Pobočka- potter.sk

Tri ženy práve prekročili bradavické pozemky, keď sa za nimi ozvalo puknutie, sprevádzajúce premiestňovanie. Všetky sa hneď obrátili a s prútikmi v ruke sa otočili k prichádzajúcemu. Keď spoznali Severusa, prútiky v ich rukách poklesli a Aini, ktorá k nemu bola najbližšie, sa mu vybehla v ústrety.

"Severus! Vďaka Merlinovi, si v poriadku!" zvolala radostne a hodila sa svojmu bratovi okolo krku. Tuho ho objímala, akoby sa bála, že keď svoje zovretie povolí, mohla by ho stratiť.

"Som v poriadku, ale..." zarazil sa uprostred vety. Viac ani nemusel hovoriť. Všimla si nosidlá a na nich Thomasove telo.

"Harry..." šepla takmer nečujne a keby ju Severus nedržal okolo pása, spadla by, pretože pri pohľade na Harryho bezvládne telo sa jej podlomili kolená. "Je... on..." snažila sa spýtať, no nedokázala to vysloviť.

"Pani Weasleyová, prosím, odmeste ho čo najrýchlejšie na ošetrovňu," prikázal Severus Hermione a mladá žena okamžite počúvla. Rovnako ako Aini, i ona bola otrasená pohľadom na svojho najlepšieho priateľa, no ak ju Snape poslal na ošetrovňu, zrejme ešte stále je šanca... akokoľvek mizivá, vždy je nádej. Tá predsa umiera posledná, utešovala sa v duchu a nesúc pred sebou nosidlá, brodila sa snehom najrýchlejšie, ako len mohla.

"Severus, čo..." oslovila ho Minerva, no stačil jediný pohľad do jeho očí a poznala odpoveď.

"Poď, Aini!" povedal potichu a viedol svoju sestru, ktorá stále ešte kŕčovito zvierala jeho ruku, cestou do hradu.

Ako v mrákotách sa mladá žena nechala viesť až na ošetrovňu, kde už Poppy pobehovala okolo pacientovho ložka a skúmala jeho stav svojimi diagnostickými kúzlami.

"Ach, pre Merlina, takže Voldemort je naozaj mŕtvy?" zvolala prekvapená ošetrovateľka a spýtavo pozrela na Severusa. Spolu s ňou naňho hľadeli aj Minerva, Hermiona a Aini.

"Áno, opäť dokázal takmer nemožné," prisvedčil pomaly.

"U Harryho už ma hádam neprekvapí vobec nič," povzdychla si Minerva. "Ako je na tom, Poppy?" spýtala sa ošetrovateľky.

"Obávam sa, že hoci mám jednu dobrú správu, tá horšia ju zatieni," povzdychla si Poppy a rezignovane sa zviezla na stoličku vedľa postele. Už dávno nebola taká bezbranná. "Tá kliatba bola zlomená, keď sa Harrymu podarilo Voldemorta zabiť," vysvetlila a tým zodpovedala otázku, ako vedela o jeho smrti. "Lenže doteraz narobila toľko škody, že je zázrak, že ešte vobec žije. Obávam sa, že mu nedokážem pomocť. Jediné, čo by sme preňho mohli urobiť, je ukončiť jeho trápenie," šepla ošetrovateľka a v miestosti nastalo hrobové ticho.

"Nie!To.. to nesmiete!" zvolala zúfalo Aini a vrhla sa k posteli. "On to zvládne! Dostane sa z toho, tak ako vždy, uvidíte!" presviedčala ich i samu seba. Po tvári jej stekali slzy, no ona si ich nevšímala. Celou svojou bytosťou sa zamerala len a len na Harryho, ktorý, ako sa zdalo, stratil chuť bojovať. "No tak, Harry, bojuj! Prosím, láska..." vzlykala. "Nechajte nás, prosím!" žiadala plačky a pri pohľade na jej zúfalstvo, nik nemal to srdce odmietnúť jej skromnú prosbu. Pri dverách Severus na chvíľu zaváhal, no podvolil sa Minervinmu pohľadu a vyšiel za nimi na chodbu.

"Chúďa dievča," povzdychla si Poppy.

"Naozaj preňho nemožeme nič urobiť?" spýtal sa Severus a tri páry očí sa naňho prekvapene pozreli, čo ho popudilo. "Čo na mňa pozeráte ako vyorané myši? Možno he nemám práve v láske, ale smrť mu neželám. Obzvlášť, ak vidím, ako to ničí Aini," priznal potichšie a nik sa neodvážil spochybňovať jeho slová.

"myslím, že po dlhoročných skúsenostiach sám dokážeš zhodnotiť jeho zdravotný stav, Severus. Jeho šťastie, že je v bezvedomí... aspoň necíti toľko bolesti," poukázala ošetrovateľka.

Chodbou sa niesla ozvena krokov a netrvalo dlho, kým sa spoza rohu vynorila strapatá hlava Rona Weasleyho.

"Čo sa stalo? Kde je Harry?" spýtal sa, no odpoveď neprichádzala.

"Ach, Ron!" vzlykla Hermiona, ktorá viac nedokázala potlačiť slzy a vrhla sa mu do náručia.

"Je to zlé?" spýtal sa priškrteným hlasom.

"Musíme sa zmieriť s najhorším," odpovedal Snape, keď k tomu nik iný nenašiel odvahu.

"Pšššt, to nič," tíšil Ron svoju ženu, ktorá sa mu prstami bolestne zarývala do chrbta a ticho plakala.

Za dverami ošetrovne sedela Aini na posteli vedľa muža, ktorého milovala z celého srdca. Pri pohľade na jeho súčasnú tvár síce nenachádzala žiadne rysy, ktoré by patrili Harrymu.. tomu, ktorého spoznala pred pár rokmi, no napriek tomu to bol on. Stále rovnako obetavý, milujúci, srdečný, priateľský a šľachetný, akého ho poznala a milovala. A teraz... teraz ju opäť opúšťal.

S tichým povzdychom si ľahla vedľa neho, položila svoju hlavu na jeho hruď a nechala svoje slzy voľne stekať po tvári. Tlkot jeho srdca bol v tej chvíli ten najkrajší zvuk, aký kedy počula a najradšej by ho počúvala navždy. Zavrela oči a snažila sa nemyslieť na to, čo bude, ale na to, čo bolo. V spomienkach sa vrátila k okamihom, keď boli spolu šťastní.

Jde déšť a já jdu s ním
jdu městem jenž znám
a hledám stopy včerejší včerejší
jdu stejným směrem jak dřív
a vzpomínám
a všechno zdá se krásnější

"Zostaň tu so mnou, prosím! Máme toho toľko pred sebou," šepkala zronene. "Ešte stále si ma nepožiadal o ruku," pripomenula s miernym úsmevom. "Myslela som, že to urobíš v deň mojich narodenín. Tam v záhrade..." spomínala.

Ach Lásko voníš deštěm
tady si řek
myslím že vítr tehdy vál vítr vál
jsou to už stovky let
kabát si svlék
a byl mi velký ale hřál
krásná Lásko

"Koľkokrát ťa mám ešte stratiť, než konečne budeme spolu? Ako dlho mám ešte čakať?" pýtala sa s nezameniteľným zúfalstvom v hlase. "Daj nám ešte jednu šancu... čo poviem Lillith, keď bude hľadať svojho ocka? Potrebuje ťa... my obe..." plakala a rukou ho hladkala po hrudi, keď odrazu... tá krásna hudba utíchla. Harryho srdce sa zastavilo a to jej vynechalo niekoľko úderov, keď si to uvedomila.

"Harry, prosím! Nie!" zvolala a začala jeho telom zúfalo triasť, kým ju pevný stisk okolo jej ramien neprinútil povoliť svoje zovretie.

"Nechaj ho ísť, Aini," pošepol jej do ucha Severus a tuho ju objímal.

"Nemožem, Seve! Nechcem ho stratiť," plakala a schúlená v bratovom náručí, tak ako Hermiona v Ronovom, sledovala pokusy madam Pomfreyovej o oživovanie.

I déšť jak dřív je stejný
i já já jsem táž
Jen cosi skříplo v orlojích orlojích
Byls tu a stále jsi jenom se ukrýváš
Jdu deštěm ve tvých šlépějích
ó má Lásko

Ten pohľad bol horší než akákoľvek mučivá kliatba a ona sa na to nemohla pozerať. Vytrhla sa svojmu bratovi z náručia a nehľadia dopredu či dozadu, vpravo ani vľavo, bežala, kam ju nohy zaviedli. Až keď ju ovanul chladný zimný vzduch, uvedomila si, že je v severnej veži: na Harryho obľúbenom mieste, ktoré mu však pripomínalo aj smutné okamihy jeho života. A tak ako on, aj ona sa tu dnes ukryla a dúfala, že tu, v tomto tmavom kúte, do ktorého sa schúlila, ju jej bolesť a zúfalstvo nenájdu. Nechcela, aby odišiel, no aj tak to urobil. Skutočnosť, ktorú nešlo zvrátiť mávnutím prútika a vyslovením obyčajného Reparo, ju zasiahla ako dobre mierená rana nožom priamo do srca. Opustil ju a ona zostala sama so svojou dcérkou, spomienkami a láskou navždy vrytou v srdvi, ktorého rany ani čas nezahojí.