Kapitola č. 20: Snem
Kým chlapci sa blížili k okraju lesa, uprostred neho sa odohrával boj. Nie fyzický súboj v pravom zmysle slova, ale morálny boj jedného kentaura.
Firenze stál na čistinke uprostred lesa a pozeral na oblohu. Znamenia, ktoré videl, mu jasne hovorili, čo sa deje a on premýšľal, ako sa rozhodnúť. Zozadu sa k nemu priblížil jeho syn.
„Mali by sme im pomôcť. Sami to nezvládnu,“ oslovil ho Prudence.
„Nepodceňuj ich. Sú to chlapci hodní svojho mena. Poznám osobne ich otca a nepochybujem, že majú veľa z jeho vlastností. Musia dostať šancu, aby to dokázali najmä sami sebe,“ povedal pokojne Firenze.
„Ale...“ chcel protestovať jeho syn, no zastavil ho jediným gestom ruky.
„Nechaj to na mne. Nezostanú bez pomoci, ale dostanú ju až v potrebnej chvíli. Nesmieš zasahovať do môjho rozhodnutia. Sľúb mi to, Prudence,“ pozrel starší kentaur mladšiemu do očí.
„Ak im pomôžeš, sľubujem, že ťa vo všetkom poslúchnem na slovo,“ sklonil hlavu Prudence a spoločne sa vydali k zvyšku stáda, ktoré už na nich čakalo.
„Bratia,“ oslovil ich vodca Firenze. „Keď ste ma prijímali späť do svojich radov, zložil som sľub. Prisahal som, že nepomôžem žiadnemu čarodejníkovi a zachovám tak náš kmeň dištancovaný od problémov kúzelníckeho sveta. Teraz tu však pred vami stojím s prosbou. Práve teraz do lesa vstúpili traja mladí čarodejníci. Chlapci čistého srdca s úmyslom pomôcť svojim blízkym. Všetci dobre vieme, čo sa v lese odohráva a čo má dnes skončiť. Títo chlapci sa chcú pokúsiť zachrániť svoju sestru a priateľky a sú ochotní nasadiť vlastné životy za ich záchranu,“ začal svoju reč.
„Kto je to?“ spýtal sa ktosi vzadu.
„Dvaja z nich sú synovia človeka, ktorému vďačíme za našu slobodu. Synovia Harryho Pottera, ktorý nás zbavil obávaného Temného lorda. Keď on sám pred časom prišiel do tohto lesa, odmietol som mu pomôcť, no svedomie mi nedovoľuje len nečinne sa prizerať tomu, do čoho sa jeho deti rútia. Jeho dcéra je poslednou unesenou obeťou a ja vás prosím o to, aby ste mi dovolili zrušiť môj sľub a pripojili sa k ich pomoci,“ zavrel Firenze a čakal, ako jeho druhovia zareagujú.
„Ako im chceš pomôcť? Neviem o tom, že by bolo možné tie unesené zachrániť,“ ozval sa jeden starší, stojaci kúsok od neho.
„Keď sa tí chlapci vydali až sem, zrejme na niečo prišli. Ako som povedal už pred časom, je to problém čarodejníkov a my sa do toho nebudeme miešať. Budeme ich sledovať z diaľky a v prípade nutnosti zasiahneme. Ak to zvládnu, budú potrebovať prinajmenšom pomôcť s tými unesenými obeťami. Nechcem, aby ste si mysleli, že budeme voziť na svojich chrbtoch ľudí, ako sa kedysi hovorieval Bane. Ale tie dievčatá budú zrejme potrebovať rýchlo nejakú pomoc, ak majú prežiť a mohli by sme im pomôcť aspoň v tomto výnimočnom prípade,“ vysvetlil Firenze.
„Takže sa pripojíme až v konečnej fáze, ak to bude potreba? Pokiaľ je to tak, myslím, že výnimku by sme urobiť mohli. Za posledných niekoľko rokov si preukázal veľkú oddanosť nášmu druhu a plnil si svoj sľub. Ak so mnou súhlasia ostatní...“ prehovoril opäť ten starší kentaur. Z úst ostatných kentaurov sa ozývalo súhlasné mrmlanie a Firenze si potajme vydýchol.
„Tak teda, navedieme tých chlapcov na správnu stopu, aby lesom neblúdili celé dni a ďalej budeme len sledovať, kým nedám iný príkaz,“ rozhodol a zobral si svoj luk. Ostatní nasledovali jeho príklad a pomaly sa roztrúsili do lesa.
„Prudence, ty ich navedieš do cieľa, ale nesmú ťa vidieť,“ prikázal mu otec a mladý kentaur urobil, čo sľúbil. Poslúchol otca na slovo.
James, Albus a Scorpius vstúpili do lesa a svietiac si prútikmi na cestu opatrne postupovali ďalej, hlbšie. Neustále sa obzerali pri každom šustnutí a nervózne sa tlačili jeden na druhého.
„Al, nešliap mi na nohu,“ sykol na brata James.
„Ale ja ti na ňu nešliapem. Stojím predsa tu,“ bránil sa Albus a Scorpius sa ohradil, že on to tiež nebol. A tak Jamesovi nezostalo iné, než posvietiť si na nohu, na ktorej ho niečo ťažilo. Od úľaku takmer vydýchol a rýchlo z nohy striasol malú zmiju, ktorá sa mu okolo nej obtáčala. Hadovi sa takéto správanie nepáčilo, a tak sprudka zasyčal a zaujal obranný postoj.
„Nie, počkaj, nechcem ti ublížiť,“ snažil sa zachovať pokoj James, ale srdce mu bilo ako o závod. Tak veľmi sa zľakol, že si vôbec neuvedomil, že na malú zmiju prehovoril parselčinou.
„Naosssssssssaj?“ zasyčala a pomaly sa stiahla.
„Naozaj.... nechcem ti ublížiť, len si ma vyľakala,“ vysvetlil James.
„Dobre. Tak ja už pôjdem. Sssssss,“ povedal had, no James si spomenul na bratove slová, že by mu nejaký had mohol pomôcť. Azda to bola náhoda, že sa tu práve táto zmija objavila, ale mal by využiť príležitosť.
„Počkaj, prosssssssssím. Mohla by ssssi nám pomôcť?“ oslovil ju znovu. Vzadu za ním s otvorenými ústami pozoroval Al so Scorpisom, ako sa had priplazil späť až k Jamesovi a omotal sa mu okolo ruky.
„Tak a máme hada, ktorý nám pomôže,“ vyhlásil James a ukázal im pokojného hada.
„Teda, netušil som, že táto časť bude taká jednoduchá,“ priznal Albus a potom opäť vyrazili v ústrety záhade, ktorú tento les ukrýval. Keď došli na rázcestie, netušili, ktorým smerom by mali pokračovať. Našťastie v okamihu, keď sa rozhodli pokračovať rovno, preletel im ponad hlavy šíp z luku a zabodol sa do stromu tesne pri druhej ceste.
„Čo... čo to bolo?“ spýtal sa Scorpius a pozrel na svojich priateľov.
„Zdá sa, akoby nám niekto ukazoval správnu cestu. To bude určite šíp nejakého kentaura, pamätáš, ako nám o ich ocko rozprával? Sú to veľmi inteligentné tvory a možno nám z diaľky pomáhajú,“ odhadoval Albus, a tak všetci zmenili smer a vykročili na cestu, ktorú im ukázal Prudence.
Slnko už úplne zapadlo za obzor a les sa ponoril do absolútnej tmy. Svetlá z koncov ich prútikov im osvetľovali len krátku vzdialenosť pred nimi. Po chvíli James zastal a Al so Scorpiusom do neho takmer vrazili a prevrátili ho, keď zastavil pred akousi skalou.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Al, keď James spozornel a skúmal povrch kameňa.
„Vidíš tento obrazec? Pripomína niečo ako hada. Možno sme na mieste,“ zašepkal James a ukázal na kameň, kde však ani Albus, ani Scorpius nič nevideli.
„Si si istý, že tam niečo je? Nič nevidím,“ priznal Al a James to nechápal. „Možno si ty jediný, kto ho dokáže vidieť a preto len ty vidíš ten obrazec,“ hádal Al.
„Možno,“ pripustil James, ale nemal z toho dobrý pocit. „Asi by sme mali použiť plášť,“ povedal a vytiahol z vrecka neviditeľný plášť a prehodil ho cez všetkých. Potom sa ešte raz dotkol obrazca na skale a v haďom jazyku zasyčal: „Otvor sssa.“
Len čo to vyslovil, kameň sa odvalil a v zemi sa objavil akýsi otvor, akoby vchod do nejakej nory. Pozreli jeden na druhého.
„Pôjdem prvý a vy sa spustíte za mnou, keď vám poviem,“ rozhodol James.
„Počkaj, veď ani nevieš, aké je to hlboké. Môžeš sa zabiť,“ protestoval Albus, ale James už sa opatrne spúšťal dnu. Napokon mu neostávalo iné, a tak sa zhlboka nadýchol a skočil. Trvalo to len zlomok sekundy a pristál na dne akejsi podzemnej jaskyne. Bola tu tma a vlhko, ale okrem toho vo vzduchu cítil niečo ďalšie. Akúsi zvláštnu energiu, ktorou sa plnil celý priestor.
Ani sa nenazdal a vedľa neho stál Albus a vzápätí po ňom aj Scorpius.
„Nemali ste náhodou čakať, kým vám dám znamenie?“ hneval sa James, ale vlastne bol rád, že tu v tej tme nestojí sám.Albus nedbal na bratove výčitky.
„Je to tu strašidelné,“ poznamenal Scorpius, ktorý sa rozhliadal tak ako James pred chvíľou.
„Cítite tú energiu? Myslíte, že je to...“ nedopovedal Albus a naprázdno prehltol. Spomínal si, že sa v knihe písalo, ako jed uvoľňuje z tela životnú energiu.
„To musíme zistiť, ale asi sme tu správne,“ zašepkal James a opäť cez nich prehodil plášť. Prešli asi desať metrov, keď sa priestor začal zväčšovať a Scorpius o niečo zakopol. Posvietil si prútikom na zem a zdesene vykríkol. Priamo pred ním ležalo bezvládne ľudské telo. Albus mu rukou zakryl ústa. Musia byť ticho, aby nevyrušili toho netvora, ak tu niekde je. Lenže bolo neskoro. Oproti nim v tme žiarili dve červené oči a prehľadávali celú miestnosť. Netvor ich zrejme nevidel, lebo divoko pobehoval po celom priestore. James stál na mieste ako primrazený. Nevedel, či to vidia aj oni, ale jemu sa pred očami mihal obraz divokého zvieraťa, ktoré ich hľadalo. Hlavu malo celú pokrytú chlpmi, v ústach hrozivé tesáky a jeho nohy a ruky boli vybavené ostrými pazúrmi. Zvyšok tela pokrývala srsť a perie, ale nedalo sa definovať konkrétne zviera, ktorému by sa tento tvor podobal. James ešte nikdy v živote nevidel niečo také odpudzujúce a desivé.
„Vidíš ho?“ spýtal sa ho šeptom Al a on prikývol a nespúšťal z neho zrak. James horúčkovito premýšľal, čo urobia.
„Musíme odtiaľto dostať dievčatá,“ pošepol mu Al, ale James vedel, že keby sa o to čo i len pokúsili, je s nimi koniec. Musia sa najprv zbaviť jeho, lenže ako? V tom sa had, ktorý bol stále ešte omotaný okolo jeho zápästia, pohol. To je ono! Had, spomenul si konečne. Pozrel na malú zmiju a chcel ju požiadať o pomoc.
„Mohla by sssssssi nám pomôcť? Vidíšššššššššš to zviera? Je veľmi nebessssssssssspečné a ty ssssi jediná, kto ho môže premôcť. Sssssssstačí ho len pohrýzť a zachrániš nássss tým,“ prehovoril James, no než stihol počkať na odpoveď, miestnosťou sa ozval príšerný rev a Blakatúr začal šialene pobehovať po miestnosti.
„Myslím, že sa mu nepáči tvoj hadí jazyk,“ povedal roztraseným hlasom Albus a Scorpius ho v poslednej chvíli odstrčil nabok, pretože Blakatúr sa rútil priamo na nich. Albus dopadol na zem a James uskočil na druhú stranu. Scorpius však zostal stáť ako primrazený a pozerať do tých vražedných červených očí.
„UTEČ!“ kričali na neho kamaráti, ale ten pohľad ho hypnotizoval a on sa nemohol pohnúť.
„NIEEE! zakričal James a vrhol sa oproti netvorovi, lenže ten už bol na opačnej strane miestnosti. Než sa stihli spamätať, kam zmizol, padol Scorpius bezvládne na zem, kde už ležalo všetkých sedem unesených dievčat. Albus k nemu priskočil a James sa k nemu tiež skláňal.
„Pozor, ide priamo na nás,“ vykríkol James a strhol Albusa k zemi a zakryl ich neviditeľným plášťom.
„Do kelu, upozornil som na nás haďou rečou a ten had zmizol. Neviem, kde teraz je. Čo budeme robiť?“
„Ja... neviem. Čo spravil Scorpiusovi?“ spýtal sa Albus a uvedomil si, že púšťať sa do toho asi nebol dobrý nápad a ich plán mal obrovské trhliny.
„Pohrýzol ho,“ odpovedal James, ktorý na vlastné oči videl, ako sa mu netvor zahryzol priamo do krku ako dáky upír.
Blakatúr teraz neustále prehľadával miestnosť, ale odrazu sa zastavil, akoby skamenel. Šialený rev sa ozval znova a keď James zasvietil prútikom smerom, kam sa upierali červené oči, uvidel hada plaziaceho sa k netvorovi.
„Áno, to je ono. Prosím, stačí jedno kusnutie a...“ povzbudzoval James hada, ale ten mu nerozumel, lebo nehovoril parselčinou. Had sa skutočne plazil k Blakatúrovi a nebezpečne na neho syčal. V ďalšej sekunde sa zmija vymrštila a zahryzla sa mu svojimi zubami do nohy. Blakatúr zaručal a neskutočne sa roztriasol. Albus len so zatajeným dychom sledoval prázdne miesto, kde sa vo vzduchu objavovali oči, ktorých farba postupne bledla, až napokon úplne vyhasla. James mohol vidieť, ako sa v tom momente, keď život v tých očiach vyhasol, zrútil Blakatúr na zem a zostal ležať bez pohnutia.
„Už... už je preč?“ spýtal sa Albus a nervózne sa obzeral okolo seba. James už z nich medzitým strhol plášť a posvietil si na mŕtveho netvora. Nehýbal sa a zdalo sa, že je skutočne po ňom.
„Neviem určite, či je mŕtvy, ale mali by sme odtiaľto vziať dievčatá a vypadnúť,“ navrhol a vo svetle vychádzajúcom z prútika konečne pozreli na postavy, ktoré ležali jedna vedľa druhej na chladnej zemi. Všetky boli veľmi bledé a takmer už nedýchali. Okrem nich tu ležal aj Scorpius s čerstvou ranou na krku.
„Skúsim, či by som im mohol pomôcť,“ rozhodol sa Albus a pristúpil ku svojej sestre. Sústredil sa tak, ako ho to učili a rozložil ruky tesne nad jej telo. Čím väčšie bolo jeho sústredenie, tým viac žiary z jeho rúk vychádzalo, no nezdalo sa to veľmi účinné.
„Nefunguje to, majú v tele jed a na to potrebujeme antidotum,“ vzdal to po chvíli Albus. „Musíme ich odtiaľto dostať a rýchlo zohnať pomoc,“ povedal bratovi.
„Lenže ako odtiaľto dostaneme osem osôb v bezvedomí?“ premýšľal James. Napokon sa mu podarilo zakúzliť na ne Levicorpus a bezvedomé telá sa pred nimi vznášali. Pri otvore v strope tohto podzemného úkrytu sa zastavili a bezradne vymýšľali spôsob, akým sa dostať hore. James si najprv vysadil Albusa na ramená, ale východ bol príliš vysoko, aby naň dosiahol. Keď už nevedeli, čo ďalej, spustilo sa zhora lano.
„Čo to...?“ pozreli jeden na druhého a opatrne zaň potiahli. „Ja to skúsim. Vyleziem hore a ty ich po jednom priviažeš na lano a vytiahneme ich,“ povedal napokon Albus a James prikývol. S obavami sledoval brata šplhajúceho hore, až kým mu nezmizol z dohľadu.
Albus bol už takmer hore, keď sa k nemu načiahla ruka, aby mu pomohla. Vďačne ponúkanú pomoc prijal a konečne bol vonku.
„Ďakujem,“ boli prvé jeho slová, keď sa narovnal a uvidel asi desať kentaurov stojacich okolo otvoru.
„Čo sa tam dole stalo?“ spýtal sa vážnym hlasom Firenze.
„My... my sme šli pomôcť svojej sestre. Asi sa nám toho netvora podarilo zabiť a môj brat teraz so všetkými unesenými stojí dole a čaká, aby som mu pomohol ich vytiahnuť hore,“ vysvetlil Al a Firenze prikývol, že rozumie.
„Margo, Sorbon a Calisto, vytiahnite dievčatá,“ prikázal vodca a traja oslovení kentauri poslúchli. Obstúpili otvor a každý dnu spustil lano. James dole priviazal pevne dievčatá a postupne ich všetkých, vrátane Scorpiusa a jeho, vytiahli von. Kentauri si ich vyložili na svoj konský chrbát a Firenze znova oslovil Albusa.
„Ty poď so mnou. Vyvedieme vás z lesa,“ povedal a Albus sa mu posadil na chrbát. Cestou z lesa sa Firenze zaujímal o to, ako sa im podarilo Blakatúra poraziť a sám pre seba si povedal, že sa v tých chlapcoch skutočne nesklamal.
„Potrebujeme ale veľmi rýchlo protijed. Neviem, ako dlho ešte vydržia. Neviete o niekom, kto by nám mohol pomôcť?“ spýtal sa prosto Albus.
„Viem o niekom, kto by to mohol zvládnuť. Spoliehaj sa na svoje schopnosti, Albus Severus Potter. Dokážeš viac, než si sám myslíš,“ povedal mu Firenze, keď sa s nimi lúčili na kraji lesa. Potom sa stádo kentaurov stratilo v temnote a dvaja čiernovlasí chlapci osameli s bezvládnymi dievčatami, ktoré na tom boli stále horšie a horšie.
„Potrebujeme pomoc. Musíme ich dostať...“ povedal James a myslel tým do hradu, ale zrak mu padol na Hagridovu chalupu, ktorá bola len pár krokov od nich. „Musíme ich odniesť k Hagridovi a zohnať pomoc,“ dokončil napokon a s Albusom ich opäť pred sebou odlevitovali k chalupe.
„Zabehnem do hradu. Snáď sa mi podarí niekoho zohnať. Zostaň tu s nimi,“ povedal Albus a nečakal na odpoveď, ale vybehol do tmy smerom k hradu. Lenže ten tak ako doteraz zíval prázdnotou.
