Kapitola č. 21: Opäť Harry
Obyvatelia Brlohu práve večerali, keď sa za domom ozvalo hlasné puk a všetci na seba odrazu prekvapene pozreli. Boli všetci a nečakali žiadnu návštevu.
„Idem sa tam pozrieť,“ povedal Harry a už vstával zo stoličky.
„Počkaj, idem s tebou,“ pridal sa George, ktorý prišiel na mamino pozvanie. Podľa nej mali tráviť viac času ako rodina, aby si Harry rýchlejšie zvykol a možno si konečne spomenul aspoň na niečo.
S prútikmi pripravenými k obrane vyšli do tmy a videli, alebo skôr počuli niekoho vzlykať.
„Lumos!“ posvietil George na postavy sediace v tráve. Len čo Harry zazrel v odraze svetla červené vlasy a Ronovu tvár, rozbehol sa k nim.
„Ron, Teddy! Čo sa stalo?“ spýtal sa vystrašene a pozeral z jedného na druhého. Teddyho oči pozerali do neba, no bolo jasné, že hviezdy na ňom sa v nich len odrážajú. Plamienky života v nich pred malou chvíľou vyhasli.
„Je mŕtvy,“ zamumlal Ron nepúšťajúc jeho telo. Harry naňho nechápavo hľadel a potom opäť pozrel na Teddyho. Krutá pravda ho zasiahla veľmi hlboko. Šok a ďalšia bolestná strata otvorili všetky nezacelené rany na Harryho duši a s nimi sa vrátili všetky spomienky.
„Si zranený, Ron? Pozri sa na mňa!“ prikázal mu Harry, pretože bol celý od krvi. Ron si to uvedomil zrejme tiež a potriasol hlavou.
„Nič mi nie je. Ale on...“ nevládal ďalej a rozvzlykal sa ako dieťa. Nevšimol si ostatných, ktorí vyšli z domu pozrieť sa, čo sa deje. Teraz však už Hermiona držala Rona v náručí a snažila sa ho odtiahnuť od Teddyho tela. Tíšila ho a on sa jej podvolil. Nechal sa odviesť do domu, kým Harry kľačal pri tele svojho krstného syna. Opatrne mu zavrel oči a v odraze mesačného svitu a hviezd sledoval jeho bledú tvár, síce teraz už uvoľnenú a pokojnú, ale napriek tomu poznačenú bolesťou a utrpením, ktoré musel zažiť. Po tvári sa mu skotúľali slané slzy a on ich nechal, aby si voľne brázdili cestičku. Ucítil ruku na svojom ramene a o chvíľu si kľakla do trávy k nemu nejaká postava. Objal ju tuho, ale tak, aby jej neublížil. Aj ona plakala s ním a všetci čo stáli naokolo tiež.
„Vari to nikdy neskončí, Ginny? Azda nikdy nebudeme môcť žiť normálne, bez strachu a bolesti a byť šťastní?“ pýtal sa a pozeral jej pritom do očí. Nepovedala nič, len ho sledovala. Všetci ostatní sa vrátili do domu skontrolovať Rona s Hermionou, len oni kľačali v tráve jeden pri druhom a smútili nad svojou stratou. Teddy bol ako ich vlastný syn, napriek tomu, že ho nevychovávali.
„Prepáč, Remus. Prepáč, že som ho nechránil lepšie. Odpusť aj ty, Teddy,“ šepkal Harry do vetra. Vtom sa z neba zniesli prvé snehové vločky. Harry cítil, ako sa Ginny vedľa neho striasla od zimy a pomohol jej vstať. Potom opatrne zdvihol Teddyho telo a odniesol ho do domu. Uložil ho na posteľ v jednej voľnej izbe a nechal Molly, ktorá vošla hneď za ním, aby ho umyla od krvi a pripravila ho na pohreb. Nemohol sa na to viac pozerať, a tak ju nechal samu.
Ginny sedela v obývačke a čakala naňho.
„Kde je Ron a Hermiona?“ spýtal sa jej.
„Hermiona šla s Ronom. Dala mu niečo na upokojenie, myslím, že Bezsenný spánok. Nie je zranený, ale v šoku z toho všetkého. Podľa toho, čo vravel, sa musel pozerať na to, ako ho mučili,“ zašepkala a znova sa rozplakala.
„Poď so mnou. Musíš si oddýchnuť. Bolo toho na teba veľa,“ povedal nežne a pomohol jej po schodoch.
„Harry, ty si si spomenul, však?“ spýtala sa, keď už ležala v posteli. Odpoveďou jej bolo slabé prikývnutie.
„Som rada, že sa ti spomienky vrátili, ale je mi strašne ľúto, že to bolo takýmto spôsobom.“
„Netráp sa, Ginny. Je jedno ako, hlavne, že už viem kto si a ako veľmi ťa milujem,“ vzal ju do náručia a hladkal ju po vlasoch.
„Ach Harry, tak strašne si mi chýbal.“
„Ty mne tiež. Vedel som, že niekde na mňa čakáš, len som ťa potreboval nájsť.“ Chvíľu tak zostali, kým sa neozval Harry.
„Ginny, než som sa stratil, nevedel som o tom, že si tehotná, však?“
Ginny naňho pozrela prekvapene a vystrašene zároveň.
„Zistila som to pár dní predtým, než si zmizol a chcela som ti to hneď povedať. Ty snáď o mne pochybuješ? Myslíš, že...?“
„Nie, upokoj sa. To by ma nikdy nenapadlo. Naozaj nikdy. Len som si nebol istý, či si spomínam úplne na všetko, keď sa mi nevybavila táto spomienka,“ upokojil ju a jej viditeľne odľahlo.
„Mala by si spať, Ginny. Ja musím ešte zájsť k Billovi a oznámiť to Viktórii,“ povedal priškrteným hlasom.
„Dobre. Buď opatrný,“ pobozkala ho na rozlúčku, aby mu dodala silu.
Rozospatý Bill mu otvoril dvere a prekvapene pozeral na svojho švagra. Keď ho spoznal, sklonil prútik.
„Harry? Deje sa niečo?“ spýtal sa a odstúpil od dverí, aby mohol vojsť dnu. V hale stála Fleur a rovnako ako jej manžel čakala vysvetlenie tejto neskorej návštevy.
„Prepáčte, že vás ruším tak neskoro, ale nemám dobré správy. Kde je Viktória? Ide totiž hlavne o ňu,“ povzdychol si Harry.
„No tak už nechoď okolo horúcej kaše a konečne nám to povedz!“
„Viete, ja neviem, ako to povedať. Dnes sa vrátil Ron s Teddym,“ začal Harry opatrne a musel sa veľmi premáhať.
„Je niekto z nich zranený? Kde sú? No tak Harry, vrav!“ zvýšil hlas Bill a prepaľoval Harryho pohľadom.
„Ron je v poriadku, len dosť v šoku. Ale Teddy... je mŕtvy,“ zašepkal nakoniec. Fleur si zakryla rukou ústa, aby nevykríkla a Bill si prehrabol rukou vlasy. Ako omámený došiel ku gauču a posadil sa. Naďalej bolo ticho, ale buchnutie dverí na poschodí ich vytrhlo zo zamyslenia.
„Počula nás,“ skonštatovala Fleur. „Pôjdem za ňou. Je mi to veľmi ľúto, Harry,“ povedala Fleur a objala ho.
„Choď za Viktóriou. Teraz by nemala byť sama,“ povedal jej, a keď vyšla po schodoch utešiť svoju dcéru, sadol si k Billovi.
„Ako sa cítiš, Harry? Ak sa nemýlim, tak si si konečne spomenul,“ skonštatoval duto Bill.
„Máš pravdu. Všetko sa to vrátilo, keď som ho tam videl ležať. Odrazu som videl všetkých – Remusa, Tonksovú, Freda, Siriusa, Brumbála...“
„Je mi to ľúto. Všetci sme mali toho chlapca radi. Odkedy sa narodil, každému z rádu prirástol k srdcu.“
„Áno, ja viem. A teraz je ďalším, ktorý zomrel kvôli mne. Keby ma s Ronom nešli hľadať, nestalo by sa to. Kto to bude nabudúce?“ zložil hlavu do dlaní a povzdychol si.
„Dobre vieš, že to nie je tvoja chyba, Harry. Nesmieš sa obviňovať za všetko,“ potľapkal ho Bill po ramene. Harry sa zhlboka nadýchol a postavil sa.
„Musím ísť. Ginny určite nezaspí, kým sa nevrátim. Dúfam, že to Viktória zvládne. Maj sa, Bill.“
„Drž sa, Harry a pozdravuj doma,“ rozlúčili sa.
Pohreb sa konal o tri dni. Napriek tomu, že bystrozorov zväčša pochovávajú v tajnosti, Harry zorganizoval pre Teddyho dôstojnú rozlúčku. Pochovali ho vedľa jeho rodičov a priateľov, ktorí padli v boji proti Voldemortovi a rozlúčiť sa prišlo veľmi veľa ľudí. Teddy bol obľúbený a mal veľa priateľov. Prišiel snáď každý a jedno oko nezostalo suché, keď Harry predniesol svoju reč.
„Dovolím si tvrdiť, že každý z vás poznal Teddyho ako skromného, nadaného, priateľského a spoľahlivého chlapca. Bol ako môj vlastný syn, mojim synom ako brat a všetkým nám bol predovšetkým skvelým priateľom. Keď si niečo vzal do hlavy, nik mu to nedokázal vyhovoriť,“ usmial sa trochu pri spomienke na niekoľko jeho naozaj bláznivých nápadov.
„Napriek svojmu veku dosiahol viac, než niektorí v jeho veku a ja by som naňho nemohol byť pyšnejší. Dúfam, že sa konečne na druhom svete stretne so svojimi rodičmi, ktorých nikdy nemal možnosť spoznať a že bude môcť povedať, že napriek tomu mal šťastné detstvo a vďaka svojej láske k Viktórii aj zvyšok života. Určite by nechcel, aby sme za ním príliš smútili, ale chcel by, aby sme žili ďalej a spomínali naňho ako na večne usmievavého a pokojného chlapca, vždy ochotného pomôcť. Tak si ho takého navždy uchovajme vo svojich srdciach,“ zakončil svoju reč. Keď prechádzal okolo jeho hrobu, zašepkal: „Zbohom, Teddy,“ a postavil sa k Ginny a svojim deťom.
„Poďme domov,“ povedal ticho a spoločne sa premiestnili do svojho domu v Godrikovom dole.
!!!
(Lucia, 23. 11. 2010 22:40)