtiahli. Znova mu priložili pohár k ústam, ale len tak, aby si mohol dať len malý hlt.
Tri dúšky vody a on sa cítil hneď lepšie. Potom ucítil ďalší jemný dotyk, tentoraz smerujúci k jeho očiam. Ten obväz, ktorý mu bránil otvoriť oči dokorán bol odrazu preč a skrz jeho viečka presvitalo slabé denné svetlo. Opatrne pootvoril oči, aby si privykol na slnečné lúče. Všetko okolo neho bolo akési rozmazané a miatlo ho to. Uvidel ženskú tvár, ktorá sa nad ním skláňala a skúmala jeho tvár, vlastne jeho oči. Odrazu sa jej sústredená tvár rozžiarila úsmevom a súhlasne prikyvovala.
Vstala z postele a zamierila kamsi doprostred miestnosti. Videl len jej nejasnú siluetu pohybujúcu sa po izbe. Cítil sa slabý a ospalý a zdalo sa, že opäť padá kamsi do prázdna. Len nejasne vnímal, že ho tá záhadná žena kŕmi nejakou polievkou.
Žena odložila poloprázdny tanier s jedlom a skúmala rysy mužovej tváre. Konečne sa prebral, pomyslela si. Jeho oči sa zdajú byť už v poriadku, možno už nebude potrebovať ďalšie obklady. Až dnes mala možnosť všimnúť si nádherný odtieň zelenej farby jeho očí.
Keď ho našla pred troma týždňami na kraji lesa, nemali takú jasnú farbu. Väčšia časť jeho tváre bola spálená a zreničky vôbec nereagovali na svetlo. Sama už nevie ako, ale nakoniec sa jej ho podarilo presunúť do jej lesnej chalúpky, kde sa o neho odvtedy starala. Bol vo veľmi zlom stave. Popáleniny mal takmer po celom tele a usúdila, že má zlomených niekoľko rebier.
Využila všetky svoje možnosti a vedomosti, ktoré mala v ľudovom liečiteľstve a spálené rany ošetrovala niekoľkými bylinnými balzamami. Telo zafixovala do polohy, v ktorej sa nemohol hýbať, aby mohli zrásť zlomené kosti.
Prečo to robila? Ťažko povedať, sama nepoznala odpoveď. Žila v lese opustená už tri roky a za ten čas sa vyhýbala ľuďom najviac, ako mohla. Keď ešte bývala v neďalekej dedinke so svojimi rodičmi, bolo to v poriadku, ale aj tak sa jej ostatní stránili. Bola iná než oni. Nechápala v čom, ale cítila to ona, jej rodičia i všetci ostatní. Po ich smrti sa utiahla sem, do lesa, ktorý je poskytoval ochranu pred zvedavými pohľadmi dedinčanov. Tento muž však potreboval jej pomoc a ona mu ju ochotne poskytla.
Znova si skúmavo prezerala jeho tvár orámovanú strapatými čiernymi vlasmi. Po popáleninách už vďaka hojivým mastiam nebolo ani stopy, avšak predsa jeho čelo hyzdila akási zvláštna jazva. Prstami po nej jemne prešla a zastavila sa na konci. Mala tvar blesku.