Kapitola č. 19: Tajomstvo knihy
Albus pristál v obývačke ich domu a Scorpius vzápätí po ňom.
„Albus? Scorpius? Čo tu robíte?“ zdesila sa Molly a rukou si narýchlo zotierala slzy z tváre.
„Babi, čo sa stalo? Prečo plačeš?“ vystrašil sa Albus. „Potrebujem rýchlo hovoriť s ockom. Na niečo som prišiel a je to dôležité.“
„Teraz nie, Albus. Mama s ockom majú teraz veľmi dôležitú prácu. Keď už ste tu, posaďte sa a počkajte tu na mňa, kým uložím dvojčatá. Potom mi vysvetlíš, ako je možné, že si sa tu tak odrazu najavil. Predpokladám, že ste o tom nikomu nepovedali,“ karhala ich Molly.
„Povieš mi už konečne čo sa stalo?“ spýtal sa Albus, no Molly už kráčala hore schodmi s dvojčatami na rukách.
„Uniesli Lily,“ ozvalo sa odo dverí, kde sa odrazu objavil James.
„ČOŽE?“ vykríkli Al so Scorpiusom naraz. „Nie, povedz mi, že to nie je pravda, James! Prosím,“ šepkal Albus a pozrel na knihu, ktorú držal v ruke.
„Ocko sa sem vrútil ako blesk a keď mu to babička povedala, skoro zdemoloval celú svoju pracovňu. Potom bez slova odišiel a my sme tu zostali,“ oznamoval mu duto James a sám sa ešte nespamätal z toho šoku. Hrali sa vonku na záhrade a on odbehol do kuchyne pre tekvicový džús. Keď sa vrátil, behala Molly zúfalo po záhrade a hľadala Lily, ktorá zmizla v jedinom okamihu tak ako všetky ostatné dievčatá.
„Je siedma, presne ako sa vraví v knihe. Máme čas do polnoci, inak...“ prehltol naprázdno Albus, no James stále nechápal, o čom jeho brat hovorí.
„V tejto knihe som našiel odpoveď. Viem, čo ich unieslo a ak si pohneme, môžeme ich ešte zachrániť. Ale máme čas iba do polnoci,“ vysvetľoval a nalistoval v knihe stránku, na ktorú dnes náhodne natrafil. Podal ju bratovi, aby si prečítal to, čo on. James nemeškal a prechádzal riadok za riadkom, slovo za slovom.
Blakatúr
Nevedno kedy sa tento príbeh odohral, ale rozpráva o mladom chlapcovi, ktorý si nedokázal vážiť nikoho a nič. Vyznačoval sa veľkou krutosťou nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám a najviac sa vyvršoval na tých, ktorých sa bál. Ten mladý muž mal obrovský strach z hadov a kedykoľvek nejakého stretol, zabil ho, stiahol z kože a pripichol ho na strom. To veľmi nahnevalo čarodejnicu, ktorá bola známa ako Hadia kráľovná, pretože ochraňovala hady.
Rozhodla sa pomstiť nielen za nich, ale aj za všetky zvieratá, ktorým kedy ten človek ublížil, a tak ho zakliala do podoby netvora, ktorý mal srsť každého zvieraťa a perie všetkých vtákov. Jediné, čo mu zostalo ľudské, boli oči. Tento netvor sa volá Blakatúr a hovorí sa, že žije niekde v podzemí a len raz za sto rokov vychádza, aby načerpal energiu na prežitie ďalších sto rokov.
Zo svojho podzemného úkrytu vychádza v deň Samhainu a vracia sa 30. apríla, v ďalší keltský sviatok-Beltine. V tomto období Blakatúr, ukrývajúci sa v temnom lese, každý mesiac unáša mladé dievčatá s čarodejníckymi schopnosťami, ktoré majú veľmi veľa životnej energie vďaka ich magickému jadru. Blakatúr ich nezabíja, ale pohryzie ich, čím im do tela vpraví jed, ktorý postupne uvoľňuje ich energiu a on z nej čerpá. Celkovo teda potrebuje k prežitiu sedem obetí, pričom poslednú unesenú v deň návratu do svojho úkrytu berie so sebou a ostatné o polnoci toho dňa zomierajú.
Blakatúra nemožno chytiť, pretože ho vidí iba had, ktorého kráľovná zakliala a ktorého jed jediný dokáže Blakatúra zabiť. Podľa svedkov niektorých osudných únosov ľudia videli len miznúce červené oči tohto netvora, ktorý sa môže pohybovať veľmi veľkou rýchlosťou a neobmedzene cez deň i v noci. Raz za sto rokov mizne pravidelne sedem dievčat a druhý deň po jeho návrate späť do podzemia sa telá šiestich obetí zvyčajne nájdu na okraji lesa, v ktorom sa ukrýval. Siedma obeť nebola nájdená nikdy.
Týmito trýznivými slovami sa uzatváralo rozprávanie o Blakatúrovi a James len zdesene prechádzal očami po stránke. Nemohol tomu veriť, nechcel tomu veriť. Konečne zistili, kto za únosmi je, ale šance na záchranu boli nulové. Dianu, Rose a Lily zrejme už nikdy neuvidia, alebo len ich mŕtve telá.
„Mal by to vidieť ocko,“ povedal Albus keď na neho James uprel svoj vystrašený zrak.
„Lenže ten je ktovie kde a my nemáme čas. Navyše, aj keby sme ho našli, máme sotva dvanásť hodín, kým Lily s tým netvorom zmizne naveky a Rose s ostatnými zomrú. Nie je šanca ich nájsť niekde hlboko v lese, obzvlášť ak je neviditeľný. Jediné, čo by sme mohli hľadať, sú červené oči.“
„Počúvaj ma, ja si myslím, že ocko s ostatnými bude v škole, v blízkosti Zakázaného lesa. Mali by sme sa tam nejako dostať a aspoň sa o to pokúsiť. Podľa mňa sa totiž Blakatúr skrýva práve v tom lese. Nechcem prísť o sestru a ty tiež nie, čo teda urobíme?“ zúfalo prosil Albus a čakal, kým sa James odhodlá.
„Babička je ešte stále hore, do školy sa dostaneme jedine krbom do riaditeľne. Musíme si pohnúť, ak to chceme stihnúť,“ povedal napokon a nečujne vybehol po schodoch. O malú chvíľu sa vrátil s neviditeľným plášťom a Pobertovou mapou v ruke.
„Dovolil som si prehrabať ti stôl, ale nadávať mi môžeš inokedy,“ bránil sa James a popoháňal Albusa a Scorpiusa ku krbu. O malú chvíľu už stáli všetci traja uprostred kruhovej miestnosti, ktorá slúžila ako riaditeľňa. Podľa mapy však boli v škole sami, ich otec ani nik z riaditeľov nebol na dosah.
„To je v kotli. Sme na to sami a nik ani len netuší, kde sme,“ hundral James.
„Počkajte. Možno nám pomôže Severus. Písalo sa tam o nejakom jede, možno budeme potrebovať protilátku,“ zvolal Albus a vbehol do miestnosti, kde bývalo jeho doučovanie z lektvarov, lenže Snapov obraz bol prázdny.
„Musíme to zvládnuť sami,“ uznal napokon Albus a premýšľal, čo ďalej. Až doteraz dúfal, že im niekto pomôže, ale nik okrem nich tu nebol.
„Ako ho nájdeme, keď je neviditeľný?“ prehovoril konečne Scorpius, ktorý odhodlane stál po ich boku, rozhodnutý pomôcť im zachrániť Lily a ostatné dievčatá.
„Netuším.... Píše sa tam... počkať! James, ty predsa hovoríš haďou rečou, možno ho uvidíš. Presvedčíš nejakého hada, aby šiel s nami, a keď bude správny čas, pohryzie ho,“ premýšľal nahlas Albus.
„Zabúdaš na jeden detail. Ja som s hadmi nikdy nehovoril,“ ohradil sa James.
„Ale veď ocko ti vravel, že to ide samo, že to neovplyvníš. Stačí nájsť nejakého hada a skúsime to. Inú možnosť nemáme,“ oponoval Albus.
„A čo keď ho neuvidím ani ja? Ako ho potom nájdeme? To povieme tomu hadovi, aby nám zakričal, ak uvidí niečo, čo my nie?“
„Skvelý nápad, James. Také niečo by mi nenapadlo. Ale teraz už poďme. Nemáme veľa času,“ naliehal na nich Albus a zostúpili po točitom schodisku na chodbu v treťom poschodí a potom von z hradu. Pri pohľade na temný les im naskočili zimomriavky, ale odhodlanie zachrániť dievčatá bolo silnejšie.
