Kapitola č. 11: S pravdou von
Keď Lea s Georgom na Štedrý deň prišli k Potterovcom, dom už bol plný ľudí. Zišla sa tu celá rodina a najbližší priatelia, aby spoločne oslávili sviatky. Dokopy ich tu bolo bezmála dvadsať päť a zábava už bola v plnom prúde. Kým Ginny, Molly, Hermiona a Fleur sa točili v kuchyni okolo hrncov a pripravovali slávnostnú večeru, muži so svojimi deťmi zdobili vianočný stromček a vymýšľali rôzne bláznivé nápady.
„Ahojte,“ pozdravili svorne George s Leou, keď nazreli do kuchyne. „Hm, to je vôňa. Tak sa zdá, že okrem dobrej zábavy potešíme aj naše žalúdky,“ žartoval čerstvý novomanžel a zoširoka sa usmieval na svoju mamu, sestru a švagriné.
„Pridáš sa k nám, Lea? Choď za ostatnými, čakajú už len na teba a pokúste sa nezbúrať do zajtrajška dom,“ povedala veselo Ginny a vystrčila brata z kuchyne, zatiaľ čo Lei podala zásteru a viedla ju ku stolu.
„Mohla by si nakrájať šalát?“ spýtala sa a bez toho, aby čakala na odpoveď, jej podávala nôž a šalátovú misu.
„George je dnes akýsi veselý. Určite má niečo za lubom,“ skonštatovala Molly nespúšťajúc zrak z panvičky, na ktorej práve restovala zeleninu. Ona, Hermiona a Fleur stáli chrbtom k Ginny a Lei, a tak nespozorovali Ginnin prekvapený výraz, keď zbadala na priateľkinej ruke žiarivý prsteň. Lea zachytila jej pohľad a zapýrila sa, no rýchlo jej naznačila, aby mlčala, že jej to vysvetlí neskôr. Vymenili si chápavé pohľady a pokračovali v práci.
„Mami, zvládnete to tu už samé? Ja s Leou pôjdeme prestrieť v jedálni,“ povedala napokon Ginny, pretože už dlhšie nemohla zniesť to napätie a dychtila po novinkách. Odviedla Leu, ale nie do jedálne, lež do spálne, kde sa mohli nerušene porozprávať.
„Požiadal ťa o ruku?“ spýtala sa dychtivo.
„To tiež,“ priznala Lea a zasnene na ňu pozerala. „Vieš, bolo to také náhle a spontánne, my... my sme sa rovno aj vzali. Sme s Georgom manželia.“
„Čože? Kedy a ako? Prečo ste to tajili?“ vyzvedala prekvapená Ginny.
„Nič sme netajili, stalo sa to dnes v noci. Požiadal ma a o pár minút sme boli svoji. Brumbál nás oddal v riaditeľni. Bolo to krásne Ginny, som taká šťastná. Si vlastne prvá, ktorá o tom vie,“ vysvetľovala Lea.
„Teda, to sú mi novinky. Neviem, čo na to povedať. Blahoželám! George si vybral naozaj správne. Od Fredovej smrti je konečne skutočne šťastný,“ objala ju a vtom sa ozvalo zaklopanie a dnu vošiel ten, o ktorom doteraz hovorili.
„Tak tu ho máme, nášho Cassanovu,“ podpichla ho sestra a objala ho rovnako ako pred chvíľou Leu. „Blahoželám. Verím, že spolu budete šťastní a konečne nás s Harrym môžeš začať prekonávať v počte detí,“ neodpustila si ironickú poznámku. „Kedy to oznámite?“
„Chcel som dnes večer. Akú má mama náladu?“ vyzvedal George.
„Tuší, že niečo chystáš, ale toto by nikoho z nás ani len nenapadlo. Mám z vás obrovskú radosť,“ zopakovala znovu. „Tak poďme, inak začnú šípiť, že tu kujeme nejaké plány.“
„A nie snáď?“ zasmiali sa obaja naraz a Ginny sa k nim pridala. Potom spoločne, ale čo najnenápadnejšie zišli dole a každý sa vrátil k svojej práci.
„Všetci do jedálne!“ zavolala Molly a dirigovala všetkých mužov a deti, aby si posadali okolo dlhého stola. Bolo síce slávnostne prestreté, ale chýbali tu misy jedlom. Uprostred však trónila veľká poschodová torta a na nej dve marcipánové postavičky v plienkach. Ginny zapálila sviečky na torte a vzala si na ruky Elisabeth, zatiaľ čo Harry sa s Marry-Ann postavil vedľa nej. Ostatní začali spievať a tlieskať malým dvojčatám oslavujúcim svoje prvé narodeniny. Strýko George, ktorý sa s veľkou radosťou ujal úlohy krstného týchto dvoch zlatíčok samozrejme nelenil a vytiahol fotoaparát, aby zvečnil túto slávnostnú chvíľu. Očká malých oslávenkýň žiarili a odrážali sa v nich plamienky horiacich sviečok. Capkali ručičkami a napodobňovali ostatných. Mama s ockom za nich sfúkli sviečky a usadili ich do pripravených detských stoličiek. Keďže už bol večer a dvojčatá začínali byť ospalé, rozhodli sa teraz rozbaliť len darčeky od rodičov a krstného otca. Ostatní svoje dary položili pod vianočný stromček, aby ich deti rozbalili spolu s ostatnými, ktoré dostanú na Vianoce.
George z kapsy vytiahol dve zamatové krabičky a v každej z nich bol náramok.
„Sú to ochranné náramky, ktoré ich budú chrániť a hlavne krotiť trochu ich náhodnú mágiu, aby si neublížili. Sú začarované tak, aby si ich nemohli dať samé dole z ruky a dovolil som si na ne nechať vyryť ich mená, to aby ich rodičia lepšie rozoznávali. Aj keď, keď sme sa s Fredom občas vymenili, bolo to vzrúšo,“ vysvetľoval George. „Počkajte, nasadím im ich.“ Vstal od stola a podišiel k dievčatkám, aby im dal náramky na ruku. Obe zvedavo pozerali na svojho strýka, nechápajúc, čo sa deje, no trblietavá vec na ich zápästiach sa im náramne zapáčila a hneď sa podujali vyskúšať, k čomu slúži. Salva smiechu sa ozvala v celej miestnosti, keď Elisabeth nahnevane skúšala náramok strhnúť z ruky, pretože za nič na svete nevedela prísť na to, čo to je.
„A teraz my,“ ozval sa Harry a podišiel k poličke, kde za sklom stáli tri priehľadné fľaštičky naplnené akousi bielou tekutinou. „Samozrejme zachováme našu tradíciu, ktorú sme si s Ginny vymysleli a aj pre Elisabeth a Marry-Ann sme do tejto fľaštičky,“ ukázal ďalšiu, podobnú tým trom, „ukryli naše spomienky na prvý rok ich života. Od chvíle, kedy prišli na tento svet až doteraz,“ otvoril zazátkovanú fľaštičku, vytiahol svoj prútik a známou inkantáciou zo svojej mysle vytiahol spomienku na dnešný deň, aby ju pridal k ostatným. Keď to dokončil, pristúpila k nemu Ginny a urobila to isté. Potom fľaštičku uložili k trom starším.
„Dúfajme, že keď budú mať 17 rokov, budeme si s nimi môcť tieto spomienky prezrieť znova a prežiť opäť ten krásny rok ich života,“ povedala a pobozkala svoje dve najmladšie ratolesti.
„A je čas na večeru,“ zavelila Molly a prerušila tak ticho, ktoré nastalo. „Poďte mi pomôcť, dievčatá,“ oslovila Fleur a Hermionu, ktoré sedeli najbližšie.
Kým sa jedlo nosilo na stôl a postupne mizlo v žalúdkoch maškrtných hosťov, George ich zabával svojimi vtipmi a pridali sa k nemu aj Ron s Billom. Medzitým však Ginny nakŕmila dvojčatá a s Harryho pomocou ich šla uložiť do postieľok, ktoré dočasne opäť presunuli do svojej spálne, aby mala Minerva izbu sama pre seba.
„To som zvedavá, ako sa to ďalej vyvinie,“ zašepkala tajomne nad postieľkou.
„Čo máš na mysli?“ spýtal sa nechápavo Harry.
„No, som si istá, že prekvapeniam v tento deň zatiaľ neodzvonilo,“ žmurkla naňho a viac mu neprezradila. Pred odchodom na dvere začarovala jednostranné Silencio, aby sem nedoľahli zvuky zdola, ale aby ona počula, keby sa v izbe niečo dialo. Okrem iného mala permanentne na všetkých izbách slabé poplašné zaklínadlo, a tak mohla pokojne odísť dole a venovať sa svojim hosťom.
„Tak von s tým, George. Celý deň sršíš vtipom a dobrou náladou, tak som ťa už dlho nevidela. Že ty niečo chystáš?“ ujala sa iniciatívy opäť hlava Weasleyovskej rodiny, Molly, práve keď sa do jedálne vracali Harry s Ginny.
„No vlastne máš pravdu, mami. Lenže ja to nechystám, ale už som to zrealizoval,“ uškŕňal sa a vzal Leu za ruku. „Mami, ocko, oženil som sa,“ povedal zreteľne a zdvihol svoju a Leinu ruku tak, aby bolo vidieť prstene spečaťujúce ich zväzok. V miestnosti sa rozhostilo napätá ticho a nik nevedel, čo má povedať. Boli v šoku.
„Čože si sa?“ zalapala po dychu pani Weasleyová.
„Oženil, mami. Počula si ho. Nie je to úžasné? Predsa sa spolu s Leou k sebe úžasne hodia,“ poponáhľala sa Ginny bratovi na pomoc.
„No áno, proti Lee samozrejme nič nemám, je to veľmi milé dievča, ale... kedy? Prečo ste nám to nepovedali? Nenapadlo ťa, že by sme pritom chceli byť? Dať vám svoje požehnanie a zaželať vám veľa šťastia?“ zvýšila hlas Molly a vyčítavo pozrela na syna.
„Mami, ukľudni sa. Neplánovali sme to. Prišlo to samo, a tak sme sa dnes v noci vzali,“ tíšil ju George, ktorý s podobnou reakciou počítal. „Chcel by som, aby ste pri tom boli, ale stalo sa...“
„A ja som tak veľmi dúfala, že budem pritom. Že uvidím Leu v svadobných šatách a teba konečne šťastného.“
„Som šťastný, mami. Som ten najšťastnejší muž na svete,“ uistil ju a objal. Potom k sebe pritiahol aj Leu.
„Ach deti, všetko dobré. Nech vám to spolu vyjde a hádam sa ešte dožijem nejakých vnúčat,“ povzdychla si a objala aj Leu. Po nej sa ku gratuláciám pridali aj ostatní.
„Teda kamarát, keby som vedel, že čakáš, kým ti nevestu neprivediem ja, urobil by som to už dávno,“ podpichol ho Harry, keď jemu a Lee želal všetko najlepšie do spoločného života.
„A Lea, keby ťa niekedy veľmi hneval, stačí povedať a my už ho dáme do laty,“ pridal sa k nemu Bill a Ron.
„Vy ste mi ale kamaráti,“ bránil sa George.
„Budem si to pamätať,“ prisvedčila Lea a keď zástup gratulantov skončil, rozprúdila sa pri stole veľká zábava. Okolo polnoci sa hostia rozlúčili a vrátili do svojich domovov. Ráno ich čakal najkrajší deň Vianoc, deň keď sa rozdávajú darčeky.
„Pomaly! Nebežte lebo spadnete,“ kričal Harry za Jamesom a Albusom, ktorí sa šialenou rýchlosťou rútili dole schodmi.
„Hurá, hurá, sú Vianoceeeeee!“ vykrikovali spoločne a spomalili až keď stáli pred stromčekom a pod ním uvideli hromadu darčekov.
„Dobré ráno, Minerva,“ pozdravil Harry svoju starú mamu, ktorá už pomáhala Ginny s kŕmením dvojčiat. Našťastie im v miske zostalo po poslednej lyžičke, a tak nedočkaví súrodenci nemuseli čakať.
„Posadajte si. Viete predsa, ako to chodí,“ upozornil ich otec a voľky-nevoľky, museli poslúchnuť. Rodičia ich však nenechali dlho v napätí a o chvíľu sa ich rozradostené tváre strácali pod hromadou vianočných papierov z rozbalených darčekov.
„Jééééé, to je krásna metla. Ďakujem!“ rozplývala sa Lily, ktorá tradične ako jej bratia dostala svoju prvú metlu na Vianoce v prvom ročníku. Al na ňu po očku pokukoval a zamračil sa pri spomienke na svoju, o ktorú prišiel pri poslednom zápase. Nedala sa už opraviť, a tak počas tréningov používal školskú.
„Teraz ty, Albus. Otvor tento,“ podal mu otec dlhý balíček a v ňom, čuduj sa svete, bola rovnaká metla, na akej predtým jazdil.
„Ty si ju opravil?“ žasol Albus.
„Bohužiaľ, to už nešlo. Ale je to ten istý model a som si istý, že ak chceš pokračovať v hre, bude sa ti hodiť,“ odpovedal mu otec a Al sa mu nadšene vrhol okolo krku.
„Teraz je na rade James,“ pripomenula Ginny.
„Isteže. Tento je pre teba, Jamie,“ podal Harry darček staršiemu synovi. Balíček bol podobný tým, čo dostali súrodenci.
„Ale ja už metlu mám, tak čo je to?“ nevychádzal chlapec z údivu.
„Otvor to a uvidíš,“ povzbudil ho otec.
„Páni, to je... to je predsa...“ jachtal chlapec držiac v ruke starý model metly Nimbus 2000.
„Presne tak, to je metla, na ktorej letel Viktor Krum na svojom poslednom majstrovstve sveta vo famfrpále. Máš tam od neho aj venovanie. Videl ťa lietať a vravel, že by si pokojne mohol hrať profesionálne,“ usmieval sa na neho Harry.
„No to sotva, posledný zápas som vážne pobabral,“ skonštatoval, ale jeho radosť z darčeka zahnala všetky sklamania, ktoré doteraz pociťoval z prehraného zápasu. „Vystavím si ju v izbe, to je teda niečo! Vďaka ocko, vďaka mami,“ vyobjímal oboch rodičov a študoval jemnú rytinu na rúčke závodnej metly.
„Tento je pre teba, Minerva,“ vytiahol veľký balík odkiaľsi zozadu Harry.
„Čože? Ale to ste...“ protestovala.
„Len to otvor, babi,“ oslovil ju mäkko a s láskou. Do očí sa jej vohnali slzy šťastia. Bola rada, keď si po čase zvykol oslovovať ju krstným menom, no „babi“ ju oslovovali doteraz len deti. Od neho to počula prvýkrát, a to bol pre ňu ten najkrajší dar, aký starej žene mohol dať. Prijala od neho balík a roztrasenými rukami ho začala otvárať. Bol to obraz. A nie hocaký, ale ten istý, čo visel v Harryho pracovni. Bola na nej celá jeho rodina, vrátane jej samotnej.
„Náš som nechal upraviť rovnako, jeden bude visieť u nás doma a tento si môžeš dať do svojho kabinetu, ak chceš,“ vysvetlil. „Šťastné a Veselé Vianoce,“ zašepkal jej do ucha, keď ju objímal.
„Aj tebe, Harry. Aj tebe.“
Rozbaľovanie darčekov pokračovalo a kopa spod stromčeka sa postupne zmenšovala. Aj Harry s Ginny sa obdarovali malými drobnôstkami a Ginny pojala darček pre Harryho s humorom, keď mu darovala knihu s názvom Príručka pre otcov: Ako zvládnuť svoje ratolesti bez ujmy na zdraví.
„Tak toto je podpásovka. Ja som ich predsa zvládol,“ bránil sa so smiechom.
„No... povedzme, že s touto príručkou by si to mohol zvládnuť lepšie a nemuselo by ťa to tak vyčerpať, zlatko,“ odpovedala s nevinným výrazom.
„Tak dobre, a je tu ešte jeden. Albus, ten je pre teba,“ podal Harry posledný balík, ktorý ležal pod stromčekom.
„Pre mňa? Čo to môže byť?“ skúšal hádať, no to čo vo vnútri našiel, by ho asi nikdy nenapadlo. V rukách držal veľmi vzácny výtlačok knihy v koženej väzbe. Samozrejme hneď vedel, čo je to za knihu, len nechápal, ako sa k nemu dostala. Otvoril ju a na prvej stránke našiel venovanie.
„Albusovi Severusovi, môjmu najšikovnejšiemu študentovi. Konečne dozrievajú prvé plody môjho úsilia.
Severus Snape.“
„To predsa nie je možné,“ krútil hlavou chlapec a jeho radosť sa miesila s rozpakmi a nechápavosťou.
„Čo sa deje, Al?“ vyzvedal otec a keď mu chlapec podal knihu, aby sa sám pozrel, vyzeral Harry rovnako zmätene ako Al. Avšak všimol si to, čo jeho syn nie, a to potmehúdsky úsmev Minervy. Hneď pochopil, že odpoveď má hľadať u nej.
„No, dostať podobné venovanie od Severusa Snapa je naozaj veľká pocta, mal by si si to vážiť, Al,“ vrátil mu knihu a spýtavo pozrel na Minervu. Tá mu naznačila, že mu to vysvetlí neskôr.
„Ja si to vážim a veľmi, toto je kniha, ktorú práve čítame a v školskej knižnici nie je. Severus vravel, že vyšla len v troch výtlačkoch, z toho jeden má on sám. Ale vôbec netuším, ako sa to sem dostalo. On predsa nemôže... alebo áno?“
„Nie Albus, nemôže. Povedzme, že v tomto prípade mal istého prostredníka. Severus je bohužiaľ naozaj mŕtvy a už sa nemôže vrátiť.“
„Viem... Ale je to úžasné, že na mňa myslel. Môžem si ísť teraz čítať?“ bola jeho ďalšia otázka.
„Najprv raňajky, potom môžeš robiť, čo budeš chcieť,“ opravila ho matka a žiadne z detí proti chutným raňajkám nenamietalo.
„Tak hovor,“ vyzval Harry Minervu, keď sa konečne ocitli sami.
„Je to ako si povedal. Severus mal jednoducho sprostredkovateľa. Nič viac v tom nie je.“
„Takže Snape od teba chcel, aby si kúpila knihu a podpísala ju pre Albusa v jeho mene?“
„Tak nejako. Ale sám vieš, že Severus Snape je veľmi hrdý muž a nikdy by od niekoho nežiadal niečo ako almužnu, alebo ako to nazvať. Tá kniha je kúpená z jeho vlastných peňazí a každé slovo napísané v tej knihe mi diktoval slovo za slovom,“ vysvetľovala.
„Ako to myslíš, že z jeho peňazí?“
„Ja sama som o tom nemala potuchy, kým mi to nedávno nepovedal. Mal v riaditeľni ukrytý kľúč k svojmu trezoru v Gringottbanke a pri ňom aj závet, v ktorom odkazuje všetok svoj majetok škole. Jediné, čo som mu musela sľúbiť, než mi prezradil kde to je bolo, že Albusovi kúpim tú knihu a dostane ju na Vianoce,“
„Prečo čakal až doteraz, kým odhalil ten závet, keď aj tak plánoval nechať všetko škole?“ nevychádzal z údivu.
„Vraj čakal na vhodnú príležitosť a tá nastala práve teraz. Sama som bola prekvapená, ale čo narobíš. Nezabúdaj, že ide o Severusa,“ pokrčila ramenami.
„Máš pravdu. Od neho by som čakal asi čokoľvek, ale že dá vianočný darček môjmu synovi, tak to ani vo sne.“
„Keby si ich spolu videl tak ako ja, neprekvapilo by ťa to.“
„Hm, možno,“ pokrčil ramenami a chystal sa ísť za Ginny a deťmi, ale ešte ho zastavila.
„Harry, ďakujem,“
„Nie je zač. Mám ťa rád,“ povedal a potom sa spoločne pridali k ostatným, ktorí sedeli okolo stromčeka a spievali vianočné piesne.