Kapitola č. 17: Kto za to môže
Jarné slnko hladilo svojimi hrejivými lúčmi krajinu, ktorá sa prebúdzala po dlhom zimnom spánku. Biela pokrývka už úplne zmizla a tráva sa konečne začala zelenať. V korunách stromov sedeli vtáky a spievali tie najkrajšie piesne zo svojho repertoáru, aby uvítali jar. Na oblohe nebolo ani mráčika a slnko sa usmievalo na deti, ktoré sa práve kochali z tej nádhery.
Bola sobota popoludní a bradavickí študenti využili pekné počasie na prechádzky po okolí. Nesmeli však ísť ďaleko, pretože zákaz vychádzania po zotmení sa rozšíril aj na deň, a tak aj tu vonku hliadkovali učitelia a pár členov BA.
Albus s Arniem až doteraz sedeli s Rose pri jazere, no pri pohľade na hodinky sa im tváre skrivili do bolestnej grimase.
„Už musíme ísť. Máme ten trest s Rocherienom. To som zvedavý, čo pre nás pripraví. Asi budeme zase musieť krájať tlustočervy,“ povzdychol si Arnie a Albus prikývol, že si myslí to isté.
„No, veru vám nezávidím. Pôjdem si zatiaľ dokončiť nejaké úlohy a možno zájdem za Hagridom. Spomínal, že by potreboval s niečím pomôcť, tak sa ho zájdem opýtať. Stretneme sa teda na večeri,“ rozlúčila sa s nimi Rose a chlapci hundrúc si popod nos najrôznejšie nadávky sa vydali smerom k hradu a do kabinetu lektvarov, kde ich už očakával ich učiteľ.
Arnie sa nemýlil. Krájaniu tlustočervov sa nevyhli. Skončili tesne pred večerou a obaja hladní ako vlci vtrhli do Veľkej siene a pridali sa k ostatným spolužiakom. Pohľadmi medzi nimi hľadali Rose, predsa sa tu mali stretnúť, no nikde ju nevideli a usúdili, že sa zdržala v knižnici.
Na večeri v ten večer nechýbala len Rose, ale aj George, ktorý sa práve rozprával v riaditeľni s vedúcim bystrozorského oddelenia a svojím švagrom v jednej osobe. Harry vyzeral veľmi unavene, posledné týždne akoby mu pridali najmenej desať rokov.
„Vôbec to nevyzerá dobre, George. Tie posledné únosy už neboli len v noci v posledný deň v mesiaci, ale aj cez deň a pokojne uprostred mesiaca. Nie je v tom žiaden systém, nevieme, kde máme hľadať a navyše, naposledy sa to stalo zase v Prasinkách. Asi by som teraz navrhoval školu zavrieť. Neviem, mám z toho všetkého veľmi zlý pocit,“ vravel Harry potichu.
„Dobre vieš, že som školu chcel pre istotu zavrieť skôr, takže ak si to teraz myslíš aj ty, nebudeme čakať. Zajtra je nedeľa, informujem všetkých rodičov a ešte zajtra večer by študenti mohli byť doma,“ navrhoval George a Harry nenamietal. V posledných dňoch jeho nepokoj narastal. Tušil, že sa blíži ďalší únos a bál sa, aby tentokrát nezmizla ďalšia študentka z Bradavíc. Vtom sa dvere na riaditeľni rozleteli a v nich stál Hagrid. Nenamáhal sa s klopaním, pretože to, čo ho privádzalo, bolo vážne.
„Zmizla... ja... nemohol som jej pomôsť... len som sa otočil a bola preč. Šmárja, to sa nemalo stať!“ bedákal Hagrid a vytiahol z kabáta svoju vreckovku veľkú ako obrus. V mihu bol Harry aj George na nohách a dožadovali sa vysvetlenia.
„Čo sa stalo, Hagrid? Kto zmizol a ako? Hovor!“ popoháňali ho a tak im postupne vyrozprával, ako šli spoločne z jeho chalupy do hradu a on sa otočil, lebo Tesák zaostával. A odrazu bola preč a jediné čo videl, boli červené oči miznúce v diaľke.
„Potom som hneď bežal sem, šmárja Harry, musíš ju nájsť. Nemala ku mne chodiť, nikdy si to neodpustím, že som tomu nezabránil,“ poťahoval ďalej poloobor.
„Hagrid, ešte si nám nepovedal, kto zmizol. Prosím, Hagrid, kto to je?“ pýtal sa opatrne a žalúdok mu zvieralo.
„Rose,“ priznal potichu. Do Harryho a Georga akoby udrel blesk. Riaditeľ sa zviezol sťažka so kresla a lapal po dychu, zatiaľ čo Harry sa začal nervózne prechádzať po miestnosti a doslova si trhať vlasy.
„To nie je možné, to nejde... Rose nie... pre Merlina...“ hovoril si viac-menej pre seba a nevnímal okolie. Ako to len povie Ronovi a Hermione? Čo by robil, keby to nebola Rose, ale jeho Lily... zošalel by... nie, to jednoducho nejde....
„Ako im to povieme?“ vyslovil George nahlas to, na čo Harry práve myslel.
„Neviem. Idem za nimi, poviem im to,“ duto povedal Harry a automaticky si začal obliekať cestovný plášť, aby rovno vyrazil.
„Si si istý? Nemám to urobiť ja?“ spýtal sa George, ale v duchu si želal, aby to nemusel byť práve on, kto oznámi Hermione a Ronovi ďalší únos. A práve ich dcéry.
„Ja... nejako to zvládnem. Ty zaisti, aby študenti zajtra mohli odísť domov. Vrátim sa len čo to pôjde a pomôžem ti,“ uzavrel Harry a vyšiel z riaditeľne. Potreboval trochu času, aby si premyslel, ako povedať najlepším priateľom, že ich dcéra zmizla ktovie kam a on ani netuší, kde ju hľadať. Na chodbe stretol Lily, ktorá sa otcovi radostne vrhla do náručia. Tuho ju objal a nechcel ju pustiť. Nechcel myslieť na to, že by ju mohol stratiť.
„No tak už ma pusti, ocko,“ smialo sa dievča. „Aj mne je smutno, ale nemusíš ma rozpučiť,“ bránila sa.
„Jasné, prepáč, princezná. Ako sa máš?“ pustil ju a silene sa na ňu usmial.
„Dobre, stalo sa niečo, že si prišiel? Vyzeráš ustarostene,“ prezrela si ho a chytila otca za ruku, aby ho povzbudila a potešila, tak ako to často robili jej rodičia. Harry pozrel na tú detskú rúčku, ktorá sa strácala v jeho dlani a opäť pocítil smútok.
„Máš pravdu, niečo sa stalo. Bež nájsť bratov a zbaľte si svoje veci a povedzte to aj ostatným kamarátom. Zajtra sa škola zavrie a vy sa vrátite domov,“ vysvetľoval jej a ona ho pozorne počúvala, no jej výraz sa zachmúril.
„Súvisí to nejako s tými únosmi? Zase zmizlo nejaké dievča?“
„Áno, práve pred chvíľou a ja to idem teraz oznámiť jej rodičom,“ priznal a nevedel ani ako jej povedať, že je to Rose. „Lily, teraz uniesli Rose. Je mi to ľúto, ale je to tak,“ povedal napokon a v očiach dievčatka sa zračilo zdesenie, smútok a strach.
„Čo... čože?“ vydýchla a teraz to bola ona, kto si vyžiadal otcovské objatie a chcela v ňom zotrvať. V tom bezpečnom objatí.
„Bež sa zbaliť zlatko a nechoď nikam mimo hradu. Dávajte na seba pozor a zajtra sa zase uvidíme, dobre?“
„Uhm,“ prikývlo dievča a tváričku jej zmáčali slzy. Harry prstom zotrel jednu z nich a povzbudzujúco sa na ňu usmial.
„Zase bude dobre, moja. Dobrú noc,“ povedal a pobozkal ju na čelo. Potom už vyšiel z hradu a nechal dcéru stáť uprostred haly samu.
V dome Rona a Hermiony sa svietilo a on sa musel veľmi premáhať, aby dokázal zaklopať.
„Harry? Ahoj, čo ty tu robíš? Poď ďalej,“ otvorila mu Hermiona s úsmevom na tvári. Harry prekročil prah a zavrel za sebou dvere. Keď svetlo z predsiene dopadlo na jeho tvár, Hermiona hneď vedela, že sa niečo deje. Niečo veľmi zlé.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa s obavami a keď ju začul Ron, prišiel k nim.
„Radšej by ste si na to mali sadnúť. Nemám dobré správy,“ povedal a viedol oboch do ich vlastnej obývačky.
„No tak, Harry. Povedz nám už konečne, čo sa stalo,“ naliehal Ron a odmietal sa posadiť.
„Teda, ja neviem, ako by som to... neviem, ako vám to povedať,“ vravel Harry tak potichu, že ho takmer nebolo počuť. „Dnes... došlo k ďalšiemu únosu a ja... pre Merlina, ja to neodkážem,“ chytil sa za hlavu a radšej sa otočil, aby neviel vystrašené tváre priateľov.
„Uniesli Rose,“ povedal napokon a potom sa rozhostilo ťaživé ticho. Keď sa odvážil pozrieť im do očí, Hermiona sa celá triasla a bola bledá, až sa bál, že každú chvíľu omdlie. Pomaly k nej prešiel a chytil ju za ruku.
„Rose... moja malá Rose... nie Harry, to nemôže byť pravda..,“ šepkala zúfalá matka. „Nie... nie naše dieťa,“ rozvzlykala sa Hermiona. Ron stál ako oparený a nechápavo hľadel na Harryho s otvorenými ústami. Miešali sa v ňom rôzne pocity. Zlosť a smútok s bolesťou. Prechádzal zrakom z Harryho na svoju ženu a v duchu si predstavoval svoju dcéru, ktorá tam niekde možno práve bojuje o život. Teraz skutočne chápal, ako sa cítia rodičia, keď nevedia, čo je s ich dieťaťom.
„To ty... je to tvoja vina,“ vyrútil sa na Harryho a začal ho obviňovať. „Je to už šieste dievča, ktoré uniesli a ty nie si schopný nič urobiť? Ty, slávny Harry Potter? Kde do salazarovej prdele je ten tvoj záchranársky komplex? Musia uniesť tvoju dcéru, aby si pochopil, čo sa deje a konečne začal niečo robiť?“ kričal na neho a ventiloval svoju zlosť, ktorá potrebovala vyjsť na povrch.
Harry len sedel vedľa plačúcej Hermiony a počúval obvinenia z Ronových úst. Sám
cítil obrovskú vinu a Ronove slová to len posilňovali a dokazovali, že jeho výčitky sú na mieste. Keď sa Ron chystal na ďalší výbuch, zasiahla Hermiona.
„Prestaň, Ron. Rose zmizla, ale Harry za to nemôže. Teraz nie je čas na výčitky, teraz nie...“ nedokončila, lebo ju pohltila nová vlna zúfalstva. Ron si k nej sadol z druhej strany a objal ju. Sám cítiac veľkú bolesť ju tíšil a neodvážil sa pozrieť Harrymu do očí.
„Prepáč, Harry. To som prehnal. Samozrejme, že za to nemôžeš, ja len...“ hlas sa mu lámal.
„To je v poriadku. Mal som urobiť viac, lenže neviem, čo,“ sklonil hlavu Harry.
„Prosím, nevzdávaj to. Ak ju niekto dokáže nájsť, tak si to ty, Harry. Prosím, nájdi ju. Priveď nám späť naše dievčatko,“ prosil Ron a jeho pohľad sa stretol s Harryho.
„Urobím všetko, čo budem môcť. Neprestanem hľadať, kým nebude späť, sľubujem,“ odpovedal Harry hlasom plným odhodlania a potom zanechal smútiacich priateľov osamote.
Doma ho už čakala Ginny, ktorej nemusel nič vysvetľovať. Pochopila bez slov. Nechala ho, aby mlčal, keď chcel, a aby sa vyrozprával, kedy chcel. Po celý ten čas mu bola nablízku a bola mu oporou, ktorú potreboval.
