Pobočka- potter.sk

Severus hľadel za vzďaľujúcim sa vlakom a na tvári sa mu usadil spokojný výraz. Konečne tá banda tupých hláv odišla a on bude mať aspoň pár dní skutočný pokoj. Nik ho nebude otravovať nezmyselnými otázkami, nik doňho nebude vrážať na chodbách a všade bude ticho... krajšie Vianoce si snáď ani nevie predstaviť. Vlastne... áno, môžu byť ešte krajšie, pomyslel si a vykročil na vyšliapanú cestičku vedúcu k hradu. Kútikom oka zazrel svoju sestru, ktorá obklopená priateľmi a ostatnými učiteľmi vchádzala k Trom metlám, mávala Severusovi a naznačovala, aby sa k nim pridal. Mierne pokrútil hlavou, a kývol smerom k hradu, aby dal najavo, že už má svoje plány. Aini chápavo prikývla a naposledy mu zamávala, kým ju čiasi ruka nevtiahla dnu.

Pokrútil hlavou a s pohľadom upretým pred seba napredoval domov... Ako dobre to znelo, teraz, keď je Voldemort konečne preč. Už to bol rok, čo bol konečne voľný, skutočne a navždy. Rok, behom ktorého sa veci od základu zmenili.

Prechádzajúc školskými pozemkami, zablúdil pohľadom k bielej hrobke- hrobke muža, ktorý v ich vojne zohral veľmi významnú úlohu. V spomienkach zablúdil do minulosti a vrátil sa i do dňa, kedy tadiaľto prechádzal s bezvládnym telom Thomasa Wildea, alias Harryho Pottera, na nosidlách. Jeho smrť spustila lavínu neočakávaných udalostí.

*

Tanya sa so svojou kráľovnou vrátila domov. Nie do osady, kam zaviedla Harryho a Severusa, lež do kráľovstva, kde žili všetci elfovia kráľovskej krvi. Áno, i ona k nim patrila, jej otec bol totiž kráľovnin brat. Všetci, snáď okrem Tanyi samotnej, predpokladali, že keď raz Erume ukončí svoju vládu, bude to práve ona, kto si na hlavu nasadí kráľovskú korunu a stane sa novou paňou všetkých žijúcich elfov.

On zatiaľ túto poctu odmietala a hoci na ňu rodina kládla vysoké požiadavky, žila svoj život. Napriek otcovým protestom sa presťahovala do malého domca v dedinke, práve toho domca, v ktorom Severus varil potrebný lektvar, a žila ďaleko od nárokov, ktoré na ňu ako na budúcu kráľovnú boli kladené. Len jej teta, kráľovná Erume, rozumela jej túžbe po slobode a tak s jej pomocou žila tak, ako sama chcela. No práve jej povinnosti a záväzok voči kráľovnej ju ešte pred pár dňami viedli za Harrym s prosbou o pomoc.

Vyhovel jej žiadosti a skutočne Erume zachránil, a nielen ju. Spolu s ňou zachránil i mnoho ďalších životov, a hlavne... oslobodil celý svet od šíriaceho sa a narastajúceho Zla. A čo z toho mal on? Len bolesť a trápenie.

Všetci v kráľovstve nadšene vítali svoju kráľovnú, no ona sa s nimi radovať nemohla. Myšlienkami bola príliš vzdialená tomu, čo sa dialo okolo nej. Nemohla sa zmieriť s myšlienkou, že sa Harryho osud naplnil a ona s tým nemohla nič urobiť. Bolo to nespravodlivé voči tomu mužovi i voči jeho rodine, ktorá ho potrebovala. Prečo nemôžu byť aj oni aspoň chvíľu šťastní?

Až se ti jednou bude zdát,že je osud zlej,já vím, to se může stát,tak přesto nezoufej.

So zamysleným výrazom sledovala svojich rodičov, ktorí sa nadšene vítali s Erume a vrhali jej smerom kradmé pohľady. Ona však bola myšlienkami na míle ďaleko a pred sebou nevidela nič, okrem tých bezodných tmavých studní, do ktorých v ten deň hľadela. Márne v nich hľadala akýkoľvek náznak citu či porozumenia. Svojim rozhodnutím zabila i tú malú nádej, ktorú ešte mala o tom, žeby Severus raz mohol opätovať jej lásku.

Až se ti jednou bude zdát,

že nemáš štěstí v lásce,

že ten koho miluješ,

tě přestává mít rád.

Potom nebuď z toho smutná, i když je to tak,

i když hořce chutná, jak člověk poznává,

že sen, kterýmu věřil, se asi jiným zdá,

tak lepší, než se trápit, je rada prostinká.

Stratená vo svojich myšlienkach si nevšimla, ako sa k nej blíži trojica vážených elfov, Erume spolu s jej rodičmi.

„Tanya, dieťa,“ oslovila ju jej matka nežne. Tak ako jej dcéra, aj ona mala dlhé hnedé vlasy, ktoré sa v lúčoch zapadajúceho slnka krásne leskli a jej jemné črty tváre skvelo dopĺňal jas očí, modrých ako belasé nebo.

„Ahoj, mami,“ usmiala sa, no nebol to šťastný úsmev.

„Sme na teba nesmierne hrdí, Tanya,“ ozval sa konečne aj jej otec a hoci to nerobil často, vrúcne svoju dcéru objal.

„Ďakujem, ocko. Bála som sa, že to nezvládneme, ale s pomocou, ktorú som mala...“ zvyšok vety jej uviazol v hrdle, pretože si opäť spomenula na nespravodlivosť, ktorej bola svedkom. Erume si všimla jej snahu nedať najavo, čo si naozaj myslí a predstava, že nepáčilo sa jej, že sa Tanya trápi. Ak by s tým mohla niečo urobiť, urobila by to, ale nebolo v jej moci pomôcť Harrymu Potterovi znova. Musela sa so svojou neterou porozprávať.

„Odprevadíš ma do mojich komnát?“ požiadala mladú dievčinu a natiahla k nej ruku. Tanya mlčky prikývla a sprevádzané ustaranými pohľadmi jej rodičov opustili spoločnosť.

Erume počkala, kým boli samé, kým sa spýtala:

„Stále ťa trápi, že nemôžeš pomôcť tomu mužovi?“

„Nie je to správne, že za našu slobodu musel zaplatiť vlastným životom. Mám pocit, akoby... nemôžem sa zbaviť myšlienky, že mu niečo dĺžim. A viem, že sa toho nezbavím, kým svoj dlh nesplatím, aj keby ma to malo stáť vlastný život,“ povedala rozhodne a pri tých slovách sa Erume zarazila a zastala.

„Myslíš to vážne? Naozaj by si bola ochotná obetovať všetko čo máš kvôli človekovi?“ spýtala sa jej vážnym hlasom.

„On si to zaslúži. A pokiaľ ide o to, čo mám... obetovala by som to aj tak, ak by...“ nedokončila a odvrátila pohľad. Dívala sa do diaľky a vedela, že jej nádeje boli len naivné sny, ktoré sa rozplynuli, len čo vyšlo slnko.

Až se ti jednou bude zdát,

Že na světě není láska,

Že je to jenom pohádka,

Pohádka pro děti.

„Tak predsa,“ povzdychla si Erume, a posadila sa na drevenú lavičku pod košatým dubom. „Posaď sa, dieťa,“ povedala a keby situácia nebola vážna, poukázala by Tanya na fakt, že už dávno nie je dieťaťom. To však Erume vedela. Tak ako vedela, aká bárka zúri v srdci tej mladej dievčiny.

„Dúfala som, že jedna z mojich vízií je klamná a že sa tohto dňa nebudem musieť obávať,“ priznala Erume potichu a pohľadom vyhľadala svoju neter. „No po toľkých rokoch by som už zrejme mala vedieť, že Studňa múdrosti neklame.“

„Čo s tým má studňa múdrosti?“ spýtala sa Tanya zvedavo.

„Viem, čo chceš urobiť, Tanya a ak si si svojim rozhodnutím istá, pomôžem ti. Ale odpovedz v prvom rade sama sebe na otázku, či je tvoja láska k tomu mužovi úprimná. Je silná natoľko, aby si sa preňho vzdala všetkého?“ spýtala sa Erume.

Já vím, když se dva políbí,

že to nemusí být z lásky,

a vůbec nic si neslíbí,

a tak to asi má být.

Tanya sklonila hlavu. Nepotrebovala premýšľať o tom, čo hovorí jej srdce. Keby totiž mohlo, vykričalo by do celého sveta svoju bolesť zo stratenej lásky. Keď znovu vzhliadla, stretla sa s upretým pohľadom kráľovnej.

„Som si istá tým, čo cítim, vaše veličenstvo. A aj keby moje city nemali byť opätované, nemohla by som žiť s pocitom, že som sa ani len nepokúsila o svoje šťastie bojovať. Ak by ale aj jedinou odmenou za moje rozhodnutie mal byť pohľad do očí muža, ktorému som tým zachránila život, nebudem ľutovať. Prosím, dovoľte mi učiniť to, čo mi kážu rozum i srdce. V tomto rozhodnutí sú zajedno,“ odvetila Tanya pevne a Erume vedela, že pokúšať sa ju presvedčiť je márne.

„Kiežby som mohla povedať, že ti to nedovolím, ale po tom všetkom... rozumiem tvojej žiadosti a pomôžem ti ako len budem môcť,“ sľúbila a Tanya sa konečne v ten deň usmiala.

„Ocko bude sklamaný,“ povzdychla si však po chvíli, no Erume ju nežne pohladkala po líci a nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Tvoji rodičia ťa nadovšetko milujú a neželajú si iné, než aby si bola šťastná. A ak svoje šťastie nájdeš po boku smrteľníka, zmieria sa s tým. Ba čo viac, budú hrdí tak ako ja, na to, čo si urobila,“ uistila ju.

„A čo...“ chcela sa opýtať na to, čo svojim rozhodnutím spôsobí ostatným, no aj v tomto ju Erume predbehla.

„Náš svet príde o možnosť mať skvelú kráľovnú, no nik ti nebude vyčítať, že si šla za hlasom svojho srdca. Len jedno mi sľúb!“ žiadala Erume.

„Čokoľvek, vaše veličenstvo,“ Tanya sklonila hlavu a čakala. Drobná ruka ju však chytila za bradu a prinútila ju pozrieť jej do očí.

„Dávaj na seba pozor, dievčatko. Svet tam vonku, za múrmi nášho kráľovstva je zradný,“ žiadala a jej prosba znela naliehavo a starostlivo.

Až budeš chtít mít někoho,

kdo by tě měl hrozně rád,

to, že ho taky miluješ,

nedej mu příliš znát.

Já vím, je to podivný,

že mít rád se nevyplácí,

v lásce totiž vyhráva

ten, kdo má rád míň.

„Budem!“ sľúbila prosto a načiahla sa, aby pobozkala ruku svojej kráľovnej. Namiesto toho sa ocitla vo vrúcnom objatí, ktoré bolo viac, než očakávala a šťastne si povzdychla.

*

Severus otvoril dvere svojich súkromných komnát a rozhliadol sa. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, vyvolal na jeho tvári spokojný úsmev a potichu prešiel obývačkou do spálne. V šuflíku nočného stolíka našiel to, čo hľadal a s malou krabičkou v ruke sa vrátil do vedľajšej miestnosti. Sadol si na gauč, na ktorom bola schúlená jej drobná postava a s rukou položenou na jej vypuklom brušku sa k nej naklonil a prebudil ju nežným bozkom.

Trochu sa zamrvila, než konečne otvorila oči a keďže k nej bol stále naklonený, rukami ho objala okolo krku.

„Chýbal si mi,“ privítala ho šeptom.

„Nebol som preč ani hodinu,“ odpovedal so samoľúbym úsmevom, tak typickým preňho.

„Aj tak si mi chýbal,“ usmiala sa a svojou drobnou dlaňou zakryla jeho ruku na svojom bruchu. „Obom si nám chýbal,“ opravila sa a ako na dôkaz jej slov, pocítili slabé pohyby toho malého stvorenia, čo rástlo pod jej srdcom.

„Najbližších pár dní sa od vás nehnem na krok, sľubujem!“ povedal a sadol si vedľa nej tak, aby sa mohla spokojne oprieť o jeho hruď. „Vlastne by sme sa tu mohli zavrieť na celé prázdniny a nechať ostatných, nech si tie sviatky užijú bez nás,“ navrhol naoko nezaujato, no mierny štuchanec pod rebrá ho uistil o tom, že to nebol návrh, ktorý by mu prešiel.

„Čo by si o nás pomysleli?“ spýtala sa naoko pohoršene.

„Hm, ako ich poznám, tak by sa mohli začať šíriť fámy, že ťa zožral netvor z podzemia a ten sa teraz ukrýva pred svetom, aby svoj odporný čin zatajil,“ odfrkol si ironicky.

„A práve preto im musíme dokázať, že ty nie si netvor z podzemia a ja sa stále ešte teším dobrému zdraviu,“ odvetila s úsmevom a otočila sa k nemu, aby ho pobozkala. „Sme pozvaní na štedrovečernú hostinu k tvojej sestre, predsa ju nechceme sklamať,“ dodala a on s povzdychom prikývol.

„Fajn, ale to je až zajtra. Chcem, aby dnešok patril len nám. Máme predsa výročie,“ zašepkal jej do ucha a Tanya v jeho náručí strnula.

„Ty... ty si nezabudol?“ spýtala sa tíško a hlas jej znel dojatím. Pevnejšie ju objal a jemne pobozkal do vlasov.

„Nikdy na ten deň nezabudnem. Ty si to najkrajšie a najlepšie, čo ma v živote stretlo a neviem si viac predstaviť život bez teba,“ vravel svojim hlbokým hlasom, ktorý tam milovala. Ani sa nenazdala a on sedel pred ňou, a pohľadom ju doslova spaľoval, keď z kapsy habitu vytiahol krabičku a vložil jej ju do dlaní.

„Viem, že som s tým čakal dlhšie, než si si myslela, ale čakal som na dnešný deň. A práve dnes, tu a teraz ťa žiadam, aby si sa stala mojou ženou,“ povedal a čakal, kým otvorí malú škatuľku.

V úžase takmer zabudla zavrieť ústa, keď zbadala nádherný prsteň z bieleho zlata s čiernym, precízne brúseným, kameňom vsadeným uprostred.

„Severus, to je nádhera,“ vzdychla a v očiach sa jej leskli slzy. Už si začínala myslieť, že sa tohto dňa nikdy nedočká a bude sa musieť uspokojiť s tým, že si ju Severus nikdy nevezme za ženu a ich dieťa síce bude mať otca, no nebude vyrastať v usporiadanom manželstve. Týmto svojim činom jej úplne vyrazil dych.

„Dúfal som, že by sa ti mohol páčiť,“ priznal a ani sa nesnažil skryť potešenie z toho, že má radosť. No jeho nervozita rástla a keď sa ich pohľady konečne stretli, uvedomila si Tanya, že sa skutočne bál odmietnutia. Poznala jeho tajomstvo z minulosti, to o Lilly a Jamesovi, a rozumela jeho obavám. No tak ako pred rokom, aj teraz veľmi zreteľne počula hlas svojho srdca, ktoré bilo v rovnakom rytme ako to jeho. Tak ako pred rokom, aj dnes by urobila čokoľvek...

*

Erume viedla Tanyu do hradu, do jeho samotného stredu, kde ešte nikdy predtým nebola. O chvíľu sa ocitli pred dverami, ktoré boli chránené proti vniknutiu. Len samotná kráľovná ich mohla otvoriť, pretože za týmito dverami sa ukrýval najväčší elfský poklad: kľúč k ich nesmrteľnosti.

Erume chvíľku stála pred dverami a so zavretými očami sa sústredila na to, aby otvorila vstup do miestnosti. Podarilo sa a medzerou medzi dverami prenikalo žiarivé biele svetlo.

„Ak si nezmenila svoje rozhodnutie, poď so mnou,“ vyznala Erume svoju neter a vošla dnu. Tanya ju v mihu nasledovala a keď sa dvere za ňou potichu zavreli, ani si to nevšimla. Bola doslova očarená tým, čo videla. Okrem stien, popísaných starými elfskými legendami, bola v miestnosti jediná vec: žiarivý kryštál, hýriaci snáď všetkými možnými farbami. Erume okolo neho prešla priam s posvätnou úctou a keď zbadala jej ohromený výraz, usmiala sa.

„Toto je Kryštál nesmrteľnosti, prameň nášho večného života. Len on nám môže vziať život a i to len vtedy, ak sa my sami rozhodneme vzdať sa ho. Naozaj to chceš? Keď sa ho raz vzdáš, nebude cesty späť,“ uistila sa pre istotu znova.

„Ak sa vzdám svojej nesmrteľnosti a svojho elfského pôvodu, dokážeš zachrániť Harryho?“ odpovedala Tanya otázkou.

„Nie ja, ale ty ho zachrániš. On však musí tvoj dar prijať dobrovoľne. Zvážila si možnosť, že on sám možno smrť uvíta?“

„Ak to odmietne?“

„Potom tvoja obeta vyjde nazmar a ty navždy zostaneš smrteľníkom,“ odpovedala kráľovná.

„Čo mám urobiť?“ spýtala sa Tanya pevným hlasom.

„Postav sa sem ku mne,“ prikázala a ona sa postavila oproti kráľovnej elfov, ktorá v tej chvíli vyzerala vážnejšie než kedykoľvek predtým, čo ju Tanya videla.

„Tanya, potomok z rodu kráľov, zrodená v posledný deň vlády Martura, matke Írime a otcovi Tárovi, vzdávaš sa svetla svojho bytia v prospech človeka?“ spýtala sa.

„Áno,“ odpovedala Tanya rovnako vážne.

„Prijímaš osud smrteľníka výmenou za jeho život?“

„Áno.“

Keď Tanya vyslovila odpoveď na kráľovninu druhú otázku, cítila, akoby časť jej duše opúšťala jej telo a vskutku, zahalila ju biela žiara, ktorá sa od nej postupne vzďaľovala. V tom istom okamihu zažiaril i Kryštál nesmrteľnosti a farby v ňom začali víriť, kým z neho neoddelila rovnako biela žiara a obe sa spojili v jedno. Fascinovane sledovala, ako sa ten biely tieň pohybuje v jej blízkosti, doslova ju zvádzajúc k tomu, aby sa ho dotkla.

„Je čas dať Harrymu na výber,“ prerušila jej rozjímanie Erume a natiahla k nej ruku. Vo chvíli, keď sa jej dotkla, začala sa miestnosť okolo nej rozplývať a dve ženy sa ocitli tvárou v tvár tomu, o kom bola reč.

„Tanya, kráľovná?“ oslovil ich Harry a rovnako ako Tanya, aj on sa zvedavo rozhliadol okolo seba. Nedokázal identifikovať, kde presne sa nachádza, no keďže necítil žiadnu bolesť ani nič, čo by ho ešte pútalo k životu, predpokladal, že je mŕtvy.

„Tvoj odhad je správny. V tejto chvíli z tvojho tela vyprchal všetok život a ty stojíš na ceste k večnosti. No pred tebou sú dve cesty a je na tebe, ktorú zvolíš,“ informovala ho Erume. Nechápavo na ňu pozrel a čakal, kým mu to vysvetlí.

„Vďačím ti za záchranu môjho života i celého nášho sveta. Ver, že nie som taká nevďačná, ako sa môže zdať, no nemôžem pre teba spraviť nič viac, než už som urobila,“ pokračovala smutne.

„Ja viem a rozhodne vám to nezazlievam,“ uistil ju hneď.

„Viem a o tom viac ma to mrzí. Ale zatiaľ čo ja som v tomto smere bezmocná, je tu niekto, kto ti pomôcť môže. Tanya sa rozhodla, že sa ti odvďačí po svojom a ponúka ti možnosť žiť ďalej,“ informovala ho a tentoraz Harryho pohľad smeroval k mladšej žene.

„Výmenou za čo?“ zamračil sa a hoci v jeho hlase zaznievala nádej, prevládali obavy. „Nie je to žiadna obeta života alebo také niečo, však? Pretože to nemôžem prijať!“ ohradil sa okamžite a obe ženy si vymenili chápavé pohľady.

„Tanya obetuje svoju nesmrteľnosť a ty môžeš naďalej žiť so svojou rodinou,“ odvetila Erume.

„A čo bude s tebou?“ spýtal sa Harry priamo Tanyi.

„Nebudem viac elfkou, no verím, že vo vašom svete nájdem svoje miesto,“ odpovedala pokojne.

„Takže sa staneš smrteľníčkou? Je to to, čo chceš? Ja... nie som si istý, či takýto dar môžem prijať,“ oponoval aj naďalej.

„Ak môj dar odmietneš, moje rozhodnutie to nezmení. Sú veci, kvôli ktorým by som sa svojho súčasného života aj tak vzdala. Prosím, prijmi to a vráť sa späť. Aini i Lillith ťa potrebujú a ty si konečne zaslúžiš svoj kúsok šťastia,“ žiadala a ich pohľady sa na krátky okamih stretli.

„Snape ani len netuší, aké má šťastie. A ja tiež,“ zašepkal vďačne.

„Harry Potter, prijímaš dar čistej duše a nového života, daný poslednou z potomkov kráľov?“

„Pijímam,“ odpovedal.

„Podajte si ruky,“ vyzvala ich Erume a oni počúvli.

„Nech svetlo tvojej duše, Tanya, osvieti tvoju cestu života, Harry. Nech sú vaše životy vo svete zbavenom Zla šťastné a požehnané,“ povedala Erume a skutočne, len čo sa odmlčala, cesta pred nimi potemnela a tá, po ktorej Harry prišiel až sem, znova zažiarila bielym svetlom.

„Vráť sa k svojim blízkym, Harry. A dávaj mi tam u vás na Tanyu pozor,“ lúčila sa s ním Erume a on jej s úsmevom poďakoval.

„Onedlho sa uvidíme,“ zavolala za ním Tanya a jej tvár žiarila šťastím, keď sa so svojou tetou vrátila späť.

„Mala by si sa rozlúčiť so svojimi rodičmi,“ povedala Erume potichu a ona prikývla.

„Ďakujem za všetko, vaše veličenstvo,“ poklonila sa Tanya, no ona ju zadržala.

„Už nie som tvoja kráľovná. Už len tvoja teta, ktorá má na srdci tvoje šťastie. Dúfam, že ho nájdeš,“ objala ju a po prvýkrát po dlhých rokoch jej po tvári stekali skutočné slzy.

Harryho srdce prestalo biť, no madam Pomfreyová neustávala vo svojom snažení oživiť ho. Len vzdialene vnímala, že Aini utiekla a že za ňou Severus volá, pre ňu bol v tej chvíli najdôležitejší pacient, obzvlášť tento pacient.

„No tak, teraz to nevzdávajte, pán Potter! Vy nie ste z tých, ktorí by sa vzdávali bez boja. No tak, Harry, bojuj, chlapče!“ opakovala stále dookola a odmietala prestať s resuscitáciou, kým ju Severus nezastavil.

„Je koniec, Poppy. Nepredlžujme jeho trápenie,“ zamumlal zastretým hlasom. Vedela, že má pravdu, no i tak to bolo ťažké, zmieriť sa s pravdou.

„Bol to výnimočný chlapec,“ povzdychla si Minerva, utierajúc si vreckovou vlastné slzy.

„Bol skvelý a obetavý priateľ,“ pošepol Ron a tuhšie objal Hermionu, ktorej vzlyky zanikali v jeho hrudi.

„Aj keď v lektvaroch nevynikal a dalo by sa povedať, že mal patent na to, aby ma privádzal do šialenstva, dokázal toho veľa,“ zamumlal Severus a pohľadom zablúdil k oknu, kde sa odrážali posledné zimné slnečné lúče.

Trvalo to azda len minútu, no ticho, ktoré ich obostrelo spôsobilo, že im to pripadalo ako celá večnosť, kým Poppy prekvapene nezhíkla.

Harryho, Thomasove, telo ožiarila neznáma biela žiara. Len Severus jediný niečo podobné už raz videl a neubránil sa myšlienke na Tanyu. Všetci napäto čakali, čo sa bude diať, keď sa ošetrovňou rozľahol tichý vzdych. Harryho oči sa otvorili a on pohľadom skúmal všetkých prítomných.

„Tak ľahko sa ma nezbavíte,“ povedal potichu a unavene zavrel oči, keď k nemu preniklo niekoľko výkrikov radosti. Všetci ho obklopili a nechápali, ako mohol prežiť, no jediné slovo stačilo k tomu, aby pochopil aspoň Severus.

„Tanya,“ vysvetlil a starší muž sa veľmi snažil skryť prekvapenie.

„Kde je Aini?“ spýtal sa, keď ju nenašiel medzi ostatnými.

„Som si istý, že ju nájdete v severnej veži,“ odpovedal Severus strnulo a Harry bez meškania vyskočil z postele.

„Kam si myslíte, že idete, mladý muž?“ ozval sa za jeho chrbtom pohoršený, no zároveň potešený hlas školskej ošetrovateľky.

„Konečne za svojim šťastím,“ odpovedal radostne a neberúc ohľady na jej protesty, vybehol z ošetrovne.

Našiel ju schúlenú na podlahe v severnej veži. Po tvári jej stále ešte stekali horúce slzy a pri pohľade na ňu mu zovrelo srdce úzkosťou. Opatrne, aby ju nevyplašil, sa k nej priblížil, hoci vedel, že šoku nezabráni. Videla ho zomrieť a ten pohľad jej zo spomienok už nikdy nevymaže.

Keď sa dotkol jej ramena, nevnímala ho a keď sa jej prihovoril, rozvzlykala sa ešte viac.

„Prečo si ma opustil, Harry? Nechcem tu zostať sama,“ plakala. „Potrebujem ťa!“

„Pšššt, nie si sama. Som tu s tebou a už nikdy ťa nenechám samu,“ uisťoval ju stále dookola, kým si konečne neuvedomila jeho prítomnosť. Úľava s prekvapením sa na jej tvári miesili s radosťou a keď sa dostatočne uistila, že je s ňou, živý a zdravý, opäť sa rozplakala, tentoraz šťastím.

Severus stál pri bráne na hranici školských pozemkov a čakal. Nedbal na chlad, ktorý prenikal až do morku jeho kostí, čo na vietor, ktorý neúprosne šľahal do jeho tváre. Čakal a s rastúcou nádejou v srdci dúfal, že tak ako Potter dostal druhú šancu, mohol by on tú svoju získať jej príchodom.

Keď už takmer prestal veriť v to, že príde, ozval sa za jeho chrbtom povedomý hlas.

„Odpusťte mi moju smelosť, profesor Snape, ale nenašlo by sa v tomto hrade miesto pre jednu stratenú dušu?“ spýtala sa Tanya nádejne a ich pohľady, ktoré sa v tú zimnú noc opäť stretli, boli prísľubom nového začiatku.

*

Tanya si uvedomila, že sa stratila vo vlastných spomienkach a nechala ho čakať dlhšie, než mala v pláne. Vytiahla prsteň z krabičky a chvíľu si ho so záujmom prezerala. Potom ho podala Severusovi s jednoduchým: „Áno,“ a on jej ten malý kovový krúžok navliekol na prst.

V tej chvíli boli obaja dokonale šťastní a ona vedela, že pred rokom učinila to najlepšie rozhodnutie svojho života. Spravila tak šťastnými nielen seba a Severusa, lež i Aini a Harryho, ktorí si pred pol rokom konečne povedali svoje áno aj pred svedkami a rovnako ako oni sa tešili na príchod svojho druhého potomka.

Koniec