Kapitola č. 14: Porada
Na ministerstve bolo v pohotovosti všetko, čo len malo ruky a nohy. Najviac práce malo práve bystrozorské oddelenie, ktoré nielenže pátralo na všetkých možných miestach, kde by unesené obete mohli byť, ale aj vypočúvalo podozrivých. Dnes ráno sa v ministerskej pracovni konala schôdza vedúcich niektorých zainteresovaných oddelení, aby vyhodnotili situáciu a zhodnotili ďalšie možnosti pátrania.
„Máme istotu, že všetky únosy spolu súvisia? Aké sú spoločné znaky obetí?“ pýtal sa Kingsley a prezeral si hlásenia, ktoré mu Harry priniesol.
„Až doteraz sa všetky útoky uskutočnili v noci, vždy posledný deň v mesiaci. Unesené boli dievčatá vo veku od 12 do 14 rokov, všetky z čarodejníckych rodín. Preveroval som mudlovské záznamy, či sa podobné zmiznutia nevyskytli aj u nich. Zmizlo niekoľko detí, ale v podstate žiadne nezodpovedá profilu. V poslednom prípade sa postup únosu zmenil. Uskutočnilo sa to za bieleho dňa na ulici plnej čarodejníkov. Dve z obetí sú študentky Bradavíc, jedna bola z Francúzska a posledná mala osobného učiteľa, preto nechodila do školy. Okrem pohlavia, veku a ich čarodejníckych schopností tu nevidím žiadnu výraznú súvislosť,“ informoval všetkých Harry.
„Kto myslíte, že by za tými útokmi mohol stáť? Nejaký čarodejník, alebo nejaký tvor, povedzme vlkolak?“ spýtal sa niekto z prítomných.
„Vlkolakov sme vylúčili, pretože únosy boli nepozorované, a to, ako vieme, v ich prípade nehrozí. Vlkolak sa nedokáže ovládať a napadol by svoju obeť na mieste. V tomto prípade nemáme najmenšiu stopu, ktorá by nás viedla k páchateľovi. Jediné, čo máme, je svedectvo riaditeľa Bradavíc, že v tme videl krvavé oči a jeden kentaur tvrdí, že tá hrozba sa týka len čarodejníkov a bojovať proti tomu nám nepomôže.“
„Takže tie dievčatá sú mŕtve?“ ozval sa opäť niekto, tentoraz čarodejník v modrom habite, sediaci po Harryho pravici.
„Pevne verím, že nie. Kým sa nenašli nejaké známky toho, že ich zabili, musíme dúfať, že žijú a konečne zistiť, kde sú. Lenže, povedzme si na rovinu, Diana Morissová zmizla skoro pred 4 mesiacmi, takže...“ po tomto prehlásení sa rozhostilo ticho prerušené len občasným zakašlaním.
„Požiadame o pomoc BA?“ spýtal sa zamyslene minister.
„Členovia sa sami dobrovoľne prihlásili na pomoc, takže zaisťujú predovšetkým hliadky okolo školy, v Prasinkách a v Šikmej uličke. Ostatní bystrozori prehľadávajú lesy, staré domy, jaskyne v okolí, všetko, čo by mohlo prichádzať do úvahy ako miesto, kde ich držia. Čo sa týka vás, kto by chcel pomôcť, samozrejme môže, či už v teréne, alebo tu na oddelení; každá pomoc sa nám bude hodiť,“ povedal smerom k prítomným a niektorí súhlasne prikývli, že rozumejú.
„Dobre, tým by sme to uzavreli. Každý z vás vie, čo má robiť, tak sa pusťte do práce. Harry, ty ešte zostaň,“ rozhodol minister. „Vážne nevieš nič viac?“ spýtal sa a v jeho hlase zaznievala takmer zúfalá prosba, aby dostal kladnú odpoveď.
„Je mi ľúto, ale robím, čo môžem,“ pokrčil ramenami Harry a Kingsley naznačil, že môže ísť. Odišiel teda rovno do svojej pracovne, kde sa na stole hromadila kopa najrôznejších kníh. Od školských príručiek o kúzelných tvoroch cez najtemnejšiu mágiu, až po zložku kriminálnych zločincov. Vzal do ruky objemný zväzok v hnedej koži a neprítomne naň pozeral. Nedbalo ho hodil na všetky tie ostatné a rukou si prehrabol vlasy. Ocitol sa už v rôznych situáciách, ale ešte asi nikdy nebol taký bezradný ako teraz. V návale zúfalstva a zlosti sa ohnal a surovo zhodil všetko zo stola. Ozvala sa hrozná rana a rinčanie skla. Až ten zvuk ho prebral z letargie a pozrel na spúšť, ktorú spôsobil. Na všetkom tom neporiadku trónila rodinná fotka, z ktorej sa naňho usmievala Ginny so všetkými deťmi.
„Reparo,“ zamrmlal a sklo sa zacelilo. Vzal obrázok do ruky a sťažka dosadol na svoju stoličku, nespúšťajúc oči z detí. Najväčšmi ho desila predstava, že Lily je jednou z ďalších možných obetí.
„Nie, to nie. Neboj Lily, ja ho dostanem. Nedovolím, aby tebe alebo niekomu inému ublížil,“ povedal rozhodne a v tom okamihu sa ozvalo klopanie.
„Harry, si tu?“ ozval sa Ron, ktorý strčil hlavu do dverí a pozeral na neporiadok na zemi.
„Napadlo ťa snáď stádo zúrivých akromantúl, že to tu vyzerá ako po výbuchu?“ vyzvedal kamarát a pomohol Harrymu pozbierať zo zeme všetky knihy.
„Trochu mi ušli nervy. Prepáč, potrebuješ niečo? V poslednom čase vôbec neviem, kde mi hlava stojí. Domov chodím neskoro, Ginny a deti takmer nevidím a pokiaľ ide o tie únosy, sme v slepej uličke,“ vysvetlil.
„Potrebuješ nejako pomôcť, kamoško? Hermiona už sedí od rána do večera v knihách, aby dačo našla. Vieš ako vtedy prišla na baziliška, možno aj teraz na niečo natrafí. Ja by som sa mohol napríklad pridať k hliadkam okolo školy, ak by to pomohlo,“ navrhol.
„Vďaka, to by bolo fajn. Všetci dostupní ľudia sú v teréne a ozvali sa aj ostatní z BA, že radi pomôžu. Veľmi si to cením.“
„Na to sú predsa priatelia, nie?“ usmial sa Ron povzbudivo a potľapkal Harryho po ramene.
George si práve pripravoval potrebné papiere na učiteľskú poradu, ktorá mala byť asi o hodinu. Hlavnou témou mali byť blížiace sa skúšky NKÚ a OVCE. Pozeral do klasifikačnej knihy a s radosťou musel uznať, že väčšina študentov dosahuje minimálne priemerné výsledky vo všetkých predmetoch, a tak by pri skúškach mali obstáť bez väčších problémov. Ozvalo sa slabé zaklopanie a bez toho, aby zdvihol zrak od papierov vyzval návštevníka, aby vstúpil.
„Posaď sa Minerva, len skončím s týmto tu a pustíme sa do toho zostavovania skúšobných komisií,“ povedal nedbalo, ale návštevník si len odkašľal a čakal. George pozrel, kto ho poctil svojou prítomnosťou a takmer neveril svojim očiam.
„Viktória? Kde sa tu berieš?“ vyskočil zo stoličky a objal svoju neter. Bola krásna ako vždy, aj keď dosť pochudla a vyzerala vyspelejšie, než keď ju videl naposledy.
„Ahoj, strýko. Prišla som ťa pozrieť, počula som, že si sa oženil. Ale dačo by som aj potrebovala od teba ako od riaditeľa, máš na mňa chvíľku? Ak nie, prídem neskôr,“ vysvetlila.
„No, máme poradu, ale zoznámim ťa s Leou a môžeš na mňa počkať u nás v byte. Určite si budete rozumieť. Ale kedy si sa vrátila? Bill nič nepovedal.“
„Prišla som len včera a len na pár dní, zariadiť nejaké formality a potom idem späť,“ odpovedala.
„Formality? Našla si konečne niečo, čo ťa zaujalo?“ spýtal sa, keď ju viedol do bytu vedľa riaditeľne, aby ju zoznámil so svojou manželkou.
„No, niečo také. Všetko ti vysvetlím neskôr, nebudem ťa tým teraz zdržiavať.“
„Dobre, budem sa tešiť. Musíš mi toho veľa rozprávať. Som rád, že si tu,“ povedal s úsmevom a potom už prebehlo milé privítanie a zoznámenie medzi Leou a Viktóriou. Cestou na poradu rozmýšľal o zmene, ktorou asi Vicky prešla, odkedy po Teddyho smrti odišla do Francúzska.
Porada sa pretiahla na tri hodiny a Georga sa konečne dostal k poslednému bodu svojho programu.
„Možno ste všetci zvedaví, prečo som sem dnes pozval profesora Křiklana, ale mám na to svoje dôvody a pevne verím, že uznáte moje rozhodnutie za správne. Hneď z niekoľkých zdrojov som počul a dovolím si povedať, že som si to aj sám potrebne overil, že profesor Rocherien nie je vo svojom hodnotení úplne objektívny. Nemôžem tvrdiť, že je prvý či posledný, ktorý je voči určitým študentom zaujatý, ale pokiaľ som riaditeľom ja, pokúsim sa tento problém riešiť,“ povedal vážnym hlasom a prepaľoval pohľadom profesora lektvarov.
„Chcete povedať dovtedy, kým váš drahý synovec bude prepadať. Aké dojemné... a potom kto je tu zaujatý,“ vyrazil na svoju obranu drzo Rocherien.
„Teraz nehovoríme len o Albusovi Potterovi, ale aj o ďalších pätnástich študentoch, ktorí doteraz nevykazovali také slabé výsledky ako u vás. Mám tu ich mená, chcete ich počuť všetky?“ nedal sa George a rázne si stál za svojím. Rocherien sa zmohol len na slabé zavrčanie, a tak mohol pokračovať.
„Rozhodol som sa preto výnimočne na skúšky z lektvarov, podotýkam vo všetkých ročníkoch, zostaviť komisiu, ktorá bude hodnotiť. Profesor Křiklan súhlasil s tým, že bude v tejto komisii a okrem neho bude prítomná ešte jedna osoba,“ odmlčal sa a všetci napäto čakali, koho zvolí.
„Profesor Snape veľmi dlho pôsobil na tejto škole v tejto pozícii a napriek tomu, že je po smrti dokáže v učení veľmi dobre pokračovať. Pre tých z vás, ktorí to nevedia, práve Albus Potter k nemu chodí na doučovanie a ja osobne som sa presvedčil, že urobil výrazné pokroky. Profesor Snape sľúbil, že si odpustí svoje poznámky, ktorými častoval svojich študentov za svojich slávnych učiteľských čias a obmedzí svoje komentáre len na hodnotenie zadaných prác. Máte proti tomu nejaké námietky?“ spýtal sa a rozhliadol sa po svojich kolegoch. Na tvárach mnohých z nich sa zračil víťazoslávny úškrn, pretože Rocherien nebol v zbore obľúbený. Maličký profesor Flitwick sa prihlásil o slovo.
„Len ma zaujíma, kde bude skúška prebiehať? Portrét profesora Snapa je v riaditeľni, ak sa nemýlim.“
„Je v riaditeľskom laboratóriu, a keďže nebol problém, aby som ho uvoľnil na doučovanie, určite to zvládnem aj počas skúšok,“ odpovedal vecne riaditeľ.
„Aha, výborne. Ja si myslím, že je skutočne dobrý nápad riešiť zaujatosť profesorov. Viem, že by to bolo veľmi nepraktické, ale rozhodne by som nemal námietky, ak by sa komisia volila aj pri iných skúškach.“
„Verím, profesor Flitwick, že za roky svojej praxe ste vy aj všetci vaši kolegovia hodnotili svojich študentov dostatočne objektívne a ja nevidím dôvod niečo na vašom hodnotení meniť. Situácia je iná, ak je zaujatosť taká okatá. Ak teda už nik nemá iné pripomienky, uzavrel by som našu debatu a zaželal vám pekný večer,“ povedal napokon a učitelia sa po jednom začali trúsiť do svojich kabinetov.
