Pobočka- potter.sk

Severus nechal Harryho osamote a s knihou a batohom v ruke sa vydal hľadať Tanyu. Nevedel, kde by ju mohol nájsť a tak mu neostávalo iné, než spýtať sa niekoľkých okoloidúcich. Tí sa však netvárili práve prívetivo a ich zamračené tváre svedčili o ich nesúhlase s návštevou dvoch kúzelníkov. Predsa len, bol to zásah do ich územia, ktoré tak úzkostlivo strážili a Severus ich pocity dokázal pochopiť. Ani on, ani oni však nemali na výber a tak kráčal úzkym chodníčkom až k osamelej chalúpke na okraji lesa, kam ho poslali.

Dvakrát silno zaklopal, než sa dvere otvorili a v nich sa zjavila tá, ktorú hľadal. Podľa jej zamračenej tváre ľahko zistil, že sa naňho stále ešte hnevá a prekvapilo ho, že sa mu to vôbec nepáčilo.

„Prišli ste sa ospravedlniť? Alebo len dokončiť, čo ste začali?“ spýtala sa ostro, poukazujúc na jeho nie práve úspešný pokus o legilimenciu chlapca. Kto mohol tušiť, že ho to tak rozruší, že s plačom padne na zem a dostane hysterický záchvat?

„Ani jedno. Vlastne potrebujem laboratórium a nejaké prísady. V mojich zásobách, ktoré som so sebou priniesol, chýba pár ingrediencií,“ odpovedal nezaujato.

Jej tvár i oči boli odrazu ako zrkadlo, odrážajúce všetky jej pocity. Zračilo sa v nich prekvapenie, zlosť a pohoršenie nad tým, že si tento muž, ktorý ju pred pár hodinami nanajvýš rozčúlil, dokáže len tak nakráčať až k nej domov a z niečoho sa dožadovať. To bolo nanajvýš trúfalé.

Severus, dokonale schopný čítať v jej tvári, sa víťazoslávne uškrnul a s rukami prekríženými na prsiach čakal na príval jej urážok a výčitiek. A dočkal sa.

„Ako sa odvažujete... po tom všetkom len tak prísť a žiadať niečo na tie vaše gebuziny!“ oborila sa naňho a oči sa jej nebezpečne leskli. To ho však neodradilo a keď sa na chvíľu odmlčala, aby sa nadýchla a spustila nanovo, prišiel konečne s vysvetlením svojej požiadavky.

„Potrebujem ho na ten lektvar, ktorý nám má pomôcť poraziť Voldemorta a zachrániť kráľovnú Erume. Ale ak ju tak veľmi chcete nechať napospas jej osudu, neviem, prečo sme vôbec tu,“ odsekol a v duchu si blahoželal k svojmu malému víťazstvu nad touto malou, protivnou elfkou. Aj keď... možno nebola až taká protivná a hádky s ňou rozhodne stáli za to, aby si ich rád zopakoval.

„Podliak!“ uľavila si. „Naozaj nechápem, prečo som vám sem dovolila prísť. Harry by to určite zvládol aj sám,“ odpovedala drzo, no on sa nemienil vzdať a jej opätovná drzosť ho popudila azda ešte viac.

„Tak to sa práve mýlite, milostivá. Uisťujem vás, že Potter je všetko možné, len nie v dobrom stave, aby mohol sám dokončiť túto úlohu. Nielen, že je to zložitejšie, než sa vôbec zdalo, ale ak ste si to ešte nevšimli, ten muž zomiera. Hovoriac o sebeckosti a trúfalosti: To vy mu odmietate pomôcť a pritom žiadate, aby pre vás nasadzoval vlastný krk a možno tak skutočne prišiel aj o poslednú nádej na svoje vyliečenie. Je vari moje správanie horšie než to vaše? Možno som toho vášho chlapca dohnal k slzám, ako už nejedno dieťa predtým, no jeho to aspoň nebude stáť život. Jeho ste totiž oživili a spravili z neho elfa. Zaistili ste mu nesmrteľnosť, kým Potterovi ste dali druhú šancu len preto, aby porazil Voldemorta a potom: Vďaka a zbohom! Tak kto je tu sebec?“ vrčal podráždene.

„Ten chlapec bol nevinný, nezaslúžil si smrť!“ oponovala slabo. Len čo tie slová vyslovila, vedela, čo bude nasledovať.

„Tak nezaslúžil? A ktorá z tých nevinných obetí vojny či ktorí z tých, čo obetovali svoje životy v záujme vyššieho dobra, si smrť zaslúžili? A keď už konkretizujeme, tak za čo si svoju smrť, dokonca dvakrát, zaslúžil Potter?“ spýtal sa hrozivým hlasom a keď jeho oponentka zmĺkla, triumfálne na ňu pozrel svojimi tmavými očami, vyžarujúcimi rozhodnosť a presvedčenie o slovách, ktoré vyslovil. „Dajte mi k dispozícii priestor, kde si môžem zariadiť laboratórium s tým, čo mám so sebou, aspoň na dva dni a zožeňte mi tieto prísady,“ podal jej do ruky kúsok pergamenu, na ktorý vypísal zoznam toho, čo mu chýbalo. „A ja vám sľúbim, že len čo bude lektvar hotový, urobíme s Potterom všetko preto, aby sme Voldemorta zničili raz a navždy,“ dokončil miernejším hlasom a sústredene ju sledoval. Zdalo sa, že o tom uvažuje, čo bolo dobré znamenie.

„Stále ešte nevieme, kde hľadať,“ poukázala opatrne na zrejmý fakt.

„Ten chlapec vie viac, než sa mi podarilo zistiť. Jeho spomienky nás dovedú k cieľu,“ odpovedal pokojne, no jej hnev sa vrátil v plnej miere.

„K tomu chlapcovi sa viac nepriblížite!“ varovala ho nebezpečným tónom.

„Nemajte obavy. Nemám na tom žiaden osobný záujem. Zato Pottera deti doslova zbožňujú a keďže to inak nejde, verím, že aj napriek svojmu nie práve veľkému talentu na legilimenciu, mal by byť schopný z toho chlapca tie spomienky dostať,“ ofrkol si pohoršene.

„V poriadku. Poďte ďalej! Keďže nik z dediny nie je veľmi nadšený vašou prítomnosťou, neostáva mi iné, než poskytnúť vám svoje vlastné priestory. Ale varujem vás: Keď skončíte, nech je všetko na svojom mieste!“ vyhrážala sa mu, hoci obaja vedeli, že je to zbytočné. Snape bol väčší pedant než ktokoľvek koho poznala, vrátane jej samej, takže sa skutočne nemusela báť pustiť ho do svojej malej súkromnej svätyne.

Mlčky vstúpil do domu a zvedavo sa rozhliadol. Elfské obydlia sa až tak veľmi od tých čarodejníckych či mudlovských nelíšili. Snáď jediný rozdiel bol v tom, že všetko zariadenie, vrátane domu samého, bolo z prírodných materiálov, čo ho vlastne neprekvapilo. Boli tu tri miestnosti, všetky zariadené podľa toho, k čomu slúžili a všetky boli vzájomne prepojené. Jediné dvere boli na konci chodby, kam práve mierili. Boli v zadnej časti domu a za nimi sa nachádzalo niečo, čo Severus naozaj neočakával. Rýchlo zamaskoval prekvapený výraz a zvedavo sa poobzeral.

Miestnosti dominoval dlhý drevený stôl z hladkého kvalitného dreva, ktoré však nedokázal rozoznať. Pozdĺž jednotlivých stien boli niekoľko políc s naukladanými prísadami či hotovými prípravkami. Na rozdiel od jeho súkromného laboratória v Bradaviciach či v Snape Major, tu nebolo najmodernejšie vybavenie, no to vôbec nevadilo. Aj tu boli prevažne využité prírodné materiály, či už na balenie prísad vo forme vačkov z listov, alebo drevených misiek na uskladnenie. Kde nebolo drevo, našiel Severus pohľadom sklo, hoci ho nebolo až tak veľa. Na stene oproti nemu bolo na špagátiku zavesených niekoľko zväzkov bylín, medzi iným i babské ucho či vetvičky borovníka aj s uschnutými čučoriedkami.

„Mám síce svoj dar liečenia, ako isto viete, ale často pomáhame aj mudlom a tak sa hodí, ak máme po ruke nejaké tie masti a bylinky,“ vysvetľovala, keď zachytila jeho skúmavý pohľad. „Nie je to nič moc a niekoľko iných obyvateľov osady má trochu lepšie vybavenie než ja, ale...“ pokrčila ramenami.

„Je to rozhodne lepšie, než som očakával,“ pripustil nevoľky a podišiel k prázdnemu pracovnému stolu. Na jeho okraj položil Potterovu knihu a začal z batohu vyťahovať svoje vlastné kotlíky, misky a miešadla, ktoré patrili k jeho cestovnej výbave. Tanya naňho chvíľu len tak hľadela, fascinovaná nielen jeho vybavením, ale i jeho precíznosťou, s akou pracoval. Keď zachytila jeho spýtavý pohľad, rýchlo sa odvrátila a podľa zoznamu, ktorý stále ešte držala v ruke, mu na stôl priniesla všetko, čo potreboval. Vo dverách sa ešte naposledy otočila, premýšľajúc, či by mala niečo povedať, no nechala to tak a odišla.

Severus si ešte dvakrát pozorne prečítal celý postup a rýchlo prekontroloval všetky prísady. Nakoneic konečne zapálil oheň pod kotlíkom a sústredený na pokyny, začal pracovať.