Pobočka- potter.sk

Bolo skoré ráno, no zvuky nesúce sa k Harrymu z dediny prezrádzali, že jej obyvatelia sú už v plnom prúde. Rozhodol sa, že svoj boj o spánok predsa len vzdá, napriek tomu, že v noci spal sotva dve hodiny. Snapeove lektvary ho totiž zbavili bolestí vždy len na chvíľu a to rozhodne nestačilo na to, aby sa poriadne vyspal. A tak len mlčky zízal do stropu a premýšľal: o tom, čo sa so Snapeom chystajú urobiť, o Voldemortovi, o svojom živote, o tom, aké by to bolo, keby sa Snapeovi podarilo objaviť liečbu na jeho prekliatie... boli to proste myšlienky o všetkom a o ničom.

Prekvapilo ho, že sa Snape v noci nevrátil a pomyslenie, že ten chlap strávil celú noc v laboratóriu, kým on strávil celý čas nezmyselne v posteli, v ňom nevyvolávalo dobré pocity. Práve sa vracal z kúpeľne, keď sa ozvalo klopanie a po chvíli sa dvere tíško otvorili.

"Harry! Si tu?" zavolala Tanya a keď jej odpovedal, vošla dnu. za ňou v závese malý chlapec vo svetlo modrom plášti.

"Ahoj," pozdravil oboch, keď sa objavil priamo pred nimi a unavene sa usmial. "Nevidela si Snapea? Včera ťa šiel hľadať a ešte sa nevrátil," vyzvedal.

"Je v mojom laboratóriu," odvetila nie príliš nadšene a Harry si ju skúmavo prezeral.

"Stalo sa niečo?" spýtal sa opatrne.

"Či sa niečo stalo? V prvom rade som ho sem vôbec nemala vodiť. Je to neznesiteľný, neskutočne arogantný a sebecký chlap, ktorý si nevidí na špičku nosa. Keby som vedela, čo sa stane, rozhodne by som ho nenechala, aby sa čo i len priblížil k Manovi," zlostila sa a Harry sa nedokázal ubrániť úsmevu. "Čo je ti smiešne?" spýtala sa, keď to zbadala a tvárila sa ešte zarputilejšie než doteraz.

"Ale nič, len som si na niečo spomenul. Ty Snapea nemáš moc v láske, čo?" doberal si ju.

"Že či!" odsekla a unavene dosadla na voľnú stoličku. Harry nasledoval jej príklad a tiež sa posadil. Jeho tvár bola teraz vážna a zamyslená.

"Vieš, keby ma teraz niekto počul, myslel by si, že som sa pomiatol. Ale napriek tomu, že Snapea naozaj nemám rád, musím byť čestný a priznať, že to nie je zlý človek. Teda, zlý vo svojej podstate," opravil sa, keď chcela protestovať. "Neboj sa, viem, že Snape nie je ľudomil. Prežil som s ním dlhých sedem rokov v škole a dokonca ani potom sme si navzájom nedali pokoj. Ale krivdil by som mu, ak by som tvrdil, že nemá žiadne dobré vlastnosti. On sa proste len skrýva za tou svojou maskou nadradenosti a arogancie," skonštatoval, pokrčiac ramenami.

"Viem, že len málo ľuďom dovolí spoznať ho takého aký je, ale mohol by sa správať aspoň trochu znesiteľnejšie," poukázala vecne.

"Zrejme na to má svoje dôvody, ale naozaj odo mňa nechci vedieť, aké. Možno by si mu ale mala dať aspoň jednu šancu, aby skutočne dokázal, kto je, kým si o ňom vytvoríš definitívny názor a zavrhneš ho," poukázal, spomínajúc na svoje vlastné rozhodnutie, keď Snapea odmietol vidieť inak než ako slizkého bastarda, ktorý nie je hoden ničoho iného, než opovrhnutia a nenávisti.

"Vieš, je to zvláštne, ale v posledných niekoľkých rokoch som si neustále vyčítal to, že som mu nedal aspoň šancu. Viem, že on ju nedal mne a rozhodol sa ma nenávidieť len preto, že som, kto som. Myslím, že keby som mu vtedy jeho správanie neoplácal rovnakou mincou, mohol vo mne vidieť viac, než len syna svojho nepriateľa. A predsa... aj keď ma nenávidel, niekoľkokrát mi zachránil život," vysvetľoval svoje pocity. Potreboval to zo seba všetko dostať a hoci Tanyu nepoznal veľmi dlho, mal dojem, že jej môže veriť.

"Ty si ho nikdy nenávidel, Harry. To, čo si vždy cítil, bol len spravodlivý hnev za to, ako sa k tebe správal," zamumlala potichu. "Vieš, si veľmi zvláštny človek. Niekto by si mohol myslieť, že po tom všetkom, čo si v živote zažil, budeš rovnako zatrpknutý ako Snape, ale ty nie si. naopak, si oddaný tým, ktorí ťa majú radi a ktorých máš rád ty. A dokonca si schopný cítiť vďačnosť a obdiv k človeku, ktorý pre teba nikdy nemal jediné pekné slovko. Neviem, kde sa to v tebe berie, ale je len málo ľudí rovnako výnimočných ako ty. Keby som mohla, urobila by som čokoľvek, aby som ti pomohla, ale..." sklonila hlavu, nedokázala mu pozrieť do očí. Snape, ten chrapúň, mal pravdu. Harry si skutočne zaslúžil viac než to, čo dostal. Lenže mu nesmela pomôcť, bolo to proti všetkým pravidlám a zásadám ich sveta. Už aj tak sa previnila tým, že nepočúvla svoju kráľovnú a priviedla ich až sem.

"viem, že by si to urobila, keby si mohla. Rozhodne sa tým netráp," zarazil ju Harry a rýchlo sa snažil zmeniť tému. Postavil sa a prešiel až k chlapcovi, ktorý vystrašene stál za Tanyou, akoby u nej hľadal útočisko pred nepriateľom.

"Tak ty si Mano?" spýtal sa s priateľským úsmevom a kľakol si pred chlapcom, aby sa dostal približne na jeho výškovú úroveň.

"Ja som Harry. Stalo sa mi niečo podobné ako tebe. Ten muž, čo ti ublížil, je veľmi zlý a ubližuje veľa ľuďom," začal potichu.

"Tá pekná pani prišla a zachránila ma," šepol nesmelo chlapec.

"Ja viem a práve preto som tu. Tá pani, kráľovná Erume, je teraz v nebezpečenstve a ja jej chcem pomôcť," pokračoval, povzbudený chlapcovým záujmom.

"Privedieš ju späť?" spýtal sa nádejne a oči mu zažiarili v očakávaní.

"Áno, privediem. Ale potrebujem tvoju pomoc, Mano. Neviem, kde ju ten zlý muž drží. Ale ty si tam bol a vieš, ako to tam vyzerá," vravel Harry pokojne. Mano však odmietavo pokrútil hlavou a zaboril svoju tvár do Tanynho ramena.

"To nič, Mano. Harry ti neublíži," tíšila ho potichu a Harry vyčkával, kým sa naňho chlapec znovu nepozrel.

"Chceš mi urobiť to, čo včera ten škaredý chlap s krivým nosom?" spýtal sa opatrne a Harry mal čo robiť, aby nevyprskol od smiechu. Škaredý s krivým nosom... tak to presne Snapea vystihovalo, pomyslel si.

"Ak mi to dovolíš, tak áno. Ale budem opatrnejší než on, sľubujem," povedal a hľadel chlapcovi do očí. Ten na chvíľu zvažoval svoju odpoveď, no napokon prikývol a Harry vytiahol svoj prútik.

"Vezmi si ho na kolená a drž ho. Budem sa snažiť moc ho nerozrušiť, ale nebudú to pekné spomienky," zamračil sa a s hlbokým nádychom sa pripravoval na to, čo ho čaká. Ani preňho to nebude príjemné.

A ani nebolo. Sledoval útok na chlapcovu rodinu, jeho únos a neskôr hodiny strávené v temnote, prerušované len mučením. Keď si bol istý, že už viac z chlapcovej mysle nedostane, stiahol sa a Mano sa vyčerpane opral o Tanyu. Jeho detskú tvár zmáčali slzy a on tvrdo bojoval s vzlykmi, ktoré sa mu drali z hrude. Nečakajúc na dovolenie či nejaké slová od Tanye, podišiel až k nej a vzal si chlapca do náručia.

"Už je dobre, pšššt. Už ti nikto neublíži, si v bezpečí," šepkal mu do ucha a hladkal ho po vlasoch. Vzlyky boli hlasnejšie, keď dal chlapec priechod svojim emóciám a Harry neustával v jeho utišovaní. Tanya na oboch hľadela so smútkom v očiach. V tej chvíli nemohla urobiť nič ani pre jedného z nich a tal odišla. Ponorená vo vlastných úvahách kráčala skrz osadu až k vlastnému domu. Premýšľala o všetkom, čo sa okolo nej dialo, i o tom, čo sa dozvedela od Harryho.

na okamih sa zastavila pred zavretými dverami do laboratória a premýšľala, či má Snapea vyrušovať, alebo nie. Napokon to vzdala. Nemala náladu sa hádať a ich spoločný rozhovor by k ničomu inému než k hádke ani neviedol.

Severus sa nakláňal nad kotlíkom, v ktorom sa pozvoľne varil lektvar, čo Potter objavil vo svojej knihe. Varenie nebolo nijako zložité a on s ním nemal najmenšie problémy, veď za roky svojej praxe varil oveľa náročnejšie zmesi. Vzal zo stola sklenenú tyčinku a zamiešal obsah kotlíka desaťkrát v smere hodinových ručičiek, dvakrát v protismere a potom ešte päťkrát v pôvodnom smere. Dôkladne tyčinku umyl predtým, než ju uložil na jej miesto. Teraz musel čakať dve hodiny, kým sa zmes varila a voľný čas využil na to, aby si lepšie prezrel Potterovu knihu. Poznal ju, i keď nie tak dobre, ako by si želal. Nie nadarmo bola v zakázanej sekcii, ukrývala totiž nejedno z najtemnejších kúzel, aké kedy ich svet poznal. Severus bol vždy fascinovaný čiernou mágiou, avšak nikdy nie natoľko, aby prepadol do temnoty. Bola to číra zvedavosť, ktorú chcel z časti kompenzovať tým, že nejeden raz žiadal o miesto učiteľa OPČM. Mal by tak zámienku, ako sa k tomuto temnému umeniu priblížiť a zároveň by mu to bránilo podľahnúť pokušeniu. V tom bol predsa dobrý, odolávať pokušenia. Veď predsa nepodľahol ani Voldemortovmu vplyvu, tak prečo by to mal meniť teraz. So záujmom listoval knihou a premýšľal, ako k nej Potter prišiel. Pokiaľ vedel, na svete existovalo asi len päť výtlačkov a niektoré boli pravdepodobne už dávno zničené.

Znovu sa pozastavil na stránke s lektvarom, ktorý práve varil a premýšľal, kto z Voldemortových stúpencov mohol byť tým prvým. Tým, kto vyrobil tento lektvar a dobrovoľne sa spojil s Voldemortom. Ten niekto si určite myslel, že tým získa niečo vo svoj vlastný prospech. Ale vlastne... v čase Voldemortových začiatkov si veľa ľudí myslelo, že jeho ideológia je niečím výnimočným a môže im pomôcť. Mnoho jeho spojencov bažilo po moci a tú videli po jeho boku. Jeho otec na tom nebol inak. Čím viac nad tým uvažoval, tým častejšie na povrch vyplávalo meno jeho priateľa- alebo lepšie povedané bývalého priateľa. Bol to študent zmijozelskej fakulty, o tri roky starší než Severus, Sabian Bright. Bol to on, spolu s Luciusom, kto spočiatku chránil Severusa pred jeho nepriateľmi: Potterom, Blackom a Lupinom. Neskôr bol jeho radcom a učiteľom, veď to on ho toho naučil toľko o lektvaroch. Bez Sabiana by dnes možno nenachádzal také zaľúbenie v tomto odvetví mágie. Veru, určite to bol on, kto vyrobil pre Voldemorta tento lektvar. Bol to práve Sabian, kto pre Voldemorta varil všetky lektvary, kým nezomrel a na jeho miesto nenastúpil Severus. Dnes, z pohľadu o dosť skúsenejšieho muža než bol vtedy, mohol vidieť Voldemortov hnev zo Sabianovej smrti v inom svetle.

Ten deň bol v jeho pamäti zapísaný ako jeden z tých najhorších, ktoré v službe Temnému pánovi zažil. Počas neúspešnej akcie, prišli o veľa spojencov a medzi nimi... Sabian. Voldemort soptil snáď viac než kedykoľvek predtým i potom. A Severus dnes vedel prečo. Jeho smrťou Voldemort stratil svojho najsilnejšieho spojenca a jeho vlastná sila oslabila. Nanešťastie pre okolitý svet a všetkých, ktorí boli proti nemu, mal ešte dosť spojencov, ktorí mu umožnili prekonať i ťažšie prekážky, nastavené Svetlou stranou.

Stratený vo svojich úvahách si Severus ani neuvedomil, že dve hodiny prešli. Zo zamyslenia ho vytrhli až tiché kroky, ktoré sa zastavili za dverami. Vedel, kto to je a neubránil sa spokojnému úškrnu, keď mu došlo, nad čím Tanya váhala. Jeho myšlienky sa razom otočili prinajmenšom o stoosemdesiat stupňov a on si uvedomil ohromujúcu skutočnosť. Želal si, aby vošla dnu. Chcel sa jej dívať do očí, provokovať ju a kochať sa pohľadom na zúriacu elfku. Bola krásna, to nemohol popierať, no čo bolo zvláštnejšie bolo, že sa v jej prítomnosti cítil... inak.

Bolo to už dávno, čo sa cítil tak dobre v prítomnosti nejakej ženy. Samozrejme, že mal niekoľko nezáväzných spoločníčok- predsa len bol muž s istými potrebami, nikdy od Lillinej smrti sa necítil tak dobre.

Len veľmi ťažko to priznával sám sebe, veď ju poznal sotva pár dní, ale za iných okolností... možno keby sa stretli v iný čas a na inom mieste, a keby nebolo jej elfského pôvodu, doplnil sám seba, potom možno... Nie! Neklam sám seba, zahriakol sa. Čo už by len žena ako ona mohla vidieť na tebe? Si mrzút, náladovejší než sám Voldemort, ak sa to vôbec dalo počítať, keďže ten nemal ani za mak zdravého rozumu. A navyše, si už dosť starý na to, aby si pomýšľal na také veci, dodal v duchu. Láska... vraj klíči v každom veku, alebo tak dajako to tvrdil ten starý blázon, čo obľuboval citrónové cukríky a krikľavé habity. Lenže to sa veľmi mýlil, drahý Brumbál. V srdci Severusa Snapea nieto miesta pre inú lásku než tú, čo cíti k svojej rodine a Lilly... jeho múze a prekliatiu v jednom.

Lektvar zmenil svoju farbu vo chvíli, keď sa kroky začali vzďaľovať. S kamennou maskou na tvári vzal Severus do ruky znovu sklenenú tyčinku a obsah kotlíka zamiešal podľa inštrukcií v knihe.