Kapitola č. 42: Sen
Hermiona zamračene pozrela na Aini, ktorá už hodnú chvíľu sedela mlčky a uprene pozerala na dno svojho pohára.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa opatrne a vymenila si zvedavý pohľad s Minervou.
„Nie, to len... mám taký zvláštny pocit, akoby... myslím, že ide o Harryho a Severusa,“ povzdychla si a dalo jej veľkú námahu potlačiť dotieravé slzy. Hermiona pochopila a v jej očiach sa opäť zjavili obavy, na ktoré na chvíľu zabudla pri spomínaní na staré dobré časy.
„Možno by sme sa mali vrátiť do hradu,“ navrhla riaditeľka a obe súhlasne prikývli. Cesta do hradu akoby trvala večnosť, keď sa tri ženy brodili snehom, pohrúžené do obáv o tých, ktorých životy viseli na vlásku.
Tanya so zatajeným dychom sledovala, ako sa Harry i Voldemort takmer súčasne zosunuli k zemi. Čas akoby sa v tej chvíli zastavil, keď jej došlo, že je po všetkom. Voldemort je mŕtvy, a Harry... chcela sa k nemu rozbehnúť a uistiť sa, že bude v poriadku, že to prežil, no osoba stojaca vedľa nej ju zastavila.
„Nemôžeš mu pomôcť, jeho čas prišiel. Vykonal svoju povinnosť a jeho duša konečne nájde vytúžený pokoj,“ prehovorila Erume tichým, no rozhodným hlasom.
„To nie...“ vzdychla Tanya. Vedela síce, že jej kráľovná je v tom neoblomná, a že vrátila Harrymu život len kým neporazí Voldemorta, no dúfala... verila tomu, že keď ju ten muž zachráni, zľutuje sa a dopraje mu ešte aspoň trochu šťastia po boku milovanej osoby. „Je to kruté! Nezaslúži si zomrieť!“ vykríkla zúfalo.
„Nie každý dostane čo si zaslúži,“ upozornila Erume, nehľadiac na vyčítavý pohľad mladšej elfky. Pravidlá sú pravidlá. „Ak chceš niekomu pomôcť, na nádvorí leží muž, ktorý ešte má nádej na záchranu,“ poukázala a Tanya sa zarazila.
„Severus? Čo sa mu stalo?“ spýtala sa nechápavo a obzerala sa okolo seba. Až teraz jej došlo, že ho tu nikde nevidí a bola si takmer istá, že by v tomto Harryho nenechal sám, keby sa nestalo niečo, čo by mu v tom zabránilo. Srdce jej bilo ako splašené, keď sa rozbehla von a pohľadom ho hľadala medzi množstvom bezvládnych tiel, ležiacich na zemi. Netrvalo dlho a našla ho.
Roztrasenými rukami sa dotkla jeho tela a nahmatala slabý pulz. Stále ešte žil, mohla mu teda pomôcť. Všimla si obrovskú popáleninu na jeho ľavej ruke a poľahky si domyslela, že je to pozostatok jeho Znamenia zla. Okrem tohto zranenia mal ešte menšiu ranu na hlave, ktorú sa už zrejme niekto pokúsil zahojiť a ona nepochybovala o tom, že to bol Harry. Ten mladý muž ju prekvapoval čím ďalej tým viac a pri pomyslení, že mu nesmie pomôcť, jej zvieralo hruď. Teraz však jej pomoc potreboval Severus a ona opäť, tak ako pred chvíľou, využila svoje schopnosti k tomu, aby ho vyliečila. Urobila všetko, čo bolo v jej silách. Jeho dych sa prehĺbil a pulz bol pravidelnejší, no Severus aj naďalej zostával v bezvedomí.
„No tak, preber sa, prosím! Neopúšťaj ma, Severus! Nie teraz, keď som zistila, že...“ vzlykala potichu, keď sa jej zdalo, že to trvá až príliš dlho. Bála sa, že hoci je jeho telo v poriadku, jeho myseľ... bála sa, žeby sa už nikdy nemusel prebudiť. Bála sa, žeby nikdy nezistila, či to všetko nie je len... SEN.
Sen zvláštnu podobu máva,
keď ho chceš vychutnať do sýta.
Odrazu, ako na povel, sa jeho viečka zachveli a s tichým stonom, ktorý sa vydral spomedzi jeho pier, otvoril oči a ich pohľady sa stretli.
Ten, čo sa vždy len schováva,
prichádza a teraz už na nič sa nepýta,
na teba hľadí.
S úľavou si vydýchla a len s veľkou dávkou sebaovládania ho nezasypala bozkami. Zrejme by to neocenil a tak len povolila svoje zovretie okolo jeho tela a pomohla mu vstať.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa a len čo sa narovnal, jeho ruka vystrelila k hlave, ktorá ho bolela snáď horšie než pri jeho poslednej opici.
„Neviem, čo sa dialo tu, ale zrejme to bude mať niečo spoločné s tou spáleninou na vašej ruke,“ poukázala a Severus v mihu skúmal svoje ľavé predlaktie.
„Je... je to preč,“ jachtal zmätene a v jeho hlase okrem prekvapenia znela aj radosť. Tak veľmi dúfal, že by sa tej prekliatej značky mohol zbaviť a teraz... teraz je naozaj preč.
„A Potter?“ spýtal sa odrazu a jej pohľad smeroval do zeme.
„Podarilo sa mu poraziť Voldemorta,“ zamumlala.
„A? Kde je teraz?“ spýtal sa netrpezlivo a ona sa zmohla len na neurčité ukázanie smeru. Rozbehol sa dnu a zarazil sa, keď zbadal Erume stáť medzi Thomasovým a Voldemortovým telom.
„Je koniec nášho trápenia. Tentoraz navždy,“ boli jej prvé slová a Severus s neurčitým pohľadom, naplneným nádejou, pozrel na telo Temného pána. Avšak radosť z jeho porážky zastreli starosti, keď pozrel na Thomasa- vlastne Harryho.
„A čo on?“ ukázal na mladého muža, ktorého celý život bol len povinnosť zničiť Zlo.
„Naplnil svoj osud,“ odvetila pokojne.
V tej chvíli, či už to bolo obsahom jej odpovede, alebo tónom, ktorý použila, vzkypel v Severusovi hnev a keby mal niečo po ruke, zrejme by to rozbil.
„Necháte ho zomrieť? Pomohol vám dostať sa odtiaľto, porazil Voldemorta, zachránil nielen náš, ale i váš svet a jediné čo na to poviete je, že naplnil svoj osud? Do čerta s vami, ženská! Trocha vďačnosti by vás nezabila!“ kričal na ňu, no ona sa ani len nepohla a výraz jej tváre neprezrádzal hnev ani pobúrenie jeho slovami. Bola pokojná a vyrovnaná, tak ako keď vošiel. Bolo mu jasné, že s ňou nehne a jediné, čo ešte pre Pottera mohol urobiť, bolo dostať ho čo najskôr do Bradavíc a pracovať na jeho lektvare. Dlžil to jemu i svojej sestre.
Sklonil sa nad bezvládnym telom a skontroloval jeho stav. Rozhodne sa však nedalo povedať, žeby bol spokojný s tým, čo zistil. Bolo to oveľa horšie než očakával.
„Ak dovolíte, vezmem ho tam, kde mu prejavia aspoň štipku úcty za to, čo vykonal, na rozdiel od vás. Ale som si istý, že vám je to jedno, teraz, keď sme za vás urobili špinavú prácu,“ zavrčal a preniesol Wildeove telo na vyčarované nosidlá. Musel sa s ním dostať až k lesu, aby sa mohol premiestniť do Bradavíc.
Keď prechádzal okolo Tanyi, venoval jej zamračený pohľad plný nesúhlasu a... sklamania. Myslel si, že je iná. Myslel si, že by nebola schopná odsúdiť niekoho na smrť, obzvlášť takúto krutú a bolestivú, ak by ho mohla zachrániť. Veril tomu, že to čo cítil v jej blízkosti, nebol len mámivý klam jeho zmyslov. Možno keby veci boli iné... možno by ju dokázal pustiť za svoje vysoké múry a ukázať jej, že aj on vie milovať, že aj on je len človek, ktorý má svoje city, hoci skryté.
Láska má veľa podôb,
nechce sa ukázať zranená.
Bol však blázon, ak si myslel, žeby ho mohla milovať ona. Zrejme jeho pocity pramenili z čírej túžby po tom, aby našiel niekoho, kto by zdieľal jeho radosti i starosti... Už viac nechcel byť sám a zdalo sa, že ona by mohla byť tou, ktorá opäť zapáli oheň v jeho srdci, aby zahnala chlad, ktorý sa tam usadil. Bol to sen zúfalého človeka, tajne dúfajúceho, že nájde svoju spriaznenú dušu.
Ten sen však znamenal mnoho,
smútok a nádej si chodili bez mena,
zdalo sa mi, že sa svet zbláznil.
Tanya jeho pohľad opätovala a vedela, že hoci stojí priamo pred ňou, jeho srdce od nej uteká na míle ďaleko. Ak aj predtým čo i len na chvíľku pocítil náznak pochopenia či sympatií k nej, teraz mohla v jeho očiach vidieť len odmietnutie a odpor. Už viac nemala nádej, že by ho niekedy mohla získať. Na chvíľu sa zastavil vedľa nej, akoby chcel niečo povedať.
Stál tam on a možno chcel byť mojim snom,
stál s nesmelým pohľadom...
Odrazu si to však rozmyslel a otočil sa jej chrbtom. Nevidel jej slzy, keď od nej odchádzal bez jediného slova. Nevedel, ako jej srdce krvácalo, keď stratila svoju nádej v to, že raz opätuje jej city.
A možno hviezdy padali, keď moje oči plakali,
možno mal ma veľmi rád, len mi to nechcel dokázať,
bál sa mi svoje srdce dať, chcel ho pred svetom ukrývať.
Severus sa za ňou ani len neobzrel. Prútikom riadil nosidlá s Potterom a najrýchlejšie ako mohol, sa ponáhľal k hraniciam prenášania. Musel sa dostať do Bradavíc skôr, než bude neskoro. Ak pre nič iné, tak aby sa Aini mohla naposledy rozlúčiť.