Kapitola č.41: Avada Kedavra!
Tanya najtichšie ako vedela, prechádzala chodbami sídla a podľa Harryho a Snapeových inštrukcií napokon našla cely, v ktorých boli uväznení Voldemortovi zajatci. Skrz malé zamrežované okienka na dverách nazerala dnu a z pohľadu, ktorý sa jej naskytol, jej behal mráz po chrbte. Niekoľkým už nebolo pomoci a tí ostatní na tom neboli o moc lepšie. Avšak tú, ktorú hľadala, zatiaľ nenašla. Odrazu začula šuchtavé kroky a poplašene sa obzerala okolo seba, kam by sa mohla skryť. Nenašla však nič okrem tmavého výklenku a mohla len dúfať, že si ju tam nik nevšimne. Všuchla sa tam v poslednej chvíli, práve v okamihu, keď spoza rohu vyšiel vysoký muž s holou hlavou a tvárou podivne zdeformovanou. Prešiel okolo nej, nevenujúc jej jediný pohľad a zastavil sa pri cele na konci chodby.
„Myslela si si, že dvaja priemerní kúzelníci ma dokážu premôcť a zachrániť ťa? Tvoji drahí poddaní musia byť naozaj zúfalí, ak tvoj život vkladajú do rúk tých neschopných idiotov: Snapea a Pottera,“ vysmieval sa ten muž a Tanya pochopila, že toto je človek- ak sa teda vo Voldemortovom prípade vôbec o človeku dá hovoriť, ktorý je zodpovedný za všetky tie ohavné veci, čo sa doposiaľ stali. A ak sa nemýlila, tak práve teraz hovorí s Erume. Musí počkať, kým odíde a potom ju bude môcť konečne vyslobodiť, zaumienila si Tanya a ticho ako myška načúvala z výklenku, čo sa bude diať.
„Môj život nie je ohrozený. Alebo si zabudol, že som elfka? Mňa nemôžeš zabiť,“ ozval sa zastretý hlas a ona v ňom skutočne spoznala svoju paní.
„Teraz možno nie, ale mám dosť času na to, aby som niečo vymyslel. Veď ty ešte uvidíš, čoho všetkého je schopný Lord Voldemort,“ vyhrážal sa jej a chodbou sa rozľahol jeho šialený smiech. „Ale musím ti poďakovať. Ani som nedúfal, že tak skoro dostanem šancu na svoju odplatu. Potterove dni sú spočítané, o toho sa nebojím. Divím sa, že ten úbožiak ešte udrží prútik v ruke. Podľa mojich výpočtov má tak ešte jeden až dva dni života. Dlho si ho neužil, čo povieš? No ale... taký je život, drahá kráľovná. A ten umastený bastard tiež konečne dostane, čo si zaslúži. Zo mňa nikto idiota robiť nebude!“ zavrčal nenávistne.
„Ty ho zo seba robíš sám,“ odvážila sa Erume, no za svoju odvahu razom zaplatila Cruciatom, ktorý na ňu Voldemort zoslal cez zamrežované dvere. Tanya si musela rukou zakryť ústa, aby nevykríkla, keď začula pridusený bolestivý výkrik svojej kráľovnej.
„Škoda, že nemám viac času na to, aby som ťa poriadne potrestal za tvoju nehoráznu drzosť. Naši hostia majú prednosť, ale s tebou som ešte neskončil!“ zavrčal a náhle sa zvrtol na päte a opustil cely.
Tanya mlčky čakala, kým ozvena jeho krokov nezanikne v diaľke a potom sa rozbehla k cele, pri ktorej predtým stál Voldemort.
„Moja paní, ste v poriadku?“ spýtala sa polohlasne, kým roztrasenými rukami strkala do zámku kľúče, ktoré našla na veľkom zväzku zavesenom na začiatku chodby, jeden za druhým.
„Tanya? Čo tu robíš? To ty si ich sem priviedla?“ ozval sa prekvapený hlas kráľovnej.
„Požiadala som ich o pomoc. Boli by sme prišli skôr, ale Severus a Harry potrebovali prísť na spôsob, akým Voldemorta zničiť raz a navždy,“ vysvetľovala potichu Tanya a konečne našla správny kľúč. Zámok s tichým cvaknutím povolil a dvere sa otvorili. Mladšia žena sa hnala dnu a skontrolovala Erume a jej zranenia.
„Nie je to také zlé, ako to vyzerá,“ uisťovala ju a po niekoľkých veľmi dlhých dňoch sa slabo usmiala.
„Len pokojne ležte, hneď vám pomôžem,“ zarazila ju Tanya, keď sa chcela postaviť a využitím svojich schopností zahojila jej zranenia. „Je to lepšie?“ spýtala sa po chvíli.
„Rozhodne,“ odvetila Erume a vďačne ju objala. „Na teba sa naozaj jeden môže spoľahnúť,“ pochválila ju.
„Mali by sme odtiaľto zmiznúť skôr, než nás objavia,“ ozvala sa Tanya a ťahala Erume k východu.
„Musíme pomôcť aj ostatným. Nemôžeme ich tu nechať,“ ohradila sa Erume, no Tanya bola neoblomná.
„Harry so Severusom hore bojujú proti poriadnej presile smrtijedov, ak rýchlo nezmizneme, neskôr sa odtiaľto nemusíme dostať vôbec,“ poukázala a keď Erume neustále váhala, rezignovane dodala:
„Pošleme sem pomoc, len čo budete v bezpečí, vaše veličenstvo.“
„Tak dobre, poďme teda,“ podvolila sa napokon a potichu stúpali až k hlavnej hale rozľahlého sídla. Všade naokolo bolo podozrivé ticho a Tanya mala zvláštne tušenie, že sa stalo niečo zlé.
Už boli takmer pri vchode, keď ich zbadali.
Harry ešte chvíľu sledoval nehybné telo svojho bývalého profesora a keď sa pokúšal nahmatať pulz dúfal, že Snape nie je mŕtvy. Našťastie ešte stále dýchal, ale jeho tep bol veľmi slabý a nepravidelný. Bolo jasné, že potrebuje okamžite pomoc, ale on musel ísť ďalej. Musí sa s Voldemortom vysporiadať teraz, kým má ešte aspoň nejakú nádej na to, že to zvládne. Pociťoval síce veľkú slabosť a pre očami sa mu zatmievalo od bolesti, ale on proste musel ísť ďalej.
„Vydržte, pane, zoženiem pomoc,“ sľúbil potichu, hoci ho Snape nemohol počuť, a hnal sa dnu hľadať Voldemorta.
Ani nemusel čakať dlho a stretol sa so svojim úhlavným nepriateľom v hlavnej hale.
„Harry Potter, tak predsa sa opäť stretávame. Musím uznať, že nevyzeráš najhoršie, vzhľadom k okolnostiam,“ vysmieval sa Voldemort a ostražito ho sledoval.
„Škoda, že nemôžem povedať to isté. Ale možno tam na druhej strane ocenia tvoju nadpozemskú krásu,“ vrátil mu Harry s rovnakou dávnou sarkazmu.
„Opäť tie tvoje naivné predstavy o tom, že ma dokážeš zabiť? Povedz mi, Harry, koľkokrát sa ti to už podarilo?“ spýtal sa Voldemort slizkým hladkým hlasom.
„Rozhodne viackrát než tebe,“ odpovedal Harry takmer pokojne. „A dnes mám rozhodne lepšie vyhliadky než ty,“ poukázal.
„Vskutku? To si len myslíš,“ uškŕňal sa Voldemort. „Čakal som vás, myslíš, žeby som tu zostal sám a nepripravil sa na váš príchod?“
„Oh, máš na mysli ten uvítací výbor, ktorý leží v bezvedomí na nádvorí? Vďaka za vrelé privítanie, vskutku,“ usmial sa mladší muž.
„O čom to hovorí?“ zneistel muž s haďou tvárou.
„Hádam si si nemyslel, že sme sa na teba a tých tvojich neschopných poskokov nepripravili. Tak ma napadá... spomínaš si na boj na ministerstve, keď si sa pokúšal získať veštbu? Bolo nás tam koľko... päť či šesť študentov piateho ročníka a poviem ti, bojovali sme lepšie než všetci tí, ktorých si na nás poslal dnes. Niet divu že zhasli ako sviece sotva zafúka slabý vánok,“ provokoval Harry aj naďalej. Vedel, že Voldemort už ďalej nemá žiadne puto s nikým zo svojich najbližších a magicky ho určite neprevyšuje. Ak ho teda dokázal poraziť predtým, mal by to zvládnuť znovu. Tentoraz snáď navždy, pomyslel si.
„Tomu neverím!“ skríkol Voldemort zlostne.
„Ver si čomu chceš, ale poviem ti jedno... to vaše vzájomné puto už neexistuje, o to som sa postaral,“ informoval ho a na jeho tvári sa rozhostil víťazoslávny úsmev.
„Len blafuješ, Potter. Myslíš si, že ma vystrašíš a ja sa od strachu zložím? Tak to sa veľmi mýliš, ja som Lord Voldemort a nejaký úbožiak ako ty ma nezastaví,“ vrčal kruto.
„Hej, to som už kdesi počul a potom som mal pár rokov pokoj. Tak čo to skúsiť znovu?“ navrhol a než to dopovedal, letela jeho smerom prvá kliatba, ktorú bez zaváhania zablokoval.
„To je všetko na čo sa zmôžeš? Ktosi mi tvrdil, že si najväčší čarodejník všetkých čias. No neviem, neviem,“ neustával vo svojom snažení vyprovokovať ho.
„Tak ty sa mi budeš vysmievať?“ vrčal Voldemort a vrhal na svojho protivníka jednu kliatbu za druhou. Harry kútikom oka zazrel dve postavy blížiace sa k východu a poľahky si domyslel, že sú to Tanya a Erume. Snáď sa včas dostanú von a pomôžu Snapeovi. Tanya by mohla...
Nemohol viac zameriavať svoje myšlienky na svet okolo seba. Teraz, v tejto chvíli, to bolo len o ňom a Voldemortovi. Harry mal problémy udržať svoju myseľ jasnú kvôli bolesti, ktorá ho zožierala a stálo ho veľa síl udržať sa na nohách, tobôž brániť sa a oplácať Voldemortov útok.
Celou svojou bytosťou sa sústredil na jedinú kliatbu, smrtiacu kliatbu a keď Voldemort na malý okamih zaváhal po asi piatich kliatbach, ktoré na Harryho zoslal, vedel, že musí jednať. Teraz, alebo nikdy.
„Avada Kedavra!“ zvolal a zelený lúč svetla opustil jeho prútik a letel priamo na jeho protivníka. Harryho pohľad sa rozostril a nohy sa mu podlomili. Tou jedinou kliatbou zo seba vydal maximum svojej energie, ale to bolo predsa v poriadku, či nie? Nemohol vidieť Voldemortov šokovaný výraz, no mohol ho vidieť padať k zemi.
„Podarilo sa to! Vyhral som! Splnil som svoju poslednú úlohu včas!“ boli jeho posledné myšlienky predtým, než aj jeho pohltila temnota.
