Kapitola č. 16: Valentín
V nasledujúcich dňoch sa Albus len mlčky prizeral tomu, ako jeho kamarát vymýšľa valentínske prekvapenie pre onú tajomnú dievčinu. Scorpius úzkostlivo strážil svoje tajomstvo a o tom, že je zamilovaný, nevedel ani Arnie či Rose. A tak Al pojal podozrenie, že ide o jeho sesternicu. No a prečo nie, vravel si v duchu. Ako kamaráti si predsa rozumejú , aj keď strýko Ron aj Draco Malfoy by k tomu vzťahu povedali svoje. No ale na predčasné závery je ešte skoro, veď ktovie ako zareaguje ona.
Deň pred sviatkom zamilovaných sedeli chlapci opäť v knižnici a Albus sledoval svojho nervózneho kamaráta ponad horný okraj čítanej knihy. Scorpius sa napokon zhlboka nadýchol a vytiahol z tašky červenú kartičku, po okrajoch lemovanú drobnými zlatými srdiečkami s uprostred nakresleným malým kupidom s krídelkami a harfou v rukách. Len čo tá kartička opustila ruku svojho výrobcu a doterajšieho majiteľa, malý mužíček ožil a začal hrať jemnú melódiu, ktorá priam lahodila ušiam. Odrazu sa skrz hudbu začali rinúť slová básne, ktorú kupido recitoval svojim tichým hláskom. Každé jedno slovo, ktoré vyšlo z jeho úst, sa postupne zapisovalo ozdobným písmom zlatej farby do pravého horného rohu kartičky, a tak to pokračovalo, kým báseň nebola kompletná. Hudba utíchla, mužíček sa uklonil a zmizol. Na mieste, kde ešte pred chvíľou stál, už boli presunuté slová básne a tam zostali.
Albus ešte stále prekvapene pozeral na to, čo práve držal v ruke, kým ho Scorpius nevyrušil zo zamyslenia.
„Tak ? Čo myslíš? Nie je to... prehnané?“
„Nie,“ vyhŕkol rýchlo stále ešte šokovaný kamarát. „Ty... to si vyrobil sám? Aj tu báseň si vymyslel ty?“ spýtal sa a keď si od neho Scorpius bral späť kartu, začervenal sa a prikývol na súhlas.
„Teda, to je niečo. Mňa by to naozaj nenapadlo. Je to vážne dobré, po tomto ťa žiadna neodmietne, kamarát,“ usmial sa povzbudivo. Scorpius mávol prútikom a potichu zamrmlal nejaké zaklínadlo a kartička sa vrátila do pôvodného stavu s kupidom.
„Myslíš? No, snáď sa jej bude páčiť. Chcel som ju vlastne pozvať do Prasiniek, ale to je trochu zložitejšie,“ pokrčil ramenami.
„Aha, no toto bude určite skvelé prekvapenie, uvidíš,“ uzavrel Al a sám bol zvedavý, ako Rose zajtra zareaguje.
Ráno to vo Veľkej sieni bzučalo ako v úli, vlastne ako každý deň. Al si sadol medzi Rose a Arnieho a oproti nemu sedel James. Letmo pozdravil Lily sediacu s kamarátkami o kúsok ďalej, pričom veselo o niečom štebotali. V to ráno sem vletelo viac sov než zvyčajne a jedna malá sova pálená práve pristala Rose na ramene. Natiahla nožičku, aby si od nej mohla prevziať malý, stužkou previazaný balíček, a keď sa tak stalo, odletela a nechala Rose prekvapene zízať na bonboniéru v tvare srdca.
„To je také milé. Od koho je?“ pýtala sa zvedavo Rose, pretože nikde nebol žiaden odkaz. Napokon to však vzdala, lebo odpoveď nedostala. Albus si všimol, ako Arniemu, sediacemu tesne vedľa neho, horia uši, a tak poľahky zistil identitu tajného obdivovateľa svojej sesternice. Ach jaj, pomyslel si Albus, asi bude problém. Pri predstave svojich dvoch najlepších kamarátov, ktorí sa uchádzajú o jednu dievčinu, mu veru nebolo do spevu, zvlášť ak to dievča je jeho príbuzná, ktorú mal rád ako vlastnú sestru. O chvíľu by podľa jeho odhadov mala priletieť sova so Scorpiusovou valentínkou, ale kde nič, tu nič. Miesto toho začul z druhej strany stola povedomú melódiu a známe slová.
„Vždy, keď ráno vkročíš sem,
ja bojím sa, že je to sen.
Sen, čo srdce moje mámi,
závoj, čo oči tvoje halí.
Ten sen ja snívam každý deň,
dnes o ňom poviem Tebe len.
Tvoje oči ako z kuše,
strelia šípy na dno duše.
Duše láskou zmámenej,
láskou k tebe stratenej.
Ja stratený som celý, keď som sám,
a vtedy len snívam, že ťa po boku mám.
A tak snívam... snívam zas...
Raz vyjavím Ti slovom snáď,
ako veľmi ťa mám rád.“
Tie slová mu zneli v ušiach, keď s otvorenými ústami pozeral na svoju sestru Lily, ktorá držala Scorpiusovu valentínku. Oči jej žiarili od radosti a od prekvapenia takmer nedýchala. Slová dozneli, a tak ako to videl Albus už včera, zostali napísané zlatým písmom uprostred kartičky.
Albus pozrel smerom k zmijozelskému stolu a pohľadom vyhľadal svojho kamaráta. Ten nervózne sledoval Lily, ale keď zachytil Albusov pohľad, obrátil sa späť s svojmu stolu. V rýchlosti pozbieral svoje veci a vybehol z Veľkej siene. Al nelenil a bežal za ním, avšak nemusel ísť ďaleko. Scorpius ho čakal za najbližším rohom.
„Prečo si mi to nepovedal?“ vyhŕkol na neho Al.
„Prepáč, ja som chcel, ale nevedel som ako. Viem, že je to tvoja sestra, ale nemôžem si pomôcť. Mám ju rád už odkedy som bol u vás na prázdninách,“ priznával skľúčene Malfoy.
„Mal si mi to povedať. Ja som si celý čas myslel, že ide o Rose.“
„Rose? Ale ona je len kamarátka, nič viac. Navyše, o ňu má záujem Arnie,“ odporoval Scorpius.
„Hej, všimol som si. Ale aj tak si mi to mal povedať,“ nedal sa Albus.
„Prepáč... Hneváš sa veľmi?“ opatrne sa spýtal blonďavý chlapec.
„Hm, ale len trochu, že si to predo mnou tajil. Vieš... sme kamaráti a Lily je moja sestra... no... proste než jej niečo povieš, tak si to poriadne rozmysli, lebo ak jej ublížiš...“ povzdychol si Albus. Nikdy by ho nenapadlo, že sa voči Lily bude správať tak bratsky v týchto veciach. Samozrejme ju chránil, keďže bola mladšia a mal ju rád, ale aby sa jej plietol do súkromia, to nikdy nechcel. Lenže teraz bol akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi.
„Neboj, dám si na teba pozor,“ rozosmial sa Scorpius a Albus sa k nemu pridal. Nech však stačili čokoľvek viac povedať, z Veľkej siene sa vyrútil naštvaný James a čosi si hundral popod nos.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Al, keď doňho brat skoro vrazil.
„Videl si to? Videl si, ako sa správa? Dostala najmenej tucet tých blbých pozdravov a predvádza sa ako manekýna. Každú ju len obskakuje, akoby bola akousi bohyňou alebo čo,“ penil starší z bratov.
„O kom je reč?“ spýtal sa opatrne Scorpius.
„Isabella. Je taká samoľúba, namyslená, sebecká... vôbec nechápem, ako sa mi kedysi mohla páčiť. Dokonca ju ani len nezaujíma, čo je s Dianou, jej najlepšou kamarátkou, no chápeš to?“ pokračoval James, ktorý si v poslednom čase začal uvedomovať, že mu niečo chýba. Niečo, čo mal kedysi stále takmer na dosah, sa stratilo, a on márne pátral po tom, čo to je. Nie, nie je to Isabella. Tá mu chýbala zo všetkého najmenej, aj keď jej stále nemohol odpustiť spôsob, akým sa k nemu správala.
„Dúfam, že si nebol v tom zástupe, čo jej poslali prianie,“ nadhodil opatrne Albus, čím však brata ešte viac naštval.
„Samozrejme, že nie. Nie som predsa taký hlupák; a než mi stihneš pripomenúť, že si to od začiatku vedel, tak radšej idem. Pekný deň prajem,“ kričal na Albusa a mieril k učebniam.
„Teda, ten má dnes asi veľmi zlý deň,“ skonštatoval Scorpius.
„Hm, zdá sa. Tak poďme, inak prídeme neskoro a Rocherien nás roznesie v zuboch,“ poháňal ho Al a tak bežali, aby neprišli neskoro.
James v ten deň zrejme nebol jediný, koho sviatok svätého Valentína popudzoval. Rocherien bol ešte prchkejší než zvyčajne a stŕhal body hlava-nehlava. Samozrejme si väčšinu svojej zlosti vylieval na Albusovi, ale ten sa naučil jeho urážky púšťať jedným uchom dnu a druhým von. Keď však na konci hrdo odovzdával bezchybný Upokojujúci lektvar na katedru k ostatným, Rocherien do neho prudko narazil z boku a jeho fľaštička s lektvarom sa rozbila na zemi.
„To neviete dávať pozor, Potter? Ako vidím, hodnotiť dnes nemáme čo,“ uškrnul sa pri pohľade na rozbitý flakón na zemi. „To bude zase nedostatočná a navyše školský trest. Teraz to upracte a v piatok večer o šiestej sa u mňa budete hlásiť,“ rozhodol učiteľ a hoci chcel Albus namietať, že v kotlíku má zvyšok správneho lektvaru, Rocherien ho odmietal počúvať a jediným mávnutím prútika nechal zmiznúť celý obsah Albusovho kotlíka. Chlapca to veľmi hnevalo, ale nič s tým nemohol robiť, a tak len poslúchol profesorov príkaz upratať po sebe a s kamarátmi šiel na ďalšiu hodinu.
Deň to bol pomerne náročný, a tak keď konečne dosadol do kresla oproti Severusovmu obrazu, bol spokojný a mohol si vydýchnuť.
„Ťažký deň?“ spýtal sa Snape bez toho, aby odtrhol zrak od knihy, ktorú mal v ruke.
„Hej,“ odvetil Albus so zavretými očami a oddychoval. Severus ho mlčky pozorova,l a keď sa mu to zdalo byť už dosť dlho, prehovoril.
„Tak začneme?“ spýtal sa a Albus pomaly otvoril oči, ale nepohol sa.
„Musíme? Nemohli by sme to odložiť na inokedy? Som dnes strašne unavený,“ sťažoval sa Albus, ktorý dúfal, že ho Severus pochopí a budú spolu môcť stráviť jeden z tých večerov, keď sa len tešili zo vzájomnej prítomnosti.
„No ja neviem, ak chceš dobre obstáť na skúškach... nemysli si, že ťa budem šetriť. Práve naopak, tým, že ku mne chodíš na doučovanie a viem, čo od teba môžem očakávať, tak nebudem zhovievavý.“
„Čože? Počkaj, aké skúšky? Veď mňa bude z lektvarov skúšať Rocherien,“ ožil odrazu Albus a vzpriamil sa v kresle. Severus sa uškrnul. Tak predsa sa mu podarilo ho zobudiť.
„Oni ti to nepovedali? Na skúšku z lektvarov bude zložená komisia, aby bolo hodnotenie objektívne. Okrem Rocheriena v nej bude Křiklan a ja. A mimochodom, budeš mať výhodu, že to tu poznáš, lebo sa bude skúšať tu,“ vysvetlil Severus a Al nemohol veriť vlastným ušiam.
„Ale ako je to možné? Veď predsa...“ nechápal.
„Buď rád, ani tvoj otec nemal také výhody, navyše ja by som to nepripustil,“ neodpustil si ironickú poznámku Snape. „Tak dobre, na dnes necháme lektvary na pokoji. Čo ťa dnes tak veľmi unavilo?“
„Ani neviem. Bol to úplne normálny deň, ale asi že je ten Valentín, tak to bolo všetko akési zvláštne.“
„Aha, zase ten trápny sviatok,“ skonštatoval Snape. „Ty si sa snáď zamiloval?“ spýtal sa pobavene.
„Čože? Nie, ja nie. A vlastne keď vidím kamarátov, ako ich to zmáha, asi je to tak lepšie,“ usúdil chlapec. Po chvíľke ticha sa nesmelo spýtal: „Ty si bol niekedy zamilovaný, Severus?“
Obávaného Severusa Snapa tá otázka zaskočila a nevedel, či sa má nahnevať, drzo odseknúť, alebo môže Albusovi veriť a povedať mu pravdu. Albus pochopil jeho váhanie, a tak dodal: „Ak o tom nechceš hovoriť, tak to chápem. Len som to skúsil...“ Tými slovami posunul Snapa k rozhodnutiu, že mu to môže povedať.
„Bol som zamilovaný. Naozaj zamilovaný len raz, ale zato navždy do tej istej ženy,“ vravel potichu. Albus ho neprerušoval, len mlčky počúval.
„Nepoviem ti, o koho išlo. Ale bola krásna, inteligentná a priateľská, lenže medzi nami boli veľké rozdiely a ona sa vydala za iného a mala s ním syna. Zomrela veľmi mladá a ja som ju nikdy neprestal mať rád,“ pokračoval Severus pokojne. Albus prikývol, že rozumie a potom už len mlčky sedeli ešte asi hodinu, každý zabratý do svojich vlastných myšlienok.
Na začiatku marca, keď prvé hlávky snežienok vykukovali spod snehu, objavil sa v Dennom veštcovi oznam o zmiznutí ďalšieho dievčaťa. Rose ho čítala nahlas vo Veľkej sieni a pri slovách o tom, že ministrestvo sa nevenuje vyšetrovaniu tak, ako by malo, sa Albus zachmúril, pretože veľmi dobre vedel, že to nie je pravda. Rovnako ako jeho brat vedeli, ako sa ich otec trápi tými únosmi a je zúfalý z toho, že to ešte nevyriešil. Rose tiež vedela, že jej rodičia a mnohí ďalší z BA sa do pátrania zapojili, a tak len zhnusene odložila noviny a pokračovala v raňajkách. Všetci však mali skazenú chuť, a tak sa len prehrabovali lyžicami v kaši a takmer nič nezjedli.
„Myslíte, že sú v poriadku?“ spýtal sa James a hlas sa mu trochu triasol. Dobre si pamätal na posledný rozhovor s Dianou a neustále na ňu myslel, odkedy zmizla. Dúfal, že bude v poriadku a bude sa s ňou ešte niekedy môcť pozhovárať.
„Musíme dúfať, že áno,“ zašepkala Rose a nik z nich viac nepovedal, kým nešli na vyučovanie.
