Pobočka- potter.sk

Na rozdiel od Harryho, Severus nedokázal len tak ležať v posteli a namiesto prehadzovania sa zo strany na stranu vyšiel von. Pod hviezdami posiatou oblohou nechal svoje myšlienky voľne plynúť smerom, akým sa im zachcelo. Začalo to jeho otcom a neskôr rozhodnutím pridať sa k Voldemortovi, aby ochránil svoju rodinu. Hoci ho vlastné výčitky za skutky, ktorých sa v službe Temného pána dopustil, neprestali prenasledovať, myšlienky na Aini a jej dcéru ich dokázali odsunúť na vedľajšiu koľaj. Jej život mu za to stál, opakoval si neustále a len s tým vedomím ešte dokázal vydržať sám so sebou.

Ale výčitiek za svoje správanie k Potterovi sa nikdy nezbavil úplne. Áno, snažil sa to odčiniť svojimi terajšími skutkami, chlapec dokonca prijal jeho ospravedlnenie a uistil ho, že mu odpustil. Bolo to viac, než by od neho mohol čakať, no na ukľudnenie Severusovho svedomia ani to nestačilo. Ak si niekto myslel, že bol len bezcitný, sebecký a neohľaduplný bastard, veľmi sa mýlil. To všetko bola len maska, ktorú zámerne využíval na svoju ochranu. Lež používal ju už veľmi dlho a tak on sám takmer zabudol, aký v skutočnosti je. Rovnako ako každý iný človek: túžiaci po uznaní, túžiaci po normálnom živote, túžiaci po láske... Nie, nádeje na to posledné sa už dávno vzdal. Nik ho nebude a nemôže milovať... Veď akoby aj mohol? Na to by ho dotyčná osoba musela poznať takého aký skutočne je. A aký vlastne je? Ako to mohol vedieť niekto iný, keď to už nevedel ani on sám?

„Myslíte, že sa to podarí?“ ozval sa tichý hlas za jeho chrbtom a Severus od ľahu nebadane nadskočil. Nepočul ju prichádzať, čo bolo divné, vzhľadom k jeho vytrénovaným zmyslom.

„Dúfam v to. Rád by som žil konečne ako slobodný človek, bez strachu, kedy sa niekto pokúsi zabiť mňa, či ohroziť moju rodinu,“ priznal potichu a nespúšťal oči z oblohy. „Ale možno si to ani nezaslúžim,“ zamrmlal do ticha a ona potichu prešla až pred neho a čakala , kým jej pozrie do očí.

Jeho maska na chvíľu spadla a ona znova mohla vidieť jeho pravú tvár. Videla človeka, ktorý si zaslúži obdiv a uznanie. Videla človeka, ktorý potreboval niekoho, kto by ho vyviedol zo samoty a ukázal mu, že slnko na oblohe svieti aj pre neho. On chcel a potreboval, aby ho niekto miloval, hoci si to sám odmietal pripustiť. Z náhleho popudu mysle sa k nemu naklonila a pobozkala ho. Len krátko, ale zmyselne a keď jej bozk oplatil, strácala sa v mámivom opojení svojich zmyslov.

Bol to Severus, kto sa spamätal ako prvý a slabo ju od seba odstrčil.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa, ale nie nahnevanie, skôr prekvapene.

„Nie je pravda, že si to nezaslúžite. Náleží vám právo na slobodu, šťastie a lásku, tak ako iným na tomto svete,“ odvetila ostýchavo.

„Lásku...“ odvrkol trpko. „Kto už by len mňa mohol milovať?“ bola to skôr rečnícka otázka, na ktorú nečakal odpoveď a zámerne sa vyhol pohľadu na ňu. Prekvapila ho, keď ho tak nečakane pobozkala a on... nemohol povedať, že by to preňho nič neznamenalo. „Jediná osoba, ktorú som miloval, ma milovať nedokázala a po nej už nebola žiadna iná,“ priznal. Nevedel, prečo sa jej odrazu zdôveroval s týmito intímnymi detailmi zo svojho života, ale možno... Túžil, aby ho aspoň niekto pochopil a pomohol mu znovu nájsť jeho stratenú rovnováhu. Odrazu mu nevadilo, že je tu s ním práve ona, otravná elfka. Bola prekvapivo vnímavá a mohla by ho pochopiť, keby chcela a... keby chcel on.

„Nepodceňujte sám seba. Sú takí, ktorí oceňujú isté vlastnosti oveľa viac než svetskú krásu či pekné reči. Dôležité je to, čo ukrýva srdce a to vaše môže ponúknuť naozaj veľa tomu, kto si to zaslúži,“ odpovedala neochvejne a než sa Severus zmohol na slovo, jej miznúcu postavu obostrel tmavý plášť chladnej noci.

Tanya sa vrátila do svojho domca a tak ako Severus, i ona premýšľala o slovách, ktoré pred chvíľou vyslovila. Keď sa pýtal, kto by ho mohol milovať, túžila znova uväzniť jeho pery vo svojich a kričať, že to ona... ona sa doňho zamilovala. Bolo to také náhle, veď sa poznajú sotva pár dní, ale elfovia sa predsa dokážu zaľúbiť, skutočne zaľúbiť, na prvý pohľad. V jej prípade to síce bolo tak na druhý či tretí, ale to na veci nič nezmenilo a popierať svoje city by bolo hlúpe. Otázka však nebola, čo cíti ona, lež čo cíti on. Vedela, že je schopný milovať- ba dokonca veľmi oddane, veď jeho prvá láska je dávno mŕtva a on naozaj jej miesto vo svojom srdci nedal nikomu inému. No mohol by milovať ju?

Ešte dlho potom cítila na perách chuť toho bozku, ku ktorému vzala odvahu ktovie kde. Keď sa k nemu nakláňala, nemyslela na nič iné než na neho. V tej chvíli svet okolo nej prestal existovať a poznanie, že ho miluje, ju zasiahlo ako blesk z jasného neba. Keď zaspávala, miesili sa v nej obavy i radosť z nadchádzajúceho rána. Ako sa bude tváriť? Ako sa k nej bude správať? A ich misia? Podarí sa im Erume zachrániť a vrátia sa všetci v poriadku?

Ráno prišlo rýchlejšie, než si niektorí z ich trojice želali. Stretli sa pri Studni múdrosti na kraji dedinky a bez slova sa vydali za hranice, odkiaľ bolo možné sa premiestňovať. Keďže tentoraz nemali žiadne prenášadlo, ktoré by fungovalo aj v chránenej časti ich územia, trvala im cesta k hranici asi pol dňa. Šli mlčky v rade za sebou, vedení Tanyou, ktorá to tu ako jediná poznala.

„Sme na mieste, odtiaľto sa môžete premiestniť,“ povedala, keď zastala na kraji lesa.

„Ty s nami nejdeš?“ spýtal sa prekvapene Harry, no ona len pokrčila ramenami.

„Neviem, kam sa mám premiestniť a navyše, nie som si istá, či by som to zvládla na takú vzdialenosť,“ vysvetlila.

„Bolo by lepšie, keby si šla s nami. Erume je zranená, mohla by potrebovať tvoju pomoc,“ zamyslel sa Harry a spýtavo pozrel na Snapea. „Vezmete ju so sebou? Ja by som asi oboch nezvládol,“ pripustil a dúfal, že vydrží aspoň kým bude Voldemort zničený.

Severus na Tanyu pozeral neurčitým pohľadom, akoby zvažoval, čo povedať, napokon však prikývol.

„Fajn. Mali by sme sa premiestniť do lesa obklopujúceho panstvo z južnej strany. Nemali by tam zasahovať ochranné bariéry, takže na seba neupozorníme už len svojim príchodom. Navyše je z tej strany panstvo najmenej chránené a ak Voldemort významne neposilnil ochranné kúzla, mohli by sme si ešte chvíľu udržať moment prekvapenia. Podľa toho, čo som zistil od Mana a čo som videl v Studni múdrosti usudzujem, že ju držia v celách v západnom krídle,“ uvažoval nahlas.

„Ako si tým môžete byť taký istý?“ spýtal sa Snape zvedavo.

„Hm, môžem sa mýliť, ale tipujem to podľa toho, ako do jej cely prenikalo slnečné svetlo. Len neviem, aký časový rozdiel bol medzi tým, keď som sa do Studne díval a tým, čo mi ukázala,“ vysvetľoval.

„Fajn, myslím, že keď zlikvidujeme Voldemorta, budeme mať dosť času prehľadať to tam, ak sa mýlite,“ uzavrel Severus a natiahol ruku k Tanyi, aby sa s ňou mohol premiestniť.

O chvíľu sa už všetci traja ocitli v inom lese než bol ten, z ktorého sa práve premiestnili. Severus ešte chvíli pevne objímal Tanyu, aby za ňu aspoň trochu vstrebal účinky nie práve príjemného premiestňovania a po pravde, jej blízkosť mu vôbec nebola nepríjemná. Vlastne o tom uvažoval už od včerajšej noci, od chvíle, keď ho pobozkala.

Ich pohľady sa stretli a on ju konečne pustil. Ani jeden z nich to nekomentoval, no vzájomné porozumenie, ktoré sa v mihlo v očiach ich oboch im stačilo.

Harry už medzitým začal skúmať ochranné kúzla okolo rozsiahleho sídla a spokojne sa uškrnul keď zistil, že Voldemort sa svojim bezpečím príliš nezaoberal. Prinajmenšom nepovažoval prístup z lesa za nebezpečný a jemu sa ani nie po desiatich minútach podarilo zrušiť neviditeľnú blokádu a umožnil tak trojici voľný priechod.

„Prekvapuje ma, že sme zatiaľ nedostali žiadnu spoločnosť,“ zamrmlal potichu Snape a zamračený výraz jeho tváre svedčil o tom, že sa mu to nepozdáva.

„Nechváľme dňa pred večerom, profesor,“ zarazil ho Harry a posunul sa o pár krokov dopredu, smerom k hlavnej obytnej časti, kde sa podľa jeho očakávaní mal ukrývať sám Lord Voldemort.

Len čo vyzrel zo svojho úkrytu, zistil, že Snapeove pochybnosti neboli neopodstatnené. To čo videl sa nepáčilo dokonca ani jemu a zdalo sa, že budú musieť trochu pozmeniť svoje plány.